Jeremy Riddle: Hudba a chvály ako cesta k Bohu

Na festivale Campfest sa predstavil Jeremy Riddle, americký spevák, hudobník a skladateľ známy z chvál zboru Bethel v kalifornskom Reddingu. Prinášame vám pohľad Jeremyho Riddla a jeho kapely na hudbu a chvály.

“Nikdy som sa nesnažil byť vedúcim chvál, nesnažil som sa písať chválové piesne. Nemal som ambície robiť kariéru v Cirkvi, netúžil som po povolaní do služby - len som cítil povolanie vzdať sa pred Bohom a chcel byť skvelým Božím mužom.

Detstvo a prvé kroky k hudbe

Narodil som sa v New Jersey. Obaja moji rodičia boli kresťania. Obrátili sa, keď boli hipisáci :-). Môj otec bol vedúci chvál a zároveň právnik. Veľa z toho, čo robím, som prijal od neho. Vstával o štvrtej ráno, hodiny chválil Boha a nebol pri tom ticho :-). Niekedy, keď som sa zobudil a vonku bola ešte tma, počul som zvuky odniekiaľ z domu.

Pomyslel som si: „To je len otec modlí,“ a šiel som opäť spať. Keď ste malý, nepremýšľate o tom, je to normálna súčasť života, ale vtedy som sa učil o chválach. Videl som môjho otca, ako celý život chváli a preto je sloboda pre mňa prirodzená. Malá poznámka pre rodičov: deti pozorujú váš život, pozorujú váš vzťah s Bohom a to je oveľa viac ako všetky vyučovania, ktoré im môžeme dať.

Keď som mal dvanásť, začal som hrať na gitaru. Naučil som sa tri akordy - to je všetko, čo potrebujete na chvály :-). Mal som v sebe veľký oheň a vychádzalo to z môjho srdca. Keď som mal trinásť, začal som viesť chvály. Bolo to predtým, než sa mi v puberte zmenil hlas, bol vtedy veľmi vysoký. Počas celej strednej a vysokej školy som viedol chvály.

Zlomené srdce a návrat k Bohu

Na strednej som sa veľmi zaľúbil do jedného dievčaťa a plánoval som si s ňou život. Rok a pol som pracoval na tom, aby som ju oslovil. Jediný problém bol, že keď sa stredná končila, namiesto mňa začala chodiť s vedúcim mládeže. To nie je fér, lebo nemôžete súperiť s vedúcim mládeže. Mal som zlomené srdce a začal som písať ľúbostné piesne chlapca so zlomeným srdcom.

Bol som trochu zatrpknutý na cirkev a orientoval som sa na rock-n-roll. Chcel som robiť niečo mainstreamové, necirkevné. Robil som to päť rokov. Medzitým som sa oženil, keď som mal 21 rokov a moja manželka mala devätnásť (bolo to skvelé, ona je úžasná). Počas celého toho času som vedel, že mám poslanie, ale nechcel som to. Myslel som si, že keď poviem Bohu áno, pošle ma do Afriky. Znie to hrozne, ale tak to vtedy bolo.

Jedného dňa ku mne prehovoril môj otec, ktorý zjavne nebol nadšený z toho, čo robím. Náš vzťah bol plný napätia. Povedal: „Ideš veľmi rýchlo cestou, ktorú nechce Boh.“ Bola to pravda. Tak som dal všetky svoje vášne, túžby a sny na oltár a povedal som: „Bože, čokoľvek chceš robiť, tu to všetko je, dávam ti to a konaj, čo chceš. Nie moja vôľa, ale Tvoja vôľa nech sa stane.“ Toto rozhodnutie všetko zmenilo.

Najprv som sa učil zomierať sebe, pretože moje sny a vášne boli pre mňa veľmi dôležité. Kedysi sa odo mňa ako od hudobníka vyžadovalo produkovanie nových nahrávok, ale keď som prišiel do Bethelu, bolo to iné. Bolo to menej o tom, aby som bol výkonným umelcom a viac o tom, aby som vstúpil do komunity. Bolo to viac o spoločnom robení niečoho namiesto samostatného robenia. Bola to jedna z mojich najväčších vášní. Teraz nanovo objavujem, že túžim urobiť opäť nejaký projekt. Chcem urobiť nahrávanie naživo, pretože nechcem zachytiť len piesne alebo hlas, ale kultúru uctievania, keď sa stretnú ľudia, ktorí chcú chváliť Boha. To je trochu náročnejšie.

Posvätné v svetskom

Počúvam aj svetskú hudbu. Úprimne si myslím, že často je to len vecou jazyka, že my to tak potrebujeme mať pomenované, že niečo je svetské a niečo posvätné. Môžete nájsť niečo posvätné v svetských veciach a tiež aj niečo svetské v posvätných veciach. Nie je to tak, že všetka kresťanská hudba je posvätná. Dúfam, že mi rozumiete. Nie že by som odporúčal, a ani by som nedovolil mojej 13-ročnej dcére počúvať to, čo som ja kedysi počúval. Myslím si, že je to dosť subjektívne.

