Ono sa stalo znakom nášho vykúpenia spolu s krížom. Každý z nás má vlastné pomenovanie Ježiša Krista. Niektorí ho voláme Pane alebo Kráľ môj, iní zasa Milovaný Spasiteľ či jednoducho Ježišu. Vo svätom písme však nachádzame veľké množstvo pomenovaní Toho, o ktorom vlastne celá Biblia hovorí od prvých kníh či už v podobenstvách alebo priamo.
Rôzne pomenovania Ježiša Krista v Biblii
- Alfa a Omega - „Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec.“ Zjv.
- Zástanca - „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili.
- Pôvodca a zavŕšiteľ viery - „s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.
- Chlieb života - „Ježiš im povedal: “Ja som chlieb života.
- Ženích - „Ježiš im povedal: “Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi?
- Dobrý pastier - „Ja som dobrý pastier.
- Svätý služobník - „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou.
- Svetlo sveta - „A Ježiš im zasa povedal: “Ja som svetlo sveta.
- Lev z Júdovho kmeňa - „A jeden zo starcov mi povedal: “Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.”“Zj.
- Mocný - „Budeš sať mlieko národov a prsia kráľov budeš požívať.
- Pokoj - „Veď on je náš pokoj!
- Syn Najvyššieho - „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho.
- Najvyšší Stvoriteľ pred všetkým - „lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.
- Vzkriesenie a život - „Ježiš jej povedal: “Ja som vzkriesenie a život.
- Brána - „Ja som brána.
- Cesta - „Ježiš mu odpovedal: “Ja som cesta, pravda a život.
- Zázračný radca, Mocný Boh, večný Otec, Knieža mieru - „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.
Drahý Bože, pomôž nám zamerať sa na najväčší dar, ktorý dostávame od Teba nielen tieto dni, ale po celý rok. Ďakujeme Ti, že si poslali svojho jediného Syna, aby sme mohli byť skrze neho spasení. Skrze mocné meno Ježiš.
„Pýtali sa raz jedného dieťaťa: ´Kedy si uvedomuješ, že u vás doma je všetko v poriadku?´ Dieťa odpovedalo: ´Keď vidím ocka a mamu, ako si dávajú božteky.´ Rodičia sa nemusia schovávať do skrine, aby sa pobozkali. Vždy, keď si prejavujú lásku, ktorá ich spája, deti zaplavuje teplo a radostná dôvera. Každý jeden z nás potrebuje vzor, ktorý mu má pomôcť rásť.
Nedávno v Slovenskej televízii odvysielali dokumentárny film o kartuziánskych mníchoch s názvom Veľké ticho. Režisér tohto filmu čakal 18 rokov na odpoveď (povolenie) zo spomínaného kláštora. Dokumentárny film trvá asi tri a pol hodiny a ukazuje skrytý a tichý život kartuziánov. Pred premietnutím filmu bola na webovej stránke TK KBS informácia a bol to najčítanejší článok tejto stránky. Z toho vidno, že človek, ktorý žije v dnešnej dobe plnej pohybu, túži po zážitku skrytého života.
Máriin život, hoci skrytý, bol plný prítomnosti Ježiša, bol plný Ducha Svätého, ktorého nevestou sa stala. Všimnime si udalosti zo skrytého Máriinho života v prítomnosti Ježiša. Udalosť zo života 12-ročného Ježiša je nám všetkým dobre známa. Jozef a Mária sa spolu s Ježišom vyberajú na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Ježiš sa podľa zvykov židovského Zákona stáva dospelým Židom.
Stalo sa to pri slávnosti Bar Micva - syn prikázania, ktorý sa charakterizuje tým, že 12-ročný chlapec mohol po tomto obrade čítať z Tóry. Stal sa dospelým Židom podľa Zákona, samozrejme so všetkými právami a povinnosťami. Zaväzoval sa 3-krát denne modliť sa Šema Izrael - Počúvaj, Izrael, ja som Pán…! Mária bola prítomná pri obrade uvedenia Ježiša do dospelosti.
Po troch dňoch hľadania medzi známymi našli Ježiša v chráme, ako kládol otázky a všetkých udivoval svojou múdrosťou. Matka ho spolu s Jozefom našli a po slovách, ktoré sa nám zdajú zo strany Ježiša drsné: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ - sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. Tam vzrastal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. Hoci bol Ježiš dospelým Židom, stále podliehal poslušnosti svojim pozemským vychovávateľom.
