SVETLOM NÁRODOV je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce - pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov - jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie.
V kontexte kresťanských kázní a Svätého písma má meno Ježiš hlboký a mnohostranný význam. Ježiš nie je len meno, ale aj poslanie a predzvesť spásy. V nasledujúcom texte preskúmame význam mena Ježiš a jeho úlohu v kontexte viery.
Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že povznesie ľudí k účasti na Božom živote, a neopustil ich, ani keď padli v Adamovi, ale vždy im poskytoval prostriedky na spásu so zreteľom na Krista Vykupiteľa, ktorý „je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15). A všetkých vyvolených, ktorých Otec pred vekmi „predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29). Tých však, ktorí veria v Krista, sa rozhodol zhromaždiť vo svätej Cirkvi, naznačenej v predobrazoch už od počiatku sveta, obdivuhodne pripravovanej v dejinách izraelského ľudu a v Starom zákone a založenej v posledných časoch, ktorá sa stala zjavnou vyliatím Ducha Svätého a na konci vekov dosiahne zavŕšenie v sláve.
Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho adoptívnymi deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1, 4 - 5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné, sa Božou mocou viditeľne rozrastá vo svete. Tento začiatok a vzrast naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša (porov. Jn 19, 34), ako to Pán predpovedal, keď hovoril o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17).
Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi (porov. Jn 17, 4), bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2, 18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do večného života (porov. Jn 4, 14; 7, 38 - 39); skrze neho Otec oživuje ľudí, ktorí zomreli vinou hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10 - 11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1 Kor 3, 16; 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme adoptívne Božie deti (porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15 - 16 a 26). On privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16, 13), zjednocuje ju v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4, 11 - 12; 1 Kor 12, 4; Gal 5, 22).
Význam mena Ježiš
Spomenul som v mojej poslednej kázni, že sa človek takmer vydesí, keď vo Sv. Písme Starého zákona číta proroctvá o Vykupiteľovi; tak presne opisujú pred 500 - 600 rokmi narodenie, život, smrť a vzkriesenie Vykupiteľa. Čím viac sa blížil príchod Vykupiteľa, tým obšírnejšie predzvestoval Boh o ňom. Už mu i matku vyvolil v osobe Panny Márie.
Aby však o tom svedčiaci zlý svet nepokladal Matku Božiu za padlú pannu, keď onedlho prinesie na svet svojho svätého Syna, preto chcel, aby sa sv. Jozef zasnúbil s Preblahoslavenou Pannou. Lež vtedy ešte ani sám sv. Jozef o tom nič nevedel. Preto, keď spozoroval požehnaný stav Márie, chcel ju prepustiť. Avšak anjel Pána vo sne napomenul Jozefa: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí Syna a dáš mu meno Ježiš.“ (Mt 1,20-21)
Ako? Nuž i Boh by mal meno, ako ktorýkoľvek iný smrteľník? Nuž veď, keď sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kre, takto mu hovoril: „Ja som, ktorý som.“ Teraz však rovno prikazuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš“. Áno, Vykupiteľovi bolo podľa Božieho rozkazu dané toto meno: Ježiš Kristus, aby už jeho meno poukazovalo na jeho budúce povolanie, aby koľkokoľvek ráz vyslovíme toto drahé a sväté meno, na um nám prišiel Betlehem, kde sa narodil, Nazaret, kde bol odchovaný, Judská púšť, kde sa 40 dní postil, Jeruzalem, kde kázaval, Getsemanská záhrada, kde sa krvou potil, hora Kalvária, kde bol ukrižovaný.
Ježišu, Ježišu, nad slnko jasnejší - nad mesiac krásnejší - nad perly vzácnejší - Ježišu! Tvoje najsladšie meno - nech je zvelebené, - nebom zemou ctené - Ježišu!
