Jezuitský kostol v Skalici: História vlastníctva

Na západe Európy pribúdajú kostoly, ktoré sa využívajú na svetské účely. Aj na Slovensku máme niekoľko takýchto príkladov. Patrí k nim aj kostol v Skalici, ktorý sa premenil na kultúrne centrum.

Malebná Skalica má dvanásť kostolov a štyri kláštory. Dvojvežový Kostol sv. Františka Xaverského patrí k jej najväčším pýcham. Interiér barokového kostola ukrýva toalety, podlahové kúrenie i vešiaky na kabáty. Chrámu chýba oltár, ale nechýba tu kazateľnica, spovednica, sochy svätých ani drevený organ. Vitajte v kultúrnom centre so skvelou akustikou a magickým „geniom loci.“

Cirkevné kánonické právo „odsvätenie“ kostola nepozná - ani ako termín, ani ako úkon. „Prakticky je potrebné vyniesť eucharistiu a vyňať z oltárov prípadné relikvie, čo sa môže vykonať aj obradovo,“ vysvetľuje Andrej Botek, teológ a architekt. Skalický kostol však žiadne obrady nezažil.

Kostol vyzerá takmer nedotknuto. Kostol totiž vyzerá takmer nedotknuto: Nechýba tu kazateľnica, spovednica, sochy svätých ani drevený organ (privezený z nevyužívaného kostola v Anglicku a následne zreštaurovaný). Cirkev o reštitúciu neprejavila záujem, mimo jej vlastníctva sa pôvodne jezuitský kostol zo 17. storočia ocitol už pred vyše dvesto rokmi. Rôzne režimy s ním mali rôzne plány, počas komunizmu skončil ako sklad nábytku, obilia a stavebného materiálu. A, samozrejme, dôkladne „očistený“ od všetkých cenností.

Podobných iniciatív vzniká na Slovensku po roku 1989 ako šafranu. Ďalšou lastovičkou je napríklad Kostol sv. Víta v Rusovciach, v ktorom by malo vzniknúť polyfunkčné kultúrne centrum. Najznámejším príkladom sú nateraz bratislavské Klarisky, ktoré slúžia ako koncertná sála. Mimoriadne bohatú predstavivosť v tomto smere však mali komunisti, ktorí aj slovenské svätostánky bez akéhokoľvek ostychu premieňali na plavárne, či stajne.

Najväčšia slovenská rarita však pochádza ešte z dávnejších dôb: Kostol sv. Anny v gemerskej dedinke Sirk niekoľko generácií spoznalo tak zblízka, ako by sa za iných okolností podarilo len farárovi s kostolníkom. Románsky kostol z 13. storočia totiž desaťročia slúžil ako bytovka. Radikálnu prestavbu zobrala do svojich rúk banská spoločnosť, ktorá pôvodne katolícky, neskôr husitský a naposledy evanjelický kostolík v 19. storočí.

Zdá sa, že nevyužívané chrámy sa začnú hromadne meniť na divadlá, reštaurácie, hotely či obytné domy - tak ako sa to deje v krajinách na západ od nás. Hovorcovia arcibiskupských úradov sa zhodujú, že nevyužívaných kostolov je u nás minimum, hoci presnú evidenciu si nevedú. „Od revolúcie sa u nás postavilo vyše 700 kostolov a ďalšie sa stavajú.

Kánonické právo, vzťahujúce sa na katolícke kostoly, umožňuje odovzdať kostol na svetské užívanie, podmienkou je však jeho dôstojné využitie. To u nás znamená väčšinou dom smútku či kultúrne centrum. „Dôležité je brať zreteľ najprv na vhodnosť funkcie, ale aj zachovanie architektonických hodnôt stavby. Aby nedošlo k popretiu hodnôt chrámu v ideovej a umeleckej rovine,“ prízvukuje Andrej Botek. „Prestavba na reštauráciu - pokiaľ sa však nezničia priestorové kvality - je podľa mňa hraničným riešením.“ V každom prípade, podnikateľ s takýmto zámerom sa na Slovensku neobjavil.

Už v prvých storočiach kresťanského letopočtu viacerí v snahe po dokonalosti opúšťali svet a vyhľadávali púšť, aby sa ako pustovníci celkom oddali Bohu a vydávali svedectvo o viere. Aj u nás máme kostol sv. Pavla pustovníka, ktorý patril k prvým pustovníkom. Neskôr títo pustovníci začali žiť v spoločenstvách podľa určitých pravidiel- regúl. Z toho je odvodený názov rehoľa. Asi je každému známa postava sv. Benedikta z Nursie a jeho ´´ Ora et labora´´, ktorý položil základy západného mníšstva a možno povedať, že on a jeho rehoľníci položili základy civilizovanej Európy. Už počas jeho života sa z Montecassina, jeho prvého kláštora, rozšírili benediktíni po Európe.