Ježiš svojím životom ovplyvňoval Máriin život a takisto aj Mária v prežívaní svojho skrytého života pomáhala Ježišovi rásť po stránke ľudskej. Ježiš, hoci sa podľa Zákona po obrade stal dospelým Židom, vrátil sa domov a rozvíjal svoj vzťah k Otcovi, zveľaďoval svoje vedomosti o Božom slove, rástol v múdrosti. Nezaspal na vavrínoch. To sa nemôže stať ani v živote kresťana katolíka.
„Život Márie bol v podstate taký istý ako život väčšiny z nás: odohrávalo sa s ňou to isté, čo s nami. Kým žila na zemi, neurobila nijaký zázrak. Okrem zvestovania, príchodu mudrcov a klaňania sa pastierov nebolo v jej živote navonok nič mimoriadne, a ani to nebolo nič také, čo by bola vykonala sama, ale čo s ňou urobil Boh. Hoci Mária nevykonala veľké činy, stojí vysoko nad všetkými svätcami a kráľmi, vojvodami a hrdinami, je väčšia než najväčšie postavy v dejinách ľudstva. Jej život poznačila neobyčajná vznešenosť, a v tom je naozaj mimoriadna.
Ale v Máriinom živote súčasne prevládali obyčajné každodenné úkony. Bola chudobnou, jednoduchou ženou, jej práca spočívala v drobných povinnostiach okolo domu, varila, upratovala, piekla chlieb, chodila po vodu, prala a tak ďalej. Celkove si tieto nepodstatné veci sotva zaslúžia pozornosť, nie sú ničím zvláštne. A predsa je Mária najsvätejšia zo všetkých tvorov; a svätosť si vyžaduje hrdinské čnosti, veľkú vernosť milosti a plnú spoluprácu s vnuknutiami Ducha Svätého. Počas celého jej života rástla vo svätosti.
Svätosť nespočíva v tom, že niekto koná veľké a hrdinské skutky. Maličkosti majú hodnotu, ktorou neslobodno pohŕdať; a ak by sme tak robili, riskovali by sme, že stratíme nielen šance na dokonalosť - ktorá by sa stala nemožnou - ale aj samu dušu. Veľkosť a svätosť nespočívajú v tom, čo človek robí, ale ako to robí. V konečnom dôsledku našim činom dáva kvalitu práve láska, nadšenie a snaha o dokonalosť, s ktorou ich vykonávame.
Celý náš život, taký obyčajný, taký jednotvárny, skladajúci sa z malých radostí a smútkov, z obyčajných prác a udalostí, môže sa stať čímsi veľmi veľkým, ak robíme všetko s láskou, s nadšením a snahou o dokonalosť. O vernosti vo veľkých skúškach rozhoduje vernosť v maličkostiach. Nijaký veľký objav neurobíme bez mnohých rokov práce, ktorú nevidieť, bez sústavného úsilia, bez mnohých hodín strávených v pokusoch navonok neplodných.
Tak ako Ježiš, ktorý sa stal po slávnosti Bar Micva dospelým Židom, aj kresťan katolík, chlapec alebo dievča, ktorý (ktorá) bol (bola) v sprievode svojich rodičov prinesený (á) do chrámu, aby prijal (a) sviatosť krstu, je sprevádzaný (á) do chrámu ešte viackrát vo svojom živote. Je to aj počas udeľovania sviatosti birmovania. V sviatosti birmovania sme sa stali dospelými kresťanmi, to znamená pripravenými na svedectvo o Kristovi, o viere. Ako v prípade učeníkov, ktorí po nanebovstúpení Pána očakávali spolu s Máriou prisľúbeného Ducha Svätého, tak aj v našom prípade tam bola s nami a je Mária, aby nám svojou modlitbou a príhovorom, svojou prítomnosťou vyprosila dary Ducha Svätého, charizmy a potrebnú milosť otvoriť sa na dary a na prijatie týchto darov.
Katechizmus katolíckej Cirkvi nás učí, že vo sviatosti birmovania sme boli „pomazaní a pomazanie vtláča - duchovnú pečať. Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti a radosti; očisťuje (natieranie pred kúpeľom a po ňom) a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany; spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu“. (KKC 1293) „Pomazaním birmovanec dostáva „znak“, pečať Ducha Svätého. Pečať je symbolom osoby, znakom jej autority, jej vlastníckeho práva na nejaký predmet (tak napr.
