Katolícka cirkev je rozdelená na viaceré obrady, pričom dva najväčšie sú rímskokatolíci a gréckokatolíci. Gréckokatolícka cirkev, alebo presne povedané katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu, je v plnom spoločenstve katolíckej cirkvi. Gréckokatolíci a pravoslávni sú pôvodne jedným spoločenstvom byzantského obradu, avšak rozdeleným schizmou. V tomto článku sa pozrieme na rozdiely a spoločné črty medzi týmito dvoma vetvami katolicizmu.
Medzi týmito princípmi a pravidlami sú také, ktoré sa môžu i musia uplatňovať tak v rímskom obrade, ako aj vo všetkých ostatných obradoch.
Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi… otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1), a keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna - Slovo, ktoré sa stalo telom a bolo pomazané Duchom Svätým -, aby hlásal evanjelium chudobným a uzdravoval skrúšených srdcom8 ako „lekár tela i duše“,9 prostredník medzi Bohom a ľuďmi.10 Lebo jeho ľudská prirodzenosť, v jednote s osobou Slova, bola nástrojom našej spásy.
Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“,20 no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus.21 Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista.
Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9; porov. Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha.
V liturgickom slávení má najväčší význam Sväté písmo. Z neho sú totiž vybrané čítania, ktoré sa vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.
Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru konajú opravdivú liturgickú službu.
Hoci posvätná liturgia je predovšetkým uctievaním Božej velebnosti, je aj bohatým prameňom poučenia pre veriaci ľud.34 Lebo v liturgii sa Boh prihovára svojmu ľudu a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium.
Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou, nech sú zrozumiteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam.
Vo veciach, ktoré sa netýkajú viery ani dobra celého spoločenstva, Cirkev nechce zavádzať prísnu uniformitu, a to ani v liturgii. Naopak, váži si a podporuje kvality a vlohy rozličných etník a národov.
Pri zachovávaní podstatnej jednoty rímskeho obradu má sa pri úprave liturgických kníh ponechať rozličným etnickým skupinám, oblastiam a národom, najmä v misiách, miesto na oprávnené rozmanitosti a prispôsobenia.
Preto treba zveľaďovať liturgický život farnosti a jej vzťah k biskupovi v zmýšľaní i činnosti veriacich aj duchovenstva.
Úsilie o obnovu a rozvoj posvätnej liturgie sa právom pokladá za znamenie prozreteľného Božieho plánu pre našu dobu, akoby za prienik Ducha Svätého svojou Cirkvou.
Veľmi sa odporúča homília ako súčasť samej liturgie; v nej sa cez liturgický rok z posvätného textu vysvetľujú tajomstvá viery a zásady kresťanského života.
Svätá omša sa istým spôsobom skladá z dvoch častí - z liturgie slova a liturgie Eucharistie -, ktoré sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu.
Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie úcty Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a obradnými úkonmi aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.
A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje, že pre dobre disponovaných veriacich sú takmer všetky udalosti života posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny.
Najvyšší kňaz novej a večnej zmluvy Ježiš Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť a tak priniesol do tohto pozemského vyhnanstva pieseň chvály, ktorá sa spieva v nebi po celú večnosť.
Kňazi, ktorí sa venujú posvätnej pastoračnej službe, sa budú modliť posvätné ofícium tým zapálenejšie, čím živšie si uvedomia, že majú zachovať Pavlovo napomenutie: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17). Dielu totiž, na ktorom pracujú, môže dať účinnosť a vzrast jedine Pán, ktorý povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5).
Keďže posvätné ofícium ako verejná modlitba Cirkvi je zároveň zdrojom nábožnosti a pokrmom osobnej modlitby, kňazom a všetkým, ktorí sa na ňom zúčastňujú, je adresovaná naliehavá prosba v Pánovi, aby sa pri jeho modlení myseľ zhodovala s hlasom.
Podľa odvekej tradície latinského obradu majú klerici pri posvätnom ofíciu zachovať latinský jazyk.
Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka posvätnou pamiatkou oslavovať spasiteľné dielo svojho božského Źenícha.
Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zarážka odstránila.
História a vývoj
Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom.
Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania.
Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu. Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš). Sledovať jednotu či nejednotu východných kresťanov s katolíckou cirkvou na našom území v 11. - 17. storočí je dosť problematické, v každom prípade značná časť nebola zjednotená.
Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie. V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi.
Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa. Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách.