K najstarším reholiam patria tiež cisterciáni, trapisti, premonštráti, potom v 12. storočí pribudli františkáni, dominikáni, potom v 16. storočí vznikli viaceré rehole ako jezuiti, milosrdní bratia, školskí bratia, lazaristi... Františkáni svojimi kláštormi a počtom rehoľných členov patrili cez stáročia medzi najpočetnejšie rehoľné spoločenstvá na Slovensku. Ich kláštory boli strediskami náboženského i kultúrneho života.

Rád bol založený sv. Františkom z Assisi roku 1209, potvrdený roku 1223 pápežom Honoriom III. Po odčlenení rádu od minoritov roku 1517 ich pravidlá schválil Lev X. Poslaním rehole je duchovná, misijná, kazateľská a študijná činnosť. Františkáni pôsobili aj mimo kláštorov a ich vplyv mal širšiu základňu, než okruh jednotlivého kláštora. Usilovali sa čo najvernejšie žiť podľa evanjelia zachovávaním ozajstnej chudoby a poslušnosti. Rehoľa pôsobí po celom svete, na všetkých kontinentoch v 83 štátoch sveta. Na Slovensko prišli prví františkáni už za života sv. Františka. Určite boli v Trnave pred rokom 1238, v Nitre r. 1248, v Bratislave r. 1250 a v Slovenskej Ľupči r. 1263. Slovenská provincia Najsv. Spasiteľa bola obnovená r. 1924. V roku 1950 mala 25 domov, 250 členov, z toho 104 kňazov, 43 študentov a 95 bratov, mala vlastné gymnázium v Malackách a vlastné vydavateľstvo, ktoré vydávalo rôzne časopisy. Do tohto zasiahla noc z 13. na 14. apríla 1950, kedy boli kláštory uzavreté. V súčasnosti pôsobia bratia v 7 domoch.

Františkánsky kláštor svojmu účelu slúžil s malými prestávkami, vynútenými morovými epidémiami a vojnovými stavmi, takmer 500 rokov, až do ich násilného vyhnania v apríli 1950. Zmienky o ich prítomnosti v meste sú v roku 1442. Podľa prameňov v roku 1467 začínajú stavať kláštor a kostol, ktorý posvätil Andrej Brnenský, titulárny biskup nikopolský, generálny vikár, svätiaci biskup olomouckého arcibiskupa 21. novembra 1484. Keď sa v roku 1523 vytvorila provincia Božského Spasiteľa, pripadol do nej i kláštor v Skalici. V rokoch 1535 - 1561 bol kláštor uzavretý, pretože morová epidémia zasiahla všetkých jeho členov, okrem jedného frátra. Keď sa františkáni začali sťahovať z juhu na sever, pred tureckými nebezpečenstvami, vrátili sa i do Skalice a založili tu bohosloveckú školu. Do Skalice vtedy prišlo 20 rehoľníkov, 9 pátrov, 8 bohoslovcov, 3 frátri. Priemerne mával kláštor bez študentov 7 členov - 4 pátri, 3 frátri.

Jedným z hlavných predmetov, ktoré sa na skalickom františkánskom bohosloveckom učilišti učili bola apologetika - obrana pravej viery. Od roku 1567 býval v kláštore aj provinciál / hlavný predstavený provincie / , čím sa Skalica stala akoby centrom provincie. Pokojnú činnosť rehoľníkov prerušilo Bočkayho povstanie. Rehoľníci - utečenci z iných kláštorov prichádzali do Skalice. V roku 1605 zakopali cenné predmety, predstavený odišiel do Uherského Hradišťa, rehoľníci čakali na svoj osud. Vojsko ani františkánom veľmi neublížilo. Horšie pochodili o mesiac, keď cisárske vojsko z Moravy, pod vedením grófa Karola Lichtenšteina a Františka Ditrichšteina zaobchádzali s rehoľníkmi, ktorí sa rozpŕchli a väčšinou sa stretli so svojim predstaveným v Uherskom Hradišti, kde oživili 63 rokov prázdny kláštor. V Skalici, kde bolo takmer celé mesto vylúpené, i kláštor bol vydaný na nemilosť vojakom, ktorí habali korisť. Všetky používateľné predmety - okrem zakopaných - poodnášali, umelecké diela a knihy otrhali, spálili a pokradli. I hroby pootvárali a mŕtvoly okradli. Budovu zajalo cisárske vojsko pre svoj sklad. Vrátenie budovy nebolo jednoduché.

Keď sa roku 1606 začali vyjednávania medzi cisárom a Bočkaym aj františkáni sa usilovali dostať naspäť svoj kláštor v Skalici i v Hlohovci. Rýchlo začal kláštor plniť svoje dôležité poslanie. Roku 1610 už tam bolo 14 rehoľníkov a vyššia rehoľná škola. V roku 1616 na generálnom zhromaždení rozhodli o zriadení strednej školy pre výchovu dorastu. Skalický kláštor mal význam nielen pre samotných rehoľníkov, ale i pre náboženský život obyvateľov mesta. Pátri vykonávali pastoračnú činnosť v kostole, pri oltári, na kazateľnici i v spovedniciach. Chodievali slúžiť bohoslužby po okolí, do dedín a kaštieľov, ktoré boli majetkom šľachty. V roku 1653 založili v meste náboženský spolok veriacich - tretí rád sv. Františka. U Skaličanov boli veľmi obľúbení o čom svedčia časté bohaté odkazy na kláštor v testamentoch. Dr. Peter Urbanovič provinciál a gvardián v Hlohovci. Našli sa aj jednotlivci, ktorí nemali františkánov radi a chceli im uškodiť na dobrom mene, ale tieto ojedinelé útoky nedokázali zastaviť požehnanú činnosť skalických nasledovateľov sv. Františka.

Rehoľný život plynul i napriek pohromám, ktoré ho stihli v ďalšom postupe času. I keď neboli také kruté ako Bočkayho povstanie, predsa zasiahli ťažko do života Skalice. Od roku 1619 za Betlenovho povstania za vojnových operácií sa vyučovanie v škole prerušilo a žiaci sa rozpŕchli, františkáni ušli na Moravu do Hodonína. V roku 1627 sa vyučovanie obnovilo, v nasledujúcom roku tu študovalo 10 študentov i filozofiu. Ďalším narušením pokoja v meste bolo, keď roku 1644 viedol zo Skalice cisársky generál Puchim vojsko proti Jurajovi Rákocimu. V apríli 1645 už ju obsadili spojené vojská švédske a Rákociho vojská priniesli do mesta akúsi epidémiu moru, na ktorý pomrelo od augusta do decembra vyše 5 000 ľudí. V kláštore zomrelo 12 rehoľníkov, z toho 8 kňazov. V rokoch 1661 - 1663 tiahli každoročne silné nemecké vojská cez Skalicu do vojny proti Turkom, alebo nazad na zimné ubytovanie, i turecké oddiely sa približovali. V roku 1680 zúril v meste mor. Františkáni vysluhovali sviatosti veriacim, ktorí sa húfne hrnuli do kláštora. Akoby zázrakom nikto z nich nezomrel na mor. Na začiatku 18. storočia vypuklo Rákociho povstanie. Obyvatelia mesta pokladali kláštor za bezpečné miesto a podobne ako vo farskom kostole i vo františkánskom kláštore si poukladali cennosti. Kláštor dobre zaobišiel. Cisársky vojaci chceli síce vyhodiť do vzduchu opevnenie mesta, čo by poškodilo i kláštor, ale sa im to nepodarilo. 26. júna 1704 začalo 400 cudzích murárov podkopávať hradby používajúc rozličné železné nástroje, ktoré na tento cieľ priviezli. Keď pracovali pri mestskej bráne vedľa kláštora, 14 robotníkov zahynulo v podkope, ktorý sa zasypal. Robili to veľmi dôkladne, sviatok - nesviatok. 22. júla po večernom odzvonení odpochodovali s bubnovaním do cintorína pred kláštorom a chceli ísť podkopať mestský múr. Páter provinciál a páter gvardián vybehli a prosili ich, aby neničili záhradu. Odišli až vtedy, keď gvardián odbehol k hlavnému inžinierovi a uprosil ho, aby zakročil. Konečne 25.

Veľkú škodu utrpeli roku 1729 keď im vyhorel kláštor s kostolom vo veľkom požiari, ktorému padla za obeť značná časť mesta. Františkáni ako jediná rehoľa v meste prežili i obdobie reforiem cisára Jozefa II. Po odchode jezuitov a paulínov ujali sa gymnázia a s prestávkami celé 19. storočie ho viedli. Pre Coborovskú rodinu na holíčsky zámok často posielali kazateľa zo skalického kláštora, keďže títo boli veľkými dobrodincami kláštora. 1. V roku 1852 pôsobilo v kláštore 14 pátrov, 7 teológov, 4 frátri, v roku 1870 15 pátrov, 8 teológov, 4 frátri. V 60.- tych rokoch žil v kláštore Konrád Švestka, dobrý maliar, ktorý namaľoval viaceré obrazy pre kostol, aj pre paulínsky kostol. V kláštore sídlili rehoľné školy, vrátane teologickej fakulty. Mnohí Skaličania sa stali členmi rehole, spomedzi nich zvlášť vynikol dnes znova objavovaný hudobný skladateľ Pavlín Bajan. Skalický františkánsky kláštor s kostolom sa so svojim vonkajším výzorom vzmáhal a rástol a ani pohromy ho nezničili. Františkáni sa značnou mierou podieľali na pastoračnej práci v Skalici i na okolí, zapájali sa i do kultúrno - spoločenského diania v meste. Súčasťou kláštora bola i knižnica, o ktorej vypracoval štúdiu františkán Dr. V kláštore v roku 1950 bývalo 7 rehoľníkov. - P. - P. - P. - P. - fr. - fr.

V určenú hodinu cirkevný tajomník s veliteľom Štb a príslušníkmi ZNB a ľudovými milicionármi prikročili k realizácii akcie. Zazvonili a po niekoľkých minútach im predstavený otvoril. Pre prípad, že by rehoľníci neotvorili, boli príslušníci ZNB a ľudových milícií rozostavení tak, aby prekĺzli do kláštora cez múr. Do kláštora vtrhlo potom asi sto mužov. Veliteľ Štb oznámil františkánom, že majú 15 - 30 minút času, aby si zobrali potrebné veci do kufrov, aby sa obliekli a pripravili na odchod do Sv. Beňadika. V kláštore ponechali P. Alojza, ktorý ráno mohol odslúžiť sv. omšu, ale mal zakázané čokoľvek povedať o tom, čo sa v noci dialo v kláštore. Do nedele bol pod dozorom v kláštore, potom ho poslali, aby sa ubytoval na fare a už 14. apríla bol menovaný z biskupského úradu za správcu františkánskeho kostola a kláštora. Kostol od kláštora oddelili a do kláštora sa viac nedostal. Ľudia sa postupne dozvedali, čo sa stalo.

Rehoľu jezuitov založil sv. Ignác z Loyoly. Cieľom rehole bola služba Bohu a ľuďom. Jezuiti pôsobia po celom svete a ich počet je okolo 23 000. Na Slovensku je ich do 200. Pôsobia v Bratislave, Košiciach, Piešťanoch, Prešove, Ružomberku a v Trnave. Vedú teologickú fakultu trnavskej univerzity, dávajú duchovné cvičenia v exercičných domoch v Prešove a v Piešťanoch, vydávajú časopisy Viera a Život a Posol, venujú sa pastorácii osobitne mládeže. Skalicu, ktorá bola v 17. storočí jedným z významných miest Uhorska, si vyhliadli jezuiti za miesto svojho pôsobenia. Mali záujem v každom väčšom meste zakladať latinské školy vyššieho typu, ktoré boli prípravou na univerzitné štúdium. Na tomto má podiel aj P. Ján Stankovič /1589 - 1673/, Skaličan, pochádzajúci z mešťanskej rodiny, známy ako misionár a kazateľ. Podľa Dr. Šátka bolo vtedy už niekoľko Skaličanov v jezuitskej reholi a možno v nich vznikla myšlienka založiť dom aj v Skalici. Plenárne zasadnutie magistrátu rozhodlo 13. júla 1659, že rehoľu do mesta príjme, pričom stanovili viaceré podmienky, najmä , že to bude bez ujmy na slobodách a privilégiách, právach a zvyklostiach mesta. Spoločnosť videla v týchto klauzulách skryté prekážky svojej činnosti a preto sa rozhodla získať si Skaličanov priamym kontaktom formou ľudových misií, ktoré sa konali cez vianočné sviatky od 13. decembra 1659 do 2. januára 1660, a vykonávali ich P. Stankovič a Václav Kubici, tiež skalický rodák. Potom do Skalice prišli aj na veľkonočné sviatky 3 jezuiti , 2 aj na turíčne sviatky. Keď boli v Skalici v júli z príležitosti pobožností v obnovenej kaplnke sv . Anny, senát mesta 27. júla 1660 písomne potvrdil, že budú mať rovnaké práva ako iní mešťania. Ešte v tomto roku sa v Skalici usadili natrvalo. Najprv sa ubytovali na radnici, ale v roku 1662 kúpili dom na námestí a tu otvorili prvé triedy latinskej školy. Bohoslužby vykonávali vo farskom kostole. Roku 1663 bolo zapísaných 128 žiakov.

