Getsemanská záhrada, ktorá sa rozprestierala na úpätí Olivovej hory, bola miestom, kde sa pestovali olivy a lisoval sa z nich kvalitný olej (gat-šemen=olejový lis). Dnes sa pozrieme na význam tohto miesta v Biblii a jeho spojitosť s Ježišom Kristom.
Olivová hora a jej dary
Biblická Olivová hora, ktorá stojí dodnes ako večný svedok Ježišových myšlienok i krokov, bola kedysi husto porastená olivami. Pomedzi ne sa prechádzal Kristus a vystupoval hore na členitý vrcholok hory, keď chcel byť sám so svojimi myšlienkami. Dodnes na jej úpätí rastú dvetisíc rokov staré olivy, ktorých plody možno sýtili Krista a jeho apoštolov a poskytovali olej pre chrámy. A celá hora sa trblietala v troch svetlách.
Olivovník je najväčší dar nebies", vyhlásil kedysi Thomas Jefferson, hoci pochádzal z kontinentu, na ktorý sa oliva dostala vlastne ani nie tak dávno. V roku 1560 sa olivovníky dostali do Mexika a Peru vďaka Antoniovi Riberovi a k pobrežiu Kalifornie olivy so sebou priviezli španielski misionári v 18.
Olivy patrili k posvätným hebrejským stromom. Spomínajú sa v biblii na viacerých miestach a vždy tam, kde rástla, darilo sa aj ľuďom, hoci často bola samotná krajina viac než nehostinná. Našli ju Izraleci, keď vstúpili na územia Kenaanu. Na mnohých miestach rástla na kameňoch a pieskoch ako jediná drevina. Bola bohatstvom Palestíny, Betlehemu, Chebrónu, údolia Šekemu a prekrásne olivové háje lákali ľudí i na okraji Fénickej nížiny. Olivy rástli na suchých piesčitých a veľmi chudobných pôdach, kde sa iným stromom často vôbec nedarilo. K životu potrebovali najmä veľa teplého slnka.
Prvé olivy sa pestovali nezávisle na sebe už viac ako 2500 rokov pred naším letopočtom na ostrove Kréta a v Sýrii, odkiaľ sa rozšírili do celej oblasti Stredozemného mora. Divoké olivovníky rástli už predtým v hájoch Ázie, severnej Afriky a aj na Pyrenejskom polostrove. Olivy sprevádzali človeka už v neolite, mladšej dobe kamennej a rástli i na Sahare skôr, ako ju vysušilo slnko a púštne vetry. Do Grécka, Talianska a ďalších krajín sa rozšírili už ako kultúrna plodina asi pred 3 500 rokmi. Ako sa dostali olivy do Grécka, o tom hovoria i staré grécke báje. Bohyňa Athéna, dcéra boha Dia a bohyňa múdrosti sa prela s Poseidonom, ktorý vládol moriam o vládu nad Aténami. Ich spor sa dostal až pred radu olympských bohov a tí rozhodli, že vyhrá ten, kto dá mestu lepší dar. Múdra Athéna ponúkla Grékom olivu a Poseidon koňa. Grácky kráľ dal prednosť olivovníku ako symbolu mieru pred koňom symbolizujúcim boj a tým si naklonil na svoju stranu bohyňu Athénu, ktorá sa stala patrónkou mesta pomenovaného podľa nej. Okolo chrámov zasvätených Athéne vždy rástlo veľa olív a olivové háje naozaj priniesli Grékom bohatstvo, zdravie a prosperitu, aké by si žiadnou vojnou nezabezpečili. Oliva sa stala pre Grékov symbolom priateľstva i víťazstva.
