Čo robiť a ako sa správať v kostole počas omše

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá. Má dobre poznať "liturgickú reč". Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha. Spoločné úkony a gestá majú zachovávať s rovnakou úctou všetci účastníci liturgického zhromaždenia.

Na svätej omši sa zúčastňujeme spravidla vždy v nedeľu a vo sviatok, mnohí prichádzajú do kostola aj cez bežný deň. Máme pocit, že od prvej do poslednej chvíle vieme, čo sa deje a o čo ide. Vieme ako samozrejmosť, čím svätá omša začína alebo končí, čo kedy odpovedať, kedy sedieť, stáť či kľačať. Ale predsa - sme si vo všetkom istí?

V nasledujúcom texte sa pozrieme na to, ako sa správať v kostole a aké pravidlá by sme mali dodržiavať.

Postoje a gestá v kostole

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá. Má dobre poznať "liturgickú reč". Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha.

Státie

Je základným postojom v liturgii. Je znak radosti z vykúpenia; prejav dôstojnosti a úcty voči Bohu; prejav slobody Božích detí. Tiež je prejavom vďaky a očakávania. Znamená aktívnu účasť človeka v liturgii a ochotu konať. Človek stojac pred Bohom v modlitbe sa otvára pre nebeské veci a ako slobodná bytosť sa vedome dáva Bohu k dispozícii. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.

Státie počas modlitby sa praktizuje aj inde v Biblii. Pri modlitbe - státie bolo postojom modlitby u Židov ešte z čias pred Ježišom. A tak ako katolíci len pokračujeme v užívaní tohto postoja pri modlitbe aj dnes. Počas sv. Počas Kréda (vyznania viery) - stojíme, keď jedným hlasom vyznávame v čo kresťania veria už od čias prvotnej Cirkvi, a to buď nicejsko-carihradským vyznaním viery, alebo apoštolským vyznaním viery. Pri čítaní evanjelia - státie je aj znakom úcty a uznania. Pri príchode kňaza na začiatku sv. omše a pri odchode kňaza po sv.

Pozdvihnutie očí

Prejav nasmerovania duše a mysle k Bohu. Modliaci sa v túžbe po Bohu obracal spontánne svoj zrak hore. V starých liturgiách to bolo ponechané na ľubovôľu modliaceho sa. Toto gesto malo uľahčiť uvedomenie si Božej prítomnosti a dosiahnutie väčšej vrúcnosti v modlitbe.

Zopäté ruky

Znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu.

Bitie sa do pŕs

Bite do pŕs sa od počiatku v kresťanstve pokladalo za prejav pokánia, keďže srdce sa považuje oddávna za sídlo vôle a citu, teda aj za sídlo hriechu, načo upozorňuje sám Ježiš: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy ...“ (Mt 15,19). No srdce sa pokladá aj za symbol lásky a všetkého,čo je duchovné: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5).

Rozopäté ruky

Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky.

Procesia

V začiatkoch kresťanstva sa vzhľadom na čas prenasledovania mohli konať iba pohrebné sprievody. Po Milánskom edikte sa procesie stávali častejším zjavom v živote Cirkvi. Podľa symboliky prototypom všetkých procesií bolo putovanie Izraelitov do zasľúbenej zeme.

Znamenie kríža

Znak vykúpenia - je výsostne kresťanským symbolom; spájanie protikladov; znak prinášajúci zdravie a ochranu pred nešťastím. Od 2. storočia robili prví kresťania na čele katechumenom kríž na znamenie príslušnosti ku Kristovi. Počnúc 4. stor., bol znak kríža zavedený ako trvalý znak a bol chápaný ako vyznanie viery. Už v 8. stor. pri sv. omši biskup žehnal seba samého na čele, častejšie žehnal aj veriacich, zvlášť pri exorcizmoch. Od 8. stor. sa spomína znamenie kríža na ústach a od 12. stor. na čele, na ústach a na prsiach. Kríž pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať. Zobrať na seba každodenné kríže. Veľký kríž - Robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby. Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne.

