Karol Wojtyla - človek, ktorý sa stal pápežom a zmenil chod ľudských dejín - svojím kúskom lásky, ktorý vkladal do svojich slov a skutkov, do svojich stretnutí s ľuďmi po celom svete a nakoniec aj do svojej osobnej krížovej cesty, ktorú v chorobe prechádzal spolu s Kristom a nakoniec ako Ježiš bol s ním aj na tomto kríže ukrižovaný, čím dal obrovský príklad všetkým trpiacim po celom svete, čím ukázal, že utrpenie napriek všetkému má svoj zmysel, inak by si ho Boh sám nezvolil ako cestu k vykúpeniu človeka, ako spôsob, ktorým ešte dnes stále mnohých zachraňuje pred večnou smrťou smrtí. Karol Wojtyla a jeho krížová cesta...
Ján Pavol II. počas návštevy v Poľsku v roku 1997.
I. zastavenie
Pilát pod nátlakom veľkňazov a davu vyniesol rozsudok. Rozsudok smrti, ktorý znamenal ukrižovanie, musel uspokojiť ich žiadosti, veď sa stal odpoveďou na ich výkriky: "Ukrižuj, ukrižuj ho." Rímsky miestodržiteľ neprijal účasť na tomto rozsudku, preto si symbolicky umyl ruky, ale neprijal účasť ani na Kristových slovách, v ktorých svoje kráľovstvo stotožňuje s pravdou, ani na svedectve o pravde. Pilát sa v oboch prípadoch snažil zachovať si nezávislosť, ostať mimo udalostí. Ale to sa mu podarilo iba navonok.
Lebo kríž, na ktorý Pilát odsúdil Ježiša Nazaretského, a pravda vzťahujúca sa na krajinu odsúdeného, sa museli dotknúť hĺbky duše miestodržiteľa. Lebo v skutočnosti nikdy nebolo možné a nikdy nie je možné ostať mimo. Tá skutočnosť, že Ježiša, Syna Božieho, sa človek pýtal na Kráľovstvo Božie, a kvôli nemu ho odsúdil, znamená začiatok konečného svedectva o Bohu, ktorý až tak miloval svet. My stojíme pred týmto svedectvom, vieme, že si nemôžeme myť ruky.
II. zastavenie
Vykonanie rozsudku sa začalo. Ježiš odsúdený na smrť si musí zobrať kríž na plecia tak isto ako ďalší dvaja odsúdenci, ktorých odsúdili na tú istú smrť: "...pripočítali ho ku hriešnikom." Ježiš sa približuje ku krížu. Celé telo má posiate ranami, tvár samá krv od tŕňovej koruny: "Ecce homo! Hľa človek!" Všetko sa u neho splnilo, čo proroci predpovedali o "Synovi človeka" a "Jahveho sluhovi: On však bol prebodnutý za naše hriechy... a ranami jeho sme uzdravení." On nosí na sebe strašné následky toho, čo človek spôsobil svojmu Bohu.
Pilát hovorí: "Ecce homo": "Pozrite sa, čo ste spravil s týmto človekom!" Ale v tomto výkriku akoby sme počuli aj ďalšie hlasy: "Pozrite sa, čo ste urobili so svojím Bohom v tomto človekovi." Udivujúce je spojenie týchto dvoch hlasov, spomedzi ktorých jedno poznáme z historického rozprávania, a druhý vyviera z našej viery: Ecce homo! - Hľa človek! Ježiš, "ktorého nazývajú aj Mesiášom", berie na plecia kríž. Vykonanie rozsudku sa začalo.
III. zastavenie
Ježiš padá pod ťarchou kríža. Padá na zem. Neutieka sa k nadľudským silám, ani pomoc anjelov si nenárokuje. "Alebo sa nazdávaš, že nemôžem požiadať svojho Otca, ktorý by mi hneď dal na pomoc viac ako dvanásť plukov anjelov?" Ale nežiada to. Pretože prijal z rúk Otca kalich, a chce ho do dna vyprázdniť. To je naozaj to, čo chce. Preto nemyslí na žiadne nadľudské sily, aj keď nimi môže disponovať. Na bolestivé prekvapenie všetkých, ktorí videli jeho moc nad ľudskými slabosťami, chorobami a aj nad smrťou. A teraz by nevyužil túto silu? A "my sme dúfali", hovoria učeníci na emauzskej ceste.
"Ak si Syn Boží, zostúpz kríža", provokujú ho okolostojaci. - "Iných zachránil, seba samého nemôže zachrániť", reve zástup. A on tieto všetky výzvy prijíma, aj keď sa zdá, že ničia celý zmysel jeho poslania, učenia, zázrakov. Prijíma tieto výkriky, nechce proti nim nič konať. Chce, aby mu ubližovali, aby sa potácal, aby spadol pod ťarchou kríža. Ostane verný až do konca, až do najmenšej podrobnosti tomu, čo povedal: "Avšak nie čo ja chcem, ale čo ty." Boh premieňa na spásu ľudstva Kristove pády pod ťarchou kríža.
IV. zastavenie
Matka. Mária stretáva svojho syna na krížovej ceste. Kríž syna je aj jej krížom, pokorenie a verejné zneuctenie syna je aj jej ponížením a zneuctením. To je ľudský chod vecí. Tak si to museli vykladať aj tí, ktorí boli okolo neho, tak to cítilo aj jej srdce: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč." Proroctvo, ktoré odznelo, keď mal Kristus štyridsať dní, sa splnilo v tomto momente. A Mária, v srdci s týmto neviditeľným mečom postupuje ku Kalvárii svojho Syna, svojej vlastnej Kalvárii. Kresťanská zbožnosť ju vidí s týmto mečom v srdci, a tak maľuje, alebo zvečňuje v sochách Matku bolesti. Mater dolorosa!
"Ty, ktorá si s ním spolu trpela", opakujú veriaci, pociťujú túžbu dať hlas mystériu bolesti. Bárs tieto muky sú v celosti jej, vyvierajú z hĺbky jej materstva, predsa najlepšie ich možno vyjadriť, ak hovoríme o "spoluutrpení." Patrí k tomu istému mystériu, a určitým spôsobom vyjadruje jednotu s utrpením jej Syna.
V. zastavenie
Šimon Cyrénsky, keď ho zavolali niesť kríž, celkom určite to nechcel urobiť, ale ho prinútili. Šiel vedľa Krista, hrbiac sa pod tou istou ťarchou. Na jeho pleciach spočívalo bremeno, keď sa plecia odsúdeného zdali príliš slabými. Bol celkom blízko neho, bližšie než Mária, bližšie než Ján, ktorému aj keď bol chlapcom, nepovedali, aby mu pomohol. Jeho volali, Šimona Cyrénskeho, otca Alexandra a Rúfusa, ako Marek uvádza. Volali a prinútili niesť kríž.
Ako dlho trval nátlak? Dokedy šiel popri ňom dávajúc najavo, že nič nemá spoločné s odsúdeným, ani s jeho vinou, ani s jeho trestom? Ako dlho šiel vedľa trpiaceho človeka, vnútorne oddelený stenou nezáujmu? "Nahý som bol, smädný som bol, vo väzení som bol, niesol som kríž... A ty si ho niesol so mnou? Naozaj, až do konca si ho niesol so mnou?" Nedá sa vedieť. Svätý Marek udáva len mená Šimonových synov. Podľa tradície patrili ku skupine kresťanov tvoriacich spoločenstvo okolo sv. Petra.
VI. zastavenie
Tradícia spomína aj Veroniku. Možno na doplnenie cyrénskej histórie. Je samozrejmé, že ako žena, fyzicky nemohla niesť, a nikto ju ani nemohol nútiť, aby niesla kríž. Ale ona ho celkom určíte niesla, spolus Ježišom tak, ako to v tej minúte mohla, a ako jej to diktovalo srdce: utrela od krvi špinavú tvár.
Túto časť, ako nám to hovorí tradícia, je ľahké vysvetliť: totiž na ručníku, ktorý Veronika použila na utretie tváre nášho Pána Ježiša, ostali Kristove črty. No môžeme ju vysvetľovať aj ináč, ak sa na ňu pozeráme z hľadiska Kristovej eschatologickej reči. Viacerí sa budú pýtať: "Pane, kedy sme ti to učinili?" Načo Ježiš odpovedá: "Čo ste urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste urobili." Spasiteľ totiž vtlačí svoje vlastné črty na každý skutok lásky tak isto ako na ručník Veroniky.
VII. zastavenie
"No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie." Proroctvo žalmu sa stáva skutočnosťou tu, v úzkych, strmých uliciach Jeruzalema, niekoľko hodín pred oslavou Veľkej noci. Vieme, že v týchto hodinách pred sviatkom, na preplnených uliciach panuje horúčkovitá nálada. V tomto prostredí sa uskutočňujú slová žalmistu, hoci na ne nikto nemyslí. Celkom iste nemyslia na ne tí, ktorí vyjadrujú svoje opovrhnutie, pre ktorých sa Ježiš Nazaretský stal objektom výsmechu a už druhýkrát padá pod ťarchou kríža.
Ale on chce, aby sa proroctvo splnilo. Padá od vysilenia spôsobeného preťaženosťou. Padá z vôle Otcovej, ktorý sa vyjadril v slovách proroka, a padá z vlastnej vôle, lebo "ako by sa potom splnili slová Písma?" "Ja som červ a nie človek", teda už ani nie "Ecce homo", ale aj od neho menej, aj od neho podradnejší. Lebo červ sa plazí po zemi, kým človek, ako kráľ stvorenia, chodí po nej vzpriamene. Červ hryzie aj drevo, tak ako hryzú výčitky svedomia vo vnútri človeka, výčitky svedomia, kvôli druhému Kristovmu pádu.
VIII. zastavenie
Hla, výzva na pokánie, na naozajstné pokánie, na ozajstný plač nad zlými skutkami. Ježiš sa takto prihovára k Jeruzalemským dcéram, ktoré plačú pri pohľade na neho: "Neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi!" Nemožno ostať len tak na povrchu zla, ale treba preniknúť ku koreňu, k jeho príčinám, k najvnútornejším pravdám vedomia.
To isté chce povedať aj Ježiš nesúci kríž, Ježiš, ktorý vždy "vedel čo prebýva v človeku", a vždy to bude vedieť. Preto je potrebné, aby on ostával vždy najhlavnejším svedkom všetkých našich skutkov a súdov o našich skutkoch, utvorených v našom svedomí. Možno nám chce dať na pochopenie, že tieto súdy musia byt uvážené, rozumné a vecné - preto hovorí: "Neplačte." Týmto poukazuje aj na to, že sa musíme pridržiavať pravdy. Ale upozorňuje nás aj na to, že on je ten, ktorý nesie kríž. Prosím ta, Pane, daj, aby som dokázal v pravde žiť a v nej chodiť.
IX. zastavenie
"Uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to po smrť na kríži." Každé zastavenie na tejto ceste je jedným míľnikom tejto poslušnosti a pokory. Rozmery tejto pokory nám až vtedy prenikajú k vedomiu, keď rozjímame nad slovami proroka: "Pán na neho uvalil neprávosť všetkých nás... Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme, každý vlastnou cestou, a Pán predsa na neho uvalil neprávosť všetkých nás."
Rozmery tejto poníženosti zbadáme vtedy, keď už po tretíkrát vidíme Ježiša padať pod ťarchou kríža. Vtedy, keď rozjímame o tom, kto je ten, ktorý padol, ktorý tam leží v prachu zeme pod krížom, pri nohách nepriateľských ľudí, neľutujúcich uštedriť mu žiadne pokorenia a ublíženia. Kto je ten, ktorý padol? Kto je Ježiš Kristus? "On, hoci bol Božej prirodzenosti, nepovažoval za nezrieknuteľné dobro svoju rovnosť s Bohom, ale sa zobliekol a prijal na seba prirodzenosť sluhu, stanúc sa podobným ľuďom. Vezmúc na seba ľudskú tvárnosť, uponížil sa a stal sa poslušným až po smrť, a to po smrť na kríži.
X. zastavenie
Keď Ježiša na Golgote vyzlečú zo šiat, naše myšlienky sa vrátia k jeho matke, navrátia sa k pôvodu tohto tela, ktoré je už teraz, pred ukrižovaním plné rán. Mystérium vtelenia: Syn Boží prijme telo v živote Panny Márie. Syn Boží sa perami žalmistu prihovára Otcovi: " Preto som povedal: Hľa prichádzam Pane, aby som plnil tvoju vôľu". "Robím vždy to, čo je milé jemu".
Toto telo každou svojou ranou, každým kŕčovitým myknutím, dotrhanými svalmi, rinúcou sa krvou, vysilením svojich dochrámaných rúk, pliec, krku a hrozným pulzom svojich spánkov plní vôľu Otca a Syna. Toto telo plní Otcovu vôľu vtedy, keď tam stojí obrané o šaty, ako objekt pomsty, skrýva v sebe nekonečnú bolesť zneucteného ľudstva. Ľudské telo sa dá rôznymi spôsobmi potupiť. Pri tomto zastavení musíme myslieť na Ježišovu matku, lebo telu Syna Božieho sa dostalo dokonalej úcty pod jej srdcom, v jej očiach a rukách.
XI. zastavenie
"Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti." "Môžem si spočítať..." Aké prorocké slová! Vieme totiž, že toto telo je záloh: ruky, nohy, každá kosť. Celé telo je vypnuté až po krajnosť: kostra, svaly, nervová sústava, každý jeden úd, každá jedna bunka Ježiša je v stave konečného vypätia. "A ja, keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe."
Hľa, táto veta, ktorá celkom vyjadruje skutočnosť ukrižovania. V tomto je to strašné vypätie, ktoré preniká ruky, nohy, kosti. Hrozné napätie tela. Ktoré ako nejakú vec priklincujú na hranoly kríža, aby tam v smrteľných kŕčoch naveky zahynula. A celý svet sa nachádza v tejto skutočnosti ukrižovania, celý ten svet, ktorý chce Ježiš pritiahnuť k sebe. A celý svet, podriadený sile zemskej príťažlivosti, sa ho snaží strhnúť dole. Presne táto, dole ťahajúca neschopnosť, spôsobuje muky ukrižovania. "Vy ste zdola, ja som zhora." Takto prehovorí z kríža: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia."
XII. zastavenie
Ježiš pribitý na kríž, nemohúci, v tejto strašnej situácii sa prihovára Otcovi. Všetky jeho slová svedčia o tom, že on a Otec sú jedno. "Ja a Otec sme jedno. Kto mňa vidí, vidí aj Otca. Môj Otec doteraz pracuje a tak aj ja pracujem." Hľa, najväčší a najšľachetnejší čin Syna v jednote s Otcom. Áno, najhlbšia jednota, aj vtedy, keď takto zvolá: "Eli, Eli, lamma sabachtani? - Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"
Túto jednotu vyjadruje telo pribité na zvislý hranol kríža, a ukrižované ruky sťaby otvorené na objatie. Hľadiac na to, by sme si mysleli, že chce privinúť k sebe človeka a celý svet obrovským úsilím. Objať ich. Hľa, človek, hľa sám Boh, "v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme." V ňom, v ukrižovaných rukách otvorených na objatie. Mystérium spasenia.
XIII. zastavenie
V tej minúte, keď Ježišovo telo snímu z kríža a vložia do rúk matky, pred našimi duchovnými ocami, tá chvíľa, keď Mária prijala pozdrav archanjela Gabriela: "Hla, počneš a porodíš syna a nazveš ho menom Ježiš! Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida... a jeho Kráľovstvu nebude konca." Mária len toľko odpovedá: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova", akoby už vtedy chcela vyjadriť to, čo, teraz prežíva.
V mystériu spasenia milosť, totiž Božia láska, sa zvinie s "platením" ľudského srdca. V tomto mystériu dostávame dar prichádzajúci zhora, ale v tej istej chvíli nás Boží Syn kupuje. A Mária, ktorá z toho daru prijala najviac, aj najviac platí svojím srdcom. K tomuto mystériu sa viaže aj proroctvo starého Simeona pri Ježišovom obetovaní v chráme: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." A aj toto sa uskutoční. Koľko ľudských sŕdc sa otvára pred srdcom matky, ktorá zaplatila takúto veľkú cenu. Ježiš jej znovu spočíva na rukách, tak isto, ako v Betlehemskej maštali, alebo pri úteku do Egypta, alebo v Nazarete.
XIV. zastavenie
Odvtedy, čo človek bol odohnaný kvôli hriechu od stromu života, zo zeme sa stal cintorín. Koľko ľudí, toľko hrobov. Veľká planéta hrobov. V blízkosti Kalvárie sa nachádzal hrob, ktorý patril Jozefovi Arimatejskému. Do tohto ponúknutého hrobu položili Ježišovo telo po tom, čo ho sňali z kríža. Ale museli sa ponáhľať, aby pred sviatkom Veľkej noci - ktorý sa začal západom slnka - mohli dokončiť pohreb.
Medzi hrobmi nachádzajúcimi sa na každom mieste našej planéty je jeden hrob, v ktorom Syn Boží, človek Ježiš Kristus, premohol smrť. "Oh, smrť, budem ti smrťou." Strom života, od ktorého kvôli hriechu bol človek zahnaný, sa znovu zjavilo človeku v Kristovom tele. "Ak niekto je z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo - pre život sveta." Aj keď našu zem naďalej zapĺňajú hroby, a množia sa cintoríny, v ktorých človek vzatý zo zeme sa do nej navráti, ľudia, ktorí upierajú svoj zrak k hrobu Ježiša Krista, žijú v nádeji zmŕtvychvstania.
