Kniha o kardinálovi Jozefovi Tomkovi vyšla v roku 2018 pri príležitosti viacerých významných výročí spojených s jeho životom a miestami, kde pôsobil. Autor knihy, Mons. Marián Čížmár, pripomenul, že v roku 1943 sa mladý maturant Jozef Tomko rozhodol dať svoj život do služieb Krista a Cirkvi, keď vstúpil do kňazského seminára v Bratislave.
V Predslove ku knihe kardinál Jozef Tomko napísal, že nemal žiadne ťažkosti so súhlasom s napísaním svojho životopisu, pretože jeho život sa odohrával na známych miestach a jeho služba Bohu, Cirkvi a ľuďom bola zväčša verejne známa.
Autor dal svojej knihe podtitul „Život v službe evanjelia“. Tento prívlastok beriem ako výzvu na spytovanie svedomia skôr ako nejaké realistické tvrdenie o celom mojom živote. Ďakujem Bohu za všetko, čo mi v dlhom živote poprial. On vie najlepšie posúdiť, čo bolo naplno v službe evanjelia. Aj o tom musím povedať so sv.
Kniha má 7 častí, v ktorých je zhrnutých spolu 28 kapitol.
Od kolísky k oltáru
Prvá časť s názvom Od kolísky k oltáru približuje prostredie, v ktorom Jozef Tomko prišiel na svet, jeho rodnú obec, rodičov a súrodencov, život vo farnosti kde sa formoval v kresťanskej viere. Autor približuje aj postavu miestneho farára a dekana dr. Štefana Héseka, významnú osobnosť, ktorý vysoko pozdvihol ľud, ktorý mu bol zverený aby ho viedol k Bohu a ku kresťanskej kultúre i kultúrnosti života.
V kapitole s názvom - Študent gymnázia v Michalovciach - kniha pojednáva o rokoch štúdiá na michalovskom gymnáziu, približuje spomienky Jozefa Tomka na toto obdobie jeho života, v ktorom dôležitú úlohu zohral vynikajúci kňaz a pedagóg dr. Štefan Hlaváč, profesor náboženstva na gymnáziu v Michalovciach. Títo dvaja kňazi, dr. Štefan Hések a prof. dr. Štefan Hlaváč mali rozhodujúci vplyv na formovanie kňazského povolania v prípade Jozefa Tomka.
Po maturite v roku 1943 Jozef Tomko sa vydal za hlasom Pánovým, a nastúpil na cestu služby Kristovi v jeho Cirkvi. O tom pojednáva kapitola knihy pod názvom Seminarista v Bratislave a v Ríme. Roky prípravy na kňazstvo boli ťažké, lebo práve zúrila druhá svetová vojna, čo pocítili aj seminaristi v Bratislave, o čom sa pojednáva aj v tejto knihe. Po skončení vojny biskup Jozef Čársky poslal nadaného bohoslovca na ďalšie štúdiá do Ríma.
Po skončení základného teologického kurzu a predpísanej doby prípravy na kňazstvo Jozef Tomko bol 12. marca 1949 v bazilike sv. Jána v Lateráne vysvätený za kňaza. O tom už pojednáva druhá časť knihy, ktorá má názov V kňazskej službe.
Kňazská služba a pôsobenie v Ríme
Ako kňaz Jozef Tomko zostal naďalej v Ríme, keďže jeho biskup na žiadosť predstavených Nepomucena i vatikánskych úradov súhlasil s tým, aby kňaz Jozef Tomko v Nepomucene vykonával funkciu i službu vicerektora ekonóma. Okrem toho pre kňazov a seminaristov, ktorí v tom čase boli v Ríme, návrat do Československa bol nebezpečný, keďže vo februári 1948 tam došlo k politickému prevratu a moci v štáte sa ujali komunisti, ktorí kruto prenasledovali veriacich, najmä biskupov, kňazov a rehoľníkov.
V roku 1961 Jozef Tomko nastúpil miesto pracovníka na Svätom ofíciu pod vedením jej prefekta kardinála Alfreda Ottavianiho. Bola to rušná doba, keďže bežali prípravy na Druhý vatikánsky koncil, a aj počas jeho priebehu Jozef Tomko bol v strede tohto diania, ba ako člen Svätého ofícia bol priamo zaangažovaný na rozličných prácach, ktoré súviseli s dianím na koncile.
