Ak sa chceme dozvedieť, kto bol Ježiš Kristus a aké je jeho učenie, musíme hľadať informácie o ňom v rôznych iných prameňoch, ktoré nám umožnia poznať jeho históriu. V úvode knihy od F. F. Brucea, spisovateľ hovorí o kresťanskom pisateľovi, ktorému jeho agnostický priateľ povedal, že „mimo neznámych odkazov v Josephovi a im podobných" neexistoval historický dôkaz mimo Biblie o existencii Ježiša.
Tieto písomné zdroje môžeme rozdeliť do troch základných skupín: pohanské, židovské a kresťanské.
Pohanské pramene
Pohanských prameňov nie je veľa a je v nich málo informácií. Tento fakt sa dá vysvetliť aj tým, že rímskych historikov len veľmi málo zaujímalo, čo sa deje niekde vo vzdialenej Palestíne. Problémy, ktoré tam boli, sa im zdali druhoradé.
Tri pohanské zmienky, ktoré pochádzajú zo začiatku prvého storočia:
- Najstaršia z nich je z roku 112 a jej autorom je Plíniu Mladší, ktorý bol vyslancom rímskeho cisára v Bitínii. V jednom svojom liste adresovanom cisárovi Trajánovi ho informuje o existencii kresťanov a o problémoch súvisiacich s ich prenasledovaním: "Opýtal som sa ich, či sú kresťania, a ak to priznali, opakoval som otázku druhý i tretí krát s varovaním, že ich očakáva trest. Ak vytrvajú prikážem odviesť ich na popravu, pretože nech je povaha ich priestupku akákoľvek, som presvedčený, že ich neústupčivosť a ich neotrasiteľná tvrdohlavosť nesmie ostať nepotrestaná...Tiež vyhlásili, že ich vina, alebo priestupok nepresiahla toto: V pevne stanovený deň sa pravidelne stretávali pred úsvitom, aby spoločne spievali na počesť Kristovi ako Bohu, a tiež aby sa zaviazali prísahou bez akéhokoľvek zlého zámeru zdržovať sa krádeží, prepadávaní a smilstva..."
- Ďalšia zmienka pochádza z roku 116 od rímskeho historika Tacita, ktorý hovorí o kresťanoch v súvislosti s požiarom Ríma, ktorý založil cisár Nero a zmieňuje sa o poprave Ježiša Krista počas pôsobenia rímskeho miestodržiteľa Poncia Piláta: "Nero zvalil vinu na skupinu, ľuďmi nazývanú kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Pontského Piláta a tá najhoršia povera, hoci na chvíľku potlačená, znovu prepukla nielen v Judei, v pôvodnom zdroji nákazy, ale dokonca aj v Ríme..."
Čo sa môžeme naučiť zo starodávnych zmienok o Ježišovi a ranných kresťanoch? Všimnime si, že Tacitus píše, že kresťania si odvodili svoje pomenovanie od historickej postavy nazvanej Kristus (z latinčiny). Povedal, že boli trestaní „najvyberanejšími trestami“, samozrejme spomeňme Rímsku metódu popravy známu ako ukrižovanie. Bolo povedané, že toto sa stalo počas Tiberiovej vlády, rozsudkom Pontského Piláta. Plinius bol správcom Bitánie v malej Ázii.
Tento úryvok nám dáva náhľad do viery a praktík ranných kresťanov. V prvom rade vidíme, že kresťania sa stretávajú v určitý deň. Po druhé, ich chvály boli smerované ku Kristovi, preukazovali tak pevnú vieru v jeho božskosť. Ďalej jedna z interpretácii Pliniovho vyhlásenia, že kresťania spievali piesne Kristovi „ako bohu“ poukazuje na to, že „na rozdiel od iných bohov, Kristus žil na zemi.“ Ak je táto interpretácia správna, Plinius pochopil, že kresťania uctievajú historickú osobnosť ako Boha!
