Katolícka cirkev vo vrcholnom stredoveku: Duchovný a spoločenský vplyv

Vrcholný stredovek (11. - 13. storočie) bol obdobím významných zmien v živote katolíckej cirkvi, ktoré ovplyvnili celú spoločnosť. Rozvoj miest, remesiel a obchodu prispel k vzniku novej spoločenskej triedy, meštianstva, ktorá sa začala zaujímať o cirkevné problémy a ich riešenia. Vznikali rozličné reformné hnutia, niektoré sa rozišli s Cirkvou.

Poďme sa pozrieť na kľúčové aspekty tohto obdobia.

Krížové výpravy a ich dopad

V 11. storočí prežívala Cirkev ťažké obdobie. S ťažkosťami sa presadzoval celibát, prebiehal boj o investitúru, cirkev naďalej veľmi bohatla rôznou formou darov a donácií, mala problémy vnútornej správy. V tejto situácii napadli v roku 1077 Svätú zem seldžuckí Turci, ničili kresťanské chrámy, zmocnili sa Božieho hrobu a zabíjali kresťanských pútnikov.

Rím túto situáciu nemohol prejsť mlčaním a pápež Urban II. (1088-1099) v roku 1095 na synode v Clermonte vyzval celý západný svet k obrane Božieho hrobu pod heslom "Boh to chce".

Prvá krížová výprava sa odohrala v rokoch 1096-1099 a bola jediná, ktorá mala aký-taký úspech - križiaci s obrovskou ukrutnosťou a násilnosťami páchaných na obyvateľstvu Svätej zeme Jeruzalém dobyli, založili tu svoje kráľovstvo, obnovovali kresťanské chrámy (dodnes stoja) a stavali si prekrásne pevnosti (napr. Akko) a hrady (napr. Krak des Chevaliers).

Lenže v časoch 12.-13. storočia už toľko "úspechov" nemali a kresťanský západný svet musel zorganizovať ešte ďaľších 6 krížových výprav, poslednú, siedmu, v roku 1248-1254, ktorú kresťania prehrali a po dobytí Akka v roku 1291 museli Svätú zem aj opustiť.

Krížové výpravy zohrali v dejinách Európy nezanedbateľnú úlohu a mali veľa negatívnych aj pozitívnych dôsledkov. Z tých negatívnych - sú dôkladom zle realizovaných dobrých úmyslov (dobrá vec sa nikdy nemôže presadzovať násilnou cestou). Ďalším negatívnym dôsledkom bolo opätné navŕšenie cirkevného bohatstva a v konečnom dôsledku vďaka vojenským porážkam na konci 13. storočia aj relatívna strata duchovnej autority pápežov.

Z tých pozitívnych je to predovšetkým prvý pokus zjednotiť Európu na báze kresťanstva (vytvorenie veľkej kresťanskej ríše - res publica christiana), bohužiaľ ale na základe boja proti určitému spoločnému nepriateľovi (v rámci bojov králi zabúdali na vlastné vzájomné nepriateľstvá). Druhým pozitívom bolo rozšírenie európskeho kultúrneho obzoru, keď sa Európania bližšie zoznámili s vyspelou arabskou kultúrou (nezanedbateľný vplyv na to mala aj maurská civilizácia na Pyrenejskom poloostrove). Do Európy sa dostala výroba skla, hodvábu, zamatu, bavlnených látok, znalosť viazania kobercov, stavby veterných mlynov či zavlažovanie polí. Začala sa pestovať ryža, mak, špenát, marhuľe, broskyne, citróny a pomaranče. Rozširovala sa arabská medicína, matematika, chémia (alkohol), kozmetika, astronómia aj prepychový nábytok, napr. divan. Rozbehol sa aj diaľkový obchod.

Krížové výpravy obohatili cirkev aj o nové rytierske rády. Už v roku 1099 vznikol v Jeruzaléme rád johanitov, ktorý sa staral o chorých kresťanov a postavil špitál sv. Ich znakom bol čierny plášť s bielym krížom, neskôr nemocnice zakládali po celej Európe a dnes sú známi pod názvom maltézski rytieri (maltézsky rád). V roku 1118 vznikol legendami opradený rád templárov (ochráncovia Šalamúnovho chrámu, templu). Ich znakom bol biely plášť s červeným krížom, boli vynikajúcimi bojovníkmi a obchodníkmi a stoja na počiatkoch európskeho finančníctva a bankovníctva. V roku 1189 vznikol tretí rytiersky rád, rád nemeckých rytierov, ktorých znakom bol biely plášť a čierny kríž.

