Martin leží neďaleko sútoku čarovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej Turčianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Mesto zohralo významnú úlohu v slovenských dejinách. Prvá písomná zmienka je z roku 1284 ako „villa sancti Martini“, ktorá lokalitu nazýva podľa kostola zasväteného sv. Martinovi - biskupovi z francúzskeho Tours.
Podľa doterajších výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600-2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500-1250 pred Kr.). Staršia sieť opevnení bola rozšírená a pribudol nový Hrádok v Košútoch. Prenikanie Keltov na naše územie popri tokoch riek a ich splynutie s pôvodným obyvateľstvom sformovalo u nás charakteristickú púchovskú kultúru.
Nepokojné obdobie sťahovania národov privádza na územie dnešného Slovenska prvých Slovanov; ich príchod je významým medzníkom v dejinách našej vlasti. Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska. Sú tu kniežacie mohyly z 9. a 10. storočia.
Podľa doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska. Západná časť Turca okolo dnešného Kláštora pod Znievom a Slovenského Pravna sa v druhom desaťročí 12. storočia dostala do vlastníctva zoborského opátstva. V listine z 1. Z prvej polovice 13. storočia máme zachované listinné doklady už o 39 osadách v Turci, preto ich vznik musíme datovať najneskôr do konca 12.
Po začlenení Turca do rámca ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v platnosti v podstate starú správu. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spoločný administratívny celok. Kopírovali tak cirkevnú organizáciu, ktorá bola staršia ako vlastná územná organizácia ranofeudálneho uhorského štátu.
V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod. Z prameňov poznáme už z roku 1245 územie kráľovského rybára Uzdu ležiace severne od martinského sídelného priestoru. Panovník Belo IV. oslobodil tohto rybára od vykonávania služby a udelil mu donáciu na zem Hosti (terra Wendeg), ktorá ležala v susedstve jeho dedičnej zeme v Záturčí.
Záturčie patrí medzi najstaršie osady a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255. Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá donácia na toto územie pochádza z roku 1242, keď panovník Belo IV. daroval štyri poplužia zeme Mikulovi a Dražkovi. Roku 1249 daroval panovník tri poplužia pôdy synom jobagiónov Tomášovi, Matejovi a Beňovi, ktorí osídľovali územie Tomčian. Na území Jordánu Belo IV. udelil ďalšie donácie zemanom, ktorí osídľovali roku 1255 územie Dolného Jasena, obidva Kalníky, pôvodne “villa Obusk”.
Prvá listinná zmienka o Martine sa nachádza až v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. z roku 1284, a to opäť pri metácii Jahodník. Majetok tejto “malej Bystrice” daroval panovník komesovi Vavrincovi, synovi Kozmu, za verné služby pre kráľovský dvor. Pri tejto metácii sa hovorí, že hraničná čiara prechádzala cez veľkú cestu z Belej do Martina - in villam sancti Martini. V tejto listine je spolu s mandátom inzerovaná listina konventu v Kláštore pod Znievom z 9. júla 1284. Osada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána sídliaceho na Sklabinskom hrade.
Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. V poslednej štvrtine 13. storočia sa zmenila komunikačná sieť Turca, čo spôsobilo dobudovanie sídelnej štruktúry tohto regiónu, najmä pri strednom a dolnom toku rieky Turiec. Tu vznikli nové osady a boli upravené vhodné brody cez rieku alebo boli postavené mosty i na takých územiach, ktoré boli často zaplavované a predtým sa dali prejsť len v suchom období.
Cesty sa prestali vyhýbať inundačnému územiu rieky Turiec a neviedli už cez brod pri Turčianskej Mare, ale kratším smerom k Príbovciam do Martina. Cesta prechádzajúca cez Martin umožňovala v rovinatom teréne pohodlne dosiahnuť most alebo brod v Sučanoch smerom na Liptov, ako aj Priekopu smerom na Žilinu. Križovatka cestných komunikácií v Martine nebola, len z hlavnej cesty odbočovala cesta na Sklabinský hrad. Práve táto cesta na Sklabiňu prechádzajúca cez osady údolia Jordánu hospodársky pozdvihla Martin.
Na tomto spoločnom výhodnom mieste sa schádzalo obyvateľstvo širokého okolia k náboženským obradom, tu pochovávali svojich blízkych a súčasne tu začali vymieňať svoj tovar, čím vzniklo výmenné miesto. Takto v druhej polovici 13. K farnosti Kostola sv. Martina patrili okrem Martina i Dražkovce, Záborie, Dolné Jaseno, Horný a Dolný Kalník, Dolina, Priekopa, Horné a Dolné Záturčie, Košúty, Tomčany a Riadok. To bol pôvodný obvod martinskej farnosti v 14. storočí. Martinský kostol bol pôvodne drevený.
