Katolicizmus má v Českej republike bohatú a zložitú históriu, ktorá siahajú až do čias svätého Cyrila a Metoda či svätého Václava. Napriek duchovnej kríze, v ktorej sa dnes Česká republika nachádza, je dôležité si uvedomiť, že Česko bolo a stále je katolíckym a nie protestantským štátom. Táto skutočnosť je často prehliadaná, pretože tradíciou a je mylná predstava, že Česi sú najmä husitmi a protestantami.
Protestantizmus sa objavil v Čechách v 16. storočí, ale význam protestantov v Čechách takisto výrazne upadol. Krajina bola duchovne a nábožensky rozpoltená čiastočne aj v 18. a najmä v 19. storočí. Napriek tomu v 18. - 19. storočí väčšina obyvateľstva vyznávalo katolícku vieru. V období národného prebudenia dominovali v Čechách liberáli a nepriatelia katolicizmu. Katolícka cirkev sa však angažovala v podpore českého ľudu, jazyka a literatúry.
Vývoj katolíckej cirkvi v 20. storočí
V období prvej republiky (1918 - 1938) bolo hlásenie sa ku katolíckej viere samozrejmosťou, napriek tomu však ešte v 20. a 30. rokoch 20. storočia sa hlásilo takmer 70 % českého obyvateľstva ku katolicizmu. Po druhej svetovej vojne, keď voči katolicizmu zaujali antagonistické postoje však narastal. V období komunizmu zahynulo alebo bolo uväznených množstvo katolíckych kňazov i veriacich laikov. Komunistická propaganda cielene útočila proti katolíkom. Ešte v 60. rokoch (podľa informácii z komunistických archívov) sa ale takmer 50 % českej populácie hlásilo ku katolicizmu.
Veľký proces apostázie sa začal v novembri 1989, kedy paradoxne katolícka Cirkev získala svoju slobodu. V roku 1990 ešte stále 30 % českej populácie chodilo pravidelne do kostola každú nedeľu, v roku 2019 to však už boli len približne štyri percentá populácie (375 000 Čechov), čo je naozaj obrovský pokles. Dôkazy odpadnutia od viery sa v českej populácii dnes prejavujú v nízkom počte krstov či cirkevných svadieb, drasticky klesol počet kňazov.
Súčasná situácia a výzvy
Napriek tomu, že počet veriacich klesá, katolícka cirkev v Českej republike stále zohráva dôležitú úlohu. Mnoho kostolov sa mení na svetské účely, menia sa na sklady alebo byty. Na druhej strane, kostoly v pohraničí, kde po stáročia žili príslušníci nemeckej menšiny, sú stále plné. Vysvetlenie tohto javu je pomerne jednoduché: do pohraničia sa po vojne nasťahovali presídlenci, z ktorých mnohí boli prívržencami komunistickej strany. Ich potomkom chýba vzťah k náboženstvu a viera je pre nich cudzia. Naopak, Morava ostala katolícka a katolícke tradície sú tu silné aj dnes.
Akí sú dnešní Česi vo vzťahu k náboženstvu? Určite ľahostajní. Ale nie je to ľahostajnosť, ktorá by vyplývala z antiklerikalizmu. Skôr je to maska, ktorá zakrýva pravú tvár. Českí kresťania žijú v absolútnej diaspóre. Česi o sebe dokonca sami tvrdia, že sú najbezbožnejším národom Európy.
Treba si uvedomiť, že osud cirkvi v Čechách bol neporovnateľne tragickejší než napríklad v Poľsku. Roku 1950 sa uskutočnil prvý proces proti desiatim rádovým sestrám. Rozsudky sa pohybovali od dvoch rokov odňatia slobody po doživotie. Mnoho ľudí súdených počas stalinizmu strávilo v žalároch a v ťažkých pracovných táboroch od desať do dvanásť rokov. V noci z 13. na 14. mája 1950 boli v celom Československu zlikvidované všetky mužské kláštory. Približne 2200 mníchov bolo internovaných. Až do jesene 1989 bol kláštorný život v ČSSR oficiálne zakázaný. Boli zavreté duchovné semináre, internovaní všetci biskupi (až na jedného).