Dávam si pozor na to, čo počúvam. Niekedy to je v pohode a inokedy to nie je v pohode - keď to nesýti môjho ducha. Takže si myslím, že dôležité je sledovať, čo sa deje vo vašom srdci, vo vašom duchu a že je dôležité sýtiť sa správnymi vecami. Mám aj obdobia, keď si poviem: „Nie, nemôžem to počúvať, lebo ma to nenapĺňa.“ Ale nepovedal by som, že toto je štandard, skôr že každý na to musí prísť na svojej ceste s Pánom.

Inšpirácie vo svete chvál

Vo svete chvály ma inšpirujú ľudia, ktorých pravdepodobne už nikto nepozná. Chlapík menom Kevin Prosch bol pre mňa super inšpiráciou. Bol to úžasne úprimný vedúci chvál a ja mám skutočne rád veľmi úprimných vedúcich chvál. Delirious pre mňa veľa znamenali, hlavne spôsob, akým sa Martin Smith do toho vkladal. Nevedel som, že sa dá takto napísať pieseň pre Boha. Bol to úplne nový, čerstvý, nádherný spôsob a ich piesne ma ovplyvňovali počas dospievania. Obrovský vplyv mala na mňa aj hudba zo zboru Vineyard a potom aj U2, Coldplay. Pamätám si, že keď som ako 18-ročný počúval U2, povedal som: „Ó nie, niekto používa rytmus, ktorý som mal raz ja zložiť.

Objavenie povolania

Chválovú hudbu som začal hrávať, keď som mal 12 rokov. Bola to jedna z vecí, kedy som hneď vedel, že toto budem robiť. Potom som nejako zahorkol na cirkev a snažil som sa robiť svetskú hudbu. Hrali sme v Hollywoode a písal som piesne o láske. Keď sa toto obdobie skončilo a opäť som dal Bohu svoje srdce, znovu som sa vrátil ku chválam. Bolo to, akoby som nanovo objavoval chvály. A vôbec som si nepredstavoval, že budem niekedy vedúci chvál.

Bolo to len o spoznávaní radosti, ktorá prichádzala do môjho vnútra, keď som chválil. Toto je dodnes mojou najväčšou hnacou silou, že sa môžem spojiť s Bohom, keď začínam spievať a keď hrám na gitare a to tak ako žiadnym iným spôsobom. Je to pre mňa dar, ktorý mi Boh dáva, aby som sa s Ním mohol spojiť. Toto ma poháňa ďalej. Keď som to objavil, bolo mi jasné, že to mám robiť.

Teraz robím hudbu na plný úväzok. Myslel som si, že to je sen, lebo každý hudobník o tom sníva. Ale nemám rád neustále cestovanie. Milujem svoju rodinu a svoj domov a mám rád stále rytmy. Byť na cestách nie je také očarujúce, ako sa môže zdať - napríklad sedíte v stane, kde je asi miliarda stupňov (smiech - počas rozhovoru v stane pre novinárov bolo asi 40 stupňov). Starám sa tiež o skupinu mladých dospelých v Betheli. Volajú sa Tribe a je to skupina 30-40 lídrov vo veku 18-30 rokov. Okrem toho ešte vediem chvály v nedeľu ráno a pomáham v chválovej komunite.

Hrdinovia viery

Namiesto slova vzor (v angličtine idol, pozn. red.) používam slovo hrdina. Myslím, že je nevyhnutné mať nejakých hrdinov - hrdinov viery. Ľudí, v ktorých vidíme Ježiša a pri ktorých sa môžeme spojiť s Ježišom. Pre mňa je hrdinom ten, kto mi pripomína, akým chcem byť človekom. Napríklad mám veľmi rád Billa Johnsona (líder zboru Bethel), pretože v ňom vidím muža, akým by som aj ja chcel byť. Niekedy vidíme takýchto ľudí a chceme sa dostať do ich blízkosti, lebo to robí niečo s naším srdcom. Myslím si, že je to nevyhnutné, aj keď sa to môže zdať čudné, lebo to môže vyznieť ako uctievanie ľudí. Ale na druhej strane si myslím, že ak máte nejakých ľudí, ktorých skutočne obdivujete a nasledujete ich životy, ťahá vás to vyššie. A to je podstatné.

Najsilnejší moment, ktorý som zažil počas chvál bol, keď sa Božia sláva zjavila fyzicky. Nikdy nezabudnem na to, ako sa celá miestnosť zmenila. Niekedy si neuvedomujeme, ako veľa pozornosti aj na chválach venujeme pozorovaniu toho, čo sa deje. Keď sa vtedy Boh zjavil, celá pozornosť bola na Ježišovi. Chceme vidieť prebudenie, nielen v Reddingu, ale všade vo svete. To je to, pre čo nám bije srdce - vidieť Božie hnutie a spolupracovať s ním. To je Pánova modlitba: „Príď Kráľovstvo tvoje, nech je na zemi tak ako je v nebi“. To je pre nás definícia prebudenia.

