Katechizmus, Adam a smrteľná prirodzenosť človeka

Článok sa zaoberá hlbokými otázkami ľudskej existencie, hriechom a smrťou, ako aj možnosťami spásy a obnovy. Skúma, ako kresťanská teológia a filozofia odpovedajú na tieto základné otázky.

Ľudská dôstojnosť a jej základy

Koncept ľudskej dôstojnosti je kľúčový pre etické, právne a politické úvahy. Dôstojnosť je subjektívny koncept, výsledok hodnotenia, kde posudzujúci subjekt rozhoduje, či niečo alebo niekto je dôstojné/ý alebo nedôstojné/ý. V teistickom a kresťanskom prostredí, kde sa všetci spoliehali na Božiu vôľu ako na plán, ktorý riadi stvorenie a dejiny, fungoval normatívny koncept dôstojnosti perfektne. Ľudia prostredníctvom zjednotenia s trpiacim, umučeným a obetujúcim sa Božím Synom znovu nadobudli pred Otcom Božie synovstvo. Až do tej miery, že každá z ľudských bytostí - už na počiatku stvorených na Boží obraz - teraz nezaslúžene (z milosti) získala aj Božiu podobu.

Práve v prípade dôstojnosti ide o žiarivý príklad tzv. „Böckenfördeho teorému“, formulovaného v roku 1967: „Liberálny a sekularizovaný štát sa živí z normatívnych predpokladov, ktoré sám zo seba nie je schopný garantovať“. Medzi tieto normatívne predpoklady zaiste patrí aj ľudská dôstojnosť ako zdroj ľudských práv, a teda ako základ a počiatok právnej ochrany jednotlivca. Všetci sú o nej presvedčení, všetci o nej hovoria s rečníckym nadšením a neochvejnou istotou, všetci sa jej dovolávajú pri jej najvykričanejších porušeniach; nikto však - alebo len málokto - je schopný vysvetliť, v čom spočíva, aké sú jej základy, prečo by mala byť taká neotrasiteľná a nedotknuteľná. Nakoniec niet divu, že pre mnohých môže v niektorých nariadeniach dôstojnosť pokojne spolunažívať s konaním, ktoré predstavuje jej priame narušenie, teda narušenie ich vlastných normatívnych základov.

Zachovanie významu rozumu

Jednou z hlavných dejinných úloh kresťanov tejto doby - vyznačujúcej sa nielen morálnou, ale aj existenciálnou temnotou - je zachovanie veľkého významu rozumu a reflexie v osobnom i kolektívnom živote ľudí. Práve rozum sa totiž v modernej dobe dostal do krízy: dôvera v jeho schopnosť poznať pravdu, a teda realitu, určiť objektívne základy morálky, práva a politiky, vybudovať osobné vzťahy na solídnych, a nie na neistých alebo arbitrárnych základoch, akými sú emócie. Z tohto dôvodu navrhujem, aby sme si zachovali veľmi úzky koncept ľudskej dôstojnosti: hoci si uvedomujeme jeho dvojznačnosť a nesprávne chápanie, ku ktorému môže viesť. Inými slovami navrhujem, aby sme prijali sekularizovaný dialóg a energicky odmietli ten ideologický, sekularistický.

Ak sa na túto problematiku pozrieme bližšie, nájdeme analogický pokus na začiatku používania tohto slova v uvedenom význame, keď vo vrcholnej renesancii Pico della Mirandola predniesol pamätnú reč Oratio de Dignitate Hominis (1496). Práve počnúc týmto talianskym renesančným autorom sa začína bežne stotožňovať osobitná ľudská dôstojnosti v Božom stvorení so slobodou, ktorou Boh obdaril toto svoje stvorenie. O tri storočia neskôr, v roku 1785 Immanuel Kant vo svojom diele Základy metafyziky mravov predpokladal princíp dôstojnosti ako kľúčový prvok na rozlíšenie medzi osobami a vecami (ktoré je pre etickú, právnu a politickú reflexiu podstatné).

Smrteľná prirodzenosť a nádej v kresťanstve

Každý človek už počas života získava skúsenosť so smrťou. Strach zo smrti, ktorej ontológia a kozmológia je vytrhnutá z kontextu stvoriteľského a vykupiteľského plánu s človekom, naozaj robí nás neslobodnými a neľudskými. Ateizmus ovládol novoveké myslenie, vyznáva, že smrť je ničota a anihilácia osoby. Smrť nie je dielom zákonov prírody, ale dôsledkom hriechu a jeho zákonov. Dráma smrti začala už na úsvite ľudských dejín: hriechom vstúpila do sveta smrť (Rim 5, 12 - l 7; 1 Kor 15,21).

