Bacúrov píše svoju históriu už viac ako 760 rokov. Od svojej prvej písomnej zmienky v roku 1255 sa tu udialo veľa udalostí, príjemných aj menej príjemných. Pri skúmaní a čítaní histórie obce si človek uvedomí, aká zaujímavá a poučná môže byť história obce. V súčasnosti túto históriu či už bližšiu alebo vzdialenú pripomínajú pôvodné kamenné domy v štýle ľudovej architektúry, ako aj najstaršia stavba v obci - rímsko-katolícky kostol svätého Šimona a sv. Júdu.
Obec Bacúrov sa prvýkrát spomína v roku 1255 ako Willa Bochorou, nemecky WASSERAW. Vtedajší uhorský panovník Belo IV. vyňal Dubové z majetku Zvolenského hradu a daroval ho banskoštiavnickému kamenárovi Pertoldovi za verné služby pri výstavbe Pustého hradu vo Zvolene. Prvotnou úlohou obce bolo stráženie západnej hranice oblasti, ktorá sa v tom čase v dokumentoch uvádza Zvolenský les.
Práve lesy aj v okolí Bacúrova hrali dôležitú úlohu pre jej obyvateľov, ako aj pre okolie. Obyvatelia obce sa okrem obrábania pôdy zaoberali aj prácou v lese. Názov obce Bacúrov bol motivovaný prácou v lese, kde sa stínali stromy, otesávali ich a vozili na blízky sklad. Drevo bolo vo veľkom potrebné pre budovanie hradov. Obec sa nachádzala v pomerne výhodnej polohe. V blízkosti prechádzala z dokumentov známa významná cesta „Via Magna“ z významného hradu Hont cez Krupinu, Dobrú Nivu, Zvolen do Poľska až k Baltickému moru, dnes túto cestu kopíruje medzinárodná cesta E77.
Odbočkou cez Bacúrov bola veľmi využívaná cesta smerujúca cez Ostrú Lúku do Zvolenskej kotliny, Žiarskej kotliny a na Turiec. Túto cestu využívali remeselníci, obchodníci, ale aj bežný ľudia idúci na jarmoky. Na to, že bola vo veľkom využívaná, poukazuje kráľovská mýtnica umiestnená v Ostrej Lúke.
Kostol sv. Šimona a Júdu:
Stredoveký Kostol sv. Šimona a Júdu postavili vo vyvýšenej polohe niekedy v polovici 14. storočia. Mal gotický sloh. V čase výstavby kostola už obec existovala, prvýkrát je písomne doložená už v roku 1255. Kostol sa v listinných prameňoch spomína až po dvesto rokoch od postavenia, v roku 1561.
V roku 1793 kostol prestavali do barokového slohu a tým stratil stredoveké prvky. Hrubá stavba kostola a zvon datovaný do roku 1502 sú pamiatkou na jeho medieválny pôvod. Kostol postavili niekedy v 14. storočí ako typické jednolodie s polygonálnym presbytériom zaklenutým rebrovou klenbou. Od roku 1530 s menšími prestávkami až do roku 1709 využívali kostol protestanti.
Koncom 18. storočia bol objekt zbarokizovaný a prišiel o väčšinu stredovekých architektonických detailov. Obnova sa realizovala aj v rokoch 1910 a 1957. V roku 2003 sa uskutočnil záchranný archeologický výskum v súvislosti s plánovanou úpravou dlažby v kostole, ktorý zachytil základové murivo staršej sakristie a preukázal neskoršie dostavanie západnej veže. V roku 2007 banskobystrický biskup Mons. - Podľa staršej literatúry dala kostolík postaviť už v roku 1239 kráľovná Beatrix, v tej dobe už vdova po uhorskom kráľovi Ondrejovi II. Z tejto stavby sa mala zachovať len súčasná svätyňa. Kráľovnú však po smrti Ondreja II. v roku 1235 z Uhorska vyhnali, čo jej podiel na vzniku kostolíka dosť spochybňuje. Navyše sa stavba datuje až do 14.
