Najcennejším artefaktom znovuotvorenej parížskej katedrály Notre-Dame je tŕňová koruna. Podľa legendy ju Ježišovi nasadili na hlavu rímski vojaci počas ukrižovania. Túto dodnes uctievanú relikviu priniesol do Francúzska kráľ Ľudovít IX. (1214 - 1270).
Písal sa 19. august 1239, keď si vtedajší najmocnejší muž planéty 25-ročný francúzsky kráľ Ľudovít z hlavy zložil kráľovskú korunu. Spoločne so svojou matkou, bratom Róbertom Dobrým z Artois, s niekoľkými biskupmi a so svojimi rytiermi sa vydal z francúzskej dediny Villeneuve-l’Archevêque v kajúcnom sprievode do mesta Sens.
Sprievod prinášal do jeho kráľovstva hmatateľný symbol kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta - korunu z tŕňov. V Sense, vzdialenom od Paríža viac ako 120 kilometrov, relikviu privítali za hlaholu kostolných zvonov a zvuku organov. Kronikári zaznamenali, že keď sa kráľ na čele veľkolepého sprievodu blížil k Parížu, bol bosý a odetý do jednoduchej ľanovej košele.
Pred všetkými vyhlásil: „Som najmocnejší kráľ na svete, no nie som nič v porovnaní so skutočným kráľom. Moja koruna je zo zlata, no nie je nič oproti jeho skutočnej korune vyhotovenej z tŕnia.“ Následne na čele veľkolepého sprievodu kráčal bosý, nesúc túto relikviu do Paríža.
Ako sa však táto kresťanská relikvia, ktorej získanie stálo Ľudovíta ročný rozpočet celého francúzskeho kráľovstva, dostala z Jeruzalema až do Francúzska?
Stojí na východnej polovici ostrova Île de la Cité na rieke Seine uprostred Paríža. Základný kameň položili v roku 1163, dokončili ju v roku 1345, teda po 182 rokoch, čím sa stala jednou z najdlhšie stavaných katedrál. Odohrávali sa v nej korunovácie kráľov, napríklad v roku 1431 kráľa Henricha VI., v roku 1558 sa stala svedkom veľkolepej svadby škótskej kráľovnej Márie Stuartovej s budúcim francúzskym kráľom Františkom II. a v roku 1455 sa v katedrále Notre-Dame začal rehabilitačný proces s Janou z Arku.
Počas Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1793 bola zničená a vyrabovaná. Po revolúcii sa nachádzala v dezolátnom stave, istý čas slúžila aj ako sklad vína.
Panovníkom sa stal ako dvanásťročný po smrti svojho otca kráľa Ľudovíta VIII. v roku 1226. Regentku mu robila jeho matka, kráľovná Blanka. Počas slávnostnej korunovácie pomazal biskup čelo, ramená, ruky a prsia nového kráľa posväteným olejom. Tento rituál odkazoval na starozákonný akt pomazávania prvých izraelských kráľov. Nie je známe, kto a kedy tento prastarý blízkovýchodný rituál preniesol na západ. Zaznamenaný je zo 7. storočia zo Španielska a približne v rovnakom období z britských ostrovov. Tento obrad bol z Anglicka v roku 750 prenesený do Francúzska. Bezpochyby prvým takto korunovaným panovníkom kresťanskej éry bol francúzsky kráľ Pipin Krátky, ktorého 28. júla 754 pomazal pápež Štefan III.
O celkovej situácii v kráľovstve vypovedá to, že množstvo šľachticov sa na korunovačnom akte z vypočítavosti nezúčastnilo. A nielen to, neprajníci sa všemožne snažili kráľovnej a jej synovi sťažiť návrat domov do Paríža. Obyvatelia Paríža však prelomili barikády a pomohli kráľovskému sprievodu prejsť. Mladý kráľ vynikal v umení diplomacie a úspešne rozvíjal rozumnú politiku svojho otca Ľudovíta VIII. a starého otca Filipa II. Augusta.
