Svätý Jur, malebné mesto na Slovensku, má bohatú a rozmanitú históriu, ktorá sa odráža aj v jeho podnikateľskom prostredí. Od prvých iniciatív v oblasti železničnej dopravy až po súčasné rekonštrukcie historických budov a rozvoj sociálnych služieb, Svätý Jur prešiel dlhú cestu.
Začiatky osídlenia mesta nemožno presne datovať, pretože osídlenie v jeho chotári existovalo už v dobe predhistorickej. Svätojurské hradisko bolo významným objektom na území Veľkej Moravy. Z písomnej listiny z roku 1209 vyplýva, že Svätý Jur existoval ako slobodné trhové mesto a zároveň sídelné mesto veľmožov zo Svätého Jura.
Prvá uhorská železnica a jej vplyv
Myšlienka výstavby konskej železnice z Bratislavy do Trnavy sa začala zaoberať skupina 17 šľachticov, veľkostatkárov a veľkoobchodníkov z Bratislavy, Trnavy a okolia pod vedením baróna Juraja Walterskirchena. Spočiatku sa s prepravou osôb neuvažovalo, železnica mala iba urýchliť prepravu poľnohospodárskych produktov. Mesto Bratislava návrh podporovalo - už v roku 1836 ponúklo zdarma pozemky pre potrebu železnice. Zámer vyvolal priaznivý ohlas v celom Uhorsku.
Skupina baróna Walterskirchena sa obrátila 3.5.1837 na Kráľovské uhorské miestodržiteľstvo so žiadosťou o povolenie spojenia štyroch kráľovských miest župy - Bratislavy, Pezinku, Modry a Trnavy - „koľajnicovou cestou“. Po predbežnej obhliadke trasy predostrela skupina prostredníctvom mesta Bratislavy návrh na výstavbu železnice a požiadala miestodržiteľstvo, aby na vypracovanie projektu a rozpočtu poskytlo potrebných odborníkov. Miestordžiteľstvo žiadosti vyhovelo už 11.7.1837 a spoločnosti dalo k dispozícii inžinierov O. F. Hieronymiho, J. Lechnera, F. Reittera, G. Rauschmanna a G. Perleberga.
Projektanti, ktorí museli vypracovať aj príslušné mapy (v tom čase ešte väčšia časť územia Uhorska zmapovaná nebola), sa zhostili svojej úlohy s prehľadom. Za predpokladu prepravy 60 000 metrických centov tovaru ročne sa uvažovalo o príjmoch 64 555 zl, z ktorých by čistý zisk bol 9802 zl. Tržba bola vypočítaná podľa taríf konskej železnice Linz - Gmünden (osobná tarifa bola 5 až 7,5 grajciarov na osobu a míľu, nákladná tarifa 1 až 1,5 grajciarov na metrický cent a míľu).
Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železničná spoločnosť vznikla 22.1.1838, keď boli plenárnemu zasadnutiu predložené projekty a rozpočet na schválenie. Schválený kapitál vo výške 500 000 zl mal byť získaný vydaním 2 500 akcií s nominálnou hodnotou 200 zl. Ešte v januári 1838 požiadala spoločnosť miestodržiteľskú radu o vydanie stavebného povolenia a koncesie (mala platiť 100 rokov) a o schválenie stanov a rozpočtu stavby.
Miestodržiteľská rada žiadosti nemohla vyhovieť, pretože v Uhorsku ešte nebol vypracovaný postup koncesovania, výstavby a prevádzkovania železníc. Predložila preto 22.5.1838 projekty, rozpočet a stanovy dvorskej kancelárii vo Viedni a riaditeľstvo spoločnosti sa 15.7.1838 obrátilo cestou miestodržiteľskej rady priamo na cisára. Kancelária 12.9.1838 oznámila, že súhlas bude čoskoro udelený, ale koncesia bude platiť iba 50 rokov. Stanovy spoločnosti potvrdil a stavebné povolenie udelil rakúsky cisár a uhorský kráľ Ferdinand V. Prvá dohoda o výstavbe železnice v Uhorsku bola podpísaná 16.4.1839.
