Článok sa zaoberá vzťahom medzi katolicizmom a Charlesom Maurrasom, francúzskym mysliteľom a politikom, ktorý mal významný vplyv na formovanie francúzskeho nacionalizmu a monarchizmu. V kontexte Dreyfusovej aféry a vzniku fašizmu vo Francúzsku sa Maurrasove názory a aktivity stali predmetom rozsiahlych diskusií.
Dreyfusova aféra a antisemitizmus
Dreyfusova aféra, ktorá rozdelila francúzsku spoločnosť koncom 19. storočia, zohrala kľúčovú úlohu pri formovaní politických názorov Charlesa Maurrasa. Aféra sa týkala Alfreda Dreyfusa, francúzskeho dôstojníka židovského pôvodu, ktorý bol obvinený zo špionáže pre Nemecko. Hoci historici sa stále nezhodli, nakoľko bol Dreyfus odsúdený práve preto, že bol Žid, antisemitizmus bol vo Francúzsku prítomný.
Celé mesiace pred jeho zatknutím šíril antisemitský plátok La Libre Parole, pod vedením šéfredaktora Edouarda Drumonta, kampaň proti prijímaniu Židov medzi dôstojníkov francúzskej armády. Väčšina francúzskych Židov pochádzala z Alsaska, ich materinskou rečou bol germánsky dialekt (sám Dreyfus hovoril s nemeckým prízvukom) a početní nemeckí Židia sa tiež stali naturalizovanými Francúzmi: politik Joseph Reinach, prívrženec Dreyfusa, bol synom nemeckého bankára.
Pre francúzskych nacionalistov takíto Židia neboli „praví Francúzi z Francúzska“, teda sa im nedala zveriť obrana štátu. Skeptici ako Barrès a ateisti ako mladý Charles Maurras s tým názorom súhlasili. Katolicizmus bol integrálnou časťou francúzskej identity a armáda bola poslednou baštou katolíckeho Francúzska - na rozdiel od politikov imúnna pred vplyvom židovských a protestantských finančníkov. Kampaň za oslobodenie Dreyfusa sa teda vnímala ako pokus židovského „syndikátu“ zachrániť svojho človeka a sprisahanie s cieľom diskreditovať svätyňu pravého Francúzska, armádne velenie.
Francúzski katolíci, najmä nižší klérus, boli tiež široko presvedčení, že ich židovskí spoluobčania, dediči talmudického nepriateľstva voči katolicizmu, sa spojili s francúzskymi ateistami, protestantmi a slobodomurármi, aby podporili antiklerikálne programy republikánskych vlád - najmä útok voči katolíckemu školstvu.
V čase Dreyfusovej aféry sa začal politicky angažovať a jeho meno sa dostalo do povedomia širšej verejnosti. Vystupoval v tábore zástancov Dreyfusovej viny, na tému Dreyfusova aféra publikoval celý rad novinových článkov a roku 1899 vstúpil do politického zoskupenia Francúzskej akcie, v ktorom sa stal postupne hlavným ideológom. Viedol aj ich časopis, ktorý sa roku 1908 stal denníkom.
Židia a praví FrancúziZolu rýchlo nasledovali aj ďalší významní spisovatelia, učenci, výtvarníci a akademici. Dňa 14. januára, deň po uverejnení jeho listu, zverejnila L’Aurore petíciu za obnovenie procesu pod titulkom Manifest intelektuálov. Bola to v novoveku prvá podobná mobilizácia učencov, spisovateľov a výtvarníkov, ktorá ovplyvnila verejnú mienku. Napísal ju sám Zola s Emilom Duclauxom, šéfom Pasteurovho inštitútu. Duclaux a Lucien Herr, knihovník v École normale supérieure, rozšírili petíciu medzi osadenstvom svojich inštitúcií. Pridali sa aj mladší spisovatelia, ako Marcel Proust, ktorý chodil po Paríži a zbieral podpisy.
„Bol som prvým dreyfusovcom,“ neskôr tvrdil, „lebo ja som požiadal o podpis Anatola Franca.“Termín „intelektuál“, ktorý už použil románopisec Guy de Maupassant a nacionalistický vzdelanec Maurice Barrès, antidreyfusovci vysmiali. Barrès označil signatárov manifestu za „polointelektuálov“ a literárny kritik Ferdinand Brunetière spochybnil už samu ideu, že by spisovatelia a akademici mali byť v otázkach zákona múdrejší než iní.
Brunetière pokladal konanie prodreyfusovských intelektuálov, ktorí spochybnili integritu velenia francúzskej armády, za symptóm doby, v ktorej si Francúzsko podmanili „privandrovalci“ - „slobodomurári, protestanti a Židia“. Barrès ešte konkrétnejšie spojil dreyfusovcov s tými „cudzími“ živlami vo francúzskej spoločnosti - so synmi prisťahovalcov ako bol Zola, s vykorenenými kozmopolitmi, germanizovanými filozofmi a, samozrejme, s akademikmi v École normale, kde „mnohí študenti a najuznávanejší učitelia sú Židia“.