V tejto práci sa osvedčil, čoho dôkazom bol fakt, že bol poverovaný dôležitými úlohami nielen vo Vatikáne, ale aj v zahraničí. Napokon koncom roku 1974 pápež Pavol VI. ho vymenoval za subsekretára Kongregácie pre biskupov.
V júli 1979 nový pápež Ján Pavol II. vymenoval Jozefa Tomka, a dňa 15. septembra 1979 v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne aj vysvätil za arcibiskupa, a zveril mu dôležitý úrad Generálneho sekretára celocirkevnej biskupskej synody. O tomto období života Jozefa Tomka i o jeho práci pojednáva tretia časť tejto knihy pod názvom V službe nástupcu apoštolov. V tomto úrade zotrval päť rokov.
Intenzívne sa podieľal na prácach a priebehu celocirkevných biskupských synod, a to: v januári 1980 mimoriadnej biskupskej synody holandských biskupov, ktorá sa zaoberala riešením problémov Cirkvi v Holandsku.
V máji 1985 počas slávnostného konzistória v Ríme pápež Ján Pavol II. zaradil Jozefa Tomka medzi kardinálov katolíckej Cirkvi, a zveril mu jeden z najdôležitejších postov v riadení katolíckej Cirkvi; vymenoval ho totiž za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Kardinál Jozef Tomko šestnásť rokov stál na čele svetových misií katolíckej Cirkvi. Za toto obdobie prešiel mnohokrát všetky svetové kontinenty.
Kardinál a prefekt
O tom všetkom pojednáva táto kniha v štvrtej časti s názvom Kardinál a prefekt. Čitateľ sa dozvie aj o tom, čo všetko robil kardinál Tomko v tomto období aj pre svoju rodnú vlasť, ktorá bola sužovaná zo strany totalitného komunistického režimu. Všemožne sa snažil pomáhať veriacim na Slovensku i v Slovákom v zahraničí.
Ovocím jeho námah bol zrod Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde Slováci z celého sveta našli svoj akoby druhý domov, oporný bod pre posilnenie duchovného života, kresťanskej viery, a vzájomnej spolupatričnosti. Na Slovensko sa snažil posielať náboženskú literatúru, ktorá sa pripravovala práve na pôde Slovenského ústavu sv.
Dôležitú úlohu zohral kardinál Jozef Tomko v procese obnovenia náboženského života vo vlasti krátko pred revolučným rokov 1989, v čase priebehu tzv. „nežnej revolúcie“, i v období, keď veriaci aj na Slovensku mohli slobodne vyznávať svoju vieru.
Šiesta časť knihy s názvom S pápežom na Slovensku približuje účasť kardinála Tomka na prípravách a priebehu troch apoštolských ciest pápeža Jána Pavla II. na územie slobodného Slovenska v rokoch 1990, 1995, 2003.
Siedma časť pod názvom Areopágy činnosti je snahou sumarizovať ďalšie rozličné aktivity kardinála Tomka, ktoré vykonával v čase aktívnej služby, ale aj po zanechaní aktívnej činnosti. Jozef Tomko neustále venoval pozornosť a aj aktívne sa podieľal na rozvíjaní ekumenizmu a medzináboženského dialógu, po dovŕšení 75 rokov života i on bol nútený zanechať úrad z dôvodu veku, no pápeži ho poverovali inými dôležitými službami, ako bola napr. služba predsedu komitátu Medzinárodných eucharistických kongresov, služba pápežského vyslanca v rozličných krajinách sveta, a iné služby, ktoré neraz boli veľmi delikátne.
Popri tejto všetkej práci Jozef Tomko nezabúdal ani na literárnu činnosť, čoho svedectvom sú početné jeho publikácie, prednášky, prejavy, príhovory, kázne, príspevky do rozličných časopisov, vystúpenia na rozličných vedeckých sympóziách, biskupských konferenciách po celom svete. Časť z týchto prác je obsiahnutá aj v bibliografii k tejto knihe.
Je preto samozrejme, že aj rozličné inštitúcie Cirkvi, štátov, univerzít, a iných rozličných spoločenstiev udelili kardinálovi za jeho prácu vysoké ocenenia.
Nedá sa v jednej knihe napísať všetko. Tak, ako knihy o dejinách miest a obcí môžu priblížiť čitateľovi len niektoré udalosti, tak aj kniha o kardinálovi Jozefovi Tomkovi chce poskytnúť informácie, ktoré čitateľovi umožnia vytvoriť si základný obraz o tejto významnej osobnosti. K tomu bola zvolená aj metóda písania. Značný priestor je daný výrokom hlavnej postavy deja, Jozefovi kardinálovi Tomkovi.