Napriek ustanoveniam cisárskeho nariadenia zo dňa 18.6.1838 aj ustanoveniam uhorského zákonného článku č. XXV/1836, ktoré pre motivovanie výstavby železníc ponechali tvorbu taríf na vôli podnikateľa, resp. prevádzkovateľa, miestodržiteľská rada už v prvom konkrétnom prípade stanovila maximálne tarify, ktoré musel zaplatiť každý, či bol šľachticom, zemanom alebo poddaným.
Po uzavretí dohody sa začali stavebnné práce, ktoré prebiehali spočiatku bez problémov. V septembri pracovalo na stavbe 200 a v októbri až 900 robotníkov a dokončili sa zemné práce až po Pezinok. Podľa zachovaných prameňov prepravila železnica v prvom mesiaci prevádzky 533, v druhom 7185, treťom 8421 a vo štvrtom 5727 (spolu 26 668) cestujúcich. Za prepravu 100 funtov (asi 50 kg) cennejšieho tovaru sa platilo 2,5 grajciara, za menej cenný tovar 2 grajciare na míľu. Pramene neuvádzajú.
Na úseku Svätý Jur - Pezinok sa prevádzka začala 30.6.1841. Hoci v tomto čase spoločnosť už zápasila s veľkými ťažkosťami (prevádzka nesplnila očakávanie, po počiatočnom nadšení počet cestujúcich upadol, nákladná preprava sa vďaka nadsadenej tarife ukázala ako nepríťažlivá a nepomohla ani rozvážková služba, pre ktorú spoločnosť využila svoje trakčné kone), požiadala o súhlas s výstavbou trate Trnava - Sereď.
Po zistení, že náklady na stavbu boli podcenené o 400 000 zl, sa však počiatočná dôvera a nadšenie vytratili. Ak ťažkosti s vyvlastňovaním pozemkov spôsobovali vtedy iba stratu času, nedostatok peňazí priamo ohrozoval ďalšiu výstavbu. Spoločnosť sa okrem získania peňazí snažila aj o zmenu stanov. Chcela dosiahnuť, aby sa na zasadnutiach spoločnosti mohol zúčastniť každý akcionár a pri hlasovaní disponovať toľkými hlasmi, koľko vlastnil akcií. V roku 1843 žiadala, aby do riaditeľstva mohol byť zvolený aj taký akcionár, ktorý vlastní len jedinú akciu. Železnici sa snažila pomôcť aj Bratislava, ktorá žiadala uhorské župy o podporu. Reakcie boli rôzne, ale väčšina žúp ani len neodpovedala.
Príčinou priaznivého obratu, ku ktorému došlo v roku 1844, sa stali nielen priaznivejšie prevádzkové výsledky železnice, ale predovšetkým angažovanosť grófa Esterházyho, vlastníka pozemkov v Seredi, ktorý podporoval výstavbu železnice spájajúcej jeho pozemky s Viedňou. Spoločnosť rozpredala dovtedy nechcené akcie a požiadala miestodržiteľskú radu o vyslanie inžiniera Hieronymiho, aby vypracoval projekt trate Trnava - Sereď.
Na trati premávali osobné vlaky s dvoma a nákladné vlaky so šiestimi vozňami, pričom nosnosť osobných bola cca 1 800 kg a nákladných 6 000 kg. Osobné vlaky ťahali „ľahké“ a nákladné vlaky „ťažké“ kone, ktoré pracovali v rovnakom turnuse - po dvoch dňoch služby mali 1 deň na oddych. „Ľahké“ kone sa vyradili po štyroch, „ťažké“ po šiestich rokoch služby a odpredávali sa záujemcom. Kone sa prepriahali v Rači, Pezinku, Šenkviciach a Cíferi, kde bolo v pohotovosti 6 až 9 koní a v zálohe ďalšie 2 až 3 kone, kým v koncových staniciach (Bratislava a Trnava) bolo 6 až 8 koní.