Príčiny odvrátenia sa Čechov od kresťanstva sú však zložitejšie. Už pred druhou svetovou vojnou bola Praha mestom s najväčším počtom neveriacich v Európe (vyše desať percent obyvateľov). Medzi inteligenciou bol tento počet prirodzene vyšší. Roku 1918, keď vzniklo Československo, hlásilo sa ku katolicizmu na území novej republiky milión veriacich a tristo kňazov. Časť z nich tvorí novú, národnú československú cirkev husitskú. Na dennom poriadku je heslo: „Preč s Viedňou, preč s Rímom.“
V náboženských dejinách Čiech tvorí prelomový medzník bitka na Bielej Hore (1620). V dvojhodinovom zápase zrazili habsburské vojská na kolená protestantské Čechy. O niekoľko rokov nariaďuje cisár Ferdinand II. konvertovanie na katolicizmus alebo emigráciu. Čechy opustí okolo 350 šľachtických a 30-tisíc meštianskych rodín. Halík vie, čo hovorí, lebo sám prešiel tou cestou: „Ja sám som vyrastal bez viery, bez náboženskej výchovy. Som dnes vďačný Bohu, že ma k sebe priviedol okľukou a že som mohol najprv dobre teoreticky i prakticky spoznať svet ateizmu. Umožňuje mi to lepšie pochopiť svet neveriacich a predsudky, umožňuje mi to porovnať oba svety.“
Sú silne poznačení náboženskými vojnami, násilnou rekatolizáciou, silným procesom sekularizácie, prenasledovaním z čias komunizmu. Nepochybne sú ľahostajní vo veciach náboženských. Ale nie je to ľahostajnosť vyplývajúca z ostrého antiklerikalizmu. Skôr je to maska, ktorá zakrýva pravú tvár.
Halík v istom okamihu robí zaujímavé porovnanie: „Taliansky sedliak má dokonalú skúsenosť: Vie, kedy je farár dobrým priateľom, kedy má rád karty a víno, kedy si s ním môže vypiť pohár piva a kedy pracuje na svojom svätom úrade a vôbec mu neprekáža, aby ho považoval za náboženskú autoritu. V Čechách je to iné: najprv ukáž čistotu a poctivosť svojho života, a potom mi prípadne niečo povedz o Pánu Bohu! Môžeme tu použiť teologické, logické, psychologické argumenty, ale karty sú u nás rozdané takto. Česi sú k cirkvi prísni, tak by sme to mohli zhrnúť.“
Sú to silné slová, ale ak chce človek porozumieť tomu druhému, musí sa na neho pozrieť najmä jeho vlastnými očami. Jeho okuliarmi. Halík ďalej píše, že mnoho z tej náboženskej ľahostajnosti, náboženského analfabetizmu a diletantstva vzniklo preto, lebo my, katolíci, sme neboli na seba dosť prísni, ako by sme mali byť vzhľadom na to, čo hlásame.
Existuje pre katolíkov v Čechách stále nádej do budúcnosti? Som optimistický, ale rovnako nevnímam situáciu pesimisticky. Je pravdepodobné, že odklon od viery bude generačne pokračovať, ale rovnako som presvedčený, že katolíckej viery ľahko nevzdajú.
Tabuľka: Vývoj počtu veriacich v Českej republike
| Rok | Pravidelne chodiaci do kostola |
|---|---|
| 1990 | 30 % |
| 2019 | 4 % (375 000) |
Ako sa to celé začalo? 31. októbra 1517 chudobný nenápadný mních - doktor na wittemberskej univerzite - Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Atmosféru strachu chcel opäť nahradiť atmosférou lásky, ako to bolo v dávnych časoch prvej cirkvi. Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil ho z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.
Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení. To boli veľké zmeny, ktoré zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné.
Obrazy zo života Martina Luthera
Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.