Prežívať sviatosť birmovania vo svojom živote znamená: žiť podľa evanjelia! Pýtajme sa každý jeden z nás: Ako využívam svoje dary, ktoré mi boli udelené zadarmo pri tejto sviatosti? Čo zanechám pokoleniu, ktoré príde po mne? Ježiš sa stal po slávnosti v chráme synom prikázania. Kresťan sa vo sviatosti birmovania stáva synom alebo dcérou Cirkvi. Znamená to, aby som sa o Cirkev viac zaujímal, aby som ju viac miloval, aby som v nej hľadal Ježiša. Tak ako Mária hľadala s Jozefom Ježiša v chráme a túžila ho nájsť a stretnúť sa s ním.
„Túžba je najlepšou prípravou na to, aby sme dostali to, po čom túžime a čo dostaneme v hojnosti.“[3] Keď budeme hľadať Ježiša, nájdeme ho v plnosti v jeho Cirkvi. Prvá kniha Biblie predstavuje na začiatku Boha Stvoriteľa, ktorý svojím slovom dáva vzniknúť veciam z ničoho: „Buď svetlo (...). Buď obloha (...). Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy (...). Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu! (...)“ (Gn 1, 1-25). V okamihu, kedy má byť povolaný k životu človek, sa však stane niečo iné. Boh netvorí človeka "podľa svojho druhu" alebo v súlade s tým, čím je, ale dáva mu meno: volá ho osobne k životu. Zaobchádza s ním ako so seberovným.
Keď sa presne od tohto momentu rozprávania o stvorení prenesieme k poslednej knihe Biblie, zistíme čosi prekvapivého: meno, ktoré nám Boh dáva pri stvorení, máme znovu dostať na konci života. „Kto zvíťazí,“ sľubuje Pán v knihe Zjavenia, „tomu dám zo skrytej manny; a dám mu tiež biely kamienok, na tom kamienku bude vyryté nové meno, ktoré nepozná nikto iný ako ten, kto ho dostane“ (Zjv 2,17). Pri narodení teda dostaneme meno, ktoré nám na konci života dajú znova. Ako tomu máme rozumieť? Ocitáme sa pred tajomstvom povolania. Pred osobným tajomstvom, ktoré sa nám bude objasňovať v tej miere, v akej postúpime na našej ceste za pravým životom.
Ruža, dub alebo kôň nemusia robiť žiadne rozhodnutia, aby boli tým, čím sú: jednoducho sú. Rastú, vyvíjajú sa a nakoniec zomrú. Ale u človeka to tak nie je. Sme na svete z nejakého dôvodu a že môžeme urobiť zo sveta lepšie miesto pre život. Počas toho ako rastieme, a najmä v období dospievania, prichádzame na to, že nemôžeme byť len „jedným z mnohých“. Z nejakého dôvodu nám pripadá, že by sme mali byť niekým jedinečným s menom a priezviskom, niekým odlišným a neopakovateľným. Uvedomujeme si, že sme na svete z nejakého dôvodu a že môžeme urobiť zo sveta lepšie miesto pre život.
Nestačí nám vedieť, čo sme alebo aké sú veci, niečo nás núti, aby sme snívali o tom, kým chceme byť a o tom, aký má byť svet, v ktorom žijeme. Niekto v tom vidí naivnosť a nedostatok realizmu, ktorý je skôr či neskôr potrebné prekonať. Tento sklon k snívaniu však patrí medzi to najdrahocennejší, čo máme. Túžba byť niekým s menom a priezviskom, je pre kresťana prejavom spôsobu, akým nás Boh chcel stvoriť, t. j. ako neopakovateľnú bytosť. Naša schopnosť snívať sa týka práve tohto láskyplného (Božieho) plánu. Boh urobil svet a nechal ho v rukách človeka, „aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2,15). Chcel, aby sme sa svojou prácou zapojili do starostlivosti o svet, aby sa rozžiaril v celej svojej kráse a my ho „vášnivo“ milovali, ako hovorieval svätý Josemaría.
