Dunaj vstupuje cez Devínsku bránu a vytvára najväčšiu vnútrozemskú deltu v Strednej Európe. Mesto Šamorín vzniklo pri vtedajšom hlavnom ramene Dunaja, ktorého hlavný tok sa menil od 17. storočia.
Počiatky a vývoj mesta
Dátum založenia Šamorína nie je známy. Osadu „Villa Sancta Maria“ spomínajú listiny prvýkrát v r. 1238. Podľa Mateja Bela a iných známych historikov, Šamorín dostal svoj názov po Panne Márii. Neskoršie pomenovanie (z roku 1287) bolo Zentmária, z čoho pravdepodobne pochádza aj dnešný názov Šamorín. Symbol Panny Márie sa často objavuje v symboloch Šamorína - na erbe mesta, na zástave a pečiatke z roku 1405.
Podľa ústneho podania, kráľ Štefan I. daroval Šamorínu privilégia. Kráľ Žigmund v roku 1405 daroval osade privilégia slobodného kráľovského mesta, ktoré Šamorínu zaručili tie isté práva ako mala vtedy Bratislava. Podľa zachovaných písomností sa kráľ Žigmund zdržiaval v meste dvakrát - 15. októbra 1411 a 6. marca 1425, kedy zároveň oslobodil mesto od platenia cla. O polstoročie neskôr, mesto navštívil aj ďalší kráľ, Matej (dňa 9.-10. októbra 1466).
Ku koncu 14. storočia sa Šamorín stal centrom obchodu Horného Žitného ostrova. V roku 1411 dostalo mesto od kráľa Žigmunda právo na usporiadanie 2 týždenných krajinských jarmokov (v dňoch Urbana a Bartolomeja). Šamorínska remeselná výroba prispela vo veľkej miere k tomu, že sa mesto stalo centrom Horného Žitného ostrova. Šamorín zásoboval okolitý, prevažne poľnohospodársky región priemyselným tovarom.
Prvé cechové združenie v Šamoríne bolo založené v roku 1555 miestnymi kožušníkmi. Rybársky cech, založený v polovici 19. storočia, bol veľmi známy, mal svoj tradičný mosadzný kruhový erb a pečiatku zobrazujúcu postavu sv. Petra. Neskôr vznikli združenia krajčírov, hrnčiarov, zámočníkov, remenárov, zlatníkov, tkáčov, nožiarov, výrobcov mydla a obchodníkov s hovädzím dobytkom.
V roku 1589 stratilo mesto hodnosť slobodného kráľovského mesta a charakterom pripomínalo už len provinčné mesto. Sľubný vývoj mesta bol prerušený tureckými vpádmi v 16. storočí. Od 17. storočia znova ožilo a opäť sa stalo hospodárskym a obchodným centrom Horného Žitného ostrova.
V druhej polovici 17. storočia bolo mesto Šamorín obývané väčšinou obyvateľmi nemeckej národnosti a s protestantského vierovyznania, ktorí mali v mestskej rade rozhodujúci vplyv. Miestne obyvateľstvo bolo v tomto období prevažne evanjelického a reformovaného vierovyznania. Existenciu evanjelickej cirkevnej obce potvrdzujú záznamy z roku 1591. Z cirkevných listín je známe, že táto cirkevná obec už v roku 1602 vlastnila školu v Šamoríne.
Palatín gróf Pál Pálffy v roku 1652 nariadil, aby protestanti prepustili svoje nehnuteľné majetky katolíckej cirkvi. Po vydaní tolerančného zákona Jozefom II. v roku 1781 sa šamorínski evanjelici znovu zorganizovali a v polovici 80-tych rokov 18. storočia postavilo 814 obyvateľov mesta nový šamorínsky evanjelický kostol. Obidve protestantské cirkevné obce boli prenasledované a zbavené svojich farárov.
Panovník Karol III. dňa 21. augusta roku 1720 súhlasil s usídlením rádu paulánov v Maďarsku a tým pádom aj v Šamoríne. Bigotne katolícka rodina Pálffyovcov, zemepáni mesta, boli rozhodnutí získať miestnych kalvinistov pre katolícku vieru. Gróf už v r. 1652 dal na vedomie mestskej rade, že postaví kláštor a na niektorých svojich žitnoostrovských majetkoch usídli rád sv. Františka (paulánov). Pauláni si potom v r. 1778 postavili svoj kláštor a kostol, ktorý bol jediným kláštorom rádu sv. Františka z Pauly v Maďarskom kráľovstve. V škole paulánov, ktorá fungovala v budove kláštora, sa v druhej polovici 18. storočia vyučovalo po nemecky.
