Akonáhle sa cirkev stane spoločenstvom, v ktorom sa budú stretávať ľudia, ktorí budú Kristovým odrazom, a keď cirkev bude kráčať v moci Ducha Svätého, bude kázať evanjelium a jej základy budú postavené na Písme, potom sa stane svetlom pre tento svet. Akonáhle ľudia uvidia toto svetlo, budú vzdávať Bohu chválu (Matúš 5:16). Toto je spôsob, ako máme meniť svet. Ako hovorí Pavel, najprv musí byť cirkev skutočne cirkvou. Milujeme cirkev? Pochybujem o tom, pretože počas celej histórie ľudia nenávideli cirkev a boli z nej sklamaní rovnako, ako je tomu dnes. Je veľmi ťažké nehnevať sa, pretože cirkev mnohokrát ľudí sklamala. A pretože cirkev zlyhala, tak rovnako sme zlyhali aj my. My ako cirkev sme boli stvorení pre to, aby sme túto úlohu vykonávali pod vedením Ducha Svätého. Napriek tomu všetkému sme povolaní nie len sa vzmáhať ale rovnako sa aj pokorovať.
Podobenstvo o horčičnom zrnku
Ježiš prirovnáva v dnešnom evanjeliu Božie kráľovstvo k horčičnému zrnku a k troche kvasu. Obe veci sú na pohľad malé a obyčajné, ale majú schopnosť narásť do veľkých rozmerov. Týmto podobenstvom ma Ježiš uisťuje, že môj život s ním môže navonok vyzerať všedne, obyčajne, ale jeho účinok na iných ľudí, na okolitý svet môže byť veľmi veľký. Ako malé horčičné zrnko či trochu kvasu, môžem i ja v prostredí, kde sa práve nachádzam, urobiť „veľké“ veci a nezáleží na tom, či som na materskej, či na dôchodku.
Jednoduchý úsmev, milé slovo, gesto povzbudenia môžu niekomu „rozjasniť“ celý deň a priniesť veľkú úľavu. Podobné skutky, ktoré sú pre mňa samozrejmé, a takmer nestoja za povšimnutie, môžu pre iných znamenať veľmi veľa. Tiež moje postoje, ktorými prekonávam ťažkosti, osobné kríže, problémy, konflikty môžu byť silným svedectvom pre mnohých ľudí. Často mám dojem, že väčšina prejavov lásky je bezvýznamná. Myslím si v duchu, čo už je na tom varení, žehlení alebo na tom, že vypnem obľúbený program v televízii a venujem sa manželke, deťom a nezabudnem na výročie svadby, umyjem riad… Práve „veľa“ takýchto zdanlivo obyčajných drobností prináša do vzťahov postupne Božiu lásku a vytvára prostredie, kde je Ježiš vítaný a milovaný.Keď je reč o Božom kráľovstve, tak nás to zvádza ku kalkulovaniu, koľko ľudí sa vo svete hlási ku Kristovi, k jeho Cirkvi a koľko kňazov a misionárov im slúži. Iste je potrebné si všímať aj tieto údaje, lenže Ježiš na nich až tak nebazíruje. Kristus prichádza k nám, aby všetko naplnil, aby mal všade miesto a všetko obnovil svojím Duchom. Lenže nechce to robiť násilím. My sa mu musíme otvoriť, prijať ho a dať mu priestor. Vtedy sa nás zmocní, bude v nás vládnuť a mať v nás svoje Kráľovstvo. Ježiš chce vládnuť v našich dušiach. Uvedomme si, že on netúži po priestoroch, krajinách, kráľovstvách, štátoch ani veľmociach, ale túži po našich dušiach. Nemerajme Kristovo Kráľovstvo na čísla, milióny, počet kresťanských krajín, ale pýtajme sa, či tí všetci, ktorí o sebe hovoria, že sú kresťanmi, dali sa Ježišom ovládnuť a dávajú mu miesto vo svojej duši aj v srdci.
Cirkev ako spoločenstvo učeníkov
Misijný manifest definuje učeníkov ako ľudí, ktorí nadviazali s Kristom priateľský vzťah, chcú s ním prežiť svoj život, dôverujú jeho slovám a pretvorili ich na základný vzor svojho života: „Skrátka ľudia, ktorí nielen v Krista veria, ale mu aj veria a nasledujú ho.“
Ako upozorňuje americká autorka Sherry Weddellová v knihe Pane, čo mám robiť? (2019), „nevedomé učeníctvo“ neexistuje. Nik nezanechá starý spôsob života len tak náhodne, nevedomky. Učeníkmi sa nestávame príslušnosťou k nejakej kultúre alebo cirkvi. Učeníctvo nie je len správanie sa podľa istých pravidiel. Nie je o doktríne alebo o intelektuálnych poznatkoch. Kľúčovým prvkom učeníctva je vedomé pozvanie Ježiša Krista do svojho života. Následným krokom je celoživotné budovanie dôverného vzťahu s ním a delenie sa o svoju radosť s ostatnými. Pápež František to vyjadril slovami: „Každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Ježišovi Kristovi“. Čiže medzi znaky učeníkov patrí, že milujú Boha, blížnych a získavajú ďalších učeníkov.
