Dnes si pripomíname tri významné udalosti: ustanovenie sviatosti kňazstva, ustanovenie Sviatosti Oltárnej a Ježišov príklad služby v láske. Evanjelista Ján, keď opisuje posledný večer s Ježišom, spomína na Ježišovo gesto, ktoré malo veľký prorocký a symbolický význam.
Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.
Ježiš si zobliekol odev svojej Božej slávy a prepásal sa plátenou zásterou ľudstva. Umýva učeníkom nohy a robí ich tak schopnými pristúpiť k nebeskej hostine. Prečo je dôležitý Ježišov príklad a čo je jeho podstatou? Ježiš ide učeníkom umývať nohy preto, lebo nastáva jeho „hodina“.
V Jánovom evanjeliu „hodina“ označuje chvíľu Ježišovej obety na kríži. Ježiš si je vedomý tejto hodiny a evanjelista to patrične pripomína, keď výslovne uvádza, že Ježiš si je vedomý aj obsahu tejto hodiny - je to udalosť, keď odchádza z tohto sveta k Otcovi. Evanjelista to podčiarkuje, keď píše, že Ježiš vstal od stola „vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza“.
Carl Heinrich Bloch - Kristus umýva nohy sv. Petra
Zatiaľ však Ježiš svojim učeníkom pri večeri postupne umýva nohy a oni sa snažia pochopiť, čo to vlastne znamená. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, - preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“
Peter, ako bývalo jeho zvykom, nevydrží mlčky sa prizerať a ohradzuje sa voči Ježišovej službe pretože ju chápe ako hygienickú očistu vlastnú otrokom a nie Učiteľovi. Ježiš mu pokojne vysvetľuje, že teraz ešte nechápe, ale neskôr pochopí a spoločným podielom na kráľovstve ho motivuje, aby predsa len uveril a podrobil sa Ježišovej službe.
Učeníci naplno pochopia umývanie nôh až po skúsenosti kríža a vzkriesenia, kedy bude Syn človeka oslávený. Nepochopenie zo strany Petra prezrádza jeho výzva, aby mu Ježiš umyl aj hlavu a ruky. Ježiš však nehovorí o umývaní tela, ale o vykúpení človeka, ktoré prichádza skrze vieru. Peter a spolu s ním ostatní okrem Judáša sú už okúpaní, lebo v Ježiša uverili a išli za ním, viera v Ježiša ich očistila, ale potrebujú ešte nohy umyť.
Potrebujú s vierou spracovať najťažšiu časť svojho učeníctva - Kristovu smrť na kríži. Potrebujú „prekročiť prah nádeje“, ak by sme si požičali slová sv. Vzhľadom k tomu odpoveďou učeníkov na Ježišov príklad pri umývaní nôh nie je len morálny postoj služby v skutku telesného milosrdenstva, akým umývanie nôh a starostlivosť o telo môže byť. Ani ňou nie je len výzva nevyvyšovať sa nad iných a pokorne im slúžiť. Áno aj toto je súčasťou odpovede učeníkov. Ale pre Jánovo evanjelium je typické dvojznačné používanie pojmov. V tomto prípade výzva umývať si navzájom nohy má ešte jeden význam.
Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ“ a: „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.
Umývaniu nôh dá Ježiš dvojaký význam. Najprv sa stane symbolickou ilustráciou spasenia. Potom praktickou ilustráciou služby. Ten prvý význam bol vtedy pre učeníkov nepochopiteľný. Preto Ježiš povedal Petrovi: Čo ja robím, to ty teraz nechápeš (Jn 13:7). Ten druhý význam bol však pre učeníkov rovnako nepochopiteľný ako ten prvý. Učeníci sa pri poslednej večeri hádali, kto z nich je najväčší (Lk 22:24). A Ježiš im týmto príkladom poníženia odpovie na ich otázku. On, ich Učiteľ a Pán, ktorý je medzi nimi považovaný za najväčšieho, im umyje nohy ako ten najnižší a najposlednejší otrok. Tu máme odpoveď na otázku, v čom spočíva pravá veľkosť podľa Boha. Nemeria sa postavením, ale službou. Najväčší a najvyšší slúži druhým ako ten najmenší a najnižší. To je však v úplnom protiklade s tým, ako chápeme veľkosť my ľudia. Naša predstava veľkosti je predstavou človeka, ktorý stúpa po spoločenskom rebríčku vyššie a vyššie. Z Božieho pohľadu je to presne naopak.