Koncom 19. storočia žila v meste Šamorín rozvinutá vrstva mešťanov a nastal rozmach vzdelávacích a kultúrnych ustanovizní. Casino, prvá kultúrna inštitúcia v Šamoríne, vznikla tiež v posledných desaťročiach 19. storočia. V roku 1872 vznikla za štátnej podpory meštianska škola. Počiatky dodnes existujúceho Dobrovoľného hasičského zboru a jeho dychového orchestra siahajú podobne do týchto rokov a dnes má táto organizácia už 150-ročnú tradíciu.
Na šamorínskom cintoríne sa nachádzajú 2 pamätníky zajatcov - kríž postavený na pamiatku padlých ruských vojakov a centrálny pomník 1992 talianskych zajatcov postavený v 1918. V posledných rokoch 1. svetovej vojny a krátku dobu po nej bol v meste ruský a taliansky zajatecký tábor, ktorého jedinou zachovalou pamiatkou je lipová alej vysadená zajatcami na dnešnej Pomlejskej ceste.
Miestnu židovskú obec tvorilo pred deportáciami, v roku 1944 približne 70-80 rodín, spolu asi 350 ľudí. Táto cirkevná obec sa odtrhla od cirkevnej obce v Mliečne. 2. svetová vojna priniesla pre Šamorínčanov tragické udalosti. Židia sa v Šamoríne objavili dosť neskoro, nakoľko im bolo usídlenie dovolené až v roku 1800. Miestni Židia sa zaoberali väčšinou obchodom, ale boli medzi nimi aj remeselníci, učitelia, lekári a advokáti. Ich cirkevná obec prežívala rozkvet v prvých desaťročiach 20. storočia. Mali svojho rabína, kantora, školu, učiteľa.
Za vedenia Antala Khína, miestneho učiteľa a muzeológa v roku 1929 otvorilo svoje brány Žitnoostrovské múzeum s významným osvetovým poslaním. Vývoj Šamorína však nezastavili ani svetové vojny. Začiatkom 30-tych rokov bol založený miestny Spevokol Dalárda. V spoločenskom živote vtedajšieho Šamorína hrali dôležitú úlohu aktivity organizácií ako Divadelná garda, Spoločnosť gazdovských mládencov a rôznych záujmových združení fungujúcich pod patronátom cirkví a politických strán. V rokoch 1920-1930 vychádzali v meste 2 týždenníky: Horný Žitný ostrov a Šamorín a jeho okolie, z ktorých vychádza posledný menovaný nanovo ako mesačník od roku 1991.
Mesto však svoje okresné postavenie stratilo a dnes patrí do obvodu Dunajská Streda, ktorý je súčasťou Trnavského samosprávneho kraja. Administratívny význam Šamorína vyzdvihuje fakt, že do roku l960 bolo mesto okresným sídlom.
Kalvínsky kostol v Šamoríne
Šamorínsky reformovaný kostol patrí k najstarším a najkrajším kostolom Žitného ostrova, ktorý je zasvätený Panne Márii. Pôvodne katolícky kostol bol postavený v 13. storočí v neskororománskom slohu. Zdá sa, že súčasná hlavná loď a presbytérium tvorili pôvodnú stavbu, sakristia a bočné lode boli postavené neskôr. Typické znaky románskeho slohu nájdeme v interiéri i exteriéri kostola: hrubé múry, veža s hrubými múrmi, zuborez, úzke okná, piliere s tehlovou výzdobou a ústupkový tehlový portál v severnej bočnej lodi.
Kostol bol viackrát prestavaný, k prvým zmenám došlo už v 14. storočí, kedy bola postavená južná bočná loď, nad ktorou bola postavená gotická rebrová krížová klenba. Výzdoba presbytéria je veľmi bohatá: na víťaznom oblúku sú zobrazení starozákonní proroci, v presbytériu zasa ožívajú výjavy z Nového zákona. Krížová klenba hlavnej lode pochádza z 15. až 16. storočia. Ústrednou postavou fresiek je Mária, maľby rozprávajú jej príbeh od anjelského navštívenia až po jej nanebovzatie. Žiaľ, fresky boli viackrát zabielené. Až v druhej polovici 20. storočia začali odborníci tušiť, aké vzácne kultúrno-historické klenoty skrývajú kostolné múry. Na viacerých miestach reštaurátori odkryli mnoho hodnotných fresiek, no pod stáročnými vrstvami vápna sa ešte skrývajú ďalšie klenoty.