Pliniove listy nám nepomáhajú chápať len to, ako ranní kresťania verili v Ježiša, taktiež odhaľujú veľkú úctu, ktorú mali k Jeho učeniu. Plinius napríklad zaznamenal, že kresťania sa „zaviazali čestnou prísahou“, nie k porušovaniu morálnych štandardov, ktorá vyplýva z Kristovho učenia. Navyše, Plinius poukazuje na kresťanský zvyk zdieľania jedla, pravdepodobne narážal na zachovávanie spoločenstva a „hod lásky.“ Tento výklad pomáha pochopiť kresťanské tvrdenie, že jedlo bolo „obyčajného a nevinného druhu.“ Často boli nútení čeliť obvineniu nekresťanov z praktizovania kanibalistických rituálov. V tých dňoch kresťania pokorne odvracali hanlivé narážky na Ježišovo učenie.
Židovské pramene
Je známe svedectvo Jozefa Flávia, židovského historika z prvého storočia, ktorý sa trikrát zmieňuje vo svojich spisoch o Ježišovi Kristovi. Prvá zmienka je najzaujímavejšia, ale zároveň aj najdiskutovanejšia. Autor v nej hovorí o Ježišovi ako o "múdrom človekovi", "ak ho vôbec možno nazvať človekom" a ako o tom, ktorého Pilát odsúdil na smrť: "Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy a bol učiteľom ľudí, ,ktorí majú radi pravdu. Získal si mnoho Židov a mnoho Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát potom, ako si vypočul obvinenia od ľudí najvyššie postavených medzi nami, odsúdil na ukrižovanie, tí ktorí ho mali milovať na prvom mieste, mu neprejavili svoju náklonnosť. Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. A spoločenstvo kresťanov, ktorí sa tak nazývajú po ňom, až do dnešného dňa nevymizlo."
Existuje však podozrenie, že toto svedectvo bolo aspoň čiastočne, ak nie úplne poznačené zásahom kresťanských komentárov Fláviových rukopisov. V jednej alebo dvoch udalostiach v jeho „Židovských starožitnostiach“ spomína Ježiša. Prvá, menej odhaľujúca udalosť opisuje odsúdenie Jakuba židovským súdom (Sanhedrin). Tento Jakub, hovorí Josephus, bol „brat Ježiša takzvaného Krista.“ Tak zaujímavé ako táto krátka zmienka je, že existuje ešte jedna mladšia, ktorá je skutočne udivujúca. Skutočne to Josephus napísal? Väčšina učencov si myslí, že jadro úryvku je napísane Josephusom, ale neskôr bolo zmenené kresťanom, pravdepodobne niekedy medzi 3. a 4. storočím. Ale prečo si myslia, že to svedectvo bolo zmenené? Napríklad tvrdenie, že Ježiš bol múdry muž, sa zdá byť vierohodné, ale fráza: „keď ho vôbec máme nazývať človekom“, je podozrivá. Implikuje to, že Ježiš bol viac než človek a je celkom nepravdepodobné, že Josephus by povedal niečo také! Je tiež ťažko uveriteľné, že by tvrdil, že Ježiš bol Kristus, hlavne keď neskôr odkazuje na Ježiša ako na „takzvaného“ Krista. Nakoniec tvrdenie, že na tretí deň sa ukázal učeníkom obnovený k životu.
Ale keď prehliadneme diskutabilné časti tejto pasáže stále nám zostanú informácie, ktoré potvrdzujú biblického Ježiša. Čítame, že bol múdry muž, ktorý vykonal prekvapivé skutky. A hoci bol ukrižovaný pod Pilátom, Jeho nasledovníci pokračovali v učeníctve a stali sa známymi ako kresťania. Keď skombinujeme tieto vyhlásenia s Josephusovou neskoršou zmienkou o Ježišovi, ako o „takzvanom Kristovi“, naskytá sa nám pomerne podrobný obraz, ktorý je v súlade s biblickým záznamom.