Olivový olej, ktorý nazývali Rimania „tekutým zlatom", bol vyhľadávaným obchodným artiklom už v biblických dobách a Palestínci ho hojne predávali napríklad i do Egypta. Veľa oleja spotrebovali chrámy a svätyne, kde sa používal ako každodenná vysoko cenená obeta bohom, horel v posvätných kahancoch a lampách, používal sa k pomazaniu kňazov i kráľov, pri krste novorodencov, očiste chorých a malomocných. Olivovým olejom sa po kúpeli veľmi radi a často natierali starovekí Egypťania. Lesklá pokožka i vlasy boli znakom zdravia a prosperity. Preto sluha zvykol potierať hlavu každému hosťovi, ktorí prišiel na hostinu.
Olivový olej sa najčastejšie lisoval zo zrelých plodov olivy. Tie sa najprv rozdrtili zvislým kameňom v kamennom valci a drť sa potom buď šľapala nohami podobne ako u nás kapusta, alebo sa lisovala za studena. Panenský olej sa dodnes lisuje zo zrelých plodov zbieraných neskoro na jeseň, alebo v zime, z ktorých sa odstránili kôstky. Stromový olej sa získaval tak, že to, čo zostalo po lisovaní kuchynského oleja, sa prelialo horúcou vodou a ešte raz sa to vylisovalo. Stromový olej sa používal na liečenie a vonkajšie použitie. Vtieral sa do pokožky pri popáleninách, bodnutí hmyzom, svrbení, bolestiach svalov, kĺbov a aj obličiek. Do olivového oleja sa pridávali i vonné lupienky kvetov alebo liečivé rastliny. Pri nedostatku chinínu sa používala namiesto neho i postrúhaná kôra olivovníkov a často sa využívala i liečivá sila listov, ktoré sa dali zberať po celý rok. Olivový olej je nevysychajúci a veľmi priaznivo ovplyvňuje tráviaci trakt a jeho mikroflóru a pomáha tvorbe i vylučovaniu žlče, detoxikuje pečeň, pomáha obličkám a pôsobí jemne laxatívne. Z toho sa pripravoval olej svätého pomazania, ktorý sa používal na pomazanie posvätného chrámového náčinia.
Zápas v Getsemanskej záhrade
Ježišova cesta pokračuje do Getsemanskej záhrady, na miesto najväčšieho vnútorného zápasu. Nie je tu sám, zobral si so sebou najbližších, Petra, Jakuba a Jána. V tých najťažších bojoch je Getsemanská záhrada útechou, bezpečným miestom. Aj keď okolie zaspalo, aj keď nevidia a nepočujú volanie o pomoc, je tu so mnou Ježiš. Je rovnako opustený, prosí Boha, svojho Otca, aby ho minul tento kalich, ak je to možné.
Na Kvetnú nedeľu sledujeme Ježiša slávnostne vchádzať do Jeruzalema a vstupovať do Veľkého týždňa. Sled udalostí poznáme veľmi dobre: oslava, hosanna, ratolesti, posledná večera, Getsemanská záhrada, zrada, súd, výsmech, bičovanie, ukrižovanie. Trochu sa nám môže zdať, že tieto udalosti sa dramaticky zvrtli ako v nejakom filme a zastihli Ježiša nepripraveného. Ježiš sa však na túto poslednú úlohu svojho života vopred pripravil. Bol učeníkom svojho Otca a počúval Ducha. To bol jeho život.
V Getsemanskej záhrade sa Ježiša zmocnil strach. Strach je prirodzeným inštinktom. Ježiš sa potil krvou. Potenie krvou je psychosomatický prejav spojený s vysokým stupňom psychického stresu a strachu. Zobral učeníkov so sebou, aby nebol sám. A oni zaspali a nechali ho samého. Chcel ich mať nablízku. A oni svojím spôsobom odišli. On sa predtým rozprával (modlil) s Bohom. A predsa túžil po ľudskej spoločnosti. A oni spali. Jeho samota sa tým prehĺbila. Doľahol na neho smútok a úzkosť. To sú prirodzené emócie. Vedel, čo ho čaká.