Či sú to videnia, divy a zázraky, čokoľvek to je, chceme vidieť vládu a kraľovanie Boha, ako prichádza na zem. V živote sa môžeme naháňať za mnohými vecami. Najmä v tejto dobe hovoríme: Potrebujem toto, toto, toto, … Môžeme stráviť väčšinu života naháňaním sa a hľadaním niečoho, čo nás uspokojí a urobí šťastnými. Často hovoríme: „Všetko, čo potrebujeme, si Ty, Bože! Všetko, čo potrebujeme, si Ty!“ Neviem, či tomu aj veríme :-), pretože sa naháňame za mnohými vecami. Je naozaj silné, keď práve vtedy, keď niečo potrebujeme, vyhlasujeme: „V tom všetkom, čo potrebujem, Ty si ten, ktorý ma skutočne naplní, pretože Ty si všetko, čo potrebujem!“ Na druhej strane nás Boh stvoril aj pre seba navzájom.

Tímová práca a príprava na chvály

Musia mať bradu (smiech). Musia byť dobrí v hraní na ich nástroji, musia mať v tom zručnosť. Ale je to aj o srdci, o blízkosti sŕdc. Musia mať vzťah s Bohom, chcieť hrať chvály a vidieť, ako Božie kráľovstvo prichádza. Osobne túžim, aby sme boli bratmi s ľuďmi, s ktorými cestujem - pretože toto je pre nás niečo ako misijný výjazd a potrebujem cítiť, že sa o nich môžem oprieť.

Príprava na chvály je určitým spôsobom životný štýl, je to konštantný postoj srdca pred Bohom a pokiaľ si tento postoj chránite, tak to nie je veľmi o príprave, ale to žijete. Uvedomujem si dve veci, keď pripravujem piesne: 1. ktoré piesne sa dotýkajú môjho srdca - mám poznámkový blok v iPhone a tam si ich zapisujem, 2. čo cítim, že Boh robí práve v tej chvíli. Nie je to o tom, že si spíšeme najpopulárnejšie piesne, ale o tom, čo cítime, že Boh robí v našich životoch.

Pripravujeme sa najlepšie ako vieme, ale niekedy tak 30-40 percent času nevieme presne, čo sa stane. Máme tušenie, čo by sa mohlo diať. Niekedy aj uprostred chvál počúvame, čo Boh hovorí. Napríklad včera večer som nemal ani poňatia, čo sa stane a že uprostred chvál sa spýtam ľudí, či chcú byť naplnení Duchom Svätým. Nešiel som s tým na pódium, lebo pravdepodobne by som sám seba od tohto odhovoril, bál by som sa, aby som bol úprimný. Naučil som sa, že ak aj uprostred chvál cítim, že Boh ma niekam vedie, chcem ho nasledovať.

John Paul z kapely hovorí: Prvá vec je vzťah s vedúcim chvál. Celý zmysel proroctva je, aby sme budovali, povzbudili. Nikdy nie preto, aby ste niekoho obmedzili, prerušili. Ako bubeník slúžim Jeremymu - musím ho poznať, poznať rytmus jeho života, čo ho môže potešiť, rozrušiť. Musím si získať jeho dôveru a ide o vzťahy, ktoré máme medzi sebou. Proroctvo je pre nás navzájom. Takže po celý čas, ako hrám, musím kráčať v kontexte, aký má Jeremyho život. Druhá vec je dôverovať, že počujem Boha. A jediný spôsob je skúsiť to. Keď ste prorocký človek, potrebujete najmä mať súcit a srdce pre človeka, ktorému slúžite. Ježiš kráčal v súcite, zlomenom srdci pre ľudí, ktorí k nemu prichádzali.

Opäť Jeremy Riddle: Moja rodina platí cenu. Mám päť detí a pre moju manželku nie je až taká veľká sranda, keď tam nie som. Platím aj ja - nie som extrovert, nedobíjam si baterky s ľuďmi. Aj dnes som bol na malom výlete k priehrade v lese, kde som mohol byť chvíľu sám a stretol som sa tam s Ježišom. Je veľa vecí, ktoré v tomto robíme a neprinášajú nám žiadne výhody.

Posolstvo pre Slovensko

Počujem ľudí rozprávať o tom, že ste malá krajina a že svet netuší, čo sa tu deje. Rozumiem tomu a zároveň myslím, že to nie je to, ako vás vidí Boh. On vás vidí ako veľmi dôležitú jedinečnú krajinu a koná vo vás to, čo bude mať veľký vplyv ďaleko za hranice Slovenska. Keď to takto vidíme, môže nás to až premôcť. Je dôležité s Bohom spolupracovať. Ani Mária nevedela, čo má robiť, keď sa jej zjavil anjel a hovoril jej o tom, čo sa stane. Len pokorne povedala: „Áno, nech sa mi stane, ako si povedal.“ Otvorte sa a prijmite fakt, že Boh vo vás robí niečo krásne, že s ním môžete spolupracovať a že pozerá na vás s očakávaniami.

tags: #jezis #ty #si #moj #hrdina #akordy