Babylonský Talmud
Existuje len málo zmienok o Ježišovi v babylonskom Talmude, zbierke židovských rabínskych spisov zozbieraných približne medzi rokmi 70 - 500 nášho letopočtu. Vzhľadom na tento časový rámec je prirodzené predpokladať, že skoršie zmienky o Ježišovi sú dôveryhodnejšie než tie neskoršie. V prípade Talmudu k skoršej dobe zbierania poznatkov došlo v rozmedzí od 70. do 200. „V predvečer Paschy bol povesený Ješu.
Poďme preskúmať tento úryvok. Mohli ste si všimnúť, že hovorí o niekom menom „Ješu“. Prečo si teda myslíme, že je to Ježiš? Slovo Ježiš sa po hebrejsky vyslovuje „Ješu“. Ale čo je v tejto pasáži myslené tým, že Ježiš bol povesený? Nehovorí Nová Zmluva, že bol ukrižovaný? Vskutku áno. Ale slovo „povesený“ môže byť synonymom k slovu ukrižovaný. Napríklad v liste Galatským 3:13 stojí, že Kristus „visel“ a v Lukášovi 23:39 sa používa to isté slovo pre zločinca, ktorý bol ukrižovaný s Ježišom. Takže Talmud prehlasuje, že Ježiš bol ukrižovaný v predvečer Paschy.
Úryvok nám tiež hovorí, prečo bol Ježiš ukrižovaný. Tvrdí, že praktizoval čarodejníctvo a podnecoval Izrael k odpadnutiu od viery. Vzhľadom na to, že informácie pochádzajú z tak trochu nepriateľského zdroja, nemali by sme byť prekvapení, že Ježiš je opísaný inak ako v Novej Zmluve. Zaujímavé je, že obe obvinenia majú paralelu v evanjeliu. Napríklad obvinenie z čarodejníctva je podobné ako obvinenie farizejov, že Ježiš vyháňal démonov „Belzebubom vládcom démonov.“ Všimnime si, že toto obvinenie skutočne potvrdzuje tvrdenia Novej zmluvy, že Ježiš konal zázraky. Ježišove zázraky boli zrejme príliš dobre dosvedčené, aby sa dali poprieť. Jediná možnosť bola pripísať ich čarodejníctvu. Podobne tvrdenie o lákaní Izraela k odpadnutiu od viery má paralelu v Lukášovom evanjeliu, kde Ježiš bol obvinený židovskými poprednými predstaviteľmi zo zavádzania izraelského národa svojím učením. Toto tvrdenie podporuje novozmluvný záznam o Ježišovom učení.
Lucián zo Samosaty
Lucián zo Samosaty bol grécky satirik z druhého storočia. Hoci si tu Lucián robí srandu z ranných kresťanov, napísal významné komentáre o ich zakladateľovi. Hoci Lucián nezmieňuje jeho meno, je jasné že odkazuje na Ježiša.
Podľa Luciána učil, že všetci muži sú bratia od okamihu ich obrátenia. To je dosť neškodné. Ale čo toto obrátenie zahŕňalo? Zahŕňalo zapretie Gréckych bohov, oslavovanie Ježiša a žitie podľa Jeho učenia. Nie je príliš ťažké si predstaviť , že kvôli tomuto učeniu bol niekto zabitý. Hoci to Lucián nepovedal tak explicitne, kresťanské popieranie iných bohov v kombinácii s ich oslavou Ježiša nám implikuje, že ho považovali za viac ako človeka.
Existujú nejaké presvedčivé dôkazy o tom, že Ježiš skutočne existoval?
Kresťanské pramene
Je tu potrebné rozlíšiť Nový zákon od iných spisov. Nový zákon je najdôležitejším prameňom o Ježišovi Kristovi. Skladá sa zo štyroch Evanjelií, zo Skutov apoštolov, z Pavlových listov, z niekoľkých listov, ktoré pripisujeme iným apoštolom (Jakub, Peter, Ján a Júda) a zo Zjavenia apoštola Jána. Tieto spisy sú kanonická, teda inšpirované a Cirkev ich uznáva ako "normu" pre vieru. Ich redakcia sa datuje asi do rokov 50 - 90 po Kr. a niektoré listy boli napísané aj neskôr.