Vedel, čo ho čaká. Často nevieme, čo nás čaká. A prežívame úzkosť. Ale tú prežijeme, aj keby sme vedeli, čo príde. Tá skúsenosť je nová. Tento úlomok z jeho života je mnohým známy. Modlil sa a plakal. Plač je dôležitý pre naše zdravie. Mnohé rany treba oplakať, aby sa uzdravili. Bez toho to nejde. Po plači sa nám uľaví. V evanjeliách je viac zmienok o plači. Zjavne s tým nemal problém.
Ježiš a lis na olivy | Getsemanská záhrada | Vysvetlenie biblického kontextu
Anna Katarína Emmerichová a jej videnia
Cirkevní otcovia, svätci a kresťanskí mystici učia, že meditácia o utrpení Ježiša Krista je ušľachtilý skutok, ktorým vystupujeme k Bohu a vstupujeme do seba samých. Počnúc prvým vydaním v roku 1833 ovplyvnila táto kniha, ktorá opisuje videnia Anny Kataríny Emmerichovej o umučení Pána, duchovný život mnohých ľudí nielen v Nemecku, ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách Európy. Ľuďom, ktorí sa duchovne pripravovali na slávenie Veľkej noci, pomohla dôkladne spoznať udalosti opísané na posledných stránkach evanjelií a spomínané na iných miestach Nového zákona. Vďaka nej lepšie pochopili význam tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a s väčšou zbožnosťou sa začítali do tohto rozprávania, v ktorom sa postava Pána Ježiša objavuje v celej svojej tragickosti a veľkosti. Je naozaj dojímavé, ako sa tu duchovne stretáva s vizionárkou z Dülmenu, ktorá v istom životnom období zostala sama, plná bolesti, ale taká blízka Mužovi bolestí, ktorého videla svojím vnútorným zrakom, zatiaľ čo jej myšlienky sa zaoberali veľkými tajomstvami spásy.
Anna Katarína Emmerichová mala veľa videní udalostí opísaných v evanjeliách. Videla ich svojím vnútorným zrakom a viedli ju ku kontemplácii života Ježiša Krista. Ježišov život poznala bez toho, aby niekedy študovala. Mohla stráviť len desať rokov v kláštore augustiniánok v Agnetenbergu, pretože likvidovanie kláštorov v napoleonských časoch donútilo aj ju vrátiť sa do sveta. Z kláštora odišla vážne chorá a so stigmami. Útočisko našla u zbožných ľudí, ktorí jej poskytli vo svojom dome malú izbu. Sama a opustená zasvätila posledné obdobie svojho života modlitbe a meditácii. Trávila tak dlhé hodiny poznačené mysterióznou extázou a videniami miest, udalostí a ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Ježišom počas jeho pozemského života a najmä počas jeho umučenia. Všetko, čo videla, vyrozprávala priateľom.
Vnútornou účasťou na utrpení Pána v Getsemanskej záhrade sa obetovala za zlo, ktoré spôsobila sekularizácia. Už od raného veku bola Katarína obdarúvaná milosťami a víziami biblických udalostí, ktoré jej čistá duša prijímala veľmi bezprostedne. Anna Katarína už od detstva nepretržite nielen žila Ježišovu prítomnosť, ale žila spolu s Ježišom vo svetle neopísateľnej jednoty.
„Keď som pásavala kravy, často ku mne prichádzal malý Ježiško a kým sa kravy pásli, rozprávali sme sa o tom, ako treba slúžiť Pánovi. Tak ako apoštol Pavol, aj Katarína mohla povedať: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21); „Kristus je môj život“ (porov. Dievčatko nepovažovalo svoje videnia za niečo výnimočné, veď videla len Božiu nádheru. Bola naozaj presvedčená, že dar vízií je Božia milosť udelená všetkým, a tak o ňom hovorila so známymi. Napriek tomu, že bola jemná a útla, ako sedemročná pomáhala rodičom pri práci na poli a pásavala ovce.