Po afére, ktorú tak brilantne satiricky opísal vo svojom románe Ostrov tučniakov (1908) sa Anatole France stal prototypom celebritného intelektuála. Spriatelil sa so socialistickým politikom Jeanom Jaurèsom a podpísal niekoľko revolučných petícií, hoci zároveň napísal román Les Dieux ont Soif, v ktorom odsúdili jakobínskych fanatikov z revolúcie roku 1789. Ako niektorí jeho nasledovníci medzi salónnymi socialistami, aj on podpisoval manifesty a zároveň písal bestsellery. V roku 1921 získal Nobelovu cenu za literatúru, ale dnes sa zriedka číta a jeho povesť zatienila sláva mladého dreyfusovca, ktorý ho presvedčil, aby podpísal manifest intelektuálov - Marcela Prousta.
Karikatúra zobrazujúca Dreyfusovu aféru.
Charles Maurras a Action Française
Charles Maurras bol zástancom monarchickej formy vlády. Ostro odmietal republiku ako formu vlády, ktorá je založená na hájení partikulárnych záujmov a neprospieva záujmom celého Francúzska, považoval ju za systém chaosu, anarchie a afér. Písal napríklad: „Časť Francúzov rozdelená podľa vkusu a ideí, je reprezentovaná v snemovni. Existuje ale čosi, čo tam reprezentované nie je: to je Francúzsko. Ani v snemovni, ani v senáte, ani na Elysejských poliach, ani vo vláde sú tam reprezentované iba strany - nie je tam reprezentované Francúzsko - to Francúzsko, ktoré bolo včera, to, ktoré bude zajtra, to, ktoré stojí nad voľbami“.
Svoj monarchizmus však Charles Maurras chápal iba ako nástroj, nie ako samotný cieľ. Maurras bol predovšetkým integrálny nacionalista a silný konzervatívec. Maurras, ktorý bol s výnimkou krátkeho času pred svojou smrťou, kedy prijal katolícku vieru, neveriacim, výrazne podporoval katolícku cirkev ako inštitúciu, ktorá je spätá s francúzskou tradíciou a svojimi postojmi a hierarchiou sa mu pozdávala. Odlišoval kresťanstvo, ktoré v ňom nevzbudzovalo sympatie, a katolicizmus, ktorý mu sympatický bol. Vďaka týmto názorom sa dostal na konci 20.
V jednej chvíli, po víťazstve Francúzska v I. svetovej vojne, sa stalo monarchistické hnutie Action française (Francúzska akcia), ktoré koncom 19. storočia Charles Maurras založil, nesmierne populárnym a medzi jeho členov sa počítali také veličiny ako Georges Bernanos, Jacques Maritain, Henri Massis, Léon Daudet či Jacques Banville. Priaznivci katolíckej monarchie, ktorí sa koncom 19. storočia dali počítať na stovky, sa pod vplyvom 30 rokov trvajúceho kontrarevolučného boja Charlesa Maurrasa proti republike, začali počítať na státisíce. Všetko nasvedčovalo tomu, že by Action française mohla hrať pri formovaní francúzskej budúcnosti rozhodujúcu úlohu.
V roku 1926 však prišla rana, ktorá paralyzovala hnutie na trinásť rokov a v podstate ho už navždy zničila, čím pochovala aj šancu na návrat katolíckej monarchie. Z tejto rany sa už Action française nikdy nespamätalo. išlo? V roku 1926 (29. decembra) pápež Pius XI. aj čítanie periodika s rovnakým názvom. sklon k agnosticizmu. neba a znamenala začiatok úpadku hnutia. masovo podporoval, nemohli pochopiť, čo sa stalo.
Počas vojny kritizoval „kolaborantov v Paríži, ako aj „disidentov“ v Londýne“. V septembri 1944 ho zatkli a odsúdili na trest smrti za kolaboráciu, neskôr bol rozsudok zmenený na doživotie. Objektívnosť procesu je dodnes rozporuplná. Vo väzení pokračoval vo svojej literárnej činnosti.
Charles Maurras bol počas svojho života niekoľkokrát väznený, napísal veľké množstvo kníh (147) a brožúr a viac ako desaťtisíc novinových článkov.
Charles Maurras v roku 1937
Odsúdenie Action Française pápežom
V roku 1926 pápež Pius XI. odsúdil Action Française, čo znamenalo začiatok úpadku hnutia. Mnohí katolíci, ktorí hnutie masovo podporovali, nemohli pochopiť, čo sa stalo. Dôvodom odsúdenia bola kombinácia politických a náboženských faktorov. Vatikán bol krátkozrako natešený, že mu slobodomurárska republika podáva ruku a už nebude dusiť francúzskych katolíkov tak, ako pred I. svetovou vojnou. Za to samozrejme republika niečo požadovala, a to „niečo“ bol s najväčšou pravdepodobnosťou zákaz hnutia, ktoré predstavovalo najradikálnejšiu a najnebezpečnejšiu opozíciu ku všetkému, čo predstavovala. Nebezpečnejšiu o to viac, že popularita hnutia neustále narastala, kým republika so svojou skorumpovanosťou, škandálmi a sekularizmom, liezla Francúzom čoraz viac na nervy.
Záver
Charles Maurras zostáva kontroverznou postavou francúzskych dejín. Jeho myšlienky mali vplyv na francúzsky nacionalizmus a monarchizmus, ale jeho podpora antisemitizmu a kolaborácia s vládou vo Vichy ho navždy diskreditovali. Vzťah medzi katolicizmom a Maurrasom je zložitý a dodnes predmetom diskusií.
Done in 60 Seconds Charles Maurras
tags: #katolicizmus #charles #mourras