Empirická smrť, ktorú potvrdzuje poverený lekár, nie je v kresťanskej perspektíve tragédia, pretože v kresťanstve, tak ako v judaizme, nie je medzi empirickou smrťou a ničotou rovnica. Otcovia Cirkvi dokonca smrť považujú nie za príliš prísny trest od Boha, „pretože smrť zabraňuje zlu, aby sa stalo nesmrteľným. Podľa kresťanstva však existuje druhá smrť, ktorá vyplýva z toho, že človek vedome nesplnil, odmietol podmienky uskutočnenia Božieho zámeru s človekom. Človek, stvorený s múdrosťou a láskou na Boží obraz a podobu, dostal na starosť celý svet, aby vládol v božom mene nad všetkým tvorstvom a slúžil iba svojmu Stvoriteľovi.

Kristova smrť a vzkriesenie

V ekonómii spásy viac ráz ponúkol ľudom zmluvu a ústami prorokov ich povzbudzoval, aby očakávali spásu. Tá prichádza v Druhej Božskej osobe, jednorodenom Synovi, ktorý sa mocou Ducha Svätého stal človekom. Kristus, čo do božej podstaty nesmrteľný, sa stáva kvôli nám smrteľným človekom. Berie na seba aj našu smrť, a to násilnú smrť. Tá nebola len nejakou nehodou, on ju sám oznámil učeníkom, aby nevzniklo pohoršenie, ale bola predpokladom v Božom zámere.

Kristus zomiera teda za nás (1Sol 5,10), keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5,6), za naše hriechy (1Kor 15, 3; 1Pet 3,18). Odkiaľ pramení spasiteľný účinok Kristovej smrti? Tým, že sa jej podrobil, ju premohol. Východná liturgia zhrňuje tento paradox Bohoľudského diela v Kristovi: „Smrťou smrť popravil a tým, čo boli v hroboch, daroval život.“ Kristus zastavil jej definitívny triumf, ona prestala byť jeho vzkriesením nutnou. Stretol sa so smrťou na jej vlastnej pôde a jej zbraňami ju porazil.

Aj po veľkonočných udalostiach generácie ľudí stále zomierajú a zlo nielenže neprestáva, ale máme dojem, že skôr mohutnie. Vieme však, že definitívne víťazstvo príde na konci dejín, pri príchode Krista v sláve. Ateistický humanizmus príliš fixuje človeka do viditeľnej pozemskej reality a pre takého človeka je vždy konfrontácia so smrťou tragická. No skutočná kresťanská antropológia vníma človeka celostne, ako kompaktnú bytosť. V novšom ponímaní je populárne presvedčenie, že človek je nehotová, neukončená bytosť, kráča svojím príbehom k naplneniu nádeje, ktorú mu ponúka Kristovo bohoľudské dielo.

Preto Otcovia Cirkvi jednohlasne považujú život za putovanie a každého človeka za pútnika. Sv. Augustín hovorí, že je dôležité byť na lodi, aby nás nieslo drevo, aby sme mali silu preplávať more. Drevo Kristovho kríža nás chráni pred utopením sa v tomto svete. A klasický katechizmus, ktorým boli formované po stáročia celé generácie ľudí, má medzi prvými otázkami aj túto: Na čo sme na svete? Odpoveď: „Aby sme dosiahli večné spasenie. Dosiahnuť večné spasenie znamená toľko, ako sa dostať do neba a mať účasť na božej blaženosti.“

Vladimír Solovjov v Prvej prednáške o Bohočlovečenstve tvrdí, že na to, aby sa jedinec a spoločnosť mohli zmysluplne rozvíjať, aby došli k skutočnej spáse - záchrane, sú potrebné dva úkony. Najprv je to sebapotvrdzovanie a potom ho musí vystriedať sebazapieranie. Hriech egoizmu je v tom, že človeka vyhlasuje za najvyššiu bytosť. Apoštol Pavol nás učí tomu umeniu (Kol 2, 13; Rim 6,13). Zomierať s Kristom je prostriedkom na prekonanie rozporov života a prekonaním smrti.

V miere, v akej bojujeme vo svojom živote proti zlu, tak bojujeme proti smrti. Musíme nasadiť všetky sily na prekonávanie hriechov nielen u seba, ale aj v spoločenských štruktúrach. Zakúsime, priam fyzicky, ako nás učí sv. Simeon - Nový Teológ, že Kristus je skutočný osloboditeľ. Svätci a hlavne mučeníci nám ukazujú, že ich smrť nedesí ako nás. Smrť násilná sa podobá najviac Kristovej smrti, pretože ona je očistným kúpeľom, ktorý obmýva obete od všetkých hriechov a každej poškvrny.

tags: #katechizmus #adam #clovek #smrtelna #prirodzenost