V akejkoľvek veľkej milosti bola Mária u Boha, predsa nedostala právo na to, aby dala svojmu sv. Synovi meno. Z lona večného Otca priniesol archanjel Gabriel toto meno na zem, keď pozdravil Máriu; hneď jej oznámil i meno narodiť sa majúceho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1,31). Od toho času sa toto meno stalo najväčším, najslávnejším, najsvätejším; na toto meno ohne sa koleno a hlava naša, povznesie sa sťa lietajúci vták naša duša, okusujeme med vyplývajúci z osmoro blahoslavenstiev v Evanjeliu, koľkokoľvek ráz náš jazyk vyslovuje oslavu tomuto najsladšiemu menu Ježiš.
Lebo čo znamená toto meno Ježiš? Na to nám odpovie Sv. Písmo: ona porodí Syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od ich hriechov. Meno Ježiš teda toľko znamená čo Osloboditeľ, Spasiteľ, Vykupiteľ. Preto úcta, láska, poklona patrí tomuto sv. menu, v ktorom s váhavým Petrom, s kajúcnou Magdalénou, s lotrom obrátencom každý človek nájde svoje spasenie. Preto so sv. Pavlom hovorím i ja, „že na toto meno Ježiš nech sa zohne každé koleno v nebi, na zemi a pod zemou a každý jazyk nech vyznáva“, lebo toto meno je zázračné, víťazoslávne, večné, ktoré sa nikdy nepominie. Od toho času, ako archanjel Gabriel zostúpil z Neba a nazaretskej ľalii zaniesol odkaz Boží, uplynulo už dvetisíc rokov.
Miliónkrát milión ľudí sa narodilo. Mnoho chýrnych, slávnych mužov žilo na zemi, už im ani meno nevieme, ale Ježiša i v tej najposlednejšej chalúpke ctia; jeho meno i tie bľabotajúce malé dietky spomínajú, v Apoštolskom vyznaní viery každodenne sa modlíme: Verím v Ježiša Krista. Vynachádzavá láska k Ježišovi na kostolnom rúchu, na obrazoch, na zástavách použila tieto tri písmená: J. H. S. Zaiste ste i vy videli tieto tri písmená na posvätnom náčiní, sú to začiatočné litery týchto troch latinských slov: Jesu Homo Salvator, to jest Ježiš, Človek, Spasiteľ. Vynachádzavá láska k Ježišovi naučila kresťanov k tomu krásnemu pozdraveniu: Pochválený buď Ježiš Kristus - Až naveky. Amen.
Ty si ten náš premilý Ježiš, ktorého nám Otec nebeský prisľúbil za Vykupiteľa. Ty si ten náš predrahý Ježiš, ktorý si zmyl naše hriechy. Ó, kiežby sme nikdy nesňali svoje oči zo tvojho sv. kríža, ó, kiežby sme na veky mohli bozkávať tvoje presväté Srdce, ktorým si nás tak veľmi miloval!
Ježiš Kristus: Prorok, Kňaz a Kráľ
Verím v Ježiša Krista, to vyznávame každý deň vo „Verím v Boha“, teda podľa toho vyznania viery náš Boh Vykupiteľ má dve mená: Ježiš, čo toľko znamená, ako Spasiteľ čiže Vykupiteľ; druhé Kristus, po židovsky Mesiáš, znamená toľko čo pomazaný, posvätený. Toto meno však preto obdržal, pretože v Starom zákone olejom pomazali prorokov, kňazov a kráľov, keď ich uvádzali do ich úradu. Ježišovi vskutku patrí toto meno Kristus, t. j. Pomazaný, lebo on je naším Prorokom, naším Veľkňazom a naším Kráľom. Prorokom volali v Starom zákone takého muža, ktorý budúce veci predpovedal a ľud pravej viere učil.
Ježiš naozaj bol prorokom, pretože predpovedal Judášovu zradu a Petrovo zapretie. Predpovedal svoje umučenie, smrť a vzkriesenie. Predpovedal, že sa Evanjelium rozšíri po celom svete, že jeho Cirkev ani brány pekelné nepremôžu.
Ježiš bol vskutku učiteľom. Pozrite len, sotva mal 12 rokov, ide do Jeruzalemského chrámu, posadí sa medzi starších z ľudu a zákonníkov a s takou múdrosťou vysvetľuje im z Písma, že sa nevedeli vyjsť z údivu. Pohliadnite na vrchol hory, tam sedí Ježiš, okolo neho na pobreží mladí a starí, celý zástup mužov a žien ho obkľučuje. On otvorí svoje božské ústa, vyhlási tajomstvo ôsmich blahoslavenstiev, vysvetlí im Božie zákony, vyrozpráva im prostriedky spasenia. Karhá pokrytcov, farizejov, zahanbí dohadujúcich sa učeníkov. Schytí korbáč a vyženie z chrámu peňazomencov a kupcov. Právom o ňom mohli povedať tí dvaja do Emauz idúci učeníci: „Bol prorokom, mocným v čine i reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom.“ (Lk 24,19)
Drahí moji, či viete, čo je to obeta? To bola obeta, keď Ábel ku cti Božej zabil baránka a spálil ho na ohni. To bola obeta, keď Melchizedech chlieb a víno ako dar priniesol Bohu preto, že sa Abrahámovi podarilo zvíťaziť nad nepriateľom. Toho človeka, ktorý prináša obetu, voláme kňazom.
Teraz už môžete rozumieť, prečo voláme Ježiša veľkňazom, kňazom nad kňazmi. Treba mi len poukázať na Golgotu. Na vrchu Golgota bol postavený oltár, totižto svätý kríž, na ktorom náš Spasiteľ Ježiš Kristus priniesol tú najsvätejšiu, najväčšiu obetu, totižto seba samého obetoval za nás všetkých hriešnych, tak že v prach zeme padnúc, všetci vďačným srdcom môžeme povedať s apoštolom: Ježiš je opravdivo veľkňazom, on je kňazom nad kňazmi, pretože nad nebesia velebnejšiu obetu priniesol na Kalvárii.
Napokon Ježiš je naším kráľom, jeho ríšou je Kráľovstvo nebeské a na zemi Cirkev svätá. Ktorý z pozemských vladárov má takúto ríšu? Ktorý pozemský kráľ má toľko poddaných, ako náš Ježiš? Ktorého každodenne 300 miliónov katolíkov zdraví: Pochválený buď Ježiš Kristus! - Až naveky. Amen.
Ježišu, božský náš prorok, hovor k nám, počúvame a do srdca si zaštepíme tvoje sväté učenie!
Ježišu, veľkňaz nášho spasenia, príď, vstúp do nášho srdca a každodenne sa bude odtiaľ vznášať príjemne voňajúci dym cností k nebeským výšinám!
Ježišu, mocný náš kráľu, vysloboď nás z otroctva našich hriechov, aby sme jedine tebe slúžili a tebe sa klaňali! Amen.
Boží Syn v ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba vzal, svojou smrťou a svojím vzkriesením premohol smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17). V tomto tele sa vlieva Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne spájajú s umučeným a osláveným Kristom.
| Úloha | Význam | Príklad |
|---|---|---|
| Prorok | Predpovedá budúce veci a učí pravú vieru | Predpoveď Judášovej zrady |
| Veľkňaz | Prináša obetu za hriechy | Obetovanie seba samého na kríži |
| Kráľ | Vládne Kráľovstvu nebeskému a Cirkvi svätej | Každodenné pozdravy od miliónov katolíkov |
Krstom sa totiž stávame podobní Kristovi: „My všetci… boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Týmto posvätným obradom sa naznačuje a uskutočňuje účasť na Kristovej smrti a na jeho vzkriesení: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť,“ ale „ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4 - 5). Pri lámaní eucharistického chleba máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tak sa my všetci stávame údmi tohto tela (porov.
Ale tak ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, tvoria len jedno telo, tak isto sú spojení aj veriaci v Krista (porov. 1 Kor 12, 12). Aj pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi (porov. 1 Kor 12, 1 - 11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1 Kor 14). Tento Duch svojou mocou a vnútorným spojením jednotlivých častí zjednocuje telo a vzbudzuje i roznecuje medzi veriacimi lásku. Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním aj všetky ostatné, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy (porov.
Hlavou tohto tela je Kristus. On je obraz neviditeľného Boha a v ňom bolo všetko stvorené. On je pred všetkým a všetko v ňom má svoje jestvovanie. On je hlavou tela, ktorým je Cirkev. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, on má vo všetkom prvenstvo (porov. Kol 1, 15 - 18). Veľkosťou svojej moci vládne nad všetkým, čo je na nebi i čo je na zemi, a svojou všetko prevyšujúcou dokonalosťou a účinnosťou naplňuje celé telo bohatstvom svojej slávy (porov. Všetky údy sa mu majú pripodobniť, kým nebude v nich stvárnený Kristus (porov. Gal 4, 19). Preto sme vovedení do tajomstiev jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať (porov. Flp 3, 21; Tim 2, 11; Ef 2, 6; Kol 2, 12 atď.). Kým ako pozemskí pútnici kráčame v jeho šľapajach v súžení a prenasledovaní, máme ako telo účasť na utrpení hlavy, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním aj oslávení (porov.
Celý film: Ježiš Kristus, od narodenia až po zmŕtvychvstanie, podľa evanjelia Matúša | Slovak
Z neho „celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom“ (Kol 2, 19). On sám vo svojom tele, to jest v Cirkvi, stále rozdeľuje dary služieb, ktorými si s jeho pomocou navzájom pomáhame k spáse, aby sme konali podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do Krista, ktorý je našou hlavou (porov. Aby sme sa v ňom neprestajne obnovovali (porov. Kristus naozaj miluje Cirkev ako svoju nevestu a stal sa vzorom muža milujúceho svoju manželku ako svoje vlastné telo (porov. Ef 5, 25 - 28); Cirkev je zasa podriadená svojej hlave (tamže 23 - 24). „Keďže v ňom telesne prebýva všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9), Kristus napĺňa Cirkev, ktorá je jeho telom a jeho plnosťou, svojimi božskými darmi (porov. Ef 1, 22 - 23), aby aj ona smerovala a dospela k úplnej Božej plnosti (porov.
Jediný Prostredník, Kristus, ustanovil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľný organizmus viery, nádeje a lásky na tejto zemi a prostredníctvom nej rozširuje medzi všetkých svoju milosť a pravdu. Netreba však pokladať za dve rozličné skutočnosti spoločnosť vybavenú hierarchickými ustanovizňami a Kristovo tajomné telo; viditeľné spoločenstvo a duchovnú pospolitosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo tvoria jedinú komplexnú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku. Vzhľadom na nemalú podobnosť sa Cirkev prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž ľudská prirodzenosť, ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý nástroj spásy, podobným spôsobom spoločenský organizmus Cirkvi slúži Kristovmu Duchu, ktorý ju oživuje, na vzrast tela (porov.
Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy. Ježiš Kristus, „hoci má božskú prirodzenosť, … ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6), a „hoci bol bohatý, stal sa… chudobným“ (2 Kor 8, 9) pre nás; tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, ale aby aj svojím vlastným príkladom šírila skromnosť a sebazaprenie. Veď aj Otec poslal Krista, aby „hlásal evanjelium chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom“ (Lk 4, 18) a „hľadal a zachránil, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10). Podobne Cirkev zahrnuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. Cirkev „napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom“, hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde (porov. 1 Kor 11, 26).
Bohu je v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo (porov. Sk 10, 35). Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelské kmene za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a plného zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Božie Slovo. „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom…, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších - hovorí Pán“ (Jer 31, 31. 33b - 34). A túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi (porov. 1 Kor 11, 25), uzavrel Kristus a povolal si zo Židov i z pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno, aby sa stal novým Božím ľudom. Lebo z tých, ktorí veria v Krista, znovuzrodení slovom živého Boha nie z porušiteľného, lež z neporušiteľného semena (porov. 1 Pt 1, 23), nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého (porov.
Tento mesiášsky ľud má za hlavu Krista „vydaného (ako obetu) za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4, 25), ktorý teraz získal meno, ktoré je nad všetky mená, a slávne kraľuje na nebesiach. Tento ľud žije v podmienkach dôstojnosti a slobody Božích detí, v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako nás miloval sám Kristus (porov. Jn 13, 34). Napokon jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Kol 3, 4), a „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). A tak tento mesiášsky ľud, hoci nateraz nezahrnuje v sebe všetkých ľudí, ba...