Kľačanie

Vyjadruje hlbokú úctu alebo ľútosť, kajúcnosť. Tiež symbolizuje toho, kto prosí. (Ezd 9,5; 2Kr 6,13; Mk 1,40; Mt 17,15). Sám Ježiš sa modlil k svojmu Otcovi a kľačiac prosil o pomoc (Lk 22,41), podobne sv. Štefan (Sk 7,60). Kľačanie pri modlitbe je prejavom polory, vrúcnosti, adorácie a úcty. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu.

Keď prichádzame na sv. omšu, zbožne pokľakneme, predkloníme sa a dotkneme sa jedným kolenom zeme. V pokore uznávame, že Ježiš je prítomný v Bohostánku, v Eucharistii. Katolíci veria, že Ježiš je celým svojím Telom a Krvou, Dušou i Božstvom prítomný v Eucharistii, ktorá je sv. prijímaním. Veríme, že keď Ježiš povedal ´Toto je moje Telo´, myslel to doslovne. Ježiš je síce ukrytý pod spôsobom chleba a vína, no vždy je naplno a skutočne prítomný v Eucharistii. V toto verili aj prvotní kresťania a v to veria katolíci podnes. A práve to vyznávame a uctievame pokľaknutím.

Kľakáme si počas prípravy na prijatie Eucharistie (Kristovho Tela a Krvi vo sv. prijímaní) a po jej prijatí. Pokľaknutie je postojom rešpektu a zbožnej úcty. Kľačíme, pretože veríme, že Ježiš je úplne a skutočne prítomný vo sv. prijímaní. Ak veríte, že ste skutočne v Kristovej prítomnosti, najlepšie to dokážete práve pokľaknutím, alebo aj ľahnutím si na zem dolu tvárou. V tejto fáze sv.

Úklon

Je prejavom hlbokej úcty, pokory a oslavy. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu.

Sedenie

Je postojom počúvajúceho žiaka.: „Mária si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ (Lk 10,39). Zvyk sedieť počas čítania Biblie a homílie siaha k počiatkom kresťanstva. Môže tiež znamena ť odpočinok, nemá však nič spoločné s gestom žiaľu, ktorý bol typický pre staroveký Východ, ako to spomína Ž 137, či Náreky proroka Jeremiáša. Predovšetkým je to postoj, ktorý uľahčuje sústredenie potrebné na počúvanie, prijímanie a rozjímanie Božieho slova. Okrem toho, ak pri vysluhovaní sviatosti zmierenia kňaz sedí, vyjadruje tým súdny charakter tejto sviatosti.

Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať, Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba.

Sedenie je postojom počúvania. Katolíci sedia pri prvom čítaní (často zo Starého zákona), pri žalme (často spievanom) a pri druhom čítaní (z Nového zákona, no nie evanjelium). Sedíme aj pri príprave obetných darov a počas homílie (kázne). Sedíme, pripravení počúvať a absorbovať do seba.

Znak pokoja

Vyjadruje sa tým odpustenie, priateľstvo, jednota. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: "Dajte si znak pokoja!" Podávame si pravú ruku. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. (Ten, kto podáva ruku, hovorí: "Pokoj s tebou. " Druhý odpovedá: "I s duchom tvojím.

Prostrácia

Je ležanie dole tvárou k zemi. Bola známa už v SZ (Gn 7,3;1 Joz 5,15). V kresťanstve toto gesto jestvovalo ako prejav súkromnej zbožnosti. Dnes má toto gesto miesto pri diakonskej, kňazskej vysviacke, u rehoľníkov pri skladaní doživotných sľubov počas Litánií k svätým a fakultatívne na začiatku liturgie Veľkého piatku.

Pravidlá slušného správania a spoločenská etiketa v kostole

Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. V katolíckych novinách (13.IX.2011) bol veľmi poučný rozhovor s pani Oľgou Škvareninovou, ktorá je odborníčkou na neverbálnu komunikáciu a autorkou mnohých kníh, vedeckých štúdií a článkov na danú tému.

Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života.

Správanie pred kostolom

Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Ešte ako dieťa som často videla, že počas slávenia Eucharistie postávali oproti kostolu na druhej strane ulice muži, pričom fajčili a debatovali. Zarazilo ma, keď som sa dozvedela, že sú účastníkmi svätej omše, že na svätú omšu ani netreba vojsť do kostola, len stačí stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov.

Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.

