Známy tübingenský teológ švajčiarskeho pôvodu a teologický poradca II. vatikánskeho koncilu Hans Küng je autorom knihy „Katolícka cirkev/ Stručné dejiny“, ktorá na Slovensku vzbudila rozporuplné reakcie. Periodiká, ktoré sa k cirkevnej problematike zväčša vyjadrujú kriticky, knihu nadšene vítajú ako pokus o otvorenú komunikáciu cirkvi so spoločnosťou. Naopak, príspevky v katolíckych médiách knihu a jej autora ostro kritizujú a spochybňujú užitočnosť jej vydania na Slovensku.
Ide nielen o knihu, napísanú v kritickom duchu, ale aj o kontroverznú osobu autora, ktorá spomínané reakcie vyvoláva. Küng je totiž teológ, ktorý má na jednej strane elitné teologické vzdelanie na rímskej Pápežskej gregoriánskej univerzite a parížskom Institute catholique, ako 32-ročný sa stal riadnym profesorom katolíckej teológie v Tübingene, bol oficiálnym teologickým poradcom II. vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) a do roku 1979 viedol katedru dogmatickej a ekumenickej teológie. Pre svoje názory, predovšetkým pre svoju kritiku dogmy o neomylnosti pápeža, sa však dostal do sporu s centrálnymi vatikánskymi inštitúciami a v roku 1979 mu Vatikán vzal poverenie vyučovať katolícku teológiu. Odvtedy účinkuje na štátnom Inštitúte ekumenického výskumu, veľa publikuje, stále pôsobí ako katolícky kňaz a ako teológ spolupracuje s predstaviteľmi iných náboženstiev a nenáboženských inštitúcií.
Diskusia v katolíckej cirkvi sa často vedie v rovine prijateľnosti či zavrhovania Hansa Künga, pričom jedna skupina ho považuje za ďalšieho z veľkých teológov, nepochopených vo svojej dobe, a druhá mu nevie prísť na meno. Nebolo by dobré vstupovať do takto postavenej polemiky, naopak, o Küngovej knihe sa žiada predovšetkým vecná diskusia a argumentácia. Tá je zložitá, lebo prvoradým problémom knihy nie je predstavenie historických faktov (na nezrovnalosť niektorých upozorňujú spomínaní kritici knihy), ale otázka teologických princípov, na ktorých spočíva interpretácia historických udalostí. Küng nie je typ historika, ktorý by chcel dejiny cirkvi opísať v udalostiach a dátumoch, ale je fundamentálnym a dogmatickým teológom, ktorý v dejinách hľadá súvislosti a vysvetľuje ich.
Predkladaná kniha je na Slovensku neozvyčajná predovšetkým interpretáciou dejín cirkvi, jej východiskami, kritériami a tiež vnímaním perspektív cirkvi. Na Slovensku je vecná diskusia ťažšia aj preto, lebo teologické vedomie je vzdialené celkovému svetovému vývoju. Príčiny tohto stavu sú pochopiteľné - západná teológia zvládla počas 20. storočia a predovšetkým na koncile prechod od obrannej sterilnej novoscholastickej teológie ku komunikatívnej teológii, akceptujúcej moderný spoločenský kontext a súčasné myšlienkové východiská. Slovensko za ten čas zažívalo štyridsaťročnú nútenú izoláciu od vývoja v západných krajinách, čoho dôsledkom bolo teologické zaostávanie.
Navyše - štatistická kresťanská väčšina v slovenskej spoločnosti nenúti k myšlienkovému vyrovnávaniu sa s moderným myslením tak, ako keď je kresťanstvo pod tlakom sekularizácie. Vydanie Küngových stručných dejín katolíckej cirkvi je však jedným zo znakov, že cirkevno-spoločenská konfrontácia v demokratickej spoločnosti bude čoraz častejšie sprevádzaná aj intelektuálnou diskusiou. Keďže teológia nie je len súčasťou teoretickej prípravy budúcich kňazov, ale predstavuje kritickú intelektuálnu reflexiu kresťanskej viery, do tejto diskusie bude vstupovať čoraz viac veriacich i neveriacich. O to silnejší je dôvod nezamlčiavať, ale vysvetľovať a chápať rozličné pohľady na náboženskú a cirkevnú problematiku. Cieľom tohto príspevku je v rámci možností osvetliť teologické pozadie, úmysly a aj teologické obmedzenia predkladanej knihy.