Rovnako Boh konal, keď nám vdýchol život: ponecháva našu osobnosť v našich rukách a pozýva nás, aby sme ju sami rozvíjali. Očakáva, že sa pritom nebudeme báť nasadiť svoju slobodu, že sa chopíme iniciatívy a zapojíme všetky svoje schopnosti. „Boh od teba niečo očakáva, Boh od teba niečo chce,“ hovorí pápež František nielen mladým ľuďom. „Pozýva ťa, aby si sníval, chce ti ukázať, že s tebou môže byť svet iný. Tak je to: ak zo seba nedáš to najlepšie, svet nebude iný. To je výzva.“
Volá ťa tvojím menom
Šimon si išiel spolu s bratom Ondrejom vypočuť Jána Krstiteľa. Z Galiley do Judska museli prejsť dlhú cestu, ale taká príležitosť si to zaslúžila. Najskôr sa schyľovalo k niečomu veľkému, pretože Boh poslal svojmu ľudu proroka naposledy pred niekoľkými storočiami... a vyzeralo to, že Ján je skutočne prorok. V čase, keď boli na brehoch Jordánu, sa Ondrej stretne s Ježišom a strávi v rozhovore s ním celé popoludnie. Akonáhle sa vráti k svojmu bratovi Šimonovi, povie mu: „Našli sme Mesiáša!“ Potom ho „priviedol k Ježišovi“ (Jn 1,41-42). Kto vie, na čo asi Šimon cestou myslel. Že by Mesiáš, poslaný od Boha, už prišiel? Že by sa svet, v ktorom žili, mal zmeniť ako zvestovalo Písmo?
Keď prišiel k Majstrovi, „Ježiš naňho pozrel a povedal: Ty si Šimon, syn Jánov. Budeš sa volať Kéfas, to je v preklade Peter (Skala).“ (Jn 1,42). Ale ešte predtým, ako mal Šimon zmeniť svet, musel sa zmeniť jeho život. Život Šimona Petra bol podľa evanjelií neustálym odhaľovaním pravej Ježišovej identity a poslania, ktorým ho Ježiš poveril. Krátko po návrate z Galiley, kde Peter strávil niekoľko dní s Jánom Krstiteľom, sa Ježiš objavuje pri jeho loďke a žiada ho, aby s ňou odrazil od brehu, aby z nej mohol kázať. Peter pravdepodobne poslúchol trochu zdráhavo, veď sa celú noc ťažko namáhal a nič nechytil. Keď Ježiš dohovoril k ľudu, obrátil sa na Petra s ďalšou prosbou: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov“ (Lk 5,4).
Niečo také sa zdalo byť šialenstvom. Celé hodiny sa snažili niečo uloviť, ale bez úspechu ... a všetci predsa vedia, že za bieleho dňa sa ryby sieťam vyhnú ... Peter však napriek tomu poslúchne a náhle vidí ako sa jeho siete plnia rybami! Kto je ten človek, ktorý k nemu vstúpil na loď ?! „Keď to Šimon Peter videl, padol Ježišovi k nohám a povedal: Pane, odíď odo mňa: som človek hriešny!“ (Lk 5,8) Majster mu však odpovedal: „Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí.“ (Lk 5,10) Kto je Šimon? Bezvýznamný rybár z Galiley? Všetci jeho predkovia boli rybári. Svojmu remeslu sa venoval už dlhé roky a myslel si, že práve to je: rybár, ktorý sa vo svojej práci dokonale vyzná. A tu sa objaví Ježiš a vnesie do jeho života nečakané poznanie. Spriaznenosť s Pánom spôsobí, že si uvedomí, kým v skutočnosti je: hriešnikom. Ale hriešnikom, na ktorého Boh pozrel a má s ním plán.