Presbytérium je zaklenuté pôvodnou rebrovou klenbou s centrálnym svorníkom. Ten je zdobený reliéfom tváre Krista. Na južnej strane lode sa nachádza pôvodný gotický portál s lomeným oblúkom. Archeologický výskum v roku 2003 zachytil základy staršej pristavanej sakristie, ktorá mala pomerne nezvyčajný uzáver v podobe polygónu, resp. Kostolík patrí Rímskokatolíckej cirkvi a slúži ako farský chrám miestnej farnosti.
Poloha Banskobystrickej diecézy na mape Slovenska
Banskobystrická diecéza
Biskupstvo Banská Bystrica alebo Banskobystrická diecéza, v úradnom styku Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica je rímskokatolícka diecéza na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici. Na jej čele od 15. Územie terajšieho banskobystrického biskupstva bolo pôvodne súčasťou rozsiahleho ostrihomského arcibiskupstva. Vzhľadom na veľkosť tohoto arcibiskupstvo bolo viac pokusov o vyčlenenie menších biskupstiev. Úspešne boli zavŕšené v roku 1776 zásluhou cisárovnej Márie Terézie, kedy vzniklo banskobystrické biskupstvo.
Jeho utvorenie schválil spolu so spišským a rožňavským biskupstvom pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou Regalium principum. Cisárovná Mária Terézia novovzniknutému biskupstvu dala do vena niekdajšie arcibiskupské panstvo s kaštieľom vo Svätom Kríži nad Hronom (terajší Žiar nad Hronom) a bývalý jezuitský kostol v Banskej Bystrici určila za jeho katedrálu. Patrón katedrálneho kostola sv. František Xaverský sa stal patrónom biskupstva. Od 27. júla 2011 do 15. decembra 2012 bola diecéza v stave sede vacante z dôvodu smrti diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža. Dňa 28. júla 2011 kolégium konzultorov zvolilo podľa noriem Kódexu kánonického práva za dočasného administrátora diecézy generálneho vikára diecézy Mons.
Do dnešných dní (2024) sa na banskobystrickej biskupskej katedre vystriedalo 15 biskupov. Aktuálnym diecéznym biskupom je Marián Chovanec. Za biskupa Banskobystrickej diecézy ho vymenoval 20. novembra 2012 pápež Benedikt XVI. Úrad diecézneho biskupa prevzal 15.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol štátom vypovedaný z územia svojho biskupstva a 16. decembra 1920 sa vzdal svojej funkcie. Ján Dechet, ktorého menoval Slovenský úrad pre veci cirkevné za „správcu diecézy“. V zmysle cirkevných zákonov Svätá stolica Jána Decheta exkomunikovala. Peter Dubovský od 12. januára 1991 do 30. Tomáš Galis od 28. augusta 1999 do 14. Svätý Otec Ján Pavol II. celebroval 12. septembra 2003 slávnostnú sv.
Diecéza bola od svojho vzniku začlenená ako sufragánna diecéza pod Ostrihomskú arcidiecézu. Po rozpade Uhorska a vzniku I. ČSR v roku 1918 vzhľadom na napäté vzťahy medzi Svätou stolicou a vládou trvalo skoro dvadsať rokov, kým sa oficiálne upravilo sufragánne začlenenie diecézy. 2. septembra 1937 Svätá stolica vydala bulu Ad ecclesiastici regimis o vonkajšom ohraničení diecéz a vyňala všetky diecézy Slovenska spod príslušnosti pod Ostrihom a Jáger (maď. V roku 1977 bola diecéza začlenená pod novovytvorenú Trnavskú arcidiecézu (od roku 1995 Bratislavsko-trnavská arcidiecéza). Od 14.