Reformné hnutia a nové rády

V 13. storočí strácala cirkev duchovnú autoritu, pretože všetko prehrávala a napriek tomu celá kresťanská civilizácia žila veľmi nemorálne. Amorálny život cirkvi si uvedomovalo veľa cirkevných dejateľov. S jej vnútornou obrodou začal už v 10. storočí burgundský benediktínsky kláštor Cluny (odtiaľ sa celé hnutie nazýva clunyjská reforma). Základom clunyjského hnutia bola ozajstná a hlboká modlitba a najväčšieho rozkvetu dosiahlo v 11. storočí, kedy sa Cluny stalo náboženským srdcom západného kresťanstva.

Koncom 11. storočia horel medzi cisárom Henrichom IV. (1056-1106) a pápežom Gregorom VII. (1073-1085) boj o investitúru, ktorý skončil kompromisným Wormským konkordátom z roku 1122.

V danej situácii sa zvýšilo úsilie o kresťanskú dokonalosť, ktorú bolo možné získať hlavne v kláštoroch a v ktorých vznikli nové formy západného mníšstva. Tak ešte v 11. storočí vznikli kamalduli (ich zakladateľom bol sv. Romuald: 951-1027) a kartuziáni (sv. Bruno Kolínsky: 1030-11O1). V 1. pol. 12. storočia vznikli reformou benediktínov aj cisterciáni, ktorých v roku 1115 založil sv. Bernard z Clairvaux (1090-1153). V duchovnej správe ľudu potom pôsobil rád premonstrátov, ktorý v roku 1120 založil kanonik sv. Norbert z Xanten (1080-1134).

Toto všetko malo aj veľký vplyv na laikov a vznikli tzv. žobravé rády (mendikanti) - františkáni a dominikáni. Františkánov založil sv. František z Assisi (1181-1226), ktorý sa snažil cirkev obnoviť jej návratom k pôvodnej evanjelijovej chudobe. Okolo roku 1210 založil rád františkánov, ku ktorému sa v roku 1212 pripojila sv. Klára (klarisky, medzi ktorých patrila aj posledná česká svätica a dcéra Přemysla Otakara I. - sv. Anežka Česká: 1211-1282) a v roku 1221 tzv. tretí rád (terciári). Inou cestou sa cirkev snažil obnoviť sv. Dominik (1170-1221), ktorý príčinu morálnej skazy videl v nevedomosti a nevzdelanosti. Preto v roku 1216 založil rád bratov kazateľov (dominikánov), ktorí vynikli nielen ako vynikajúci kazatelia, ale predovšetkým ako profesori a vedci na stredovekých univerzitách.

Okrem toho, prostredníctvom liturgie pripomína Cirkev veriacim ďalšiu osobitnú skupinu anjelov, ktorých poznáme pod spoločným menom anjeli strážcovia. Ich liturgická spomienka v cirkevnom kalendári pripadá na 2. októbra. Názov anjelov pochádza z gréckeho slova "angelos", čo znamená posol, a vyjadruje hlavnú úlohu týchto čistých duchov. Anjeli sú predovšetkým Božími poslami.

Svätá Terézia z Lisieux

Svätá Terézia z Lisieux pochádzala z mesta Alencon v severozápadnom Francúzsku, kde sa narodila 2. januára 1873. Mala dobrých a nábožných rodičov, ktorí uzavreli manželstvo už v pokročilejšom veku. V priebehu 13 rokov sa im narodilo 9 detí, z ktorých Terézia bola posledná. Štyri deti (dvaja chlapci a dve dievčatá) zomreli v útlom veku. Ostalo päť dievčat: Mária, Paulína, Leónia, Celina a Terézia.