Kostol sv. Martina v Martine
Rímskokatolícky Kostol svätého Martina, jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia. Ranogotickú stavbu postavili v 70. rokoch 13. storočia na mieste staršej románskej rotundy z 12. storočia a staršieho cintorína, na ktorom sa pochovávalo už v 11. storočí. Ešte počas obdobia gotiky bol kostol viackrát prestavaný a rozširovaný.
Približne v polovici 14. storočia bol zaklenutý priestor lode, v 50. a 60. rokoch 15. storočia došlo po vypálení Martina v roku 1433 k oprave objektu, v rámci ktorej okrem iného nadstavali západnú vežu a z južnej strany pristavali bočnú kaplnku, tzv. jahodnícku, ktorá sa do priestoru lode otvára veľkými oblúkmi. O niečo neskôr začali so stavbou severnej kaplnky, tzv.
Okolo roku 1544 Révaiovci ako patróni kostola prestúpili na evanjelickú vieru, čo sa samozrejme dotklo aj liturgie. Viaceré zmeny konfesie sa uskutočnili v priebehu 17. Architektonický vývoj stavby sa prakticky ukončil v 17. V 18. a 19. storočí kostol niekoľkokrát vyhorel (1718, 1843, 1881), čo si vyžiadalo následné obnovy a menšie úpravy. Pri oprave kostola po požiari v roku 1881 bol odstránený ohradový múr, ktorým nahradili novým v roku 1895. Začiatkom 20. storočia dostal kostol nové zastrešenie.
Fresky sú datované do polovice 14. storočia. Na severnej stene presbytéria na nachádza Panna Mária s malým Ježiškom pod iluzívnym baldachýnom a dvojica apoštolov (sv. Peter a sv. Pavol) umiestnená do tradičnej iluzívnej architektúry. Na južnej stene sa nachádza ďalšia trojica apoštolov. Vo východnej časti severnej steny sa nachádza ešte ďalšia dvojica postáv, ktoré sú však v omnoho horšom stave.
V kostole bolo pochovaných viacero členov rodu Révai, ako o tom svedčí náhrobok Františka I. Révaia z červeného mramoru datovaný do druhej polovice 16. storočia (zamurovaný v južnej stene presbytéria) či drevené mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave.
Bohoslužby: v pondelok až piatok o 6.00 a 18.00 hod., v sobotu o 7.00 a 18.00 hod. Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Stojí v opevnenom ale prístupnom areáli.
Kostol sv. Martina v Martine
Interiér Kostola sv. Martina
Ku kostolu patria dve kaplnky, severná (Priekopská kaplnka) a južná (Jahodnícka kaplnka), z 15. storočia. V období 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni.
Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 1739 - 1767. Kostol bol obnovený po požiari v roku 1882.
Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia. Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821.
Rozvoj Martina v Stredoveku
Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť Kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria. Hospodársky vzostup zastavil v septembri 1431 vpád husitov, široké okolie vyplienili aj v roku 1433. Ich konanie odsúdil i kráľ Žigmund, ktorý 23.
Úpadok a Obnova
Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, keď oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (1443 - 1445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií.
V roku 1557 mesto získalo od kráľa Ferdinanda trhové právo, potvrdené 24. februára 1668 kráľom Leopoldom. V polovici 16. storočia tu okrem kováčov, spomínaných už v roku 1384, pôsobili obuvníci, zámočníci a hrnčiari, ktorí si vytvárali cechy. Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, keď zhorel takmer celý Martin, a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22.
Martin ako Centrum Kultúry a Národného Obrodenia
Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.
Ku koncu 19. storočia sa mesto stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám.
Rozšíreným zamestnaním tunajších žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, koncom 19. storočia sa, aj zásluhou vybudovania železnice, začal presadzovať obchod. Populárny bol podomový predaj, mnohí Martinčania odchádzali za obchodom i do sveta a výnimočné meno si získali turčianski olejkári.
Podporu obchodu a podnikania znamenalo založenie Sporiteľne v roku 1868, v roku 1884 (1886) tu vznikla Tatra banka a pôsobila tu i Martinská vzájomná pokladňa a Turčianska úverová banka. Od roku 1869 v Martine pôsobil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ďalšia tlačiareň vznikla v roku 1898. Pre rozvoj literatúry, jej vydávanie a šírenie bol významný vznik Kníhkupecko-nakladateľského spolku v roku 1886.
V roku 1893 tu z iniciatívy Andreja Kmeťa vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, propagáciu slovenského folklóru, ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov vykonávalo od roku 1910 družstvo Lipa.
20. Storočie a Súčasnosť
30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Po vzniku nového štátu nastal rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života. Svoju činnosť obnovila a rozšírila Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť i Slovenské národné múzeum. Na tradíciu slovenského gymnázia nadviazalo Štátne reformné reálne gymnázium, založené v roku 1919.
V prvej polovici 20. storočia tu pôsobil aj Slovenský spevokol, Spevácky zbor organizovaného robotníctva, Slovenská národná galéria a Turčianska filharmónia, v roku 1938 tu dočasne pôsobila Slovenská vysoká škola technická. V roku 1941 v meste vznikla Slovenská národná knižnica, o rok neskôr tlačiareň Neografia, v januári 1944 tu vzniklo Slovenské komorné divadlo.
Dôležitú úlohu zohral Martin a jeho okolie aj počas Slovenského národného povstania, keď sa tu vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru a tunajšia posádka prešla na stranu povstalcov. Koncom 2. svetovej vojny, 11. apríla 1945 včasne ráno, bol Martin oslobodený vojskami 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou. Vojská obidvoch armád prišli z dvoch strán takmer súčasne. Dodnes sa tak vedú spory, ktorá jednotka oslobodila Martin ako prvá. Samotnému oslobodeniu mesta predchádzala rozsiahlejšia akcia jednotiek rumunskej a sovietskej armády v oblasti Turca.
Po obnovení ČSR bola v roku 1948 začatá výstavba Závodov ťažkého strojárstva, už o rok neskôr sa začala výroba oceľových konštrukcií a žeriavov. Vybudovaná bola tepláreň, podnik Biotika, Divadelná technika, viaceré stavebné závody, rozšírená a zmodernizovaná bola výroba v tlačiarni Neografia, Turčianskych celulózkach, pekárni, mliekarni a Fatre.
Budovali sa nové štvrte (Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie) a sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Rozšírené bolo Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, vybudované bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V roku 1962 bolo v Martine vytvorené pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, v súčasnosti samostatná Jesseniova lekárska fakulta.
Po zmene režimu a ukončení strojárskej výroby nastala v meste zložitá ekonomická situácia a zvýšila sa nezamestnanosť. Martin má v súčasnosti okolo 54 000 obyvateľov (rok 2018). Od roku 1996, keď mesto malo 60 917 obyvateľov, zaznamenáva kontinuálny pokles z dôvodu migrácie ľudí za prácou a sťahovania do okolitých dedín.
V roku 2016 klesol Martin z pozície 8. najväčšieho mesta na Slovensku na 9. pozíciu. V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drží zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák.
Symbol mesta Martin, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. Martinský kostol, zasvätený sv. Predchodcom kamenných chrámov bol drevený, alebo dreveno - kamenný kostolík, ktorý podľa indícií musel byť postavený už v 10. Po ňom bola postavená rotunda, ktorá sa typologicky zaraďuje do „prechodného“ - protorománskeho obdobia . Hrúbka múru však poukazuje na genetickú blízkosť ku veľkomoravskému typu a môžeme ju teda jednoznačne datovať do obdobia 10. - 11. Nasledujúci románsky kostol bol malý, pozdĺžny, jednoposchodový a asi mal v západnej časti emporu. Stavitelia orientovali kostol presbytériom tam, kde v čase začatia stavby vychádzalo slnko a smer základov (ktorý je smerovo zhodný s dnešným chrámom) je 2o - 4o k juhovýchodu.
Kostol bamberského typu, ktorý vidíme dnes, postavila premonštrátska huta pred rokom 1284 v štýle „turčianskej gotiky“. Z pôvodnej stavby sa dodnes zachovala svätyňa, sakristia, vchod, chór a čiastočne hlavná loď. Svätyňa štvorcového pôdorysu je zaklenutá rebrovou krížovou klenbou a je od lode oddelená lomeným víťazným oblúkom s nepatrnými stopami po maľbe. Na východnej stene je dvojica pozdĺžnych úzkych gotických okien vyplnených novodobou farebnou vitrážou. Pod gotickým oknom v interiéri južnej steny svätyne je v murive vsadená dvojica kamenných sedílií, ktoré slúžili pravdepodobne ako spovednice. Vľavo od nich je v murive zahĺbená jednoduchá štvorcová nika.
V severnom múre svätyne je gotický lomený portál do sakristie a z druhej polovice 13. storočia pochádzajú kované dvere z nitovaných železných plátov, na prednej strane vystužené krížením plochých železných pásov - jeden pás je vertikálny, jeden horizontálny a dva diagonálne. V priesečníku kríženia pásov je kruhové železné klopadlo. Zo strany sakristie boli v období baroka k dverám kovovým sekundárne pridané dvere drevené so skrinkovou zámkou. V severnej stene svätyne, vpravo od vchodu do sakristie je sanktuárium pochádzajúce z druhej polovice 13.
Sakristia je zaklenutá krížovou rebrovou klenbou a má novodobý samostatný vchod z východnej strany. Na západnej strane lode je murovaná empora s pôvodnou pozdĺžne valenou klenbou. Hlavná loď mala pôvodne rovný drevený trámový strop vyšší ako dnešné klenby z polovice 15. storočia a bola presvetlená štyrmi pomerne malými ranogotickými oknami s úzkou štrbinou. Niekedy v prvej polovici 14. storočia, bola svätyňa vyzdobená nástennou maľbou.
Na severnej stene svätyne, úplne vľavo, Panna Mária drží za ruku dieťa Ježiša. Zľava pri jej nohách kľačí drobná postava donátora Donča (ktorý daroval v roku 1315 kostolu Riadok) s prázdnou nápisovou páskou. Východným smerom pokračuje maľba s dvojicou apoštolov. Svätý Pavol drží meč a knihu a svätý Peter veľký kľúč. Úplne vpravo sú dve stojace postavy apoštolov, ktoré sa však nedajú identifikovať. Na južnej stene svätyne sa nachádzajú figurálne maľby predstavujúce troch apoštolov bez určujúcich atribútov. Po oboch stranách maľby sú dvojice drobných kľačiacich postáv donátorov v dobových stredovekých odevoch. 30.
Počas reformácie a protireformácie dochádzalo k striedaniu vlasníkov kostola, ale Révayovci stále ostávali ako patróni. Pavol Révay potom v roku1767 daroval chrámu tri rokokové oltáre - do jahodníckej lode (sv. Pavla), priekopskej lode (sv. Petra) a do hlavnej lode pod kazateľnicu (sv. Jakuba). V roku 1921 vyzdobil bočné steny lode kresbami Jozef Hanula, vitráže vo svätyni vytvoril M. Tropp a v bočných lodiach Ladislav Záborský.
Na začiatku 20. storočia nahradil pôvodný organ nový od bratov Riegrovcov a ďalší bol inštalovaný v roku 1961. Následne farnosť odkúpila organ z Národného múzea v Prahe, ktorý opravili páni Baxa a Andrášik v roku 1983. Terajší nástroj od firmy Rieger bol požehnaný 12. Na vonkajšej strane svätyne pod omietkou je obraz sv. A na konci pre zaujímavosť - kostol je postavený s konštrukčným modulom 2,6 (ako katedrála v Chartrés), v rozmeroch sa nachádza číslo zlatého rezu (ako u pyramíd) aj číslo 3,14 a výška svätyne má veľkost dĺžky rovnobežkového stupňa v Martine.
Sviatok: 10. † 10. Sv. Eulália patrí medzi populárne svätice Španielska. Podľa tradície mala iba dvanásť rokov, keď zomrela za svoje presvedčenie. Narodila sa koncom 3. storočia (r. 292?) pri meste Merida v kresťanskej rodine. Počas prenasledovania za cisára Diokleciána bol miestodržiteľom v Meride Dacián. Ten cisárov rozkaz poctivo na kresťanoch spĺňal. Surovo ich mučil a zabíjal. Eulálii nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo, nakoľko nebývali priamo v meste, no ona sa rozhodla sama vyznať svoju vieru. Hoci bolo zimné obdobie, išla bosá do mesta a pred tribunálom povedala jediné slovo: „Verím!“ A pošliapala sošku pohanského bôžika. Dacián sa tak rozzúril, že ju dal - napriek tomu, že ešte bola dieťaťom - kruto mučiť a nakoniec ju upálili v pekárskej peci. Zomrela 10. decembra 304. V Španielsku sa stala národnou sväticou, často bola vyobrazovaná s ľaliou alebo palmou. Patrocínium: sv.
tags: #rimskokatolicka #farnost #martin