V roku 1786, keď mala dvanásť rokov, s veľkou nábožnosťou pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Jeden sen jej potvrdil Božiu vôľu o jej duchovnom povolaní. Katarína videla pri svojej posteli svätca s dvoma rehoľníčkami, ako jej prinášajú veľkú pozlátenú knihu s červenými a zlatými písmenami, podobnú omšovému misálu. V roku 1798, keď mala dvadsaťštyri rokov, Anna Katarína si pri modlitbe v Kostole svätého Ignáca v Coesfelde vyprosovala milosť účasti na utrpení pri korunovaní tŕňovou korunou. Upadla do extázy a videla Ježiša ako oslňujúceho mladíka, ako jej ponúka dva vence ‒ jeden z kvetov, druhý z tŕňov... „Hneď som siahla po tŕňovej korune.
V roku 1812 bola obeta sestry Emmerichovej poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách. Boli to krvácajúce rany, rovnaké aké mal na tele ukrižovaný Ježiš. Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba eucharistickú hostiu a čistú vodu. Deviaty február 1824 bol posledným dňom jej pozemského života: „Visím na kríži, blíži sa koniec.“ Spovedník jej udelil rozhrešenie a odriekal modlitby za umierajúcich. A 16. Vedľajšie cesty boli plné ľudí. Pätnásteho februára 1975 telesné pozostatky Božej služobnice preniesli do krypty v Kostole svätého Kríža v Dülmene a jej hrob bol sprístupnený na verejné uctievanie.
Najprv bol neveriaci. Potom, čo vatikánske komisie 24. apríla 2002 uznali Katarínine čnosti hrdinského stupňa a v roku 2003 uznali zázrak, ktorý sa udial na jej príhovor, proces blahorečenia Anny Kataríny sa priblížil k úspešnému koncu. Zavŕšil sa slávnostou beatifikáciou, ktorú uskutočnil na Námestí sv. Petra v Ríme pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004.
Veľkonočné udalosti v Jeruzaleme
Štvrtok Svätého týždňa je prvým dňom Veľkonočného trojdnia. Deň toľkých udalostí. Zelený štvrtok je dňom slobody, slobodnej voľby, ukážkou, akú obrovskú slobodu nám dáva Ježiš, Boh. On vie, že Judáš ho chce zradiť, že človek, ktorého si vybral ako jedného z najbližších, ho ide predať za 30 strieborných, že ho plánuje zradiť. Judáš mi pripomína páchateľa. Sú vlastne celkom rovnakí… Páchateľ sa skrz kňazstvo dostal najbližšie k Ježišovi, stal sa z neho vyvolený apoštol, Ježišov pracovník. Alter Christus, človek, ktorý dennodenne skrz svoje ruky premieňa obyčajnú hostiu na Božie telo, ktorý sa dennodenne dotýka Božieho tela, dennodenne je najbližšie k zdroju Života. Je najbližšie a najďalej… Dotýka sa Božieho tela a dotýka sa môjho tela…zneužije moje telo, zneužije Božie telo.
| Deň | Udalosť |
|---|---|
| Kvetná nedeľa | Slávnostný vstup Ježiša do Jeruzalema |
| Zelený štvrtok | Posledná večera, Ježiš v Getsemanskej záhrade |
| Veľký piatok | Ukrižovanie Ježiša Krista |
| Veľkonočná nedeľa | Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista |
| Veľkonočný pondelok | Putovanie do Emauz |
Na Veľkonočný pondelok sa putuje pešo do Emáuz podľa vzoru dvoch emauzských učeníkov, Kleofáša a jeho najmladšieho syna Šimona. Dnes nevieme s istotou lokalizovať toto miesto a máme naň minimálne štyroch kandidátov. Bratia františkáni ho podľa tradície z prelomu 13. a 14. storočia stotožňujú s arabskou dedinou Al-Kubajba, ktorá leží severozápadne od Jeruzalema neďaleko hrobky proroka Samuela. Jedenásť kilometrov dlhá cesta trvá aj s prestávkou na piknikový obed asi štyri hodiny.