Súčasná štruktúra gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, je usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze), v Košickej eparchii (diecéze) a v Bratislavskej eparchii. Prešovská eparchia vznikla roku 1818 (alebo 1815 - podľa cisárskeho dekrétu) vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie. Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ.
Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák. Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja. Do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.
Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.
Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206871 veriacich (3,83% obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219831 veriacich (4,1% obyvateľov Slovenskej republiky).
Počet gréckokatolíkov na Slovensku by však reálne mal značne prevyšovať číslo tristotisíc (v roku 1948 sa ku grkat. cirkvi na Slovensku hlásilo 237245 veriacich, teda cca. 7 % obyvateľstva; v celej vtedajšej ČSR to bolo 305645 veriacich v 241 farnostiach s 1059 filiálkami; ak zohľadníme populačný prírastok, odchod do pravoslávnej cirkvi a ateizáciu, počet veriacich by mal byť vyšší o osemdesiat až sto tisíc).
V období komunistickej totality totiž mnohí gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke chrámy, prijímali tam sviatosti a hlásili sa k latinskej cirkvi (keďže grkat. cirkev oficiálne nemohla existovať) a mnohí si podnes mylne myslia, že sa tým stali rímskokatolíkmi, resp.
Liturgia a obrad
Jedným z najvýraznejších rozdielov medzi gréckokatolíkmi a rímskokatolíkmi je liturgia. Rímskokatolícka cirkev používa latinský obrad, ktorý je známy svojou jednoduchosťou a úspornosťou. Ďalší rozdiel spočíva v jazyku liturgie. V rímskokatolíckej cirkvi sa tradične používa latinčina, hoci v súčasnosti sú bežné aj miestne jazyky.
Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov.
Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie. V 9. - 11. stor. sa obrady ustálili do dnešnej podoby.
Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”.
Ikonostas v chráme
Sviatosti
Obe cirkvi majú rovnaký počet sviatostí, ale ich slávenie môže byť odlišné. Napríklad gréckokatolíci spájajú sviatosť krstu, birmovania a Eucharistie do jedného obradu, ktorý sa zvyčajne koná počas detského krstu.
Vo všeobecnosti sa kresťanstvo delí na tri hlavné vetvy: rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Vo všetkých cirkvách hlásiacich sa k týmto tradíciám vynikajú dva spoločné sviatky: krst a Večera pánova (eucharistia, sväté prijímanie).
Katolícka cirkev má sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Hoci pravoslávne cirkvi prijímajú týchto sedem „hlavných tajomstiev”, nemajú konkrétny počet sviatostí a zaraďujú k nim aj požehnanie, bohoslužby, modlitbu, piesne, procesie a iné, ktoré robia Božiu prítomnosť hmatateľnou.
Protestantské cirkvi boli skutočne presvedčené, že cirkev by mala sláviť iba dve sviatosti. Dôvod pre toto obmedzenie bolo, že Kristus ustanovil iba dva rituály s príslušnými hmatateľnými znakmi. Ježiš prikázal svojim učeníkom: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha” (Mt 28:19). Kristus teda ustanovil krst s príslušným znakom vody ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať.
Počas svojej poslednej večere ustanovil Večeru Pánovu: „Keď jedli, vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: ,Vezmite, jedzte, toto je moje telo.‘ Potom vzal kalich, vzdal vďaku a dal im ho so slovami: ,Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov‘ (Mt 26:26-28). Kristus teda ustanovil Večeru Pánovu s príslušnými znakmi chleba a vína ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať.
Spiritualita
Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny. Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť.
Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty. V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb.
Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie).
Praktické aspekty pre veriacich
Keď rímskokatolík ide na svätú omšu do gréckokatolíckeho kostola, môže sa pokojne zúčastniť na liturgii a jeho účasť sa počíta rovnako, ako keby bol na omši vo svojom vlastnom obrade. To znamená, že ak sa rímskokatolík nemôže zúčastniť na svätej omši vo svojom vlastnom kostole, môže pokojne navštíviť gréckokatolícky kostol a táto účasť bude plne platná.
Ak chcete hlbšie pochopiť tieto rozdiely, skvelou príležitosťou môže byť poznávací zájazd alebo pútnický zájazd s kňazom. Takéto cesty vám umožnia navštíviť významné miesta oboch tradícií, zúčastniť sa na liturgiách a priamo zažiť atmosféru gréckokatolíckych i rímskokatolíckych bohoslužieb.