Symbol moci
Koruna je symbol panovníckej moci. U starých Grékov a Rimanov sa začala objavovať v tvare vencov zdobiacich hlavu víťaza. V neskorších obdobiach sa v Oriente objavujú zdobené obruče - diadémy. K nim sa neskôr pridávali oblúky (kamary), ktoré sa na vrchole krížili. Koruny prostredníctvom rôznych symbolov reprezentovali a stelesňovali delegovanie panovníckej či božskej moci.
V ranom stredoveku kresťanskej Európy sa vladárske koruny začali tvarovo prispôsobovať požiadavkám symboliky večného života kráľa kráľov (Rex Regnum) Ježiša Krista. Prvá korunovácia na území Slovenska sa uskutočnila 8. septembra 1563 v Dóme svätého Martina v Bratislave, keď bol korunovaný Maximilián (31. 6. 1527 - 12. 10. 1576). Posledná bola korunovácia rakúskeho cisára Karola (ako uhorského kráľa Karola IV.) 30. decembra 1916
Špecifický význam mali korunovácie svätoštefanskou korunou v Uhorsku. Korunovaný uhorský kráľ musel v korunovačnom rúchu so všetkými kráľovskými insígniami vyjsť na koni na takzvaný korunovačný pahorok (vrch), na ktorom sa rozohnal mečom na všetky štyri svetové strany, čím symbolicky sľúbil chrániť krajinu pred nebezpečenstvom, nech príde odkiaľkoľvek. Predstava, že panovník nosil korunu neustále, patrí k tradovaným omylom. Jej používanie bolo vyhradené len pre úzky okruh príležitostí, korunovačné klenoty boli takmer neustále uložené na bezpečnom mieste.
Korunovácie boli spojené s rôznymi tradičnými zvyklosťami a rituálmi, vo Francúzsku kráľ po korunovácii prijímal chorých, pretože podľa stredovekého mystéria sa v rukách pomazaného skrývala zázračná liečivá sila. V súčasnej Európe v niektorých monarchiách (Švédsko, Dánsko, Nórsko, Holandsko) korunováciu nahrádza prísaha kráľa (kráľovnej) na ústavu.
Tri zo štyroch evanjelií uvádzajú, že rímski vojaci Ježiša korunovali tŕním.
Kristova koruna
Koruna z tŕnia, ktorú mal Kristus na hlave počas svojho ukrižovania, za vlády Ľudovíta IX. skončila podľa legendy vo Francúzsku. Má zaujímavý príbeh, spomínajú ju traja evanjelisti, a často sa o nej zmieňujú aj prví cirkevní otcovia, napríklad Klement Alexandrijský či Origenes.
Rímsky senátor, konzul, biskup a spisovateľ Paulinus z Noly (354 - 431) sa vo svojich spisoch po roku 409 odvoláva na „tŕne, ktorými bol korunovaný náš Spasiteľ“ ako na relikviu, ktorú si spolu s krížom, na ktorom bol Kristus ukrižovaný, a so stĺpom, pri ktorom bol bičovaný, hlboko uctievajú.
Rímsky filozof a encyklopedista Cassiodorus (asi 490 - 585) spomína vo svojich listoch aj tŕňovú korunu, spolu s ostatnými relikviami, ktoré sú slávou pozemského Jeruzalema. Píše o nej ako o „tŕňovej korune, ktorú niesol na hlave náš Vykupiteľ, aby sa v nej spojili všetky tŕne celého sveta a aby sa zlomili“.
Spisy zo 6. storočia uvádzajú, že tŕňová koruna bola v tom čase vystavená v kostole na vrchu Sion. Aj franský mních Bernard Pútnik, nazývaný aj Múdry, vo svojom Itineráriu (denník, cestopis) potvrdil, že táto relikvia bola v roku 870 ešte stále uložená v bazilike Hagia Sion a veriaci v Jeruzaleme ju uctievajú už niekoľko storočí.
Už pred jej prenesením do Byzancie v roku 1063 sa jej menšie časti dostali k východným panovníkom. Jeden z najvýznamnejších vladárov neskorého staroveku byzantský cisár Justinián (482 - 565) daroval jeden tŕň parížskemu biskupovi Germanovi (496 - 576), ktorý ho uložil v najstaršom parížskom kostole Saint Germain des Prés.