Práca je osobný, svojský pohľad toho, kto sa odvážil podpísať sa pod toto dielo. Neraz aj váhal, či vôbec má sa podpísať, veď fakticky podstatnú časť tejto knihy tvoria výroky kardinála Jozefa Tomka, citáty z jeho prác, homílií, prednášok, príspevkov do rozličných časopisov. Sám kardinál Tomko na to poukazuje v Predslove k tejto knihe: „Kto sa trochu vyzná v mojom životopise, ten nájde v knihe odozvu mojich spisov, ktoré som vydal behom viacerých desaťročí, ako aj hlavné dokumenty, ktoré som vydal v rôznych rečiach a ktoré už dnes ťažko nájsť. Osobne to považujem za pozitívnu stránku tejto knihy a náhradu za akési „vybrané diela“ z mojej tvorby.
Jozef Tomko patrí medzi najvýznamnejších Slovákov. J. Em. Mons. Jozef Tomko je kardinál Svätej rímskej cirkvi, titulárny arcibiskup, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, emeritný predseda Pápežského komitétu pre medzinárodné eucharistické kongresy, spisovateľ.
Keď vyšlo v roku 2014 prvé vydanie publikácie Ut Ecclesia aedificetur, bola darom ku kardinálovej deväťdesiatke. Osobne sa jej mimoriadne potešil, podrobne ju preštudoval a napokon opravil niekoľko nepresností. Toto druhé vydanie je tak autorizované a doplnené o najnovšie informácie.
Ján Chryzostom kardinál Korec bol prvým predstaviteľom slovenskej cirkevnej provincie, ktorému sa dostalo vďaka osobným kvalitám takej cti, že sa stal členom kardinálskeho kolégia. Za kardinála ho potom ustanovili 28. júna 1991.
Kardinál Tomko je dnes najvýznamnejším žijúcim Slovákom. Preto sa s ním budeme raz za mesiac stretávať i v našom vysielaní. Jeho vnímanie udalostí vo svete i doma má pre nás nesmiernu hodnotu.
História a vývoj hodnosti kardinála
História hodnosti kardinála sa takmer zhoduje so začiatkami rímskeho kresťanstva. Kardináli boli už vtedy najdôležitejšími spolupracovníkmi rímskeho biskupa. Túto históriu možno dobre sledovať už od 4. Úloha a postavenie kardinálov sa formovali postupne. Spočiatku boli kardináli poradcami a spolupracovníkmi pápeža v službe tzv. „tituli“ mesta Ríma, ako sa vtedy nazývala farnosť.
Pôvodne neboli výhradní voliči pápeža, rímskeho biskupa. Kto volil právoplatne rímskeho biskupa? Najdôležitejšie svedectvo máme od pápeža sv. Symmacha ( Sardínia - bol 51. pápež od 22. novembra 498 až do smrti † 19. júla 514, Rím). Do jeho zvolenia bol zvykom, že na voľbe nového pápeža participoval rímsky klérus v úzkej súčinnosti s ľudom mesta Ríma, ktorý voľbu schvaľoval.
Pretože dochádzalo k nezrovnalostiam, ktoré Simmachus sám zažil, zvolal 1. marca 499 rímsku synodu, ktorá rozhodla, že pri voľbe pápeža víťazí, ten kto získa väčšinu hlasov.
V stredoveku, so silnejúcou mocou svetských panovníkov, sa stalo zvykom, že voľba novej hlavy cirkvi musela byť potvrdená cisárom. Posledným takto „schváleným“ pápežom bol sv. Gregor III. Lateránsky koncil v roku 769, ktorý zvolal pápež Štefan III. Prvou významnou právnou normou upravujúcou pápežskú voľbu bola bula Mikuláša II. In nomine Domini z 13. apríla 1059. Bula síce formálne nezrušila právo cisára schvaľovať voľbu, no učinila ju menej významnou. Od roku 1059 sú kardináli výluční voliči pápeža.
Tu začína výsadné postavenie kardinálov ako voličov pápeža. Právo voliť pápeža však dostali len kardináli - biskupi. Od roku 1150 sa kardináli zhromažďujú v tzv. „sacrum collegium“, ktorému predsedá dekan, ktorý per se je od začiatku biskupom suburbikárnej diecézy Ostia. Pápež Alexander III., ktorý zvolal Tretí lateránsky koncil, ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba už bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes.
