Jozef Zachar: Životopis kňaza a história cirkevného zboru Hranovnica

Tento článok sa zameriava na históriu cirkevného zboru v Hranovnici a životopis kňaza Jozefa Zachara. Cirkevný zbor v Hranovnici prešiel zložitým vývojom, od svojho vzniku v 16. storočí až po súčasnosť.

Evanjelický kostol v Hranovnici

Cirkevný zbor Hranovnica v súčasnosti

V súčasnosti je Hranovnica od roku 1843 súčasťou Cirkevného zboru Švábovce ako dcérocirkev. To znamená, že farár, ktorý duchovne zaopatruje veriacich v Hranovnici, sídli v matkocirkvi Švábovce. Dlhu dobu sa služby Božie odbavované farárom konávali raz štvrťročne, prižne od r. 2000 je to spravidla každú nedeľu.

Súčasné vedenie zboru

• Evanjelický a.v.: Ján Mlynár, zborový dozorca
• Zborový farár: ThDr. Martin Zaťko

Presbyteri dcérocirkvi

• Miloslav Fedor, presbyter - presbyter, kurátor
• Iveta Pavličková, presbyterka
• Viera Bobovská, presbyterka
• Rudolf Liptaj, presbyter
• Ľubomír Slavkovský, presbyter
• Tomáš Prachniar ml., presbyter
• Dušan Slavkovský, presbyter
• Kantor cirkevného zboru: MUDr. Ján Zachar
• Kostolník cirkevného zboru: Ľubomír Slavkovský

História cirkevného zboru

Vznik prvého samostatného cirkevného zboru s vlastným chrámom, kňazmi a učiteľmi, ktorý býval aj sídlom seniorov, nie je presne známy. Prvý časový úsek, ktorý sa viaže k nášmu cirkevnému zboru, je rok 1545. Vtedy sa Hranovničania pokladali za Nemcov a „čo Nemec, to luterán“.

V roku 1587 bol okres hornohornádsky nehlásený za luteránsky. Cirkevný zbor mal vlastný chrám, školu, majetok i kňaza. Aj keď v obci bolo viac evanjelikov ako katolíkov, bol v roku 1674 chrám vrátený katolíkom. Ďalším dôležitým časovým medzníkom je rok 1747, kedy zbor nemá ani chrám, ani školu, ani kňaza. Jezuiti násilným spôsobom vyhnali učiteľa i farára a majetky si privlastnili. 120 občanov Hranovnici sa vrátilo na katolícku vieru.

Cisár Jozef II. v roku 1781 vydal tolerančný patent, ktorým dovolil protestantom vydržiavať súkromné služby Božie a na miestach, kde žije aspoň sto duší, postaviť modlitebnicu a i školu. V Hranovnici to prišlo vhod, niektoré rodiny, cítiac sa Nemcami, odpadli od katolíckej viery. Také boli rodiny: Štolc, Barborka, Slavkovský a iné. V roku 1798 bolo ich 62 duší. Navštevovali miestnu katolícku školu, na služby Božie však chodili do Batizoviec, kam patrili ako fília cirkevného zboru. Takýto stav trval do roku 1835 (1843 ?), keď vo Švábovciach bola zriadená samosprávna evanjelická fara. Tam bola pridelená aj Hranovnica.

Evanjelický kostol vo Švábovciach

Evanjelickí veriaci v Hranovnici začali opätovne prejavovať túžbu po vlastnom chráme. Vtedy počítala hranovnická fília len 110 duší. Seniorálne presbyterstvo pochválilo horlivosť evanjelikov v Hranovnici a vyslovilo sa, že vybudovať chrám morálne i hmotne podporí. Keď cirkevný zbor požiadal obecné predstavenstvo o povolenie stavby a vymeranie pozemku, obecné predstavenstvo stavbu povolilo, ale miesto určilo von z dediny, povedľa cigánov, čo sa evanjelikov nemilo dotklo. Veľmi sa pohoršil najmä horlivý cirkevník Ondrej Kukla a manželkou Máriou, rod. Slavkovskou, ktorý dal do daru cirkvi celý svoj majetok - dom s bočnými budovami, dve záhrady a 12 jutár zeme. V jednej z darovaných záhrad postavili si evanjelici chrám.

Dňa 2. júla 1855 dostala Hranovnica od stoličnej vrchnosti kladnú odpoveď na výstavbu chrámu. Avšak kvôli cholere, ktorá bolestivo postihla i Hranovnicu, bol základný kameň položený až na jar 2. apríla 1856. V tom istom roku bol chrám vymurovaný, pokrytý a zaobstaralo sa vnútorné zariadenie, vrátane organa, ktorý bol za 90 forintov zakúpený zo Šváboviec. Pri zariaďovaní chrámu sa podieľali viaceré cirkevné zbory a senioráty. Dobšiná darovala oltár, Švábovce drevo, mládež spišsko - sobotská kríž na oltár, kežmarská mládež svietniky na oltár.