Katedrála sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici
Dom sv. Gorazda v Bacúrove
Rodiny a spoločenstvá nielen našej farnosti využívajú na víkendové podujatia starobylú faru a jej záhradu v obci Bacúrov pri Zvolene. V roku 2003 starú faru zrekonštruovali benediktíni. Mnísi tu žili, pracovali a modlili sa do roku 2011. Na priečelí fary sa po nich zachoval nápis Pax - pokoj. Od roku 2011 Dom sv. Gorazda vlastní Konferencia vyšších rehoľných predstavených, a tá mu aj dala toto meno. Od roku 2019 spravuje Dom sv.
Budova fary s okolitou záhradou a príslušným vybavením sú zariadené pre prijímanie viacčlenných skupín. Využívajú ho na duchovné obnovy, rodinné dovolenky a sústredenia. Vo vnútornej záhrade je altánok aj vonkajšie ohnisko na opekanie. V Dome sa nachádza kaplnka, ktorá je určená na slávenie svätej omše, je to posvätné miesto tohto Domu. Kapacita Domu sv. Gorazda je 20 lôžok. Na prízemí sú štyri obytné izby, na poschodí je šesť izieb. Izby sú jeden až trojlôžkové s možnosťou doložiť prístelky. Na chate je k dispozícii šesť WC, päť sprchových kútov, vaňa, plne vybavená kuchyňa.
Wifi pripojenie tu nie je, keďže cieľom pobytu je oddych, rozjímanie či podujatia zamerané na rozvíjanie vzťahov. Parkovať možno priamo vo dvore alebo na parkovisku nad domom. Príďte si oddýchnuť do Domu sv.
Súčasnosť farnosti Tŕnie:
Dnes je farnosť Tŕnie tvorená dvoma obcami:
1./ obec Tŕnie s miestnymi časťami Budička, Hrabiny a Kašova Lehôtka
2./ obec Železná Breznica s miestnou časťou Huta
K 1.1.2022 žilo na území farnosti spolu 959 obyvateľov, z toho 694 rímskokatolíkov a 13 grékokatolíkov. Podľa trvalého pobytu k uvedenému dátumu malo Tŕnie 336 obyvateľov, Budička 58 obyvateľov, Hrabiny 3 obyvateľov, Kašova Lehôtka 14 obyvateľov, Železná Breznica 469 obyvateľov a Huta 79 obyvateľov.
Datovanie farnosti Tŕnie
Farnosť Tŕnie patrí medzi starobylé farnosti Banskobystrickej diecézy, do 12.3.1776 patrila do Ostrihomskej arcidiecézy. Podľa nateraz dostupných prameňov môžeme určiť datovanie Farského kostola sv. Martina a farnosti Tŕnie takto: Svätyňa chrámu bola vymaľovaná v roku 1327 a existencia farnosti je doložená v roku 1332. Budova terajšej fary bola postavená v roku 1829, stará bola vtedy zbúraná.
Vývoj rozlohy územia farnosti a počtu farníkov
Farnosť Tŕnie bola územne veľmi rozsiahlou farnosťou, do roku 1804 patrilo do správy miestneho farára postupne až 7 dedín (Tŕnie, Budička, Kašova Lehôtka, Železná Breznica, Horná Dúbrava, Budča a Turová) a 4 usadlosti (Hrabiny, Huta, Ladno a Širiny). V rozľahlej farnosti Tŕnie bola v januári 1788 zriadená kaplánska stanica, miestny kaplán mal pod dohľadom farára na starosti duchovnú správu najmä vo filiálkach Budča a Turová. Následne 1.1.1804 bola z farnosti Tŕnie vyčlenená samostatná farnosť Budča s filiálkou Turová.