Oproti veľkosti človeka, ktorá spočíva v tom, že človek sa derie vyššie a vyššie, Ježiš ukazuje opačný model veľkosti. Model, v ktorom ten, ktorý stojí najvyššie, zostupuje dole, nižšie a nižšie a stáva sa sluhom všetkých. Tak ako Ježiš, ktorý tu berie na seba úlohu otroka a umýva nohy učeníkom. Takto vyzerá pravá veľkosť. Preto sa Ježiš pýta: Chápete, čo som vám urobil? Z ľudského pohľadu je to nepochopiteľné. Spôsob, ktorým Ježiš ukázal, v čom spočíva pravá veľkosť, je šokujúci. Najväčší sa stane najmenším, prvý sa stane posledným, Pán všetkých sa stane sluhom všetkých. Pane, ani my by sme nepochopili, čo je pravá veľkosť, bez tvojho vysvetlenia.
Umývanie nôh v opise poslednej večere má dve roviny. Prvou je to, čo robí Ježiš a druhou to, čo majú robiť učeníci. To, čo robí Ježiš je jedinečné, neopakovateľné a môže to urobiť len on. Niežeby si učeníci sami nevedeli umyť nohy, alebo žeby nemohol byť Ježišom niekto z nich poverený, aby poslúžil ostatným.
Ježiš nám slúži odpustením, ktoré nemá obmedzenia, zdôraznil pápež František. Každý Zelený štvrtok čítame tento úryvok z evanjelia: je to jednoduché. Ježiš je so svojimi priateľmi, učeníkmi, pri večeri, pri veľkonočnej večeri. A potom Ježiš - gestom, ktoré sa tiež dotýka srdca - umyje nohy zradcovi, tomu, ktorý ho zapredáva. Takýto je Ježiš a tomuto nás učí: jednoducho si musíte vzájomne umývať nohy.
Pred Ježišom bola láska založená na očakávanej odmene na oplátku alebo na plnení uloženej normy. Teraz je kresťanská láska založená na Kristovi. My však nemáme schopnosť takto milovať. Nie je to len ovocie ľudského úsilia, ale dar od Boha. Nakoniec dnes uvažujeme o umývaní nôh. Ježiš s postojom služobníka umýva nohy apoštolom a odporúča im, aby si navzájom umývali nohy (porov. Jn 13, 14). V Majstrovom geste je čosi viac než len lekcia pokory.
Teológ Romano Guardini hovorí: „Postoj našej malosti, ktorá sa skláňa pred veľkým, ešte nie je postojom pokory. Je to jednoducho, postoj k pravde. pravá pokora.“ Preto je Ježiš Kristus skutočne pokorný. Pred týmto pokorným Kristom sa naše zaužívané vzorce rozbijú.
Prvá vec, ktorú Ježiš žiada od svojich učeníkov, je, aby mu dovolili umyť im nohy. Tak ako žiada všetkých kresťanov, aby sa nechali obslúžiť, aby sa nechali spasiť Božím Synom bez akejkoľvek našej zásluhy. Predpokladom každého kresťanského životného úsilia je prijatie spásy, Božieho odpustenia: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“.