Krížová cesta Matiek na úmysel ich detí
V súvislosti s blížiacim sa Jubileom mladých, ktoré sa koná v Ríme od 28. júla do 3. augusta 2025, sa konalo množstvo podujatí a aktivít:
- V Slovenskom dome v Ríme sa konala prvá katechéza pre mladých pútnikov.
- Na Námestí svätého Petra sa zhromaždilo viac ako 120-tisíc mladých z celého sveta na úvodnej svätej omši Jubilea mládeže.
- Do Ríma pricestovalo približne 1 500 mladých ľudí zo Slovenska, aby sa zúčastnili na Jubileu mladých.
- TV LUX prinesie dva priame prenosy z tohto výnimočného podujatia Svätého roka 2025.
Pápež Lev XIV. sa aktívne zapájal do príprav a povzbudzoval mladých k účasti:
- Lev XIV. prišiel medzi mladých ľudí na Námestie svätého Petra a vyzval ich, aby priniesli nádej do sveta.
- Svätý Otec Lev XIV. prijal novokresťanov (neofitov) a katechumenov z Francúzska, ktorí prišli do Ríma pri príležitosti púte nádeje i Jubilea mladých.
- Na konci omše, ktorú celebroval kardinál Tagle v Bazilike sv. Petra pri príležitosti Jubilea venovaného digitálnym misionárom, Lev XIV. v pozdrave vyzval mladých, aby „opravili siete“ a ohlasovali mier.
Okrem toho, v rámci príprav na Jubileum mladých vznikol aj nový letný tanečný singel pre deti s názvom „Lúče“, ktorého hlavnou postavou je maskot Jubilejného roka, pútnik Luce, symbolizujúci nádej, prijatie a spoločenstvo.
Na Slovensku sa tiež konajú rôzne podujatia a aktivity spojené s prípravou na Národné stretnutie mládeže v Poprade P26, ktoré sa uskutoční od 31. júla do 2. augusta 2026.
Medzi ďalšie udalosti zo života cirkvi na Slovensku a vo svete patria:
- V Kováčovej odhalili pamätnú tabuľu Mons. Júliusa Gašparíka pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia.
- V Močenku sa konal celotýždňový festival kresťanského umenia Gorazdov Močenok.
- Spišský kňazský seminár ožil mladou energiou počas miništrantského tábora.
- V Bazilike menšej v Marianke sa konala slávnostná pútnická svätá omša pri príležitosti liturgickej spomienky svätých Joachima a Anny.
- V Dunajskej Lužnej sa uskutoční tradičná púť k Madone Žitného ostrova.
Konferencia biskupov Slovenska (KBS) sa aktívne zaoberá aktuálnymi spoločenskými otázkami a pripravuje sa na implementáciu záverov synodálneho procesu v živote Cirkvi na Slovensku.
Svätý Rochus síce nepatrí ku klasickým 14 pomocníkom v núdzi, ale v mnohých oblastiach sa k nim počíta, pretože bol pred stáročiami jedným z najobľúbenejších ochrancov proti moru. Hoci úplné a bezpečné údaje o živote sv. Rochusa chýbajú, tradícia hovorí, že sa narodil okolo roku 1295 v Montpellier (južné Francúzsko). Potom, čo veľmi skoro stratil otca i matku, ktorí boli veľmi zbožní, rozdal všetko svoje bohatstvo medzi chudobné mestá a šiel svetom ako nemajetný pútnik.
Úcta k sv. Rochusovi sa rozšírila hlavne v 15. storočí, keď sa jeho pozostatky dostali do Benátok. Sv. Rochusa spoznáte na obrazoch podľa atribútov: fúzatý pútnik s klobúkom, pri sebe máva palicu, tašku, fľašu, krabicu, meč alebo psa. Stal sa patrónom tých, ktorí trpeli morom a jeho obraz sa nachádzal vo všetkých nemocniciach. Okrem toho je patrónom mládencov, falošne obvinených osôb, hrobárov, farmaceutov a … psov.
Medzi časté stavebné pamiatky miest a obcí na Slovensku patria tzv. morové stĺpy. Ako ich pomenovanie naznačuje, podnetom na ich stavbu boli epidémie čierneho moru, ktoré Európu zachvacovali od 15. až do 18. storočia. Stavali sa väčšinou potom, ako dozneli epidémie ako vďaka za ich ukončenie. Kaplnka sv. Rochusa v Turí je malebne postavená na kopci nad obcou, schovaná uprostred mohutných líp.