Čistý zisk spoločnosti nebol taký vysoký, ako sa pôvodne predpokladalo. Najväčší zisk dosiahla spoločnosť v roku 1850. Odvtedy obrat klesal. Ekonomické výsledky sa odrážali aj na investičných zámeroch spoločnosti. Ak ešte v roku 1847 uvažovala o predĺžení železnice do Nitry a pre túto stavbu dokonca získala povolenie prípravných prác, v polovici 50. rokov sa už zaujímala o prestavbu konky na parostrojnú železnicu, ako jedinú možnosť zvrátenia trendu systematického poklesu tržieb.
Železničná stanica vo Svätom Jure patrila medzi najstaršie na Slovensku. Dnes je z nej už len zastávka. Leží na dvojkoľajnej elektrifikovanej trati 120 Bratislava - Žilina. Orientovaná je v severojužnom smere a je elektrifikovaná trakčnou napäťovou sústavou 25 kV, 50 Hz. Stanica vo Svätom Jure bola postavená na prvej železnici na Slovensku ešte s animálnou trakciou. Prevádzka na animálnej železnici bola zastavená 15.10.1872 z dôvodu jej prestavby na parostrojnú. Spoločnosť považskej železnice železničnú dopravu obnovila 1.5.1873 prevádzku už v parnej trakcii.
V roku 2007 začala v rámci výstavby V. koridoru prestavba tejto železničnej stanice. Stanica bola v podstate zrušená a prestavaná na zastávku. Odstránené bolo aj pôvodné trakčné vedenie a stožiare, a vybudované bolo nové. V smere do Pezinka je hneď za zastávkou vybudovaná nová výhybňa Svätý Jur, tvorí ju štvorica výhybiek, ktoré vytvárajú obojstrannú koľajovú spojku.
Železničná stanica vo Svätom Jure tak po viac ako 160 rokoch zanikla. Aj napriek tomu sa navždy zapísala do dejín železníc na Slovensku.
Železničná stanica Svätý Jur v minulosti
Vinohradníctvo: Zlatý vek mesta
V rušnom 16. a 17. storočí žilo naše mesto svoj “zlatý vek” vďaka svätojurskému vínu, ktoré sa pokladalo za najlepšie z celého tunajšieho okolia. Podľa podania Mateja Bela Svätojurania sotva udržali víno doma dlhšie ako cez rok, aby neprišli kupci zo susedných krajín, ktorí ho skúpili a odviezli.
V tejto súvislosti sa treba zmieniť o zavedení vinohradníctva v našom kraji, pretože pod vplyvom nemeckej historiografie sa traduje tvrdenie, že vinohradníctvo sa v našej oblasti udomácnilo vďaka Nemcom. Z archívnych prameňov vysvitá, že vinohradníctvo bolo v druhej polovici 13. storočia na našom území už dávno známe. Dostalo sa k nám z Panónie, kde bolo známe už v staroveku.
Svätojurské vinohrady
Krone: Obnova historickej budovy
Historická radnica vo Svätom Jure (Ocenenie za príkladnú obnovu)
Krone sídli v dome, ktorý bol historickou ruinou, ktorá si žiadala rekonštrukciu ako soľ. Možnosť získať túto hodnotnú stavbu do súkromného vlastníctva získal tím spoločnosti Bencont Group. „Ja, môj brat, ktorý je zároveň partnerom v Benconte, i viacerí moji kľúčoví kolegovia, máme k tomuto mestu osobný vzťah. Bývame tu a tu sme rozvinuli a dokončili náš prvý veľký developerský projekt - Jurský park. Korunky sú datované do polovice 17. storočia a zatiaľ sa nepodarilo objasniť, prečo sú tu vyobrazené. Ak by si nevedel, portfólio spoločnosti Bencont Group je zamerané najmä na správu a výstavbu developerských projektov a takisto vedie populárny projekt založený na pestovaní rajčín - Farmu Babindol.
„Od začiatku bolo jasné, že ide o projekt, ktorý má slúžiť ľuďom. Preto sme si zadali ako jeden z primárnych cieľov, aby Krone nezostávalo zatvorené. Často sa totiž stáva, že ľudia smerujú do nejakého podniku a na dverách ich privíta upozornenie, že dnes je uzatvorená spoločnosť.
