Joga a Katolícka Cirkev: Stanovisko

Joga je v súčasnosti vnímaná ako fyzická aj duchovná aktivita, čo vyvoláva otázky a obavy u mnohých kresťanov. V dnešnom uponáhľanom svete, plnom stresu, hľadáme spôsoby, ako si oddýchnuť a zrelaxovať telo i myseľ. Joga sa javí ako jedna z možností, ale je potrebné preskúmať jej podstatu a zvážiť, či je v súlade s kresťanským učením.

Slovo joga znamená "zjednotenie", "zväzok". Joga sa snaží spojiť naše vlastné prechodné a dočasné JA ("jiva") s večným "Brahma", čiže hinduistickým božským bytím. Tento boh nie je osobným Bohom, ale duchovnou neosobnou substanciou, v ktorej sa spája príroda s kozmom. Je takisto súčasťou hinduizmu a predstavuje akúsi cestu, ktorá nás má viesť z nevedomosti k osvieteniu. Človek sa tak má doslova „zbožstviť“ a sám v sebe nájsť odpovede na všetky otázky.

V Európe a v Amerike je veľmi rozšírená takzvaná Hatha Joga. Normálne sa pod týmto pojmom chápe relax, avšak je jedným zo systémov ortodoxného hinduizmu, jeho náboženským a mystickým prameňom, a teda najnebezpečnejšou formou jogy. Niekedy ľudia vyhľadajú jogu aj v túžbe po uzdravení, ku ktorému skutočne v istých prípadoch dochádza. Jednou z najvážnejších skutočností jogy je, že upriamuje pozornosť na nás samých a nie na Boha. Odpovede na všetky otázky máme nachádzať vo vlastnej mysli a vedomí. Problémom však je, že samotní jogíni vyhlasujú, že v joge sú prax a filozofia neoddeliteľné.

V prvom rade, na túžbe byť ako Boh pohoreli už prví ľudia. Ježiš nám dáva účasť na božskom živote, ale je skutočne zradou voči nemu, ak sa chceme stať „bohmi“ mimo neho. Stvoriteľ a stvorenie nie sú totožní, Boh bude vždy Bohom a my ohraničenými ľuďmi. Ale Boh sa k nám sklonil, aby nám dal účasť na svojom živote skrze Ježišovu smrť na kríži a zmŕtvychvstanie. Všetko, čo potrebujeme, si teda môžeme pýtať od Neho - fyzické uzdravenie, oddych, vnútorný pokoj.

Na rozdiel od jogy, my kresťania chápeme spásu ako nezaslúžený dar. Nie je niečím, k čomu sa musím „vycvičiť“, ale je veľkolepým darom od Boha pre mňa konkrétne. Joga je pohanská a okultná a vedie nás ďaleko od Ježiša. Tým, že sa zameriavame iba na seba, hľadáme v sebe všetky odpovede a cítime sa byť bohmi, ktorí nikoho nepotrebujú, sa staviame do smiešnej pozície, keď si kura myslí, že je sliepkou. V hinduizme je dobro a zlo nereálne, dokonca sa považuje za jednu, tú istú vec. Ani toto nemožno zlúčiť s kresťanstvom. Hriech je konkrétnou urážkou láskavého Boha, ktorý nás pozýva ku konkrétnym skutkom lásky k Nemu a k našim blízkym.

Ježiš veľmi dobre chápe náš stres a únavu. Vie aj to, ako veľmi môžeme trpieť pre rozličné choroby a bolesti. Dáva nám ale ponuku - chce nám v tom pomôcť On sám. Chce, aby sme Mu povedali, čo je vo veci, čo nás trápi a potom Mu to jednoducho odovzdali. On nás rád vyslyší, chce len, aby sme skutočne dôverovali Jeho láske k nám.

Ježiš nám dáva ešte jednu geniálnu príležitosť na duchovný wellness: je ňou takzvaná adorácia - chvíľa pred Ním, Ježišom, prítomným v bohostánku. Keď sa cítime vyčerpaní alebo bez nálady a túžime po naplnení a duchovnej posile, je vždy lepšie vyhľadať priateľov a stráviť s nimi čas, môže to byť rozhovor na pive alebo stretnutie, kde sa spolu pomodlíme a prečítame si niečo zo Svätého písma.

Duchovné Cvičenia a Alternatívy

V každej oblasti sa stretávame s podstatným a nepodstatným elementom. Joga ako náboženstvo je v podstate nasmerovaním mysle človeka na „vyšší“ princíp, ktorý my v kresťanstve ponímame ináč, ako v hinduizme, v joge, či iných náboženstvách. Napríklad my ako kresťania, katolíci, odporúčame veriacim „duchovné cvičenia,“ čo je špecifický čas mlčania a ticha, v ktorom sa učíme viac komunikovať s Bohom a zameriavame sa na vážne témy náboženského života. Bez duchovných cvičení zostane veriaci veriacim, lebo nie oni sú podstatné pre vieru. Ale ten, ktorý si robí duchovné cvičenia je viac pripravený pre krízové situácie života viery. Preto aj Cirkev neodporúčala zaviesť cvičenie jogynských cvikov do škôl, lebo pod ich rúškom by sa mohli aktivizovať aj snahy niektorých nadšencov východných náboženstiev.

Ak hovoríme „mens sana in corpore sana“ t. j. "V zdravom tele zdravý duch", tak je potrebné dbať na oboje.

Ak chceme poznať jogu, potrebujeme pochopiť kontext, v ktorom vznikla a rozvíjala sa, a tým je náboženstvo Indie - hinduizmus. Bez neho by nebola tým, čím je. Hinduizmus nie je ucelený náboženský celok, ale zmes duchovných prúdov, ktoré v priebehu dejín prešli mnohými zmenami. V období klasického hinduizmu (od 2. stor. pr. Kr. - 4. stor. po Kr.) ho tvorilo šesť náboženských systémov: mímansa, védanta, ateistická sánkhja, vaišešiká, njájá a joga.

Český jogín Eduard Tomáš hovorí: „Joga je sanskrtské slovo, v preklade znamená spojenie niečoho s niečím. Od neho je odvodené aj naše slovo „jarmo“.“ Na otázku: „S čím?“, odpovedal: „Spojenie človeka s Bohom… V Indii mu hovoria brahma…“ A ďalej pokračuje: „Staré zastarané predstavy nie sú z hľadiska pravdy a hlavne skúseností integrálnej jogy udržateľné, preto táto joga trvá na tom, aby bola človeku odovzdaná absolútna o ňom samom, o svete a o Bohu“.

Bôžik Šiva, ktorého ináč nazývajú „Ničiteľ“ je jedným z najmocnejších a najstrašnejších božstiev hinduizmu. Volajú ho aj Yogešvara, čo znamená „Pán Jogy“. V knihe Hatajogi-Pradipika je Šiva nazývaný ako prvý z učiteľov hatajogy. Hinduisti veria, že na konci chrbtice je bod, v ktorom leží spiaci had, ktorý má vplyv na človeka cez energetické body v tele, tzv. čakry. Cieľom jogy je prebudenie tohto spiaceho hada, ktorý má vystúpiť k najvyššej čakre, ktorá sa údajne nachádza nad temenom hlavy.

William Zorn v knihe „Yoga for the Mind“ píše: „Pomocou vyprázdnenia mysle a sústredenia pozornosti na tieto čakry, bude ich môcť učeň otvoriť“. Kto sú bohovia pohanov? Kto je spiaci had? Sú to zlí duchovia, ktorí chcú, aby ich človek privolal do svojho života. Ale keďže mnohí by ich priamo nevzývali, zamaskovali sa do lákavého systému jogy.

Ak poznáte obrady kresťanskej iniciácie, viete že ich súčasťou je obrad „effata“ - otvor sa, pri ktorom sa maže alebo žehná človeka na očiach, ušiach, perách, prípadne na hrudi. V tantrickom budhizme dostalo ľudské telo najvýraznejšie postavenie v duchovnej histórii náboženstiev Orientu. Podľa neho k svätosti možno dospieť iba v „božskom tele“. Telo už nie je zdrojom utrpenia, ale najdokonalejším prostriedkom spásy. A pretože oslobodenie možno dosiahnuť už v tomto živote, musí sa telo udržiavať v čo najdokonalejšom stave. K tomuto cieľu má slúžiť hatajoga, ktorá umožní premeniť ľudské telo v „božské“.

Texty hovoria, že ak jogín praktizuje hatajogu, neexistuje hriech ani zločin, ktorý by nemohol byť zmazaný. K tomu napomáhajú okrem iného aj dychové cvičenia zvané pránájáma, ktoré odstraňujú hriechy. Podobnú hodnotu majú aj asány, ktorých je podľa Ghérandasamhita 32. V niektorých starých textoch o joge môžeme nájsť mnohé upozornenia o nebezpečenstvách jogy, konkrétne aj hatajogy. Predovšetkým to je riziko psychického narušenia pri vyprázdnení mysle. Človek, cvičiaci jogu sa môže cítiť pokojný. A to aj po skončení cvičenia. Ale pritom môže na ľudí reagovať podráždene, bez toho, aby si to uvedomoval, lebo jeho myseľ je akoby zastretá.

Súčasťou jogínskych cvičení bývajú už od prvých stretnutí mantry - formulky, ktoré má cvičiaci pravidelne opakovať. Mantru tvorí skupina hlások, slovo alebo veta, ktorá má údajne špecifický účinok na ľudský organizmus. Každá mantra má podľa jogínov svoj osobitný okruh pôsobenia. Mantry sú väčšinou nepochopiteľné a čudné hlásky alebo slová, ktoré boli objavené počas meditácií - akási obdoba nezrozumiteľných zvukov, ktoré vydávajú šamani počas tranzu a ktorým sa pripisuje nadprirodzená moc. Pripomínajú dar Ducha Svätého - glosoláliu - modlitbu v jazykoch.

Jeden z najväčších znalcov tibetského spôsobu života, T. Lobsang Rampa definuje mantru ako výraz, ktorý vedie človeka k očisteniu mysle a blahodárne vplýva na hĺbku myslenia. Podľa učenia jogínov, každá slabika mantry aktivizuje konkrétnu čakru alebo vyvoláva určitý stav vedomia. Niektorí autori prisudzujú každej čakre osobitnú mantru. Najčastejšou mantrou je „óm“.

E. Tomáš napísal o nej rúhavé slová: „Zvuk óm je tzv. pranavou, ktorou vraj bol stvorený svet“. Nie menej známou je mantra: „Óm áh húm vadžra guru padma siddhi húm“, čo znamená: „Vyzývam Ťa, Vadžra Guru, Padmasambahva, daj nám cez svoje požehnanie obyčajné sidhi a aj to najvyšie“.

V komentári k Tibetskej knihe mŕtvych sa píše: „Mystická slabika ÓM, ktorú často nachádzame v záhlaví tibetských kníh, prípadne ich častí, predstavuje zvolanie prisviedčajúceho (áno, tak je) alebo žiadajúceho (nech je! kiež je! budiž! staň sa!) obsahu so širokým symbolickým a rituálnym uplatnením, ktorému je pripisovaná veľká magická moc. Je odvodená zo sanskrtu, kde má tiež podobu AUM. V hinduistickej interpretácii tieto tri písmená reprezentujú trojicu hinduistických božstiev Višnu, Šivu a Brahmu, zatiaľ čo v budhistickej symbolike zastupujú Budhu, jeho učenie (dharma) a jeho stúpencov (sangha)“.

V tantrickom budhizme mantra získava neobmedzenú moc vo chvíli, keď ju žiak alebo učeník prijme z úst svojho učiteľa - guru. Ak ju potom používa v zhode so stanovenými pravidlami, získava schopnosť dosiahnuť stav buddhu. Vraj mantra lókanátha môže očistiť aj od najväčších hriechov, alebo mantra ékadžata už vo chvíli prednášania ochraňuje od nebezpečia a dosahuje buddhovstvo. Dokonca aj úspech v láske alebo dosiahnuť najvyššie poznanie bez štúdia možno údajne získať používaním takýchto výrazov.

Mircea Eliade napísal: „…každého boha a každý stupeň svätosti ovláda určitá bídžamantra, jeden „mystický zvuk“, ktorý je ich „semenom“, ich „oporou“, tj. ich samotným „životom“. Keď jogín túto bídžamantru opakuje podľa pravidiel, osvojuje si ich ontologickú podstatu a konkrétne a bezprostredne splýva s určitým bohom, stavom svätosti atď. Niekedy sa stáva, že sa celá metafyzika sústreďuje do jedinej mantry…, lebo celý vesmír so všetkými bohmi, úrovňami a spôsobmi bytia sa prejavuje v určitom počte mantier… Mantra je „symbolom“… je súčasne symbolizovanou „skutočnosťou“ aj symbolizujúcim znakom… Keď tantrik pracuje s nejakým „symbolom“, „prebúdza“ jemu zodpovedajúce sily na všetkých úrovniach bytia.“

My vieme, že vzývanie a uctievanie pohanských božstiev je pre kresťana modloslužbou a prehrešením sa proti Prvému božiemu prikázaniu: „Nebudeš mať iných bohov, aby si sa im klaňal“.

Prvé upozornenie na nebezpečenstvá spoločností, šíriacich jogu a deštruktívne meditácie, vydali biskupi Slovenska v pastierskom liste v decembri 1990. Osobitný pastiersky list venovaný joge sa čítal začiatkom júla 2001. Uvádzam z neho: „Cvičenie jogy vedie k duchovnosti, ktorá je zameraná na samého seba. Základom kresťanstva je však duchovnosť, ktorá má smerovať k druhým ľuďom. Aby sme ešte lepšie pochopili, čo je joga a aké sú jej výsledky, pozrime sa do Indie, do jej kolísky. Ako je možné, že tam po uliciach ležia deti i starci pri smetných košoch a nikto si ich nevšíma?! Je to možné preto, lebo pod vplyvom hinduizmu žije každý sám pre seba. Ako je možné, že tam musí prísť Matka Terézia, aby zbierala tých, ktorí sú odkopnutí týmto štýlom života?!

Na prvý pohľad sa zdá, že joga patrí do oblasti športu, telesnej výchovy, relaxácie, prípadne medicíny a psychológie. No žiaľ, nie je to tak. Joga nevznikla preto, aby si ľudia oddýchli alebo sa uvoľnili, ale vznikla ako náboženský systém hinduistov, aby sa mohli spojiť so svojimi božstvami. Ukazuje sa, že cieľom šírenia jogy v západnom svete je okrem iného aj to, aby nahradila kresťanskú modlitbu a osobný vzťah k živému a Jedinému Bohu, a tak nenápadne infiltrovala nekresťanské náboženské myslenie Východu. Na začiatku sa síce predstavuje ako doplňujúci prvok kresťanstva, ktorý ho obohacuje, ale postupne jogínske cvičenia a meditácie zaberajú čoraz viac času, ktorý pôvodne patril Bohu a osobnej modlitbe. V joge chýba pojem osobného Boha. Keď už, tak boh je tvoje vnútorné Ja, tvoja pravá podstata.

Na ukážku uvediem jeden citát: „Vesmír je bytím a bytie je Bohom vo svojej podstate. Vedome sa s ním spojiť a zažiť tento stav znamená realizáciu pravdy… Bytie a vedomé Ja je univerzálne, pretože Boh, ktorý je práve týmto bytím všetkého, je univerzálny. Takéto a podobné tvrdenia sú jasným panteizmom, ktorý katolícka Cirkev jednoznačne zavrhla ako blud. Panteistické učenie vychádza z toho, že Boh a svet sú určitým spôsobom totožné. Joga by bez konceptu karmy a prevteľovania nemala zmysel, pretože je metódou, prostredníctvom ktorej sa chce človek vymaniť z domnelého nekonečne sa opakujúceho kolobehu prevteľovaní a zjednotiť sa s neosobným kozmickým božstvom. Je to náhrada cesty k spáse.

M. Elidade napísal: „Konečným cieľom indického mudrca nie je dosiahnuť pravdu, ale oslobodiť sa, nadobudnúť absolútnu slobodu…“ Guru Šankara povedal, že zavrhnutie objektívnej skutočnosti (svojho nepravého ja, ega - pozn. My vieme, kto je jedinou cestou k vykúpeniu: Ježiš, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a zaplatil dlh za naše hriechy. Iba v ňom máme večný život, ako hovorí apoštol Pavol: Je určené, že „človek raz zomrie a potom bude súd“.

V roku 1989 Kongregácia pre vieroučné otázky vydala List biskupom katolíckej Cirkvi o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie. Píše sa v ňom: „Ľudská skúsenosť dokazuje, že poloha a postoj tela vplývajú aj na sústredenie a dispozície ducha“. Myslím si, že je to dosť jasné vyjadrenie, ktoré môžeme aplikovať aj na hatajogu. Joga vznikla na náboženskom podklade a hoci by sme ju cvičili iba ako telesnú zostavu polôh a pozícií, stále bude mať vplyv na dispozíciu ducha.

Dokument vymenúva viacero rizík používania symboliky telesných postojov v kresťanskej modlitbe: „Keď sa symbolizmus chápe nevhodne a nesprávne, môže sa stať dokonca idolom, a tým aj prekážkou pre pozdvihnutie ducha k Bohu. V oblasti modlitby je ešte ťažšie prežívať celú skutočnosť vlastného tela ako symbolu: môže sa to zvrhnúť na kult tela a viesť k tomu, že sa všetky jeho pocity neprávom stotožňujú s duchovnými skúsenosťami. Niektoré fyzické cvičenia vytvárajú automaticky pocity pokoja a uvoľnenia, pocity uspokojenia, ba azda priam javy svetla a tepla, ktoré sa podobajú duchovnému stavu blaha. Považovať ich však za pravú útechu Ducha Svätého bolo by úplne mylným chápaním duchovného napredovania. V joge ide o vyprázdnenie mysle, o odpútanie sa od vonkajšieho a zmyslového sveta a ponorenie sa do iného, vnútorného sveta.

Sv. Terézia od Ježiša raz povedala, že „samotná snaha na nič nemyslieť, zobudí rozum, aby myslel veľa“ a že úsilie nechať stranou Kristovo tajomstvo je v kresťanskej meditácii vždy určitým druhom „zrady“. V tejto súvislosti je v dokumente spomenutý výrok sv. Augustína: „Ak chceš nájsť Boha, zanechaj vonkajší svet.

Dokument ďalej pokračuje: „Pri dnešnom rozšírení orientálnych metód rozjímania v kresťanskom svete a v cirkevných spoločenstvách, znova sa nachádzame pred naliehavým obnoveným pokusom, nie bez rizika a omylov, spájať kresťanskú meditáciu s nekresťanskou. …niektoré sa pokúšajú sa vytvoriť rozličnými technikami duchovné zážitky podobné tým, o ktorých sa hovorí v spisoch určitých katolíckych mystikov, ďalšie sa zasa neboja klásť to absolútno bez obrazov a pojmov, ktoré je vlastné budhistickej teórii, na samú úroveň Božieho majestátu, zjaveného v Kristovi… popierajúc, že veci sveta môžu byť stopou, ktorá odkazuje na Božiu nekonečnosť. Nám, ľuďom žijúcim v západnej kultúre je najbližšia naša vlastná skúsenosť a spôsoby modlitby, ktorú nám odovzdali svätci v priebehu dejín bez používania cudzích prvkov.

Dokument zdôrazňuje, že priblíženie k Bohu sa „nezakladá na žiadnej technike v úzkom zmysle slova. To by odporovalo duchu detinstva, požadovanému evanjeliom. Pravá kresťanská mystika nemá nič spoločné s technikou: je vždy Božím darom, ktorého sa obdarený cíti nehodným“. A preto nie je potrebné obzerať sa inde, keď vo vlastnej cirkvi máme všetko, čo potrebujeme k dosiahnutiu zjednotenia s Bohom.

Sv. Otec pápež Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje napísal: „Karmelitánska mystika sa začína v bode, kde sa končia Budhove úvahy a jeho smernice pre duchovný život… Preto si myslím, že nie je zbytočné vystríhať tých kresťanov, ktorí sa s nadšením otvárajú niektorým ponukám vychádzajúcim z náboženských tradícií Ďalekého východu, týkajúcich sa napríklad techník a metód meditácie a askézy. V niektorých prostrediach sa to stalo akousi nekriticky prijímanou módou.

Na základe uvedených informácií je zrejmé, že katolícka cirkev vníma jogu ako praktiku, ktorá môže byť v rozpore s kresťanskou vierou. Dôraz sa kladie na duchovný rozmer jogy, ktorý je úzko spojený s hinduizmom a môže viesť k panteizmu a modloslužbe. Veriaci by mali byť obozretní a hľadať alternatívne spôsoby relaxácie a duchovného rastu, ktoré sú v súlade s kresťanskými hodnotami.

Joga ako systém cvičení a meditácie má hlboké korene v hinduizme.

Kresťanská meditácia sa zameriava na osobný vzťah s Bohom.

Asány sú fyzické pozície, ktoré sú súčasťou jogy.

Biskupi Slovenska v pastierskom liste v decembri 1990 a v roku 2001 vyjadrili obavy ohľadom šírenia jogy a deštruktívnych meditácií. Cirkev zdôrazňuje, že cvičenie jogy vedie k duchovnosti zameranej na samého seba, zatiaľ čo kresťanstvo smeruje k službe druhým. Upozorňujú, že cieľom šírenia jogy v západnom svete je nahradiť kresťanskú modlitbu a infiltrovať nekresťanské myslenie Východu.

Kongregácia pre vieroučné otázky vo svojom liste z roku 1989 zdôrazňuje, že aj telesné postoje vplývajú na dispozície ducha, čo platí aj pre hatajogu. Dokument upozorňuje na riziká spojené s nesprávnym chápaním symboliky telesných postojov, ktoré môžu viesť k idolatrii a kultu tela.

Svätý Otec Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje varuje pred nekritickým prijímaním ponúk z náboženských tradícií Ďalekého východu, týkajúcich sa techník a metód meditácie a askézy.

Nižšie je uvedená tabuľka, ktorá sumarizuje hlavné rozdiely medzi jogou a kresťanskou spiritualitou:

tags: #joga #a #katolicka #cirkev