Stavebné etapy a architektonické prvky
Dejiny kostola siahajú až do prvej polovice 11. storočia, možno i hlbšie do minulosti, keď tu postavili neveľké jednolodie s polkruhovou apsidou. Podľa predpokladu odborníkov niekedy na prelome 11. a 12. storočia bola ku kostolíku z južnej strany pristavaná menšia kaplnka s východnou apsidou. Už niekedy koncom 12. storočia bola stavba predĺžená západným smerom do súčasnej dĺžky a krátko na to, cca na prelome 12. a 13. storočia nahradila polkruhovú apsidu väčšia kvadratická svätyňa. Koncom prvej tretiny 13. storočia sa uskutočnila veľká prestavba objektu. Súčasnú podobu získal kostol počas ďalšej prestavby v 60. či 70. rokoch 13. storočia.
- Kostol patrí podľa výsledkov výskumu medzi najstaršie zachované stavby na Slovensku.
- Objekt už pred výskumom predstavoval najhodnotnejšiu stredovekú sakrálnu stavbu na Žitnom ostrove, v ktorej sa prepája románsky a gotický sloh.
- Ide predovšetkým o reprezentatívny ústupkový portál netradične na severnej strane lode, ktorý bol zrejme upravovaný, keďže pôvodný polkruh archivolty je značne sploštený.
- Strieškový vlys v tvare opakovaného motívu V sa zachoval v dvoch úsekoch na severnej vonkajšej stene hlavného dvojlodia.
- Z neskorogotického obdobia pochádza jedna z najzaujímavejších klenieb v celom regióne.
V roku 1789 kúpila kostol s povolením cisára reformovaná cirkev, ktorej patrí dodnes. Súčasnú podobu získal chrám v roku 1931, kedy sa realizovala obnova pod dozorom pamiatkarov. V roku 1954 sa podarilo objaviť prvé nástenné maľby a začalo sa s ich reštaurovaním (1956 - 57). V roku 2014 sa začala komplexná obnova kostola, ktorá priniesla zásadné objavy týkajúce sa jeho najstarších stavebných etáp.
Interiér kostola
V stredovekom interiéri sa nachádza komplikovaná neskorogotická klenba. Na západnej strane je murovaná gotická empora s maľbou boja sv. Juraja s drakom. Dochovali sa tu stredoveké architektonické prvky ako kamenná kazateľnica v presbytériu, románske sedílie so stredným stĺpikom, pastofórium s polpostavou Krista. Nástenné maľby pochádzajú z 12.- 16. storočia, nachádzajú sa najmä v presbytériu.
V severovýchodnom nároží hlavného dvojlodia sa zachoval odtlačok klenby murovaného baldachýnu nad bočným oltárom spolu s jeho freskovou výzdobou. V severnej stene presbytéria je osadené gotické kamenné pastofórium z cca 2. tretiny 15. storočia.
Kostol patrí Reformovanej kresťanskej cirkvi a stále slúži ako farský chrám. V súčasnosti sa realizuje komplexná obnova vďaka podpore Ministerstva ľudských zdrojov Maďarska (od mája 2014). Do jesene 2015 sa podarilo obnoviť vonkajšiu fasádu stavby. Kostol sa nachádza v centre mesta v oplotenom areáli, neďaleko hlavnej cesty z Bratislavy do Dunajskej Stredy. Areál kostola býva zvyčajne uzamknutý.
Zvyšky najstaršej maliarskej výzdoby majú pochádzať zo stavebnej etapy z konca 12. storočia. Ranogotické fresky sa nachádzajú na severnej stene presbytéria v dvoch pásoch nad sebou. Sú tam stvárnení traja svätci - sv. Štefan uhorský, sv. Vojtech a sv. Gelért/sv. Martin. Vedľa nich je výjav zo života sv. Martina. Pod nimi namaľoval umelec niekedy v 80. rokoch 13. storočia výjavy z legendy o sv. Ladislavovi.
V druhej polovici 14. storočia bolo presbytérium vyzdobené novými nástennými maľbami vysokej umeleckej i obsahovej kvality. Boli zamerané na život Panny Márie, ktorej bol kostol zasvätený.