Keď Peter a jeho brat Ondrej počuli Božie volanie, „keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním“ (Lk 5,11). Benedikt XVI. vo svojich úvahách napísal, že „Peter si vtedy nedokázal vôbec predstaviť, že jedného dňa príde do Ríma a bude tam Pánovým „rybárom ľudí“. Prijíma prekvapivú výzvu nechať sa zapliesť do tohto veľkého dobrodružstva. Je veľkorysý. Vie, že je obmedzený, ale verí v toho, ktorý ho volá a ide za túžbou svojho srdca. Hovorí áno, áno statočné a veľkorysé a stáva sa Ježišovým učeníkom.“
Neskôr Pán ešte trochu viac upresní povahu poslania, ktoré bude utvárať Petrov život: „Ty si Peter, Skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18) Plán, ktorý Boh má s nami, jeho volanie, aby sme zdieľali svoj život s ním, má silu stvoriteľského aktu. Ak bol človek stvorený tak, že bol osobne povolaný, potom aj každé osobné volanie od Boha má svojím spôsobom stvoriteľskú moc pretvárajúcu skutočnosť. Je to veľmi radikálna vec, ktorá pre nás znamená dostať nové meno, nový život. Kto si dnes ešte spomenie na rybára, ktorý žil pred dvetisíc rokmi na Blízkom východe na brehu jazera? Ako si však vážime Petra, apoštola a „viditeľný základ Pánovej cirkvi!“
Skrytý poklad
Poslanie, ktoré nám Ježiš predkladá, môže zmeniť náš život a naplniť ho svetlom. Predstava, že ma Boh možno volá, je preto veľmi lákavá. Zároveň nás však pritom hlboko znepokojuje jedna vec: či nás Boh naozaj volá a má s nami nejaký plán a či nestratíme svoju slobodu a možnosť zvoliť inú cestu? Veď potom už bude možná len jediná cesta: tá, ktorú určí on! Pomôže nám, ak sa zamyslíme nad životnou cestou svätého Petra. Stratil slobodu, keď sa rozhodol nechať všetkého a ísť za Ježišom? Alebo naopak urobil to najslobodnejšie a najviac oslobodzujúce rozhodnutie svojho života? Niekedy nám pripadá, že sloboda znamená predovšetkým možnosť voľby bez donucovania. Takto zredukovaná sloboda sa však vzťahuje len na voľbu v konkrétnom okamihu - na voľbu medzi tým, či chcem hamburger alebo kurča, či chcem hrať futbal alebo basketbal, či chcem počúvať tú či onú pesničkou - a poskytne nám svetlo len na malú chvíľu.
Existuje však ešte iný typ voľby, ktorá môže vniesť úplne nové svetlo do nášho života a urobiť ho radostnejším a slobodnejším. Sú to chvíle, kedy dávame do stávky celý život, kedy sa rozhodujeme, kým chceme byť. Vtedy sa sloboda prejavuje v celom rozsahu, vo svojej schopnosti oslobodzovať. Nestojíme už pred rozhodnutiami týkajúcimi sa konkrétneho okamihu, ale pred rozhodnutiami existenciálnej povahy, napr. keď sa niekto rozhoduje pre sobáš s človekom, ktorého považuje za najväčší poklad svojho života, alebo keď sa mladý človek rozhodne stať lekárom, pričom vie, že ho to bude stáť veľa úsilia a nemálo obetí. Či už sa človek odovzdáva druhému alebo zasväcuje život nejakému poslaniu, zrieka sa pritom všetkého ostatného, čo iste ovplyvní všetky jeho budúce rozhodnutia. Svoj krok však nepovažuje za zrieknutie sa, ale za stávku na lásku a na poslanie, ktoré mu prinesie životné naplnenie. Postupom času potom už nenesie len meno, ktoré dostal pri krste, je tiež „manželom, manželkou“ alebo „doktorom“. Jeho meno a identita dostáva konkrétnu podobu, jeho život má zmysel a smer.
Ježiš nás stavia práve pred tento druh voľby. Stvoril nás s určitými darmi a vlastnosťami, ktoré nás robia takými, akí sme. V priebehu nášho života nám potom odhaľuje poklad, poslanie, ktoré je v nás akoby ukryté. „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a s radosťou nad ním ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi“ (Mt 13,44). Tým pokladom je v skutočnosti on sám - jeho bezpodmienečná láska. Dostávame to isté poslanie, aké on dostal od svojho Otca. Ak som ho našiel, už nemusím hľadať ďalej. Môžem mu odovzdať celý svoj život a dovoliť, aby ho utváral - ako život apoštola Petra, ktorý sa stal skalou, na ktorej je založená cirkev, ako život svätého Pavla, apoštola pohanov, ako život Márie, služobnice Pána, Matky Spasiteľa.
Ak sa pustíme do tejto úlohy, to je objať Ježiša a nasledovať ho, nevyhnutne pocítime potrebu zanechať všetko ostatné stranou. Nič nás totiž tak neoslobodí, ako pravda o nás samých: veritas liberabit vos (Jn 8,32). Môžeme tak spolu so svätým Pavlom povedať: „Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ (Flp 3,7-9).