O čo Küngovi v zásade ide? Nie je náhoda, že systematický teológ Küng sa zaoberá dejinami cirkvi, hoci dejiny nie sú jeho „odbor“. Na rozdiel od novoscholastiky 19. storočia si totiž celá súčasná teológia uvedomuje, že sa nevznáša nad dejinami, ale že všetky teologické a cirkevné výpovede majú dejinný rozmer, v dejinách sa formulujú a vyvíjajú. Stálosť a identita kresťanského posolstva nespočíva v strnulej mimodejinnosti alebo mimočasovosti, ale v prenášaní základných právd viery v živej interakcii s inými dejinnými faktormi. Toto je oficiálne učenie II. vatikánskeho koncilu a touto problematikou sa zaoberá celý teologický odbor - dejiny dogiem. Tak sa teológia dostáva do interdisciplinárneho dialógu s inými humanitnými odbormi, pre ktoré je dejinná podmienenosť pravdy a jej skúmanie samozrejmosťou.
V rámci vedomia úzkeho vzťahu medzi dejinami a teológiou však dochádza k rôznym teologickým interpretáciám dejín, čo zavisí od zvoleného kritéria. Tak sa v priebehu 20. storočia rozvinuli mnohé teologické smery, v ktorých sa zdôrazňujú rozličné priority: dialektická rozdielnosť sakrálneho a profánneho, existenciálne prežívanie viery, potreba sekularizácie náboženských výpovedí, praktický a politický rozmer kresťanstva, sociálna teológia oslobodenia, teológia tretieho sveta, feministická relektúra tradície, ekumenicky zameraná teológia, teológia analyzujúca skúsenosť, psychoanalyticky orientovaná teológia a mnohé iné. Küngov prístup preto možno diskutovať a kritizovať z perspektívy takýchto odlišných priorít, ale nie z nároku „poznania“ nadhistorickej kresťanskej pravdy.
Küngov Prístup a Metóda
Küng sa v rámci hodnotenia teológie 20. storočia zvykne zaraďovať k ekumenickej teológii, ktorá má liberálne ideové východiská a smeruje od ekumenickej teológie k projektu celosvetovej etiky. Už vo svojej doktorskej práci optimisticky predpokladá, že „ak sa dospeje k mysleniu vo viacerých jazykoch, často možno badať symfóniu tam, kde druhý pozoruje kakofóniu“. Aj jeho štúdia o cirkvi je vedená úmyslom poskytnúť obraz cirkvi, ktorý by bol otvorený pre ekumenický a medzináboženský dialóg. Cirkev, ktorá je predmetom Küngovho štúdia, nie je pre neho bezčasovým organizmom, ale rovnako nie je iba sociologickou danosťou, ktorá sa vyčerpáva vo viditeľných a organizovaných štruktúrach. Skutočné bytie cirkvi sa prejavuje v historických formách, ale môže sa tiež realizovať v zvrátených podobách. Úlohou vedecko-kritickej teológie v Küngovom podaní je tieto záležitosti odlíšiť a kritizovať.
Küng odmieta systematickú scholastickú náuku o cirkvi a kritérium rozlišovania hľadá v pôvodnom prameni - v Novom zákone. Ten však študuje nie podľa úzkych a cielených apologetických požiadaviek, ale za pomoci historicko-kritickej metódy, usmernenej poznatkami modernej exegézy. V Novom zákone a v samotnej osobe Ježiša Nazaretského tak nachádza kritérium, podľa ktorého hodnotí nasledovný vývoj cirkvi. Pokiaľ nešiel v niektorých fázach podľa evanjelia, je nevyhnutné znovu pristúpiť k pôvodnému posolstvu Nového zákona.
