Vraví sa, že osobnosti majú dva životy - vlastný a ten, ktorým žijú po svojej smrti. O Dr. Tisovi to platí určite.
Nepochybne k tomu prispela i jeho potupná poprava, ktorou sa Slovensko neslávne zapísalo do dejín. Nikdy sa totiž nestalo, aby bol popravený prvý prezident, navyše kňaz. Ba nikdy dovtedy sa nestalo, aby bola vôbec po vojne niekde súdená hlava štátu.
Po druhej svetovej vojne neboli postavené pred súd, nieto odsúdené alebo dokonca popravené, ani hlavy štátov porazených veľmocí Talianska či Japonska, hoci obidve krajiny na rozdiel od Slovenska sa zásadným spôsobom podieľali ako na rozpútaní, tak i vedení svetovej vojny. Napr. japonský cisár Hirohito niesol priamu spoluzodpovednosť za brutálny spôsob vedenia vojny proti masám civilného obyvateľstva a obrovský počet obetí. Súdené neboli ani hlavy menších spojeneckých štátov Nemeckej ríše, napr. Maďarska či Rumunska.
Miklósa Horthyho síce v máji 1945 zatkla americká armáda, zakrátko ho však prepustili. To, že Tiso bude odsúdený na smrť, sa všeobecne očakávalo už od jeho zatknutia a deportácie. Išlo len o to, či rozsudok bude aj vykonaný. Obnovený československý štát na čele s Edvardom Benešom sa cítil mimoriadne silný. Silný aj na pomstu.
Beneš sa ešte pred začiatkom procesu vyslovil: „Tiso musí viset.“ Ba už v exile požadoval smrť viacerých slovenských štátnych predstaviteľov.
Slováci a Slovenská republika totiž zbúrali hlavnú dogmu jeho politiky, a to, že Slováci patria k Čechom a nie sú schopní samostatnej existencie. Česi nemohli zabudnúť na stratu Slovenska a neboli ochotní akceptovať právo Slovákov na samourčenie. V tomto ich úsilí našli niekoľko horlivých pomocníkov aj spomedzi Slovákov.
Poprava symbolu Slovenskej republiky tak mala byť pohrozením Slovákom, aby už nikdy nepomýšľali na štátnu samostatnosť. Český exilový protibenešovský politik Simon Ghelfand pri 5. výročí popravy v roku 1952 napísal:Proč byl Dr. Tiso oběšen? Komunisté toužili po bezživotí Tisově protože byl odpůrce komunismu a Sovětského svazu. Dr. Beneš pak nenáviděl Msgra. Tisu z celé duše své a z celé mysli své, protože Tiso byl lepším a hlavně lidštějším prezidentem, než on sám. A proto byl Msgr. Tiso zavražděn 18. vtedajší čechoslovácky režim pochovať samostatné Slovensko. v skutočnosti pochoval Československo. ak chcete, cesty Božie.
Čas totiž ukázal správnosť línie vytýčenej Dr. Na Tisovom osude sa podpísali okrem stúpencov čechoslováckej a komunistickej ideológie pravdepodobne aj ďalšie, menej známe faktory. Tiso ako slovenský premiér dal hneď v jeseni 1938 zatvoriť slobodomurárske lóže. Pôsobením na čele štátu dokázal, že štát môže viesť aj duchovná osoba. To bol pre nepriateľov Cirkvi nebezpečný precedens. Nech však uvažujeme o akýchkoľvek faktoroch v pozadí procesu, historická veda sa už dávnejšie zhodla na tom, že bol zmanipulovaný.
Za všetky uvediem aspoň jedno krátke hodnotenie Dušana Kováča v zborníku Historického ústavu SAV z roku 1992 o tom, že Tisova „spolupráca s nacistickým Nemeckom bola vynútená okolnosťami“ a jeho proces „bol ako politický proces zmanipulovaný“.