Ďalším krokom je „umývať si navzájom nohy“, čo je akoby variantom prikázania lásky, „aby ste sa navzájom milovali“. V tomto Pánovom pozvaní môžeme vidieť dôležitosť starostlivosti o životnú cestu toho druhého a vzájomného sprevádzania. Nohy sú vlastne prostriedkom na kráčanie, sú obrazom nášho nasledovania Ježiša. Umývať nohy našim bratom a sestrám teda znamená cítiť zodpovednosť za ich vernosť, slúžiť každému s radosťou, položiť svoje „srdce na zem, aby ostatní mohli mäkko kráčať“ (sv. Josemaría, Krížová cesta, IX. zastavenie, bod 1).
Je tu ešte jedna možnosť, ktorá nie je v tomto úryvku výslovne uvedená, ale ktorú môžeme čerpať z inej stránky evanjelia: umyť Ježišovi nohy sami. Ide o epizódu ženy, ktorá umýva Pánove nohy svojimi slzami, utiera ich svojimi vlasmi, bozkáva ich a maže ich voňavým olejom (Lk 7, 44-47). Ježiš má slová chvály za prejav veľkej lásky tejto hriešnice: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľa milovala“.
Pravá veľkosť znamená nasledovať Ježiša cestou služby a pokory. Mnohí si pod veľkosťou predstavujú zhromažďovanie bohatstva, slávu a moc. "Umyť niekomu nohy" je pre nich tou najväčšou potupou.
Pravá veľkosť sa nechvastá ani nepresadzuje. Pravá veľkosť sa cvičí v sebaovládaní a ujíma sa úlohy otroka. Pravá veľkosť znamená mať rovnaký postoj ako Ježiš (Fil 2,5), ktorý "hoci mal podobu Božiu" (v. 6), predsa "vzal na seba podobu otroka" (v. 7) a "ponížil sa" (v. 8). Pravá veľkosť znamená pokladať "iných za vyšších od seba". Naopak, ak našou prvou myšlienkou v akejkoľvek situácii je náš osobný prospech a naše osobné záujmy, ide nám o nepravú veľkosť. Ak našou prvou reakciou v akejkoľvek situácii je "sekírovať", znevažovať, kritizovať a sťažovať sa, prejavujeme vlastnosti, ktoré sú voči pokore a pravej veľkosti úplne v protiklade. Ak si hovoríš: "Som lepší než vy", nepovažuješ iných za vyšších od seba.
Ježiš nám s gestom zanechal i posolstvo robiť podobne. „On sa k nám skláňa, aby nás očistil kúpeľom svojej smrti. Jedine on nás môže očistiť a robí to prostredníctvom sviatostí. To je prvý odkaz obradu umývania nôh.
„Musíte si navzájom slúžiť bez zištnosti.
Počas pozemskej služby dával Ježiš všemožne najavo, že modlitba za iných má veľkú cenu. Pre väčšinu kresťanov je modlitba za iných skúsenosťou, keď sú "raz hore a raz dolu". Ak myslíme na iných, pomáha nám to určiť si pravidelný čas na modlitbu. Dobrou pomôckou je vytvoriť si modlitebný zoznam, ktorý však nesmie byť taký dlhý, aby sme ho nezvládli. Zo všetkého najdôležitejšie je však to, že nám pomáha uvedomiť si určitú zodpovednosť voči modliacemu sa partnerovi alebo skupinke.
Svätý Otec verne nasleduje Ježišov príklad služby a pokory už roky. Robím to zo srdca, pretože my kňazi by sme mali byť prví, ktorí slúžia druhým. Je to aj znamenie lásky k bratom a sestrám.
Nejde len o to, aby sa napodobňovalo, čo urobil Ježiš vo večeradle pre Dvanástich. Má sa uvádzať do praxe Ježišov príklad služobnej lásky voči nám hriešnym ľuďom. „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.
Na dnešnú slávnosť si pripomíname ustanovenie kňazstva a Eucharistie, dvoch sviatostí, ktoré sú navzájom hlboko prepojené.