Okrem kanonických spisov existujú aj početné texty, ktoré z rôznych dôvodov neboli zaradené do kánonu Cirkvi. Tieto spisy nazývame apokryfy, teda skryté, nie autentické. Svojim obsahom a formou sa síce podobajú kanonickým spisom, ale neboli zaradené do kánonu. Medzi tieto dokumenty patria napríklad apokryfné evanjeliá (evanjelium podľa sv. Petra, sv. Pavla a sv. Na jednej strane tieto spisy obsahujú špekulatívne interpretácie Sv. písma a rôzne legendy, v ktorých sa ich autori snažia vyplniť "medzery", ktoré sú v Evanjeliách (Ježiš mnohokrát vystupuje ako malý chlapec, ktorý dokáže robiť zázraky). Ak ich však vieme rozumne použiť, môžu ponúknuť veľmi zaujímavé a cenné historické informácie.
Via Dolorosa v Jeruzaleme.
Archeologické dôkazy
Existuje iba jeden archeologický nález, ktorý dokumentuje ukrižovanie - a tým je klinec dlhý 11,5 centimetra, ktorý popravenému mladému židovi vtĺkli do päty zboku. Nález pozostatkov mladého ukrižovaného muža považujú odborníci za výnimočný.
Spôsob ukrižovania
Spôsob ukrižovania závisel aj od spoločenského postavenia obete a od zločinu, kvôli ktorému nešťastníka odsúdili. „Zachované dôkazy však svedčia o tom, že odsúdencov upevňovali na kríž v najrozličnejších pozíciách a rôznymi prostriedkami,“ hovorí Piers Mitchell, jeden z autorov príspevku. Ramená kríža nemuseli byť v 90-stupňovom uhle a obeť mohli naň zavesiť aj dolu hlavou - ako sa to stalo apoštolovi sv. Petrovi.
Bolo viacero spôsobov, ako sa mohla vykonať poprava ukrižovaním. Najprv bol odsúdený zbičovaný. Je potrebné pripomenúť, že bičovanie bolo také brutálne, že viacerí neprežili ani tento predstupeň popravy. Potom bol odsúdený prinútený niesť horizontálnu časť kríža (latinsky patibulum) na popravisko. Ani tu sa neprejavovalo milosrdenstvo, skôr naopak. Sú známe prípady, že rímski vojaci týrali obete vytrhnutím jazyka, vypichnutím očí a podobne.
Na mieste ukrižovania bola pripravená vertikálna časť kríža, pevne zasadená do zeme. Tam sa odsúdený vyzliekol donaha a vojaci ho pribili alebo uviazali na zápästiach na patibulum. V tomto momente už išlo o kríž, na ktorom bol zločinec pribitý aspoň troma klincami - dvoma na rukách a jedným alebo dvoma na nohách. Ruky sa priklincovali skôr cez zápästia ako cez dlane. Pod chrbtom mohol byť na kríži výčnelok, na ktorom mohol ukrižovaný nájsť chvíľkovú oporu.
Popri nesmiernej fyzickej bolesti bývali obete vystavené aj výsmechu a ponižovaniu od vojakova kohokoľvek v blízkosti. Kameňovanie a opľúvanie neboli zriedkavosťou. Smrť prichádzala niekedy rýchlo, po minútach alebo hodinách, inokedy pomaly, po troch alebo štyroch dňoch. Sú známe prípady, že odsúdenci vydržali aj deväť dní. Krvácanie a nedostatok tekutín spôsobovali dehydratáciu. Dá sa povedať, že človek na kríži sa pomaly dusil.
Niekedy mohli umieranie vojaci urýchliť viacerými spôsobmi. Nedostatok kyslíka oslaboval srdce, ktoré nemohlo pumpovať krv do celého tela.
Podoby krížov
Podoba krížov sa prispôsobovala spôsobu popravy. Niektorí boli ukrižovaní dole hlavou, iní len na stromy alebo stĺpy. Počas vojenských výprav alebo obliehania nebol dostatok času na výrobu krížov, a tak sa použila len vertikálna časť, zvaná gibbet. Kríž v tvare písmena T bol zvaný crux commisa. Najčastejším materiálom kríža bolo zrejme drevo ako najlacnejšia dostupná surovina.