„Celá rekonštrukcia domu si vyžiadala neuveriteľnú investíciu. Časť sme hradili z fondov a dotačných programov, no väčšinu z vlastných zdrojov. Kovačik objasňuje, že tím Krone sa nevybral overenými a vyšliapanými chodníkmi. „S tým súvisí, že sa občas musíte vrátiť, občas zablúdite a občas ‚objavíte Ameriku’. Ani Krone nie je výnimkou a počas pandémie zvádzal podnik boj o holé prežitie.
„Pomáhajú nám dve skupiny. Prvou sú zákazníci, ktorí nás neuveriteľne podporujú. V pandémii sme sa prispôsobili a ponúkli sme rozvoz obedov a večerných jedál.
„Zatiaľ sme však nezačali rozdávať zľavy. Stále máme za to, že je to elementárna zodpovednosť každého jedného z nás a nemala by byť podmienená nejakou zľavou alebo výhrou v lotérii.
„V každom prípade ťažko ich porovnávať. Väčšinou je to o ľuďoch a nie o národnosti. Mali sme skvelých hostí: Slovákov, Čechov, Poliakov, Maďarov, Nemcov atď. Vedenie podniku je tiež toho názoru, že fungovanie napríklad v režime OTP je zásadne lepšie ako plošné zatváranie prevádzok.
„My v tom máme úplne jasno a fungovanie v režime OTP nám nerobí problém. Krone nie je „masovka“, kde by sa za jeden deň vystriedali stovky ľudí.
„Aj to je výhoda podnikania v malom meste, kde sa všetci vzájomne poznajú. Zaväzuje nás to k tomu, aby sme poskytovali čo najkvalitnejšiu službu, ale nie preto, že by nám neodpustili alebo by sa to rýchlo rozšírilo. Nie je to tu ale len o dobovom interiéri či milom personáli. Pozícia šéfkuchára v Krone bola pre neho novinka, ktorú aj podľa hostí zvládol na jednotku. Navyše tu nastavil trend tradičných i moderných receptov. Ľudia si tu pochvaľujú napríklad husaciu alebo kačaciu hostinu. Netreba sa obávať ani zbytočne prehnaných cien, bez problémov sa naješ za 10 až 15 eur.
„Keď s ním prišiel, dávali sme ho do ponuky s obrovským rešpektom a očakávaním, ako naň zákazníci zareagujú. Vrátila sa nám veľmi dobrá spätná väzba a dlhodobo patril medzi najlepšie predávané jedlá v Krone. Krone môže byť veľmi dobrou voľbou, kam zájsť na obed napríklad pre mnohých Bratislavčanov, ktorí chcú vyskúšať niečo nové a netypické.
„Prevádzkovať reštauráciu a penzión na skok od Bratislavy a pritom v naozaj príjemnom prostredí ‚slovenského Toskánska’ je radosť. Kovačik prezradil, že v Krone by radi vytvorili moderný komunitný priestor s podujatiami, zaujímavými eventami a akciami. „Jednoducho miesto, kde sa stále čosi deje. Tento projekt je už, takpovediac, pripravený a čaká v zásuvke na svoje oživenie. Čo sa týka prípadnej expanzie, Kovačik tvrdí, že zatiaľ týmto smerom neuvažovali. „Tešíme sa z fungujúceho projektu a síce - nikdy nehovor nikdy - Krone je pre nás nateraz postačujúce.
Zoznam osôb a spoločností podieľajúcich sa na obnove Krone:
- Vlastník objektu: Bomada, s. r. o. (naviazaná na Bencont Group, a. s.)