Kritická interpretácia cirkvi podľa Künga ukazuje, že cirkev, ktorá pôvodne stála v službe rozvoja jednotlivých osobných talentov kresťanov, bola pohltená absolutisticko-úradnou štruktúrou, neúmerne centralizovanou a strnulou. Küngovi však treba položiť kritickú otázku, či možno uchopiť evanjelium, použité ako kritérium, objektívne a bez predporozumenia. Všetko nasvedčuje tomu, že Küng samotné evanjeliá a osobu Ježiša Nazaretského interpretuje z pohľadu osvietenských a liberálnych požiadaviek, čo nie je samo osebe nelegitímne, ale treba to považovať len za jednu z možností. Preto sa celou knihou tiahnu také „evanjeliové“ priority ako rovnoprávnosť žien, prirodzený spôsob života kléru, demokratizácia cirkvi alebo sloboda, rovnosť a bratstvo kresťanov.
Kniha je písaná bez odkazov na pramene, len všeobecným spôsobom sa odvoláva na profesionálnych odborníkov. To nesvedčí o Küngovej neznalosti, veď jeho staršia rozsiahla monografia o cirkvi, ako aj iné početné publikácie, obsahuje stovky odkazov na literatúru. Skôr sa to dá chápať ako snaha o sprístupnenie odborných pohľadov pre širšiu verejnosť, bez používania špecifických teologických termínov a pomocou atraktívneho a komunikatívneho slovníka. Niektoré Küngove zjednodušenia však znejú zavádzajúco. Keď sa napríklad ľudovo pýta, či Ježiš „založil“ alebo „nezaložil“ cirkev, málo zohľadňuje, že „zakladanie“ cirkvi nemusí byť rukolapné a právnické, ale aj existenciálne a celoživotné gesto a úmysel.
Na vážnosti knihe nepridávajú ani páčivé a efektné otázky: „Vieme si predstaviť, že by sa Ježiš Nazaretský zúčastnil na pápežskej omši v rímskej Bazilike sv. Petra? Alebo by tam ľudia povedali to isté ako Dostojevského Veľký inkvizítor: Prečo si nás prišiel rušiť?“ Ak na tieto otázky autor nevie dať zodpovednú odpoveď, nemal by ju cez otáznik ani podsúvať. Küng v úvode objasňuje čitateľom svoje peripetie s vatikánskymi úradmi a svoju dvojakú skúsenosť s cirkvou predstavuje ako pozitívum k objektívnemu predporozumeniu problematiky cirkvi. Jeho „naoko deštruktívna kritika má slúžiť konštruktívnym cieľom, má slúžiť reforme a obnove, aby katolícka cirkev bola schopná žiť aj v treťom tisícročí“.
Jednotlivé Etapy Dejín Cirkvi
Kniha pozostáva z úvodu, ôsmich kapitol a záveru. V prvej kapitole (Počiatky cirkvi) Küng poukazuje, že „Ježiš nehlásal cirkev, ani seba, ale Božie kráľovstvo“, a to provokatívnym a kritickým spôsobom, v konflikte s náboženským zriadením. Z toho vyplýva, že po jeho smrti rozvíjajúca sa cirkev, ktorú podľa Künga „Ježiš … za svojho života nezaložil“, nemá byť „hyperorganizácia duchovných funkcionárov odtrhnutých od konkrétneho zhromaždenia“, ale spoločenstvo - miestna cirkev, vytvárajúca s inými miestnymi cirkvami celocirkevné spoločenstvo. V tomto zmysle Ježiš „vyžaroval demokratického ducha v najlepšom zmysle tohto slova“ a tomu zodpovedal ľud, zložený z jednotlivcov, v zásade rovných, žijúci v pôvodnej kresťanskej slobode, rovnosti a bratstve. Peter, predchodca pápežov bol na tomto pozadí cirkevnou autoritou nie v zmysle duchovného monarchu, ale v kolegiálnej spätosti s inými.
V druhej časti (Raná katolícka cirkev) Küng predstavuje apoštolom Pavlom zakladané cirkevné spoločenstvá, v ktorých existovala pluralita duchovných funkcií, pričom vtedy kresťanov charakterizovala silná sociálna súdržnosť. Na tomto pozadí predstavuje vznik „katolíckej hierarchie“, rozdelenie na klérus a ľud, konflikt medzi kresťanstvom a židovstvom, prenos centra kresťanstva z Jeruzalema do Ríma a prvé pokusy kresťanov o systematickú teológiu. Spojením viery a poznania sa umožnila kultúrna zmena - spojenie kresťanstva a gréckej kultúry. Následný proces helenizácie kresťanstva však Küng považuje za negatívnu teoretizáciu potreby praktického nasledovania Krista.