Aj cisárovná Byzantskej ríše Irena Aténska (752 - 803) poslala v rokoch 798 až 802 niekoľko tŕňov cisárovi Rímskej ríše Karolovi Veľkému (748 - 814), ktorý ich uložil v Aachene. Osem tŕňov sa nachádzalo v aachenskej bazilike počas jej konsekrácie pápežom Levom III. Je známe aj uloženie ďalších tŕňov: štyri daroval v roku 877 cisár Západofranskej ríše Karol II. opátstvu Saint-Corneille v Compiègne, jeden poslal vojvoda Burgundska a Akvitánie Hugo Veľký v roku 927 anglosaskému kráľovi Athelstanovi. Tento tŕň nakoniec skončil v opátstve Malmesbury. Ďalší tŕň dostala v roku 1160 do daru španielska princezná a ešte jeden bol v roku 1200 poslaný do Andechs v Nemecku.
Keď v roku 636 arabské vojská pod vedením Chálida ibn al-Valída zdrvujúco porazili byzantskú armádu cisára Hérakleia, následkom bola strata území Sýrie, Palestíny a Egypta, ktoré pripadli do rúk Arabov. Jeruzalem sa bránil až do konca roka 637, keď sa patriarcha Sofronios rozhodol kapitulovať. Po dobytí Jeruzalema existuje o tŕňovej korune len niekoľko záznamov, pretože pútnici k nej už mali sťažený prístup. V roku 1063 bola prevezená do Konštantínopola. Efezský metropolita Nikolas Mesarites vo svojich listoch informuje, že v roku 1201 bola koruna uložená v konštantínopolskom Chráme Panny Fary.
V tomto kostole, určenom na každodennú liturgiu v prítomnosti cisára a jeho rodiny, sa okrem koruny uchovávali aj iné kresťanské relikvie: Kristova tunika a palica, svätý klinec, Longinova kopija (kopija osudu) a časti Kristových sandálov, ktoré tam rok pred svojou smrťou priniesol z Palestíny byzantský cisár Ján I. Tzimiskés (925 - 976).
Konštantínopol, hlavné mesto Byzantskej ríše, počas štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 križiaci vyplienili, čo pápež Inocent III. (1198 - 1216) ostro odsúdil. Na území Byzantskej ríše vytvorili Latinské cisárstvo a niekoľko menších vazalských panstiev. Šestnásteho mája 1204 za latinského cisára korunovali Balduina Flámskeho. Keď sa v roku 1228 dostal na trón jeho synovec len jedenásťročný Balduin II. (1217 - 1273), na Latinské cisárstvo doľahla kríza. Finančná situácia bola zúfalá a cisárovou hlavnou starosťou bolo takmer celý život obchádzať európske dvory a snažiť sa získať nejakú pomoc.
V roku 1236 odcestoval z Konštantínopola požiadať západ o podporu. Navštívil Rím, Francúzsko a Flámsko, kde sa snažil získať peniaze a vojakov na dobytie stratených križiackych pozícií. A aby zabezpečil financie, neváhal použiť tŕňovú korunu na zabezpečenie pôžičky od bohatého benátskeho obchodníka Niccola Quirina. Keď sa o tomto čine dozvedel jeho bratranec francúzsky kráľ Ľudovít IX., vyplatil Balduinov dlh, čím sa stal novým ochrancom relikvie. Takáto výmena sa nepovažovala za predaj, ten by bol porušením všeobecných pravidiel. Prevod koruny z Konštantínopola do Paríža bol namiesto toho koncipovaný ako diplomatická operácia a slávil sa ako Boží dar.
Evanjeliá nehovoria, čo sa s korunou stalo po Kristovom odsúdení. Fakt je, že Ježiš Kristus v raných zobrazeniach kresťanskej ikonografie na hlave tŕňovú korunu nemá. V prvom tisícročí ho až na pár výnimiek umelci zobrazovali na kríži bez koruny, neskôr korunu zobrazovali nielen pri scéne ukrižovania, ale aj v iných situáciách opisovaných v evanjeliách.