Kým Norimberský tribunál vyniesol 12 rozsudkov smrti nad predstaviteľmi Nemecka, ktoré bolo hlavným vinníkom druhej svetovej vojny a malo 100 miliónov obyvateľov, pri trojmiliónovej Slovenskej republike Národný súd v Bratislave odsúdil na smrť až 17 predstaviteľov. Pritom, ako je známe, medzi Slovákmi nebol ani jeden-jediný vojnový zločinec. Nemohol ním teda byť ani Dr.
O začiatku tzv. Tisova pamäť sa udržiavala v početných protištátnych skupinách, v ich heslách, plagátoch, letákoch či vyhláseniach politických odbojárov. Vychádzalo viacero ilegálnych časopisov a práve Tiso a samostatnosť patrili medzi ich ústredné témy. Je to pochopiteľné, lebo generácia, ktorá zažila rozlet v Slovenskej republike, nebola ochotná zmieriť sa s existenciou štátu, v ktorom opäť dominujú Česi, dokonca komunisti.
Jozef Tiso: Prezident Slovenského štátu – hrdina, nebo zločinec?
Oficiálna štátna línia vo vzťahu k Tisovi bola rovnaká od roku 1945 až do roku 1989. Smerom k verejnosti sa prejavovala zamlčiavaním, podľa potreby kombinovaným s nenávisťou a očierňovaním. Pre totalitné Československo bol Tiso najväčším strašiakom, aký sa dal len predstaviť; bol symbolom „klerikalizmu“ a „separatizmu“ - teda samostatnosti Slovenska.
Už pri tom najmenšom emancipačnom pohybe, národnom zaševelení, opatrnej požiadavke na zvýšenie slovenských kompetencií, prepadal režim panike, že príde k akémusi druhému roku 1939. Tisova smrť pokoj nepriniesla. Dva roky po poprave začali prenasledovať tzv. Nestačilo ani to. Prvý tajomník ÚV KSS Karel Bacílek rozvinul tézu o „skrytých ľudáckych elementoch“.
V čiastočnom odmäku šesťdesiatych rokov sa téma Tisa a Slovenskej republiky znova otvorila. Ukázalo sa, že ani po pätnástich rokoch „budovania socializmu“ a takmer dvadsiatich rokoch protislovenskej politiky a propagandy sa ju nepodarilo z vedomia ľudí vypudiť. Skôr naopak, zavládol po nej doslova hlad, a to aj v generácii, ktorá prvú Slovenskú republiku nezažila.
V pamätnom roku 1968 sa o téme začalo aj písať, no po nástupe normalizácie všetky pokusy zhasli. Ako veľmi sa československý totalitný režim obával Tisu, ilustruje aj prípad katolíckeho disidenta Ivana Polanského. Ten ešte v lete 1988, v období tzv. perestrojky, dostal za vydanie samizdatu Historický zápisník (označený ako č. 1/1986, s názvom Dr. Jozef Tiso, prvá hlava po Svätoplukovi v našich dejinách) v počte 600 kusov, trest štyri roky väzenia nepodmienečne. Z hľadiska československého štátu nešlo totiž len o „propagáciu fašizmu“, ale aj o „podvracanie republiky“.
Posudok na tento materiál s historickou problematikou nenapísal historik, ale dôstojník ŠtB Ondrej Dányi. Ani seriál Kríž v osídlach moci premietaný v marci 1989 v Československej televízii sa v ničom neodlišoval od propagandy päťdesiatych rokov. Mal dehonestovať nielen Slovákov, ale i Katolícku cirkev.
V čase národnej neslobody a potláčania základných práv národa (1945 - 1989) sa Tisova pamiatka mohla slobodne pestovať iba v exile. Pre väčšinu zahraničných Slovákov, najmä tých, čo odišli po roku 1945 a 1948, bol najväčšou osobnosťou národných dejín. Väčšou než Svätopluk, Štefánik či Hlinka. Tiso bol symbolom vlastnej štátnosti i protikomunistického postoja, čo boli kľúčové atribúty exilovej politiky, neskôr vyjadrené i Svetovým kongresom Slovákov, organizáciou zastrešujúcou Slovákov vo svete.
Tisovu štátnickú autoritu ešte zvýšila poprava. Slováci v exile, najmä s postupujúcim časom, vymieraním pamätníkov a odnárodňovaním mladších generácií, museli hľadať nové formy propagácie slovenských dejín i Dr. Tisu.