Takto všetkým opatrený chrám Boží bol v 24. nedeľu po sv. Trojici - 22. novembra 1857 posvätený a odovzdaný do užívania. Posviacku vykonal senior Gustav Wittchen spolu s Ľudovítom Toppenzerom, farárom z Levoče a Karolom Hrenčíkom, domácim farárom. Slávnostnú kázeň na základe žalmu 122 mal niekdajší Švábovský kňaz Karol Kellner.

Keď evanjelici videli, že odňatá škola im nebude vrátená, v roku 1862 pribudovali k bytu jednu drevenú učebňu a v roku 1926 postavili novú školu, ktorá bola v roku 1945 poštátnená. Tu možno spomenúť aj mená posledných najznámejších učiteľov základnej školy evanjelickej a to: Michal Brusnický, Michal Pakši, Ján Borgula.

Smutným dňom zboru bol 31. máj 1941. V noci bola neobyčajná búrka, počas ktorej udrel blesk do kostola. Poškodil strechu, okná, dvere chór a úplne zničil organ. Kostol bol opravený a po rôznych stavebných opráv z vnútra a opráv z vonku, slúži nášmu cirkevnému zboru dodnes. Tu sa môžeme schádzať na službách Božích a ďakovať za Božiu milosť, môžeme mať spoločenstvo pri Božom slove, môžeme nabrať silu a svetlo pre každodenný život. Mocný je náš Boh. On nerobil zázraky len za čias Ježišovho pobytu na zemi. Boh činí zázraky každý deň. A Boh opäť potvrdil, že vypočúva aj naše modlitby. Tak tomu bolo aj v roku 1999, keď sa nám podarilo po 58. rokoch od cirkevného zboru vo Vranove n/Topľou zakúpiť a v deň Posviacky chrámu Božieho sprevádzkovať organ. Taktiež sa urobilo plynové vykurovanie kostola a zborového domu, bola upravená zborová miestnosť, ktorá je skutočne dôstojným miestom pre stretávanie sa detí i dospelých členov zboru na zborových aktivitách. Na zborovom dome sa v roku 2006 vymenili plastové okná.

V súčasnosti prebieha v našom cirkevnom zbore zbierka pre obnovu strechy kostola, ktorú chceme po získaní dostatku finančných prostriedkov opraviť. Za to všetko, čo sa nám podarilo s Božou pomocou urobiť a vybudovať, ďakujeme Pánu Bohu, lebo sami by sme na všetko nestačili a preto sa na Pána Boha obraciame s úplnou dôverou a bez pochybnosti. Jemu patrí poďakovanie aj za duchovné dary, aj za sestru farárku. Jemu patrí poďakovanie aj za to, že sa môžeme pravidelne a bez akýchkoľvek obáv stretávať v chráme Božom a pri zborových aktivitách. Zároveň však prosíme Pána Boha, aby všetkých našich bratov a sestry osvietil svojim svetlom pravdy a milosti a volal ich ku spáse a vernosti, aby sa zapojili do zborového života, aby navštevovali služby Božie, adventné a pôstne večierne, aby mohli žiť v Božej starostlivosti a láske. Lebo Božia láska nevyprcháva a Božie slovo zostáva vždy rovnako platné a sprevádza nás aj dnes, a je z Knihy proroka Izaiáša a znie: „Ajhľa, Boh je moja spása, dúfam a nebojím sa, lebo Hospodin je moja sila a moja pieseň. On sa mi stal spasením“.

Aktivity na duchovnom poli

• Istý čas v Hranovnici fungoval samostatný spevokol. Momentálne funguje celozborový spevokol.
• Sviatosť Večere Pánovej spojená so spoveďou sa prisluhuje šesť krát ročne.
• Detská besiedka sa stretáva spravidla každý piatok o 15.30 hod. v zborovej miestnosti.
• Výučba konfirmačnej prípravy prebieha vo Švábovciach.
• V advente a pôstne sa konajú večierne - večerné Služby Božie.
• Deň hranovnických evanjelikov býva raz ročne - po službách Božích sa zídeme pri spoločnom obede v zborových priestoroch.
• Dobré ekumenické vzťahy s inými cirkvami v obci.

Švábovskí farári pôsobiaci aj v Hranovnici

Nasledujúca tabuľka uvádza zoznam farárov zo Šváboviec, ktorí pôsobili aj v Hranovnici:

Životopis Jozefa Zachara

Narodil sa: 8. decembra 1861 v Rimavskej Sobote.

Rodičia: Otec Jozef, matka Anna, rod. Julišová.

Ordinovaný: 18. septembra 1886 v Banskej Bystrici.

• Kaplán v Jastrabej, Krupine, Radvani, Chrenovci.
• 1896 prepustený do rehole trapistov, odkiaľ sa vrátil v roku 1897.
• SF v Chrenovci, 1900 vicerektor seminára.
• 1903 farár v Hornej Mičinej, 1909 v Čiernom Balogu.
• 1932 čestný dekan.
• 1932 odchádza do dôchodku, žil v Brezne, kde zomrel 14. novembra 1941, tam aj pochovaný.

Charakteristika: Vysokej postavy, vážnej tváre a vážneho chovania. Dobrý dušpastier maďarskej národnosti.

tags: #jozef #zachar #knaz #umrtie