Zistenie, že Ježiš je nám tak blízko a že s nami počíta, nás môže možno trochu prekvapiť. Keď sa však zamyslíme pozornejšie, zistíme, že to, o čo nás prosí, sa dokonale zhoduje s tým, akí sme, s našimi vlastnosťami a všetkým, čo sme prežili ... ako by sme sa narodili len pre to. Nový človek sa náhle objavuje ako niekto, kto v nás dávno bol už od stvorenia sveta ... boli sme pre to Bohom stvorení. A predsa nám to môže pripadať príliš: „Tento poklad, toto poslanie ... pre mňa? Naozaj si Boh vybral mňa?“. Boh nás nevolá len v jednom určitom okamihu života. Volá nás bez prestania, a aj naša odpoveď má trvať celý život, v rytme jeho volania milovať každý deň novým spôsobom. „Od tej doby, čo si mu povedal áno, sa s postupujúcim časom mení aj farba horizontu, ktorý sa každým dňom stáva krajším a žiari stále rozľahlejšie a presvetlenejšie. Ale musíš aj naďalej hovoriť áno.“
Svätý Peter povedal Pánovi áno mnohokrát. Napríklad vtedy, keď ostatní Pána pohoršene opustili po tom, čo ho počuli hovoriť o chlebe života (porov. Jn 6,60-71), alebo keď Ježiš trval na tom, že mu umyje nohy, aj keď to Petrovi pripadalo absurdné (porov. Jn 13,6-10). Peter zostal s Ježišom a znova vyznal svoju vieru. Nepochopil však úplne Pánovu logiku. Stále sníval o tom, že Pán verejne prejaví svoju slávu a že sa vďaka tomu stane mocným a celosvetovo známym triumfátorom. Trvalo mu niekoľko rokov, než pochopil, že takto Boh nekoná. Zakúsil smútok nad tým, že Ježiša trikrát zaprel, a tým ho zradil. Musel natvrdo spoznať vlastnú slabosť. Nakoniec však pochopil, pretože mal svoj zrak vždy upretý na Ježiša. „Pán obrátil Petra - ktorý ho trikrát zaprel - bez jedinej výčitky: pohľadom plným lásky.“ A v tom koniec koncov spočíva povolanie: vo výzve hľadieť na Ježiša a nechať na sebe spočívať jeho pohľad, zdieľať s ním svoj život, snažiť sa ho napodobňovať a nakoniec mu s láskou odovzdať celý život.
Petrovo povolanie dostalo svoju konečnú podobu onoho dňa na brehu Galilejského jazera, keď sa o samote stretol so vzkrieseným Ježišom. Vtedy ho poprosil o odpustenie, pretože si uvedomil, ako veľmi ho aj cez svoje chabé sily miluje a znovu vyznal svoju lásku. Majster mu odpovedal: „Pas moje ovce“ (Jn 21,17). Potom dodal: „Nasleduj ma!“ (Jn 21,19). Tým bolo povedané všetko, pretože Peter už vedel, že nasledovať Pána znamená milovať do krajnosti, kráčať podivuhodnou cestou odovzdanosti a služby. Cestou, ktorá je prostriedkom, nie cieľom. Rovnakou cestou máme každý deň kráčať s Ježišom i my.
Peter zomrel v Ríme ako mučeník. Podľa tradície bol ukrižovaný na vatikánskom pahorku. Keď sa dozvedel o rozsudku, pravdepodobne prešiel v duchu celý svoj život. Videl svoju mladosť, svoju prudkú a energickú povahu, svoju prácu rybára na Galilejskom jazere. Spomínal na stretnutie s Ježišom a na mnohé ďalšie krásne veci. Vybavili sa mu všetky prežité radosti i strasti. Toľko ľudí prešlo jeho životom, toľko lásky! Jeho život sa skutočne veľmi zmenil. A stálo to za to!
Keď sa Pán zoznámil so Šimonom na brehu Jordánu, nevidel pred sebou len dospelého muža s nejakými vlastnosťami. Videl v ňom Petra: skalu, na ktorej chcel postaviť svoju cirkev. Keď sa pozerá na nás, vidí všetko to dobro, ktoré v živote vykonáme. Vidí naše talenty, náš svet, náš osobný príbeh a chce, aby sme mu aj napriek svojej úbohosti pomáhali. Nechce, aby sme robili nemožné, chce len, aby sme ho nasledovali.