V rokoch 1804-1927 farnosť Tŕnie tvorilo 5 dedín (Tŕnie, Budička, Kašova Lehôtka, Železná Breznica a Horná Dúbrava) a 2 usadlosti (Hrabiny a Huta), od 1.1.1928 bola Horná Dúbrava pričlenená k farnosti Jalná. V 1. polovici 20. storočia malo na počet obyvateľov a život farnosti negatívny dopad sťahovanie tunajších farníkov na tzv. „dolné zeme“ a v 2. polovici 20. storočia zasa stavebná uzávera, kedy mnoho farníkov odišlo do Zvolena a do tzv.
Kostolík svätého Šimona a Júdu v Liptovských Sliačoch
Historické pramene:
Údaje o pokrstených a pochovaných tvoria spolu po 6 zväzkov (I.-VI.), záznamy sobášených spolu 5 zväzkov (I.-V.), zoznamy birmovaných 2 zväzky (I.-II.) a zoznamy prvoprijímajúcich 2 zväzky (I.-II.).
Územie Stredného Slovenska, teda aj neskoršie, na ktorom vzniklo Banskobystrické biskupstvo, bolo osídlené už v neolite a pokračuje ďalej cez eneolit, dobu bronzovú, halštatskú a lengyelskú kultúru. Bolo tu zastúpené aj osídlenie keltskou, dáckou a púchovskou kultúrou, či Germánmi. Až nakoniec sa objavujú aj Slovania. O tomto všetko svedčia predovšetkým archeologické nálezy.
Kristianizácia slovenského územia začala pravdepodobne už pred príchodom Slovanov, kedy nastáva jej určitý útlm, aby sa potom vo veľkej miere presadila v dobe Veľkej Moravy. O kristianizácii Veľkej Moravy sa nenachádzajú už len archeologické pramene, ale aj mnohé písomnosti z tejto doby. Postupným presadzovaním kresťanstva na Veľkej Morave sa stále viac pociťuje potreba zmeniť toto misijné územie na územie s vlastnou cirkevnou správou.
O kvalitatívnej zmene v prenikaní kristianizácie svedčí aj vznik vlastnej cirkevnej správy, o ktorú sa zaslúžil hlavne Metod, ktorý sa stáva najprv panónskym arcibiskupom, aby nakoniec bol arcibiskupom na Veľkej Morave. Počiatočná cirkevná organizácia sa začala vyvíjať a rozširovať pomocou tzv. hradných farností. Vznik tzv. hradných farností súvisel s rozmachom a rozširovaním štátnej správy, ktorá si vyžadovala aj ochranu a bezpečnosť daného územia výstavbou kráľovských hradov.
Pri budovaní štátnej správy sa obyčajne hneď buduje aj cirkevná správa na nových územiach a to pomocou spomínaných hradných farností. Postupom času dochádza k nárastu obyvateľstva jednotlivých v oblasti jednotlivých hradov, čo si však zároveň vyžaduje aj postupné dobudovávanie území hradných farností vznikom nových farností.
Počiatky vzniku farností nemusia byť vždy podmienené vznikom spomínaných hradných farností, aj keď ich vznik je pravdepodobne najviac podmienený týmto druhým spôsobom. Prvou farnosťou na území bojnického španstva bola hradná farnosť Bojnice. Táto farnosť sa spomína aj v roku 1332 ako jediná z tohto obvodu, keď sa robil súpis farností a ich platieb pre pápežskú kúriu. V tomto období sa pravdepodobne nepociťovala v tejto oblasti potreba zakladania nových fár, pretože osídlenie bolo tu pravdepodobne sporadické. Najviac boli osídlené Bojnice.
Zmena v tejto oblasti nastáva až nemeckou kolonizáciou vo 4 decéniu 14. storočia, kedy na mnohých miestach vytláčajú kolonisti pôvodné slovenské obyvateľstvo, alebo toto bolo novými hosťami asimilované, o čom často svedčili už len pôvodne názvy lokalít, ktoré noví prisťahovalci naďalej vo svojom jazyku používali. Najstaršie farnosti v tejto oblasti boli okrem Bojníc v Porube a Gajdli. Tento stav bol koncom 14. storočia. V roku 1401 vznikla farnosť v Nitrianskom Pravne. Postupne vznikajú aj ďalšie nové farnosti, a to v Malinovej, Gajdli, Brezanoch, Porube, Majzli a Tužinej. Jednou z prvých písomných zmienok o hradnej farnosti je hradná farnosť v Prievidzi.