Misijný manifest konštatuje užitočnosť malých skupiniek veriacich viazaných na cirkevné spoločenstvo. Malé spoločenstvá môžu vytvárať svoje vlastné problémy, avšak požehnania plynúce z členstva v týchto skupinách sú obdivuhodné.
Podľa prieskumov je v kategórii „zapojených“ do farského života 43 percent členov malých spoločenstiev, kým u nečlenov je to len 18 percent. Misijný manifest konštatuje, že vo veci úspešných misijných iniciatív plagiát nie je hriechom, ale povinnosťou. Pastoračná prax si naliehavo vyžaduje princíp kopírovania tých najlepších skúseností a úspešných receptov. Všetko, čo ľudí osloví a motivuje, sa musí odkukať. William E. Simon zaujal podobný postoj pri písaní svojej knihy (Great Catholic Parishes - How Four Essential Practices Make Them Thrive. 2016), v ktorej zhrnul skúsenosti úspešných správcov katolíckych farností. V jeho prieskume sa malé spoločenstvá veriacich objavujú ako kľúč k budovaniu životaschopnej farnosti v 61 percentách prípadov.
Otec James Mallon konštatuje dôležitosť spoločenstva pre vieru v postmodernom prostredí: „Väčšina ľudí v súčasnosti nevstupuje do Cirkvi, nezotrváva v nej a nevystupuje z nej kvôli vierouke... ale kvôli pocitu spolupatričnosti a spoločenstva... Viera sa mení nie vďaka kázaniu a vysvetľovaniu, ale budovaním dôvery prostredníctvom vzťahov, záujmom o druhého, príslušnosťou niekam... Dôsledky tejto novej reality pre nás ako Cirkev sú obrovské... stav spoločenstva vo farnosti sa odzrkadlí pri našej snahe pritiahnuť mladú generáciu...“ Čím väčšia farnosť, tým je podľa neho imperatív malých spoločenstiev väčší.
Cirkev a nový človek
Nový človek je ponajprv Kristus osobne (Ef 2,15), ale aj každý veriaci v Pána Ježiša. Jeho život už nieje podrobený telesnosti, je nepretržité víťazstvo ducha nad telesnosťou (Gal 5,16-25; Rim 8,5-13 ). Telo kresťana, spojene s tým, ktorý prijal „porušiteľné telo" (Kol 1,22), majúce účasť v krste na smrti Kristovej (Rim 6,5n), je mŕtve pre hriech (Rim 8,10), jeho telo biedy sa stane telom spásy (Flp 3,21), „duchovným telom" (1 Kor 15,44). Jeho chápavosť je obnovená, pretvorená (Rim 12,2; Ef 4,23); vie súdiť (Rim 14,5) vo svetle Ducha, a tie skúsenosti vyjadruje rozumovo: či nemá Kristovu myseľ (1 Kor 2,16)? Aj keď človek nie je už len obyčajným smrteľníkom, lebo viera vložila do jeho srdca zárodok nesmrteľnosti, predsa musí stále odumierať „starému človekovi“ v spojení s Ježišom Kristom, ktorý raz navždy zomrel za všetkých; jeho život je nový. A tak „my všetci s nezahalenou tvárou odrážame ako zrkadlo slávu Pánovu a pretvárame sa v ten istý obraz, stále slávnejší, ako to zodpovedá činnosti Pána, ktorý je Duch" (2 Kor 3,18). Nový človek musí stále napredovať dávajúc sa zachvátiť jedným obrazom, ktorým je Kristus: cez znetvorený obraz starého človeka sa stále lepšie prejavuje slávny obraz nového človeka, Ježiša Krista, nášho Pána; a tým sa človek „obnovuje podľa obrazu svojho Stvoriteľa" (Kol 3,10).