Cirkev, nadväzujúc na stáročnú tradíciu, odporúča počas svätej Omše pri Večeri Pánovej obrad umývania nôh v nadväznosti na evanjelium, ktoré sa pri tejto slávnosti ohlasuje.
Ježišovo gesto pri Poslednej večeri je inšpirované gestom pohostinnosti, ktoré je spoločné mnohým východným kultúram, nosením sandálov na prašných cestách týchto krajín. V Starom zákone Abrahám trvá na umývaní nôh trom pocestným, ktorí prechádzajú okolo jeho domu (Gn 18, 4), a medzi prvými kresťanmi sa za dobrý skutok považovalo to, keď ľudia „praktizovali pohostinnosť a umývali nohy svätým“ (1 Tim 5, 10).
V tejto osobitnej chvíli rozlúčky s apoštolmi však Majstrove slová dávajú tomuto gestu hlbší význam. Umývanie nôh je prejavom pokory a služby, v istom zmysle anticipuje definitívne poníženie spásonosného kríža, ktoré sa uskutoční o niekoľko hodín neskôr.
13. kapitolou sa mení celkový ráz Jánovho evanjelia. V tejto a nasledujúcej úlohe budeme premýšľať nad niektorými pasážami z kapitol 13 až 17. Je to časť evanjelia, ktorá hovorí o skúsenosti z "vrchnej dvorany". V tejto úlohe vyzdvihneme spoločné prvky kapitol 13 a 17, kde je Ježišov záujem o jeho učeníkov vyjadrený umývaním nôh a nádhernou modlitbou.
Chcel by som to dnes vložiť do sŕdc nás všetkých, aj do môjho: Boh odpúšťa všetko, a Boh vždy odpúšťa! A každý z nás má možno v srdci niečo, čo už nejaký čas nosí, čo v ňom hrkoce, nejakého malého kostlivca ukrytého v skrini. Nuž poproste Ježiša o odpustenie: on odpúšťa všetko. Môžete to robiť, keď ste sami, keď ste s inými spoločníkmi, keď ste s kňazom. Toto je krásna modlitba na dnešný deň: „Nuž, Pane, odpusť mi. Toto je myšlienka, ktorú by som vám rád zanechal: slúžiť, pomáhať si navzájom a byť si istí, že Pán odpúšťa. A koľko odpustí? Všetko! A do kedy tak bude robiť? Vždy! A teraz sa pokúsim urobiť to isté, čo urobil Ježiš: umyť nohy. Robím to zo srdca, pretože my kňazi by sme mali byť prví, ktorí slúžia druhým, a nie z nich ťažia. Klerikalizmus nás niekedy vedie na takú cestu. Musíme však slúžiť. Toto je znamenie, je to aj znamenie lásky k týmto bratom a sestrám a k vám všetkým, ktorí ste tu; znamenie, ktoré znamená: „Nikoho neodsudzujem. Je tu niekto, kto súdi, ale je to dosť zvláštny sudca, Pán: súdi a odpúšťa.
Myšlienky k dnešnému evanjeliu:
- „Pretože ľudská pokora je taká veľká, že aj Božská velebnosť ju chcela pochváliť svojím vlastnýmpríkladom, lebo pyšný človek by bol večne zahynul, keby ho nebol našiel pokorný Boh.“ (Svätý Augustín)
- „Život znamená zašpiniť si nohy od prachu na cestách života a dejín. Všetci potrebujeme byť očistení, umytí.“ (František)
- „Pán, keď si zamiloval tých, ktorí mu patrili, miloval ich až do konca. Keďže vedel, že prišla hodinaodchodu z tohto sveta a návratu k Otcovi, počas jedla im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby imzanechal prísľub tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a urobil ich účastnými na svojej Pasche,ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania a prikázal svojim apoštolom, aby juslávili až do jeho návratu; tým ich ustanovil za kňazov Nového zákona.“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č.