Koniec prievidzskej hradnej farnosti sa predpokladá povýšením Prievidze na mesto, keď mestečko dostalo privilégium od uhorského kráľa Karola Róberta po smrti Matúša Trenčianskeho. V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian. Do tekovského obvodu patrilo aj celé územie od Hronského Beňadika až po Kremnické Bane, ktoré sa v listinách nazýva „terra de Susolgi“.
V tomto období sa predpokladá, že farská správa v Hronskom Beňadiku mala na starosti aj kráľovské majetky pravdepodobne po Žarnovicu. Okrem toho sa už v staršom období predpokladá farnosť vo Vieske (dnes Ladomerská Vieska). Na biskupských majetkoch sa predpokladá farnosť už začiatkom 12. storočia najmenej vo Svätom Kríži. Kráľovské majetky mali faru už v 12. storočí aspoň v Žarnovici. Tieto názory zastáva historik Mišík, a to z dôvodu osídlenia Šušolia, ktoré si podľa neho bezpodmienečne vyžadovalo cirkevnú organizáciu tohto územia už v staršom období, ako sa zachovali o tejto skutočnosti písomné pramene, teda v 11. a 12. storočí.
Kráľovská hradná farnosť Zvolen riadila svoje územie z Pustého hradu, ktorého vznik sa kladie pravdepodobne už do čias Veľkej Moravy. Tento hrad a správu tohto územia prijal do svojho systému aj novovznikajúci Uhorský štát. Keďže postupne zvolenská hradná farnosť nemohla cirkevnoprávne obsiahnuť také veľké územie aké mala pôvodne, vznikajú nové farnosti. Jedna z najstarších je v Slovenskej Ľupči.
Turiec bol dokázateľne pomerne husto osídlený už v období Veľkej Moravy. O tomto slovanskom osídlení dosvedčujú aj mohyly a rôzne sídlištné nálezy remeselníckych výrobkov. Celý Turiec s Oravou patril v 13. storočí do nitrianskeho archidiakonátu a v ňom zostal až do roku 1776. Spočiatku Turiec patril do Nitrianskej stolice, aby na prelome 12. a 13. storočia bol pričlenený k Zvolenskému komitátu. Začiatkom 13. storočia môžeme bezpečne zistiť sakrálne miesta len v Kláštore pod Znievom a vo Svätej Mare (dnes Socovce), ale takéto miesta a teda aj náboženské strediská, môžeme predpokladať na základe hustoty osídlenia aj v iných lokalitách Turca.
Hromadný záznam fár v Turci pochádza z údajov pápežských kolektorov, ktorí spisovali fary pre určenie ich decím pre pápežskú kúriu v roku 1332. V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom.
Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území. Z týchto miest, kde veľmi význačnú a pomerne aj vzdelanú vrstvu tvorili mešťania nemeckého pôvodu, ktorých študenti v pomerne silnej miere navštevovali zahraničné univerzity a mnohí z nich práve v Nemecku. Odtiaľ sa šírili reformačné myšlienky, nielen do nemeckých oblastí, ale takmer aj do celej Európy.
Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia. Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich. Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere.
Tak napríklad vznikajú školy piaristov v Prievidzi, v Brezne a Krupine. Rehole sa však nesnažili pôsobiť len na území školstva, ale pôsobili na veriacich i pomocou tzv. Rekatolizácia mala však aj iné podoby, napríklad konverziou zemepána ku katolíckej viere. Obyčajne časom bolo územie konvertitu ovplyvnené jeho novými názormi a postupne sa rekatolizovali územia spadajúce do jeho právomoci.