Tento dokument však svojou nedokonalosťou umožnil dlhé obdobia sede vacante a časté intervencie svetských mocnárov do priebehu voľby. Uvedené nedokonalosti sa usiloval odstrániť blahoslavený Gregor X., ktorý bulou Ubi periculum zo 7. júla 1274, potvrdil, že voľba je vyhradená iba kolégiu kardinálov, pričom pasívne volebné právo získal každý pokrstený katolík (dokonca aj laik). Rozhodol, že kardináli nesmú počas voľby udržiavať nijaké kontakty s okolitým svetom. Ak by sa nedohodli na mene pápeža po troch dňoch, mal im byť umenšený prídel stravy.
Voľba pápeža
V priebehu nasledujúcich storočí došlo k viacerým viac alebo menej podstatným zmenám. Klement V. v dokumente Ne Romani zo 6. decembra 1311 zdôraznil, že kardinálske kolégium počas interregna nenahrádza pápeža a hlavné exekutívne úlohy Cirkvi sú dočasne zverené camerlengovi a apoštolskému penitenciárovi. V priebehu času a najneskôr od 15. storočia bol kardinál dokonca viac ako biskup alebo arcibiskup, ba dokonca ako patriarcha (Bula „non mediocri“ pápeža Eugena IV.). Od 13. do 15. storočia nepresiahlo sväté kolégium kardinálov počet 30 členov.
V konštitúcii In eligendis z 8. októbra 1562 Pius IV. taktiež potvrdil, že kardináli majú zakázané komunikovať počas voľby s kýmkoľvek nepovolaným. Pápež Sixtus V. ustanovil počet kardinálov na 70: 6 kardináli-biskupi, 50 kardinálov-kňazov a 14 kardinálov-diakonov (konštitúcia Postquam verus z 3.
Gregor XV., promulgoval dve normy venované konkláve: Aeterni Patris Filius (15. 11. 1621) obmedzujúcu tzv. Ius Exclusivae, teda právo veta niektorých európskych panovníkov počas voľby prostredníctvom nimi poverených kardinálov, a dokument Decet Romanum Pontificem (12. 3. 1622), kodifikujúci niektoré procedúry počas konkláve.
Klement XII. v konštitúcii Apostolatus officium zo 4. októbra 1732 upravil spravovanie Cirkvi počas sede vacante kardinálmi a odsúdil (ale nezrušil) Ius Exclusivae. Vydal tiež dekrét (vo forme tzv. chirografu - ručne písaného latinského listu) Avendo noi (24. 12. 1732) týkajúci sa finančných výdavkov počas konkláve.
Pius VI. vydal dva špeciálne dokumenty týkajúce sa interregna a konkláve: Christi Ecclesiae regendae (30. 12. 1797) a Quum nos superiore anno (13. 11. 1798). V druhom z nich rozhodol, že pápežská voľba je platná aj vtedy, keď je voličské teleso veľmi malé.
V 19. storočí došlo k dvom zásadnejším modifikáciám noriem venovaných konkláve. Prvou bola bula blahoslaveného Pia IX. In hac sublimi z 23. Významná je konštitúcia Leva XIII. Predecessores nostri (24.5.1882) upravujúcou konanie konkláve za mimoriadnych okolností.
Ako sa ukázalo neskôr nie dobré rozhodnutie bl. Pia IX., nezrušenie Ius Exclusivae lebo po smrti Leva XIII. právo veta bolo uplatnené zo strany krakovského kardinála Jána Puzynu . Puzyna v mene rakúsko-uhorskej vlády vylučoval Mariana kardinála Rampollu z možnosti byť zvolený a aj napriek formálnym protestom Rampollu i celého kardinálskeho kolégia. Rampola sa nakoniec vzdal kandidatúry. Zvolený bol kardinál Giuseppe Sarto, ktorý prijal meno Pius X., ten následne zrušil právo tzv. právo exkluzívy, ktoré dávalo predtým katolíckym suverénom právo vylúčiť niekoho ako kandidáta na pápežský stolec.