Teréziino radostné detstvo tvrdo narušila predčasná smrť matky. Terézia mala vtedy štyri roky a napriek tomu, že jej všetci preukazovali veľkú nežnosť, silne pociťovala stratu bytosti, ktorá jej bola v prirodzenom poriadku najbližšia. V novembri 1877 sa otec Ľudovít s piatimi dcérami presťahoval do Lisieux, do blízkosti príbuzných nebohej manželky. V rokoch 1881-1886 Terézia navštevovala dievčenskú školu v opátstve sestier benediktínok. V tom čase, v októbri 1882, vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Lisieux jej druhá "mamička", sestra Paulína.

Významnou udalosťou v živote dorastajúceho dievčaťa bolo prvé sväté prijímanie v máji 1884. Terézia prejavovala od skorého detstva mimoriadnu duchovnú zrelosť. Už ako trojročná sa rozhodla "nič neodoprieť dobrému Pánu Bohu". Keď začala chodiť k benediktínkam do školy, jedna učiteľka sa jej pýtala, čo robí vo voľnom čase. Terézia odpovedala, že sa utiahne do odľahlého kútika a tam "myslí".

V novembri 1887 sa Terézia spolu s otcom a sestrou Celinou zúčastnila na púti do Ríma a pri skupinovej audiencii prosila priamo pápeža Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do rehole ešte pred dosiahnutím požadovanej vekovej hranice. Pápež neodmietol, ale rozhodujúce slovo ponechal miestnemu biskupovi. A ten čoskoro dal vytúžený súhlas. Terézia vstúpila do lisieuxského Karmelu 9. apríla 1888.

Napriek tomu, že po ňom túžila, cítila pri prvých krokoch "viac tŕňov ako ruží". Ale to ju neznechutilo. Konečne 10. januára 1889 Terézia prijala rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno: Terézia od Ježiška a Svätej Tváre. Rehoľné sľuby zložila v septembri 1890. V reholi si Terézia uvedomovala, že jej povolaním sú tri výsady: byť karmelitánkou, byť Kristovou snúbenicou a v spojení s Kristom byť matkou duší.

V tom istom roku na sviatok Najsvätejšej Trojice počas sv. omše dostala novú milosť, ktorá zmenila jej chápanie karmelitánskeho ideálu. Už jej nestačilo obetovanie sa Božej spravodlivosti ako náhrada za previnenia hriešnikov, ale ponúkla sa ako celostná obeta Božej milosrdnej láske. Jej dlhá agónia sa skončila 30. septembra 1897.

Po patričnom vyšetrení jej života, spisov a zázrakov vyhlásil pápež Pius XI. Teréziu z Lisieux v apríli 1923 za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Cirkev ocenila i misionárske ideály sv. Terézie z Lisieux, jej priamu spoluprácu s misionármi (ako "duchovná sestra" podporovala niektorých misionárov modlitbou a obetami), ako aj mnohé obrátenia, ktoré spôsobila už za svojho života a ešte viac po smrti. Roku 1927 ju vyhlásila spolu so sv. Františkom Xaverským za patrónku katolíckych misií.

Univerzity a scholastika

Univerzity zakládala predovšetkým cirkev. Pôvodne boli cechmi učiteľov a ich žiakov (universitas magistrorum et scolarium). Vyučovalo sa na štyroch fakultách, a to teologickej (tá bola najvyššia), právnickej, lekárskej a artistickej (artes liberales - slobodné umenia), ktorá bola v podstate fakultou filozofickou.

Na čele univerzity stál volený rektor, na čele fakult zasa volení dekani a učitelia niesli titul majster. Prednášalo sa po latinsky, študent mohol kedykoľvek prerušiť štúdiá a ísť študovať inam - práva napr. do Bologne a Padovy, teológiu do Sorbonny, pričom študovať mohol až do úplnej staroby (tzv. veční študenti).

Rozkvitala tu scholastika - "školská veda", ktorej sa niekedy hovorí dcéra miest a ktorá sa snažila o harmóniu a súlad medzi vierou a vedou, o systematický celok vedenia, o hľadanie pravdy, pričom vždy používala presné pojmy a jasné myslenie a logickú následnosť myšlienok. Tým sa stala základom modernej filozofie.