Správanie v kostole

V kostole je nevhodné neprestajne meniť miesto na sedenie i na státie. Lektor, ktorý má vyhradené špeciálne miesto na sedenie, by mal sedieť na ňom. Ak sedí v lavici a vie, že číta lekciu, mal by byť na svojom obvyklom mieste, pred čítaním normálne vyjsť z lavice a po prečítaní lekcie sa vrátiť naspäť. Ak si myslí, že bude spolusediacich rušiť, mal by si sadnúť na kraj lavice.

Človek, ktorý obetuje peniaze na kostol, by sa tým nemal chváliť, ani o tom hovoriť v iných súvislostiach. V tom prípade sa totiž z milodaru stáva reklama alebo niečo veľmi zištné. Svetská propagácia nemá v tomto prostredí čo robiť. Na druhej strane, ak sa lektor na čítanie vopred nepripraví, svedčí to o jeho neúcte k Božiemu slovu, ku kňazovi, veriacim i miestu, kde sa koná svätá omša.

Keď sme chodili na hody k babke na dedinu, rodičia ma ešte ako malé dieťa učili, že mám prísť na svätú omšu medzi poslednými a postaviť sa tam, kde je voľné miesto, a už vôbec mi nedovolili sedieť. Išlo o menšiu obec a lavice boli určené najmä starším a chorým ľuďom, ktorým státie spôsobovalo problém.

Človek by mal sedieť, ako mu je pohodlne, a súčasne slušne. Z hľadiska neverbálnej komunikácie noha prehodená cez nohu pôsobí vyzývavo. U muža ukazuje aj na istú agresivitu v povahe. No v kostole by sme spať ani driemať nemali. Ak by kňaz niečo také zaznamenal, mal by sa zamyslieť nad tým, či jeho prejav nie je monotónny, či mení tempo reči, výšku svojho hlasu, či uplatňuje dostatočné pauzy, či nehovorí priveľmi rýchlo, alebo, naopak, priveľmi pomaly.

Nikdy neviete, prečo sa človek pred vami vrtí a obzerá. Niekedy nám môže prekážať niekto len preto, že sa vôbec nehýbe. Akýkoľvek hluk je zásahom do nášho osobného teritória, čo v nás môže vyvolať napätie, nepokoj, stres. Počas slávenia Eucharistie zavrieť dvere i okná. Tiež dochádza k tomu, že si niekto z nástenky v kostole privlastní fotografiu, obrázok, informačný leták. Siedme Božie prikázanie znie: Nepokradneš. Preto by sme nemali brať z kostola nič, čo nám nepatrí. Ten, kto má záujem o nejakú fotografiu či leták, môže predsa poprosiť kňaza alebo kostolníka.

Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať. Niekedy nás v kostole vyrušia i naoko neznáme podnety, ktoré nevieme identifikovať, no prekážajú nám v koncentrácii. Mali by sme sa sústrediť na svätú omšu, na stretnutie s Pánom.

Oblečenie v kostole

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko. Tomu by potom malo zodpovedať oblečenie a aj naše správanie.

Ak prší a je blato, obuv si chtiac-nechtiac zašpiníme. Ak je pred kostolom rohožka, topánky si očistíme na nej, ak je sneh, odupeme ho z topánok tesne pred vstupom do kostola. Niektoré dámy sa aj do kostola líčia veľmi silno. Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku. Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila - možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.

Vždy treba vychádzať z toho, aby sa človek v chráme dobre cítil. Zvrchník môžem držať v lone. Kabelka podľa spoločenskej etikety nepatrí na zem ani na stôl. Treba ju položiť vedľa seba na lavicu alebo ju držať v lone. Nie, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. No keď je človek chorý, môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti.

Je leto a je mi teplo - môžem sa v kostole vyzuť? Nie, nikdy. Žabky ako obuv do kostola nepatria, nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.

Pokrývka hlavy v kostole

Pokrývka hlavy nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy. V našom kultúrnom kontexte by sa do kostola nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už má dáma obrovský klobúk, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu.

Zhrnutie pravidiel etikety v kostole

Dodržiavanie etikety v kostole je prejavom úcty k Bohu a k ostatným veriacim.

tags: #kto #sedi #v #kostole #ze #bude