K definitívnemu zákazu Ius Exclusivae došlo prostredníctvom konštitúcie Commissum nobis sv. Pia X. z 20. Rozsiahlou apoštolskou konštitúciou Vacante Apostolica Sede (25.12.1904) ten istý pontifik zrušil všetky predchádzajúce normy okrem svojej vlastnej konštitúcie Commissum nobis a Predecessores nostri svojho predchodcu. Potvrdil, že na úspešné zvolenie je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov všetkých kardinálov, s vylúčením vlastného hlasu kandidáta. Aby sa skrátil čas medzivládia, Pius X. nariadil konanie dvoch volebných kôl dopoludnia a dvoch popoludní. Právo voliť pápeža získali aj tí kardináli, ktorí ešte neboli kreovaní, ale ich menovanie bolo už verejne ohlásené. Zrušená bola voľba postúpením, vďaka čomu zostali v platnosti len tri spôsoby voľby.
Pius XI. vydal dve normy venované konkláve, ktoré doplnili konštitúciu Vacante Apostolica Sede. Boli nimi motu proprio Cum Proxime (1.3.1922) a apoštolská konštitúcia Quae divinitus (25.3.1935). Prvá norma predĺžila čas začiatku konkláve na 15 dní od smrti alebo rezignácie pápeža, pričom za mimoriadnych okolností mohol byť tento čas natiahnutý až na 18 dní. Každý z kardinálov dostal právo na dvoch asistentov či už z radov laikov alebo klerikov. Pius XI. ustanovil, aby kardináli denne slávili Eucharistiu a ten kardinál, ktorý by nebol schopný sa tohto slávenia zúčastniť, mal prijať Oltárnu sviatosť počas zvyčajnej omše.
Dôvodom predĺženia času začatia konkláve bola osobná skúsenosť Pia XI. Konkláve vo februári 1922, z ktorého sám vzišiel, sa nemohli zúčastniť traja americkí kardináli: William Henry O'Connell z Bostonu, Denis Dougherty z Philadelphie a Louis-Nazaire Bégin z Québec City. Prvý zo spomínaných kardinálov z tej istej príčiny nestihol ani konkláve v r. 1914, a preto podal Piovi XI. oficiálny protest proti krátkej dobe od začiatku interregna do začatia konkláve. Pápež sťažnosti vyhovel a v spomínanej norme Cum Proxime túto dobu predĺžil.
Druhá z uvedených noriem, konštitúcia Quae divinitus, mierne upravovala 23. a 24. článok konštitúcie Vacante Apostolica Sede. Pius XII. konštitúciou Vacantis Apostolicae Sedis z 25. decembra 1945 ustanovil, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas. Zároveň zakázal, aby boli počas konkláve v Sixtínskej kaplnke prítomné akékoľvek zariadenia slúžiace na zvukový alebo obrazový záznam a reprodukciu jeho priebehu.
Na tajnom konzistóriu 15. decembra 1958 ukončil pápež sv. Ján XXIII. Zrušil obmedzenie stanoveného počtu kardinálov 70 a 15. apríla 1962 vydal motu proprio Cum gravissima, ktorým stanovil, že všetci kardináli budú mať hodnosť biskupa.
Svätý Ján XXIII. modifikoval 5. septembra 1962 svojím motu proprio Summi Pontificis electio hranicu požadovanej kvalifikovanej väčšiny. Pápež sv. Pavol VI. v motu proprio Ad Purpuratorum Patrum z 11. februára 1965 určil, aby do kolégia kardinálov patrili aj východní patriarchovia. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae universae (15.8.1967) významne reorganizoval usporiadanie Rímskej kúrie, a ktorá v čl. 61, § 3 a čl. 118 upravuje aj niektoré detaily voľby Najvyššieho veľkňaza. V motu proprio Ingravescentem aetatem z 21. novembra 1970 stanovil, aby kardináli, ktorí presiahli 80. rok života, už neboli členmi dikastérií Rímskej cirkvi ani trvalých inštitúcií Svätej stolice a aby sa už nezúčastňovali voľby pápeža. V tajnom konzistóriu 5. novembra 1973 pápež Pavol VI. určil počet kardinálov - voličov pápeža na 120.
Tretím a najdôležitejším dokumentom bola apoštolská konštitúcia Romano Pontifici eligendo z 1. Pápež sv. Ján Pavol II., to znovu potvrdil v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis z 22. februára 1996. a spomedzi volebných metód ponechal iba metódu per scrutinium, teda osobné hlasovanie každého kardinála - voliča s využitím hlasovacích lístkov.