- Organizátori obnovy: Ing. Juraj Jadroň, Mgr. Ján Huňor, Ing. Peter Huňor, Ing. arch. Tomáš Hullmann, Ing. Marek Reguli
- Hlavný projektant: Dr. Ing. arch. Martin Vaščák
- Generálny zhotoviteľ: FLORES, s. r. o., stavbyvedúci Jozef Kresťan a Jozef Zlatoš
- Projekt sanácie statiky: Ing. Katarína Kyselová, Ing. Vladimír Kohút
- Reštaurátorské práce: Akad. mal. Vojtech Mýtnik
- Kováčske práce: Igor Kaplán
- Kamenárske práce: Martin Ruman STUCCORESTAURO, Mgr. art. Katarína Uhrínová
- Okná, dvere a všetky stolárske práce: Synák a spol., s. r. o., Rastislav Synák
- Interiérové zariadenie: Ing. arch. Agnes Miklušová
- Konzultácie z KPÚ Bratislava: PhDr. Gabriela Habáňová
- Archívny výskum: Mgr. Rastislav Luz, PhD., v roku 2019
- Architektonicko-historický výskum: Mgr. Marián Havlík, Mgr.
Dom seniorov AGAPE
Priestory vybudovali a spoločnosť na prevádzku založili: AGAPÉ, Účelové zariadenie ECAV na Slovensku a Evanjelické diakonické dielo Gallneukirchen, Rakúsko. V roku 2013 sme dobudovali a začali prevádzkovať „Dom seniorov AGAPE“ na Felcánovej ulici 111/25. Slávnostné otvorenie bolo 8. mája 2014 vtedy mal Dom seniorov kapacitu 35 lôžok.
Od 4. januára 2021 je v prevádzke s 25 lôžkami „Dom seniorov AGAPE II“ na Felcánovej ulici 105/21. Slávnostné otvorenie bolo 5. mája 2023. Pre stavbu obidvoch objektov sme prijali dary od ľudí dobrej vôle, kresťanských a podnikateľských inštitúcií z domova a zo zahraničia. Ich zásluhou a dobrovoľníckou službou bolo možné vybudovať obidva objekty pri rešpektovaní požiadaviek na komplexné moderné služby, osobné potreby a očakávania budúcich obyvateľov. Architektom obidvoch vzájomne prepojených objektov je Ing. arch. Obidve budovy sú v prevádzke „Neziskovej organizácie Diaconia Svätý Jur“.
Odpoveď je jednoduchá. Pochopili sme, že tak ako sme my mladší dostali prostredníctvom svojich rodičov lásku, je našou povinnosťou odovzdať ju starším, odkázaným na starostlivosť v domove. Táto povinnosť je tradíciou ľudstva od biblických dôb. V Biblii čítame: „Neodopri dobro tým, čo si ho zaslúžia, ak je v tvojej moci konať ho“ (Pr.
Našim cieľom je poskytnúť teplo a lásku domova. Ponúkame podľa potrieb obyvateľov pestrú stravu bohatú na vitamíny, rovnako ako spoločenské, kultúrne a duchovné podujatia a rehabilitáciu telesných a duševných schopností. Naším cieľom je rešpektovať vierovyznanie a svetonázor obyvateľov. Naším cieľom je prekonávať osamelosť, ktorú mnohí seniori často zažívajú v domácom prostredí, láskavým empatickým spoločenstvom medzi obyvateľmi a spolupracovníkmi, sociálnymi a duchovným pracovníkmi. Usilujeme sa pomáhať pri nadväzovaní a pestovaní kontaktov s rodinami a priateľmi osobnými stretnutiami i za pomoci komunikačných nástrojov modernej doby.
Svätý Jur dnes
Domy v historickej časti mesta sú starými typmi vinohradníckych domov nemeckých kolonistov, akých je dnes už na Slovensku málo. Majú vysoko položené byty, plytké pivnice a do dvora umiestnené hospodárske stavby. Väčšina týchto domov pochádza zo 16. - 17. storočia, ale pri ich stavbe použili pivnice a obvodové múry ešte z 15. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol Svätý Jur v ruku 1990 vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu.
V roku 2001 bolo nanovo vydláždené centrum mesta, čo mu dalo veľmi príjemný ráz. Ľudia si opravujú svoje domy, vznikajú reštauračné a ubytovacie služby. Mesto ožíva. Svojou architektúrou, atmosférou, vínami a službami má čo ponúknuť návštevníkom. Svätý Jur nie je len autobusová a vlaková zastávka medzi Bratislavou a Pezinkom, ako to dosial veľa ľudí vnímalo.