Postupne sa vytratili charizmy, dominantné postavenie mužov zabránilo „skutočnej emancipácii žien“ a vznikli podmienky na politickú zmenu - spojenectvo cirkvi a štátu. O tom pojednáva tretia časť (Cisárska katolícka cirkev), kde Küng poukazuje na dôvody presadenia sa kresťanstva v Rímskej ríši. Spojením cirkvi a štátu vznikli podmienky na neevanjeliové monarchistické chápanie pápeža a jurisdikčnej moci v cirkvi. Küng venuje značný priestor starokresťanskému teológovi a biskupovi Augustínovi, ktorý pre vtedajšiu dobu predstavoval veľké duchovné a teologické obohatenie, natrvalo ovplyvnil cirkev nielen v pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle, a aj „napriek jeho omylom (sa mu dodnes) nik nevyrovná“.
Štvrtá časť (Pápežská cirkev) sa najprv venuje Levovi I., ktorého považuje Küng za prvého „pápeža“ v pravom slova zmysle, ktorý v nových politických podmienkach uskutočnil klasickú syntézu rímskej idey primátu. Küng ďalej sústreďuje svoju pozornosť na nehodných pápežov, pápežské podvrhy a procesy s pápežmi, germanizáciu kresťanstva, vplyv islamu, stredovekú zbožnosť a postupné zužovanie pojmu kresťanský na katolícky a rímsky.
Vážnym problémom tohto obdobia sú podľa Künga rôzne podvrhy, dokumenty, ktoré pripravovala „celá skupina vysoko odborných falšovateľov“, z ktorých mal konečný prospech rímsky pápež „a ktorého autoritu tieto podvrhy posilnili spôsobom, aký nemá obdobu“. Tieto podvrhy sa podľa Künga doteraz nachádzajú v cirkevnom práve a diskusia o nich by mala byť vážnou témou cirkevných historikov.
Piata časť (Rozdelená cirkev) opisuje vzďaľovanie sa a rozkol medzi kresťanským východom a západom, ktorý Küng kriticky vníma aj ako vinu Ríma, pretože sa „všetkými prostriedkami svojho kánonického práva, svojou politikou a svojou teológiou neúnavne usiloval potlačiť staré cirkevné zriadenie, nastoliť rímsky právny primát nad všetkými cirkvami na Východe a zaviesť centralistické cirkevné zriadenie, ktoré vyhovovalo Rímu a pápežovi“.
Po rozdelení, v západnej cirkvi „dosiahlo porímšťovanie svoj vrchol a charakteristickým znakom rímskeho systému, ktorý pretrváva dodnes, sa stalo päť časovo sa prekrývajúcich procesov: centralizácia, legalizácia, politizácia, militarizácia a klerikalizácia“.
Už nadpis šiestej časti (Reforma, reformácia, alebo protireformácia) a jednej podčasti (Bol program reformácie katolícky?) naznačujú, že Küng skúma evanjeliový základ Lutherovej reformácie. Rozhodujúci bod v zložitej problematike Küng vidí v Lutherovom znovuobjavení Pavlovho posolstva o ospravodlivení hriešnika samotnou vierou, a nie prostredníctvom dobrých skutkov. „Vzhľadom na tento ústredný bod mal Rím už dávno Luthera oficiálne rehabilitovať a zrušiť jeho exkomunikáciu.“ Celkovo vníma Küng Lutherovu reformáciu ako „posun od príliš ľudského ekléziocentrizmu vplyvnej cirkvi ku kristocentrizmu evanjelia… (ktorá) kládla dôraz predovšetkým na slobodu kresťanov“.
Siedma časť (Katolícka cirkev verzus modernizmus) opisuje rozchod spoločnosti s tradíciou, ku ktorému došlo následkom demokratizácie a industrializácie. Cirkev podľa Künga zareagovala nešťastne - obranne a polemicky - na „protiosvietenskom“ I. vatikánskom koncile (1870). Koncilovú definíciu o pápežskej neomylnosti vníma Küng ako skratovú poistku toho, že „pápež, teraz už absolútny vládca s neomylným učením, v budúcnosti ľahko vyrieši všetky problémy a urobí všetky potrebné rozhodnutia“.