Boli zatriedený do 3 tried, do triedy parvistov, principistov a gramatistov. Učil ich pravdepodobne jeden profesor, lebo okrem riaditeľa školy, superiora Matúša Padelu, je zapísaný ako učiteľ len magister Pavol Kiel. Táto škola bola podstatne odlišná od našich predstáv o dnešnej škole. Žiaci boli natlačení do jednej alebo dvoch izieb obytného domu. Ešte aj v nasledujúcich rokoch učieval jeden profesor viacero ročníkov spojených dovedna. V nižších ročníkoch učili magistri. U jezuitov bolo zvyklosťou, že členov rehole pred započatím teologického štúdia nechali niekoľko rokov učiť v nižších triedach s titulom magister, pričom ich každý rok prekladali na iné miesto, aby sa v meste príliš neudomácnili a aby získali čo najviac skúseností. V prvých rokoch skalického gymnázia nemali dostatok vlastných rehoľných magistrov, a preto si prenajímali učiteľov svetských absolventov, ktorí sa chceli stať kňazmi, ale nemali prostriedky na ďalšie štúdium. V roku 1664 sa obišiel prefekt školy páter Václav Kubici bez učiteľa, lebo žiakov bolo len 70, hoci škola bola rozšírená o ďalšiu triedu. Aj roku 1665 učil samotný prefekt páter Mikuláš Blaškovič 60 žiakov. Od roku 1666 bol na škole okrem prefekta aspoň jeden pomocný učiteľ. Najprv mali iba nižšie triedy a rozširovali len prípravku, v ktorej mali najviac žiakov. Roku 1667 mali 237 žiakov. Roku 1675 mala škola 232 žiakov a zaviedli druhé oddelenie prípravky, zdá sa , že v najnižšom oddelení sa žiaci učili len čítať a postupne otvárali i vyššie ročníky.

V roku 1689 otvorili i najvyššiu triedu rétorov. Do najvyšších ročníkov sa dostalo obyčajne len málo žiakov. Profesori bývali traja, jeden učil humanitné triedy, poétov a rétorov, druhý tzv. gramatikálne triedy, principistov, gramatistov a syntaxistov a tretí mal ostatné nižšie ročníky. Začiatkom roku 1672 dostali budovy a kostol, ktoré mesto odňalo evanjelikom, kostol Najsvätejšej Trojice posvätil 23. apríla 1672 biskup Juraj Báršoň. Tento kostol užívali, dokedy si nepostavili kolégium. Po nich ho prevzali karmelitáni. Roku 1680 sa školský rok začal s 286 žiakmi, no čoskoro vypukla v Skalici morová epidémia. Pátri poslali žiakov domov a dali sa do služby chorým a umierajúcim. Pritom sa aj oni nakazili a všetci 4 zomreli v službe lásky k blížnym. Ešte počas morovej epidémie prišiel Václav Kubici ako nový predstavený a potom dvaja pátri a nasledujúceho roku znovu otvorili školu a pokračovali vo svojej činnosti. V roku 1693 začali po prípravných prácach stavať svoje budovy na námestí. Základný kameň posvätil 31. mája 1693 biskup Pavol Balaša. V roku 1697 sa do nových priestorov na námestí presťahovali i keď neboli celkom hotové. Počet žiakov býval od 200 do 300, v roku 1740 ich bolo 381. V roku 1701 generálny predstavený spoločnosti Thyrsus Gonzáles povýšil skalický dom na kolégium a 16. októbra menoval prvého rektora P. Františka Péčiho. V kolégiu žilo 5 - 6 pátrov, 2 -3 magistri a 5 - 6 rehoľných bratov. Vyučovanie bolo narušené za povstania Františka Rákocziho v rokoch 1704 - 1708. Žiakov viac raz vypočúvali, 16 odviedli ako zajatcov, mnoho študentov zo strachu opustilo školu, ale vo vyučovaní sa pokračovalo i s nižším počtom žiakov. V roku 1711 pre mor otvorili školu až 28. apríla , ale žiaci zameškané dobehli a školský rok dokončili. V roku 1714 začali stavať kostol zasvätený sv. Františkovi Xaverskému, podľa schémy Il Gesú v Ríme. 5. septembra 1729 pri veľkom požiari im vyhorel kláštor s kostolom.

Tabuľka: Prehľad vlastníctva a využitia kostola v Skalici

tags: #jezuitsky #kostol #skalica #od #kedy #patri