Ježiš ako zjavenie Otca
To, čo zaznelo z úst Filipa, je posledná otázka, najvyššia túžba celého ľudstva. Dalo by sa všetko zniesť, všetko prekonať, keby len mohli vidieť „Otca“. Ježiš odpovedal tak, že odhalil Filipovo nepochopenie. Akoby bol Filip s ním po celé tie roky zbytočne. Ježiš mu odpovedal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!«“ (Jn 14,9). Otca nie je možné „ukázať“ niekde v prírode alebo v dejinách. O Bohu nie je možné zhotoviť nejaký „dôkaz“ a zaistiť si ho pre naše ubezpečenie. Ale to, o čo prosí Filip a po čom túžia mnohí ľudia, je už darované. Neviditeľného, večného Boha je možné vidieť. Je bezprostredné prítomný. Je zbytočné, ba až pochybné prosiť: Ukáž nám Otca! Kde môžeme Boha nájsť? No práve tam, kde môžeme nájsť chlieb života, živú vodu, vzkriesenie a život. Ježiš to naznačil slovami „Ja som“: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“
Vidieť Boha bolo najväčšou túžbou už v dobe starozákonnej. Videnie Boha sľubovali mystické náboženstvá, a to aj v mestách Malej Ázie, pre ktorých predovšetkým písal Ján svoje evanjelium. Ale tieto náboženstvá klamali a človeka ku skutočnému Bohu nepriviedli. A predsa cirkev môže vedieť, že pri pohľade na Ježiša „vidí Boha“. Preto je táto najväčšia túžba ľudstva uspokojená iba týmto spôsobom. Slová Ježiša Krista nám však zároveň ukazujú, čo na ňom máme vidieť. Nemáme sa naňho pozerať ako na veľkú a zaujímavú osobnosť, nejde o význačného syna svojho národa, o nedosiahnuteľný vzor viery a lásky. Tým všetkým by nám Ježiš nepomohol. Zázrak kresťanstva spočíva v tom, že v človekovi Ježišovi vidíme samotného Boha. Práve preto, pochybovačný Tomáš vyjadril po vzkriesení prostú a predsa tak úžasnú vieru kresťanov, keď si pokľakol pred Ježišom a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).
"Narodenie Ježiša Krista: Zázrak, ktorý zmenil svet"
Svätosť Cirkvi
Cirkev božia nazýva sa Svätou, poneváč jej pôvodca Ježiš Kristus svätý je, poneváč všetci údovia jej k sviatosti sa povolávajú, poneváč všetko jej učenie, všetky jej sviatosti, všetky jej ustanovenia k svätému, ctenému a šlechetnému životu napomáhajú, Ona pre blaho a spasenie ľudské založená, všetko musí mať, čokoľvek v údoch jej sviatosť vzbudiť, zachovať a rozmnožiť môže. Preto musí aj skutočne k najvyššie možnej šlechetnosti a ku svätým mravom viest, a po všetky časy sv. ľudí vychovávať.
Táto však známka ďalej tak vlastná musí byt pravej Cirkvi božej, že ona žiadnej inej spoločnosti náboženskej prislúchať a vlastná byt nemôže; a preto neni dosti odvádzať ju jedine z jej hlavy neviditeľnej, která je svätá, z jej životného princípu, který je podobne svätý, zo sviatosti učenia, zo sviatosti prostriedkov, a zo sviatosti premnohých jej údov: čo všetko sebe či už pravom alebo bezprávne privlastňujú a osobujú spoločnosti všetké; ale okrem tohoto všetkého musí sa sviatosť jej též skvieť skrze cvičenie všetkých čností a též evanjelických radí v najvyššom, čili jako sa hovorí v hrdinskom stupni; zvlášte ale ona musí vysvitať z neprestajných mimoriadnych darov božích, zo zázrakov a proroctva, kterým Boh zo vnútorne zjavuje sviatosť Cirkvi svojej.
Katolícka Cirkev nemá žiadneho iného púvodcu, jedine Ježiša Krista, který ju s budoval na základe apoštolskom a prorockom, a na skale, který byl Šimon Peter. Toto nemôžu ani jej odporníci a nepriatelia zaprieť; lebo vedia , že keby sa tomu na odpor stavali, žeby prvej dokázať, museli, kde, kedy, kterého času, a od koho zarazená byla? My sme telo, Ježiš Kristus je hlava naša. Pre hlavu slušne je celé telo svätým nazývať, lebo jej sviatosť vylieva sa na celé telo, na všetky údy. Jako ale Cirkev kat. najsvätejšieho ma zakladateľa: tak též aj svätosväté učenie predkladá, učenie, ktoré ľudí k najvyššie možnej šlechetnosti, a ku svätým mravom vedie. Viera Cirkvi kat. nie len od zlého odvádza, všetky hriechy zapovedá, a všech prostriedkov k chráneniu sa jich poskytuje, ale aj spolu učí, a o to usiluje, aby sme celou dušou oddaní čnosti, svätý život na zemi viedli.
| Aspekt | Popis |
|---|---|
| Spoločenstvo učeníkov | Cirkev ako spoločenstvo ľudí, ktorí nadviazali priateľský vzťah s Kristom a nasledujú ho. |
| Nový chrám | Cirkev ako nový chrám vybudovaný v Kristovi, pozostávajúci zo živých kameňov. |
| Horčičné zrnko | Cirkev ako malé zrnko, ktoré rastie do veľkých rozmerov a má vplyv na okolitý svet. |
| Svätosť | Cirkev ako spoločenstvo, ktoré je sväté vďaka svojmu pôvodcovi Ježišovi Kristovi a jeho učeniu. |
| Zjavenie Otca | Cirkev ako miesto, kde môžeme vidieť Boha skrze Ježiša Krista. |
tags: #k #comu #prirovnava #jezis #cirkev