Küngove problémy s cirkevnými úradmi súvisia predovšetkým s neúnavnou kritikou tohto stále platného učenia.
Vízia Budúcnosti Cirkvi
Názov poslednej kapitoly (Katolícka cirkev - súčasnosť a budúcnosť) potvrdzuje Küngov teologický a nie historický zámer knihy. Súčasnosť charakterizuje znovu cez postavy pápežov, pričom na jednu stranu stavia „najvýznamnejšieho pápeža dvadsiateho storočia“ Jána XXIII., ktorý zvolal reformný II. vatikánsky koncil, a na druhú stranu stavia „najprotirečivejšieho pápeža“ Jána Pavla II., ktorému venuje kapitolku Zrada koncilu. Koncil podľa Künga predstavuje pre katolícku cirkev historický a nezmeniteľný zvrat, kde cirkev chcela „uskutočniť dve modelové zmeny naraz: integrovala základné črty reformačného modelu i modelu osvietenstva a modernizmu“.
Hoci jeho výpovede boli kompromisné, v podstate mnohé požiadavky boli splnené, kým o iných - „o možnosti sobášenia kňazov… o rozvode, o novom poriadku nominácie biskupov, o reforme kúrie a najmä o samotnom pápežstve“ - sa ani len nemohlo diskutovať. Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.
Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon.
Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.
Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť. Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín.
Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.
Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.
Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia.
Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť.
Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu. Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi.
Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus.
I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické.
S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl...
Náboženská mapa Európy
Kresťanstvo a Stredovek
- Milánsky edikt z roku 313 - kresťanstvo sa stalo povoleným náboženstvom v Rímskej ríši.
- Inštitúcia pápežstva: rímsky biskup priamym nástupcom apoštola sv. Petra, ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty (Alexandria, Antiochia), ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista, mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem.
- Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe, všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe, tým rástol význam Ríma. Významným pápežom ranného stredoveku bol Gregor I.
Kláštory
V rannom stredoveku boli kláštory centrom civilizácie. Vznikali v 6. - 8. storočí. Všetky kláštory museli prijať regulu sv. Benedikta → benediktínske kláštory boli prvými nemocnicami a nocľahárňami.
Vývoj Cirkvi
- 1054 - nastal definitívny rozchod medzi západnou (tzv. rímskokatolíckou) a východnou cirkvou, ktorá dostala pomenovanie ortodoxná (jej centrom Konštantínopol).
- Pápež Gregor VII. - zástanca teórie o nadradenosti pápeža všetkým kresťanom (teda aj kráľom a cisárom) vypukol tzv. boj o investitúru, ukončený v roku 1122 wormským konkordátom. Pápežstvu sa podarilo posilniť závislosť celého duchovenstva od rímskej kúrie, západná cirkev sa tak stala univerzálnou, pevne stmelenou organizáciou, ktorá sa zriadila podľa špeciálneho kanonického práva (kanonické právo - právo katolíckej cirkvi).
- Inocent III. - pápež je hlavou kresťanstva, a teda aj vodcom západného sveta, ktorý sa síce skladá z mnohých štátov a národov, spája ho však jedna viera; chcel dosiahnuť, aby všetci panovníci západného kresťanstva uznali pápežskú moc ako najvyššiu autoritu → cirkev sa tým začala vzďaľovať od svojho duchovného poslania a pretvárala sa na politickú mocnosť.
Pokusy o reformu
- františkánske hnutie - žobravá rehoľa (mendikanti); žiadali apoštolskú chudobu cirkvi a kléru; zakladateľom sv. František z Assisi
- dominikáni - žobravá rehoľa; zakladateľom sv. Dominik
- avignonské zajatie pápežov (skoro 70 rokov) - pápež Gregor XI. sa v roku 1377 vracia do Ríma; po jeho smrti bol zvolený Urban VI., ten sa odmietol vrátiť do Avignonu, preto francúzski kardináli zvolili protipápeža Klementa VII.
Pokusy o reformu
- Ján Viklef:
tags: #katolicka #cirkev #v #stredoveku