Koruna ako symbol utrpenia a bolesti je zobrazená aj na maľbe anglického viktoriánskeho maliara Sigismunda Goetzeho (1866 - 1939), ktorý bol známy svojimi veľkolepými klasickými a historickými scénami. Na výstave Kráľovskej akadémie v Londýne v roku 1904 vyvolala veľký rozruch práve jeho maľba na plátne s názvom Opovrhovaný a zavrhnutý ľuďmi. Cieľom tejto maľby bolo prinútiť pozorovateľa zamyslieť sa nad sebou.
Ľudovít priniesol korunu do kráľovského paláca, kde bola umiestnená v Kaplnke svätého Mikuláša. Okamžite však nariadil postaviť pre túto relikviu kaplnku na ostrove Île de la Cité. Dvojposchodová gotická kaplnka, známa ako Sainte-Chapelle (Svätá kaplnka), obsahujúca pätnásť nádherných vitráží, ktoré zobrazujú 1 113 výjavov z Biblie, bola vysvätená 26. apríla 1248. Dvojposchodová gotická stavba Sainte-Chapelle bola postavená na uctievanie umučenia Krista a uloženie tŕňovej koruny. Tá v nej zostala viac ako päťsto rokov až do Francúzskej revolúcie, počas ktorej bola koruna na niekoľko rokov prenesená do národnej knižnice.
V roku 1806 parížsky arcibiskup Jean-Baptiste de Belloy dohliadal na presun tejto relikvie do pokladnice Katedrály našej Panej v Paríži - Cathédrale Notre-Dame de Paris (známa ako Chrám Matky Božej v Paríži).
Relikviu uloženú v drahokamovom relikviári z horského krištáľu vystavovali vždy prvý piatok v mesiaci a v piatok počas pôstu vrátane Veľkého piatka, keď si ju veriaci mohli uctiť. Od roku 1806 tŕňová koruna len zriedkavo opúšťala pokladnicu Notre-Dame de Paris.
Pri požiari takmer 900-ročnej katedrály Notre-Dame, ktorý vypukol 15. apríla 2019 ju pred ohňom spolu s ďalšími svätými relikviami a najsvätejšou sviatosťou zachránil kňaz Jean-Marc Fournier a dočasne ju umiestnili v Hôtel de ville de Paris - na parížskej radnici).
Požiar katedrály vypukol v priestoroch jej strechy 15. apríla 2019. Na záchranu nasadili okolo štyristo hasičov, požiar sa podarilo uhasiť až nasledujúci deň. Príčina sa stále vyšetruje, no je možný súvis s jej vtedajšou rekonštrukciou. Na náročnej oprave po požiari sa podieľalo 250 firiem a dvetisíc pracovníkov z celého sveta. Podľa Elyzejského paláca obnova stála približne sedemsto miliónov eur, pričom financie poskytli darcovia z celého sveta. Celkovo ich bolo 340-tisíc a na obnovu poslali viac ako 846 miliónov eur.
Pred požiarom tento chrám navštívilo ročne okolo trinásť miliónov ľudí, čo je viac ako zavíta do Baziliky svätého Petra v Ríme. Opätovné otvorenie katedrály si vyžiadalo päť rokov rekonštrukčných prác. Ich výsledkom je katedrála so svetlejšími stenami, ale s neporušenou pôvodnou štruktúrou.
Najnavštevovanejšiu pamiatku Paríža, zapísanú v Zozname svetového dedičstva UNESCO, znovuotvorili v nedeľu 8. decembra minulého roka. Na svätej omši boli prítomní aj vrcholoví svetoví politici, na pozvanie parížskeho arcibiskupa Laurenta Ulricha sa na slávnosti zúčastnilo takmer 170 biskupov z celého sveta. Do tragického požiaru v apríli 2019 navštevovalo katedrálu ročne okolo trinásť miliónov ľudí.