Ako jej zakladateľ sa uvádza sv. Anzelm z Canterbury (1033 -1109), autor slávnej vety: "Credo, ut intelligam" (Verím, aby som rozumel) a princípu "fides quaerens intellectum" (viera hľadajúca rozum). Medzi jej vrcholných predstaviteľov patrí dominikáni sv. Albertus Magnus (1193-1280: Universalis Doctor, ktorý učil v Kolíne a v Paríži, pokresťančil Aristotela a položil základy modernej biologickej systematiky) a jeho žiak sv. Tomáš Akvinský (1226-1274: Doctor Angelicus, ktorý pôsobil v Paríži, Ríme a Neapoli, autor diela "Summa theologica", jeden z najväčších kresťanských teológov všetkých čias, ktorého pápež Lev XIII. ustanovil za patrona kresťanských škôl.

Študenti a žiaci sa ale nevenovali len štúdiu a vedám, ale aj skládaniu rôznych piesní a satír plných humoru a lásky. V svetskom písomníctve (rôzne úradné zápisy, zábavná literatúra ako satira a lyrické básne, či mestské kroniky) sa začali okrem latinčiny uplatňovať aj národné jazyky, ktoré sa tak pomaly začali stavať literárnymi a úradnými jazykmi. Získanie doktorátu na určitých univerzitách sa rovnalo udeleniu šľachtického titulu.

Boj proti kacírstvu

V tejto situácii platil cirkevne-politický program stredovekých pápežov, obsiahnutý v slávnom dekréte pápeža Gregora VII. (1073- 1085), ktorý bol pod názvom "Dictatus papae" vydaný v roku 1075. V ňom sa tvrdilo, že svetská moc je podriadená duchovnej.

Začiatkom 13. storočia žil najväčší pápež stredoveku Inocenc III. (1198-1216), v ktorého časoch sa stal pápež hlavou celého západného sveta, ktoré bolo chápané ako nadnárodné spoločenstvo všetkého cirkevného ľudu, bol teda pápež "caput christianitatis" (hlava kresťanstva). Bol malej postavy, ale veľký duchom, mal vynikajúce vzdelanie, obrovskú duchovnú silu a bystrý um. Ako hlava kresťanstva veľmi dbal na dodržovanie morálky a snažil sa urovnávať všetky politické spory. Snažil sa urobiť poriadok aj v cirkvi, podporil snahy sv. Františka z Assisi a v roku 1215 svolal 4. lateránsky koncil, na ktorom sa odsúdilo bludné učenie katarov a zaviedla sa povinnosť ročnej spovede, veľkonočného sv. prijímania (od 12. storočia).

Už začiatkom 12. storočia sa na francúzskom juhu objavili bulharskí bogomili (názov mali podľa macedónskeho kňaza z 10. storočia, ktorý sa volal Bogomil). Tí vyznávali dualistický názor blízky gnosticizmu, podľa ktorého je svet ovládaný dvoma rovnocennými princípmi, dobrom a zlom, Bohom a hmotou. Katari verili, že stvorenie ako také je hriešne, preto ho odmietali, žili veľmi asketicky a zdržiavali sa akejkoľvek ručnej práce, hmotného vlastníctva, mäsa aj manželstva a považovali sa za jedine pravých a dokonalých kresťanov. Ich ideálom bola evanjelícky chudobná cirkev a z tohto hľadiska potom tvrdo kritizovali a odsudzovali cirkev existujúcu, nazývali ju satanovou synagógou. Veľmi sa rozšírili okolo mesta Albi (preto sa im hovorí aj albigenskí) a odmietali aj svetskú moc (cisára nazývali zástupcom diabla).

Inou herézou bolo učenie lyonského obchodníka Petra Valdesa (1140-1217), ktorý pre ideál chudoby rozdal celý svoj majetok a opustil svoju manželku aj dcéry. Začal o chudobe kázať a kritizovať bohatstvo cirkvi, biskup aj pápež mu ale tieto kázne zakázali (mohol hovoriť iba o pokániu), a pretože Valdes neposlúchol, pápež Lucius III. (1181-1185) mu v roku 1184 zakázal kázať vôbec. To Valdesa natoľko rozčúlilo, že odmietol autoritu cirkvi, hlásal, že jediným prameňom viery je Písmo sväté, odmietol cirkevnú hierarchiu, pápeža nazval hlavou všetkých bludárov a cirkev samú babylónskou nevestkou, nikoho netreba poslúchať, odmietol všetky sviatky, pôsty, bohoslužby, očistec aj odpustky.

tags: #katolicka #cirkev #na #prahu #vrcholneho #stredoveku