Príčiny smrti
V uplynulých 150 rokoch vyšlo minimálne desať serióznych kníh a štúdií, ktoré sa snažili objasniť presnú príčinu Kristovej smrti. Úvahy smerujú od zlyhania srdca cez zadusenie a embóliu až po šok vyvolaný klesajúcim krvným tlakom. Tieto predpoklady vychádzajú z toho, že Kristus bol ukrižovaný tak, ako ho tradične zobrazujú.
Zákaz ukrižovania
Ukrižovanie ako druh vykonania popravy zakázal prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký začiatkom 4. storočia, konkrétne v roku 337. Aj vďaka nedávnemu filmu Mlčanie od režiséra Martina Scorseseho sme si pripomenuli, že v 16. storočí takto popravovali kresťanských misionárov v Japonsku. Žiaľ, aj v posledných storočiach sú známe prípady ukrižovania, napríklad v Barme alebo počas prvej a druhej svetovej vojny. V 21.
Relikvie spojené s ukrižovaním
- Turínske plátno: Turínske plátno je najznámejšou relikviou Ježiša a jedným z, ak nie najštudovanejším artefaktom v histórii ľudstva. Veriaci tvrdia, že rubáš je látka umiestnená na tele Ježiša Krista v čase jeho pohrebu a že obraz tváre je Svätá Ježišova tvár.
- Svätá kopija: Svätá kopija (tiež známa ako Kopija osudu, Svätá kopija, Longinova kopija, Longinova kopija alebo Kristova kopija) je meno pre kopiju, ktorá prebodla Ježišov bok, keď visel na kríži v Jánovom rozprávaní o ukrižovaní.
- Pravý kríž: V kresťanskej tradícii sa Pravý kríž vzťahuje na skutočný kríž použitý pri ukrižovaní Ježiša. Dnes sa mnohé fragmenty dreva považujú za relikvie pravého kríža, no vo väčšine prípadov je ťažké určiť ich pravosť.
- Svätá tŕňová koruna: Medzi relikvie utrpenia prezentované v Notre-Dame v Paríži patrí kúsok kríža, ktorý bol uložený v Ríme a odovzdaný svätou Helenou, matkou cisára Konštantína, klinec umučenia a Svätá tŕňová koruna. Z týchto relikvií je tŕňová koruna bezpochyby najvzácnejšia a najuctievanejšia.
- Svätá tunika Krista: Hovorí sa, že svätú tuniku Krista nosil Ježiš počas alebo krátko pred svojím ukrižovaním. Uchováva sa v katedrále v Trieri v Nemecku.
- Sudarium of Oviedo: Sudarium of Oviedo je krvou zafarbená látka, ktorá sa tvrdí, že je to látka omotaná okolo hlavy Ježiša Krista po jeho smrti, ako sa uvádza v Jánovom evanjeliu.
Zhrnutie
Poďme si zosumarizovať, čo sme sa naučili o Ježišovi prehliadkou starovekých nekresťanských zdrojov:
- Josephus aj Lucián naznačovali, že Ježiš bol považovaný za múdreho muža.
- Plinius, Talmud a Lucián naznačujú, že bol mocný a úctyhodný učiteľ.
- Jozephus aj Talmud poukazujú na to, že konal zázraky.
- Tacitus, Jozephus, Talmud a Lucián, oni všetci spomínajú, že bol ukrižovaný. Tacitus a Jozephus hovoria, že sa to stalo pod Pontským Pilátom. A Talmud tvrdí, že sa to stalo v predvečer Paschy.
- U Tacitusa a Jozephusa sú možné zmienky o tom, čomu kresťania veria, že Ježiš bol vzkriesený.
- Jozephus zaznamenal, že Ježišovi nasledovníci veria, že bol Kristus alebo Mesiáš.
Ukrižovanie Ježiša Krista.