11. júna 2007 túto konštitúciu modifikoval po prvýkrát v motu proprio De aliquibus mutationibus in normis de electione Romani Pontificis Benedikt XVI. nariadil, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov. Títo však už nedisponujú aktívnym hlasom. Zároveň zdôraznil, že na platnosť voľby treba vždy 2/3 hlasov voličov, na rozdiel od nariadenia Jána Pavla II., ktorý po uvedených neúspešných kolách povoľoval absolútnu väčšinu.
Druhou modifikáciou, ktorú vykonal emeritný pontifik, je motu proprio Normas nonnullas, ktoré podpísal v deň výročia promulgácie apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Universi Dominici gregis (UDG) - 22. februára na sviatok Katedry sv. Petra, apoštola. Obsahuje viacero menších úprav spomínanej konštitúcie, ale aj pár zásadnejších zmien. Medzi ne patrí možnosť začať konkláve skôr než po 15 dňoch ako to predpisuje UDG, hoci už v čl. 37 tejto konštitúcie Ján Pavol II. uvádza: „...avšak ponechávam na kardinálske kolégium, aby posunulo začiatok voľby o niekoľko dní, ak jestvujú závažné dôvody“.
Benedikt XVI. k tomu dodáva, že najneskôr 20 dní od uprázdnenia stolca musia kardináli - voliči začať voľbu.
Pápež ďalej zdôrazňuje potrebu zachovávania najvyššej miery tajnosti a ustanovuje, aby nik bezdôvodne nepristupoval ku kardinálom - voličom presúvajúcim sa medzi Domom sv. Marty, kde sú ubytovaní, a miestom voľby. Všetky ostatné osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná pre plynulý priebeh konkláve (napr. sekretári a technickí pracovníci) sú povinné zložiť predpísanú prísahu na evanjeliá a zaviazať sa k mlčanlivosti ohľadom čohokoľvek, čo sa týka voľby.
Toto tajomstvo z nich môže sňať len novozvolený pápež alebo jeho nástupcovia. V opačnom prípade hrozí týmto osobám trest exkomunikácie latae sententiae, teda vylúčenie z Cirkvi vykonaním samotného skutku prezradenia tajomstva.
Z uvedených dokumentov vidieť ako sa v dejinách vyvíjalo postavenie a úloha kardinálov. Poslední pápeži od pontifikátu Jána Pavla II. udeľujú kardinálsku hodnosť aj ako ocenenie zásluh významným biskupom, kňazom alebo teológom. Pritom nebiskupi vymenovaní za kardinálov nemusia prijať biskupské svätenie - napr. Prof. Tomáš Josef kardinál Špidlík český katolícky teológ, kňaz, jezuita Bol považovaný za odborníka na kresťanský Východ a jeho spiritualitu.
Je zvykom, že pri menovaní nových kardinálov si meno (niekedy aj mená) pápež ponechá pre seba a nezverejní ho. Takémuto kardinálovi hovoria, že je tajný alebo utajený; lat. In pectore. Ten, koho meno nebolo zverejnené a pápež si ho ponechal v srdci, nemá zatiaľ žiadne práva a povinnosti kardinálov. Keď sa však jeho meno zverejní, väčšinou pri ďalšom menovaní nových kardinálov, nadobúda všetky práva a povinnosti kardinála.
Z pontifikátu sv. Pavla VI. Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, kňazský, diakonský. Kardinál biskup; sem patrí 6 kardinálov. Týmto kardinálom pápež udelil titul niektorej z prímestských cirkví. Kardinál kňaz; najpočetnejšia skupina kardinálov. Títo dostávajú za svoj titul niektorý z chrámov, ktoré sa nachádzajú v Ríme. Títo kardináli zastávajú svoje posty vo svojich diecézach, či arcidiecézach. Po desiatich rokoch im môže pápež udeliť titul kardinála kňaza. Z kardinálov, ktorým bola udelená niektorá z prímestských cirkví (kardináli biskupi) a jedine tí volia spomedzi seba dekana a vicedekana posvätného kolégia kardinálov.
Dekan je na čele kardinálskeho zboru, ale ani on a ani vicedekan nemajú žiadnu riadiacu moc nad ostatnými kardinál...
Vývoj počtu kardinálov v histórii
Počet kardinálov sa v priebehu histórie menil, čo ovplyvnilo aj ich úlohy a postavenie v Cirkvi. Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré kľúčové zmeny v počte kardinálov: