Rúhanie v Katechizme katolíckej cirkvi: Definícia a kontext

Katechizmus katolíckej cirkvi sa venuje mnohým aspektom viery a morálky. V tomto článku sa zameriame na definíciu rúhania, ako ju uvádza Katechizmus, a preskúmame kontext odpustenia hriechov a ticha v živote kresťana.

Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu, ktoré spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú „slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno (...) Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu a jeho svätému menu.

Katechizmus učí, že zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj „odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Príkladom takého rúhania bolo heslo „Gott mit uns” (Boh s nami), s ktorým išla do boja Hitlerová armáda.

Nedostatkom úcty voči Bohu je preklínanie, do ktorého sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa. Také konanie je taktiež prejavom nedostatku úcty voči Bohu. Katechizmus učí, že druhé prikázanie zakazuje magické používanie Božieho mena. Veriaci sú zaviazaní vydávať svedectvo o Božom mene: Svätý Jakub upozorňuje tých, ktorí skrze nehodné konanie „rúhajú sa práve vznešenému menu.” Svätý Augustín učí: „Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti.

Zapamätáme si: „Božie meno vyslovujeme s úctou. Používame ho preto, aby sme ho velebili, chválili a oslavovali.

Počas sviatosti krstu sme dostali meno, ktoré nás sprevádza celý život. Meno, ktoré máme, je pre nás niečím dôležitým. Vyslovujeme ho s úctou. Nemáme radi, keď ho niekto iný ignoruje. Vtedy to berieme ako poníženie našej osoby. Zvláštnou úctou by malo byť obklopené Božie meno.

Odpustenie hriechov

Odpustenie je kľúčovým pojmom kresťanstva. Jeho význam nie je len duchovný, ale aj psychologický. Kresťanstvo je náboženstvom založeným na odpustení hriechov, ktoré bolo prostredníctvom obety Božieho Syna Ježiša Krista na kríži uvoľnené a ponúknuté všetkým, ktorí ho chcú prijať, teda si uvedomujú svoju hriešnosť a potrebu odpustenia.

Katechizmus katolíckej cirkvi v bode 1452 o odpustení hriechov uvádza, že človek môže dosiahnuť odpustenie hriechov dvojakým spôsobom:

• Keď naša ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko - voláme takú ľútosť „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky - caritatis contritio). Skrz takúto ľútosť sa nám odpúšťajú všedné hriechy a dosiahneme ňou aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.
• Sviatosť zmierenia je pre nás kresťanov osobným stretnutím s Ježišom Kristom, ktorý nám prináša odpustenie a pokoj.

Bratia a sestry, v dnešnom pomerne krátkom evanjeliu Kristus viackrát spomína odpustenie hriechov. A ako sme počuli prítomných zákonníkov to pohoršilo. Spôsobilo to v nich zmätok a oni obvinili Ježiša z rúhania. Pre lepšie vysvetlenie si musíme pripomenúť, že v židovskej tradícii odpustenie hriechov bolo privilégium Boha! V tom si Židia jasne uvedomovali priepasť, ktorá oddeľuje človeka od Boha.

Človek sám nikdy nemôže zdolať túto vzdialenosť, len Boh môže odpustiť hriechy. My, dobre vieme, že Kristus je druhou Božskou osobou, čiže je Bohom a že má moc odpúšťať, a nie len má moc, ale On nám chce odpustiť naše hriechy. Vieme, že sami sa nedokážeme uzdraviť ani si odpustiť hriechy. Len Ježiš to môže urobiť. Má moc nám hriechy odpúšťať- ba čo viac, on to robí veľmi rád! Neprekáža mu veľkosť hriechu. Má nad ním moc.

Odpustenie je nám od Krista dané zdarma. Je to dar, ktorý dostávame prostredníctvom Krista. V odpustení spoznávame Božie srdce - skutočnú tvár Otca, ktorý sa nevzdáva ani jedného zo svojich detí.

Zosnulý kardinál Tomáš Špidlík hovoril, že jestvuje dvojaké vyznanie. Jedno hovorí: „Zhrešil som. Moje skutky sa nezrovnávajú s Božími prikázaniami.“ Druhé sa vzťahuje na človeka samého: „Som hriešny. Potrebujem odpustenie.“ A práve to druhé vyznanie je podstatné. Ak chceme získať odpustenie svojich hriechov, musíme si v prvom rade svoj hriech priznať. Prijať pravdu o sebe.

Taktiež si dobre uvedomujeme, že Boh pozná naše hriechy a že on „nepotrebuje naše priznanie“. Potrebujeme ho my. Teda byť pravdivý sám pred sebou. Nepretvarovať sa, nevyhovárať sa, neklamať. Priznať to, že som ďaleko od ideálu, ktorým je Ježiš. Potrebujeme sa zrieknuť svojho vlastného falošného “chlácholenia” a prestať hádzať vinu na iných. Pozrieť sa pravdivo, bez výhovorky a bez prikrášľovania na seba.

Na začiatku som povedal, že katechizmus katolíckej cirkvi uvádza, dvojakú možnosť odpustenia - dokonalú ľútosť alebo spoveď. Nebojme sa každý deň si nájsť čas na úprimnú ľútosť, alebo cez mesiac pristúpiť k sviatosti zmierenia.

Známi spisovateľ Oscar Wilde bol pre mravné priestupky odsúdený do väzenia. Keď ho odvádzali, musel čakať na stanici i so svojim strážcom v trestaneckom obleku a s ostrihanou hlavou. Jeden cestujúci ho spoznal a nahlas povedal: „Ľudia, to je Oscar Wilde!“ Potom pristúpil k nemu a napľul mu do tváre. Oscar nepovedal ani slovo. Svätý Bernard hovorí: „Klesne oslica a nájde sa kto jej pomôže vstať. Bratia a sestry, tak súdia hriešnika ľudia! Nebuďme podobní farizejom, ktorí odsúdili Krista za odpustenie hriechov. Neberme si od nich príklad. Naším príkladom je Ježiš - nosme si jeho slová vo svojom srdci: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9, 3).

V Novom zákone prichádza Ježiš s radikálnym posolstvom, privlastňuje si dovtedy výhradne Bohu náležiacu kompetenciu odpúšťať hriechu. Pobúrenie najmä náboženskej obce je vidieť na miestach, kde rozhrešuje chromého, prostitútku. Ježiš prináša tiež požiadavku odpustiť blížnym, čo znamená všetkým ľuďom i nepriateľom na to, aby mohol Boh odpustiť. Podobu odpustenia resp. Odpustenie v Novom zákone je podmienené dvoma skutkami: uznaním vlastnej hriešnosti, pokánia a prosby o odpustenie a odpustením druhým.

Božie milosrdenstvo je bez hraníc, odpustenie je možné pre všetky hriechy okrem "rúhania proti Duchu Svätému", ktoré Katechizmus katolíckej Cirkvi definuje ako: "vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý. Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti (impoenitentia finalis) a do večného zatratenia." (KKC, 1864).

Posolstvo Listov je jednotné v požiadavke vzájomného odpúšťania krívd. KKC (1473) charakterizuje následky odpustenia hriechov takto: "odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ospravodlivenie, to znamená stanie sa spravodlivým v Božích očiach, je zásluhou Kristovej obety, ktorá zotrela hriech človeka.

Kristovo mlčanie pred Pilátom

Evanjeliá podávajú opis udalostí, ktoré zasiahli do života samotného Ježiša Krista, ale rovnako intenzívne sprevádzajú vo svojich dôsledkoch aj život prvotného cirkevného spoločenstva. Pri pozornejšom sledovaní tejto udalosti, keď je Ježiš vypočúvaný pred Pilátom, môžeme si všimnúť jednu zvláštnu vec. Zaujme nás Kristovo mlčanie. Ježiš ostáva v istej chvíli ticho. Zdá sa, že aj samotný rímsky prefekt je zarazený. Možno očakával intenzívnu obhajobu, vysvetľovanie a motívy, pre ktoré Ježiš učil a konal tak, ako ho poznávali, ale opak sa stáva pravdou. Veľkňazi mnoho žalovali na Ježiša a v tej situácii Pilát kladie otázku: „Nič neodpovieš?“ (Mk 15, 4). Evanjelista Marek uvádza konštatovanie stavu: „Ale Ježiš už nič nepovedal“ (Mk 15, 5). Nastáva ticho, ktoré prekvapí mnohých. Zároveň je to ticho, ktoré oslovuje. Čím? No práve tým, že v očakávaní znejúceho slova sa neudeje nič mimoriadne: Kristus mlčí. Aj keď nepoznáme podrobnosti, môžeme vysloviť domnienku, že takéto ticho mlčania vzbudzuje mnohé otázky.

Keď Boh vypovedal svoje Slovo (porov. Jn 1, 1), nastal trvalý dialóg Božej dobroty a lásky k svojmu stvoreniu. V Liste Hebrejom čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 - 2). Kristovo mlčanie pred Pilátom je jedným zo spôsobov, ako sa Boží Syn prihovára nielen svojim súčasníkom, ale aj ľuďom dneška. Ticho večného Slova, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami, vo chvíli výzvy na odpoveď na otázku Piláta sa javí ako protirečivý paradox k svedectvu pravdy, kvôli ktorému prišiel na tento svet.

Ježiš nereagoval na obvinenia falošných svedkov, ktoré boli protirečivé a absurdné (porov. Mk 14, 55 - 61). Kristovo verejné účinkovanie je naplnené ohlasovaním pravdy o Bohu a človeku, ale predovšetkým o plnosti života v Božom kráľovstve. Ťažko sa prijímalo nové učenie; kládlo náročné požiadavky na osvojenie si nových spôsobov konania a na prijatie Božích noriem. Všetci si uvedomujú, že Kristovo učenie má moc, lebo on nekoná ako zákonníci, ale koná v pravde a dosvedčuje slová skutkami milosrdnej lásky. Odporcovia novej náuky zaslepení zlobou nechcú poznať pravdu, tá ich ani nezaujíma. Zaujatosť voči človeku môže vzbudzovať nevôľu a odmietanie aj voči slovu, ktoré ohlasuje. Akí sme si v mnohom podobní s ľuďmi Kristových čias.

Ježiš si bol vedomý neúprimnosti sudcov, ktorí svojím spôsobom plnili objednávku spoločensky vplyvných ľudí, ktorí sa cítili ohrození. Nevedno čím. Vlastne áno - ohrození neschopnosťou poznať a prijať pravdu o sebe samých. Toho, kto im ponúkal nové poznanie v pravde, neprijali. Kristus im nastavil zrkadlo; charakter trpiaci samoľúbosťou nebol schopný prijať pravdu seba samého a z toho dôvodu vznášali obvinenia. Im - mocným neprekáža, že sú krivé a falošné.

Keď veľkňaz položil Ježišovi konkrétnu otázku požadujúcu odpoveď na to, či je Mesiáš, vydal svedectvo o mesiášskej dôstojnosti (porov. Mk 14, 62), ktorú zhromaždený ľud prijal ako rúhanie, pretože použil vzorec, ktorý naznačoval, že sa považoval za samotného Boha.

Je logické, že vinníci sa snažia vysvetľovať a nespravodlivo obvinení sa usilujú brániť. Ježiš sa nebráni a nemá ani obhajcu. Obhajobou hlásanej pravdy sú skutky, ktoré koná. V Jeruzaleme na sviatok Posvätenia chrámu, keď Židom hovorí, že je Božím Synom, no odmietajú ho, vydá svedectvo: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi.

Dejiny vykúpenia a spásy ľudstva majú svoju podobu v prejavoch nielen Kristovho života, ale všetkých, ktorí sa zúčastňujú na zrade, odsúdení, mučení a ukrižovaní od chvíle, keď Ježiš vstúpil do Jeruzalema, až po Veľký piatok. Ak ľudia lační po krvi Mesiáša kričia, volajú; Boží Baránok v tichu prijíma odsúdenie. My kresťania týchto dní, tejto doby, potrebujeme sa zastaviť, aby sme porozumeli zvláštnemu tichu, ktoré pramení v nekonečnej láske Boha. Takéto ticho, bez najmenšieho náznaku niečo vysvetliť či povedať, je pre zúčastnených ich vlastnou porážkou.

Kristov príbeh začínajúci sa Kvetnou nedeľou, ku ktorému sa Ježiš približoval po celý čas verejného účinkovania, je tragickým paradoxom, keď si uvedomíme, že človek, ktorý konal dobro, je považovaný za nebezpečného, a človek, ktorý konal zlo (prepustený Barabáš), sa považuje za hodného slobody. Kristus, ktorý kriesil mŕtvych, oslobodzoval od nadvlády diabla, je obvinený z rúhania a odsúdený na smrť. Človek, ktorý vraždil a bol za to odsúdený, má byť oslobodený; stále môže byť „užitočný“ pre zlo.

Pilátova snaha o záchranu Ježiša sa skončila fiaskom; bol presvedčený o jeho nevine, ale dav si vyžiadal prepustenie zločinca; spravodlivý nedostal šancu, aby bol pozbavený krivého obvinenia.

Svätý Ignác Antiochijský napísal list Cirkvi v Efeze v situácii, keď už bol odsúdený na smrť, a zastávku v Smyrne využil aj na povzbudenie veriacich v tomto spoločenstve. Veriacich povzbudzuje: „Je lepšie mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť. Je dobré sa učiť, ak ten, kto hovorí, podľa toho aj koná. Je tu jeden Učiteľ, ktorý hovoril a všetko sa stalo; to, čo urobil v tichosti, je hodné svedectva Otca“ (Ignác z Antiochie, List Cirkvi v Efeze, 15, 1 - 2).

Všetky dôležité udalosti v dejinách spásy sú sprevádzané posvätným tichom a mlčaním. Boh ani dnes nevstupuje do ľudského srdca s lomozom, ale zaujme srdce človeka v tichu tvorivej lásky, ktorá dáva plný zmysel každému konaniu, v ktorom sa človek spája s Bohom.

Osvojme si múdrosť, ktorú nachádzame v Knihe Kazateľ: „Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť“ (Kaz 3, 7). Uvedomujme si, že nie všetko si vyžaduje našu okamžitú reakciu. Nepokladajme sa za takých dôležitých, že na všetko máme odpoveď a poznáme riešenie všetkého; dokonca ani v duchovnom živote. Dajme Bohu priestor, aby vstúpil do nášho vnútra a konal dielo svojej lásky v tichu, v ktorom poznávame zmysel Božej prítomnosti.

K tomu nech poslúži tento čas, keď v spoločenstve Cirkvi prežívame udalosti tak Kvetnej nedele, ako aj celého Veľkého týždňa. Čas venovaný modlitbe a duchovným aktivitám nech je darom ticha, v ktorom kontemplujeme Kristovu prítomnosť. Nezabúdajme, že dobrá modlitba sa rodí v tichu duše, ktorá nie je zaujatá ničím iným, len prítomnosťou Boha. Svedectvo viery kresťana týchto čias nie je v mnohých slovách a vonkajších prejavoch v snahe zaujať okolie, ale vo vernosti slovu, ktoré vychádza z prijatej pravdy kresťanskej náuky. Pravda Kristovho života vo všetkých prejavoch prináša pravý pokoj do ľudského srdca, ktoré má pred svojou bránou pevného strážcu, ktorým nie je nič iné ako ticho.

Ľútosť a pokánie sú dôležité pre odpustenie hriechov.

Kristovo mlčanie pred Pilátom.

Tabuľka: Odpustenie hriechov podľa Katechizmu katolíckej cirkvi

tags: #katechizmus #katolickej #cirkvi #ruhanie