Treba spomenúť rôzne informačné tlačoviny, letáky, modlitby, pohľadnice (vydané najmä zásluhou msgr. Františka Fugu), pamätné poštové známky s motívom Dr. Tisu a heslom „Nič pre seba, všetko pre národ“, ako aj pamätnú známku k výročiu popravy, ale aj vydanie LP platní s prejavmi Dr. Tisu (zásluhou Rudolfa Kalenčíka z New Yorku), neskôr aj magnetofónových pások s posledným prejavom z Kremsmünstra. Vzniklo tiež recitačno-hudobné pásmo predsedu Zahraničnej Matice slovenskej k úcte prvého prezidenta či hudobný program pri príležitosti púte do Altöttingu.
Po roku 1990 sa aj začala modlitby za jeho beatifikáciu. Azda ani nebolo periodika, ktoré by sa mu nevenovalo. To, aký obrovský hlad vládol po téme Dr. i politika, pripúšťali polemické pohľady. Vláda vymenovala odbornú komisiu na objasnenie najnovších dejín. hľadanie historickej pravdy bolo na krátky čas v politickom záujme. vedení politických strán bolo množstvo osobností, ktoré Dr. v uliciach. a obnovu štátnej samostatnosti.
Už ide o jeho verejné pôsobenie alebo o jeho tzv. poprave, môže historik konštatovať zaujímavý fakt. obrovskú popularitu, takú, akú azda nemá žiaden štátnik. a kriminalizácii po roku 1945. Dnes odchádzajú poslední pamätníci. Tiso stále patrí medzi kľúčové spoločenské i politické témy. záujem o neho aktuálne narastá. médií, vrátane Katolíckych novín.
V dôsledku meniacej sa zahranično- i vnútropolitickej konštelácie, ekonomických zmien, ale i prítomnosti bývalých komunistov v politike či generačnej výmeny, sa atmosféra na Slovensku začala zostrovať. Ekonomické a politické zmeny vygenerovali stav, keď drvivá väčšina médií je v neslovenských rukách. Stratil sa priestor na odbornú diskusiu. Ba dnešné liberálne médiá akoby prebrali rolu ŠtB. Pátrajú, obžalúvajú i odsudzujú súčasne.
Keď skupina občianskych aktivistov pri príležitosti 70. výročia popravy vydala kalendáre s fotografiami Dr. Tisu, bulvárny denník Nový Čas a konšpiračný Denník N podali trestné oznámenie na kňaza Jána Košiara a súkromného podnikateľa Františka Gajdoša. Vzápätí novozriadená tajná politická polícia (Národná kriminálna agentúra - národná protiteroristická jednotka) ako svoj prvý známy prípad otvorila vyšetrovanie nie mafiánov, ale historikov. Špeciálna politická polícia zaklopala na byt kňaza a niekdajšieho profesora Padovskej univerzity Milana Stanislava Ďuricu.
Krátko nato v bývalej budove Štátnej bezpečnosti na Račianskej ulici (predtým Ulica Februárového víťazstva, tzv. Februárka) ako prvého kňaza po roku 1989 tajná štátna polícia vyšetrovala vdp. Jána Košiara a potom, ako prvého profesionálneho historika po roku 1989, aj autora týchto riadkov. Ohlásene či neohlásene vypočúvala tajná polícia aj niekoľkých ďalších ľudí. Jej agenti navštívili 11. apríla 2017 aj ústredie Matice slovenskej v Bratislave, vyšetrujúc vydanie päťminútového videa o prvej Slovenskej republike Bez 14. marca, zverejneného na You Tube.
Čas ukáže. zapíšu nielen do kroniky historickej pamäte Dr.
Tabuľka: Porovnanie rozsudkov smrti po druhej svetovej vojne
| Štát | Počet obyvateľov | Počet rozsudkov smrti |
|---|---|---|
| Nemecko | 100 miliónov | 12 |
| Slovenská republika | 3 milióny | 17 |
Jozef Tiso v uniforme