História katolíckej farnosti Mladá Boleslav a jej význam

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne.

Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie.

Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.

Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť.

Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť.

Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha.

Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície.

Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie.

Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej.

Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Mladej Boleslavi

Čo sú cirkevné dejiny?

Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský.

Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.

Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín.

Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu.

Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa.

Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.

Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. vedenou.

Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie.

A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.

Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi.

To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia.

Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe.

O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku.

Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu.

Podľa Herdera cieľom dejinného vývoja je vytríbiť základné spoločné rysy ľudstva vo všetkom: humanitu, dobrotu, blahovôľu voči sebe a iným.

Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) uznáva v dejinách len faktory hmotné: prírodu, rasu, hospodárstvo.

Dôležitosť cirkevných dejín

Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí.

Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi.

Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov:

• I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec.
• Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd.
• O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci.
• I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi.

Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí.

Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších.

Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín.

Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.

Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi.

Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus.

I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života.

V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu.

Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla.

Slovenské osobnosti a svätci

V nedeľu 05.06.2022 na sviatok Zoslania Ducha Svätého bola pri sv. omši o 11.-tej hodine vo farskom kostole v Trstíne zástupcami košickej arcidiecézy donesená a natrvalo umiestnená relikvia blahoslavenej Anny Kolesárovej, mučenícky čistoty.

Blahoslavená Anna Kolesárová

Blahoslavená Anka Kolesárová sa stala obeťou sovietskeho vojaka, ktorý ju zastrelil v novembri 1944, keď sa mu odmietla podvoliť.

Blahoslavená Anna Kolesárová (* 14. júl 1928 Vysoká nad Uhom, ČSR - † 22. novembra 1944 Vysoká nad Uhom, ČSR) bola slovenská mučeníčka čistoty.

Anna Kolesárová sa narodila vo Vysokej nad Uhom. Pochádzala z katolíckej rodiny Jána a Anny, rodenej Kušnírovej, sama bola tiež zapálenou veriacou. Anka mala staršieho brata Michala. V roku 1938 zomrela jej mama a Anka sa začala starať o domácnosť.

Na jeseň 1944 sa front priblížil k okresu Michalovce. 22. novembra 1944 sa spolu s rodinou a susedmi v skrývala v pivnici pod kuchyňou ich domu kvôli prebiehajúcim bojom v okolí. Kvôli panujúcej neistote sa podobne ako mnohé iné ženy obliekla do čierneho, aby nevzbudzovala pozornosť vojakov.

Po tom, čo do pivnice pri prehľadávaní domu nazrel jeden zo sovietskych vojakov, ju otec poslal do kuchyne, nech vojakovi prinesie jedlo. Dievča však vojaka zaujalo a preto jej prikázal, aby šla s ním. Keď nechcela, priamo jej povedal, že buď pôjde a vyspí sa s ním, alebo ju zabije. Keď opäť odmietla, povolil jej jednovetovú rozlúčku s otcom a na mieste ju zastrelil.

Jej vražda zostala nepotrestaná. Nie je známy ani vojak, ktorý tento čin vykonal. Proces blahorečenia Anny Kolesárovej prebiehal od 3. júla 2004. Jej hrob vo Vysokej nad Uhom je cieľom pútnikov z celého Slovenska, najmä z radov mládeže.

Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o mučeníctve Božej služobníčky Anny Kolesárovej, čím umožnil jej blahorečenie. Anna Kolesárová bola vyhlásená za blahoslavenú 1. septembra 2018 v Košiciach.

Pápež stanovil deň liturgickej spomienky na blahoslavenú Annu na 20. november.

svätý Gorazd (9.-10. storočie). Je najstarším známym kňazom a svätcom slovenského pôvodu. Gorazd bol prvým a priamym nástupcom sv. Metoda v správe školy a zrejme aj arcibiskupstva.

Po smrti Metoda a vládcu Svätopluka prišli počas panovania Mojmíra II. okolo roku 900 delegáti pápeža Jána IX., aby zreorganizovali veľkomoravskú cirkevnú provinciu. Okrem troch sufragánnych biskupov vysvätili aj arcibiskupa. Tradícia pokladá Bystríka za nitrianskeho biskupa.

Priama zmienka o tomto svätcovi je v životopise sv. Gerarda, čanádskeho biskupa na území dnešného Maďarska. Po nepokojoch a krvavých bojoch o maďarský trón v septembri 1046 pohanskí veľmoži s ozbrojencami napadli biskupov (Gerarda a Bystríka), ktorí prišli pozdraviť nového kráľa Ondreja. Ťažko zranený biskup Bystrík na tretí deň zomrel.

K starobylému benediktínskemu kláštoru sv. Hyppolita na Zobore pri Nitre sa viaže pamiatka na mníchov sv. Svorada-Andreja a sv. Benedikta. Svorad-Andrej sa narodil okolo roku 980 a pochádzal z južného Poľska. Približne okolo roku 1020 ho prijali do spomínaného kláštora na Zobore.

Podieľali sa na pokresťančovaní Poľska po roku 1000. Pramene hovoria, že v poľskom lese žilo päť bratov mníchov - Matej, Izák, Kristín, Ján a Benedikt. Ján a Benedikt pochádzali z talianskeho prostredia, Izák, Matej a Kristín z Poľska.

Iné zdroje uvádzajú, že traja z bratov pochádzali z Talianska a dvaja s najväčšou pravdepodobnosťou zo Slovenska. Benedikta a Jána pozval do Poľska cisár Oto III. na žiadosť Boleslava Chrabrého. Do Poľska dorazili na prelome rokov 1001 - 1002. Bol pre nich postavený kláštor v Miedzyrzeczi.

Na začatie svojej misie potrebovali pápežské povolenie, ktoré im mal doručiť Bruno z Querfurtu. Keď však dlho neprichádzal, jedného z mníchov - Benedikta - vyslali, aby ho vyhľadal. Lenže Benediktovi sa nepodarilo dokončiť cestu, tak po návrate vrátil striebro Boleslavovi.

V roku 1003 mníchov prepadli lupiči v domnienke, že majú u seba strieborný poklad. Keď však striebro nenašli, zabili ich (obr.). Takmer okamžite po smrti boli piati bratia uznaní za mučeníkov. Za svätých boli vyhlásení pápežom Jánom XVIII. v Ríme roku 1004.

Mních Mojsej Ugrín (známy aj ako Mojžiš Uhorský) je jedným z prvých kanonizovaných svätcov slovenského národa. Keď knieža Boris v bojoch zahynul, dostal sa Mojsej do zajatia. Podľa legendy sa v Poľsku zapáčil významnej žene z okruhu panovníka Boleslava Chrabrého, ktorá sa za neho chcela vydať.

„Ktorý muž poslúchajúci ženy dobre pochodil? (…) Ako ja môžem poslúchať nečistú radu ženy, ktorú som od svojho zrodu doteraz nikdy nepočúvol?!“ vravel Mojsej. Napokon ho aj tak vykúpila a urobila z neho svojho sluhu. Obliekla do drahých šiat a ešte viac nahovárala na hriech.

Keď sa jej nechcel podvoliť, uvrhla ho do žalára a chcela ho nechať umrieť hladom. Neskôr začala žena Mojseja ťažko mučiť. Žena s veľkou túžbou pomstiť sa mu za nepoddajnosť napísala dokonca list kniežaťu Boleslavovi Chrabrému, ktorý si oboch predvolal a tiež Mojsejovi dohováral. No Mojsej Uhrín mu povedal: „Čo osoží človeku, hovorí Pán, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu? Predpoveď sa vyplnila, hoci Mojseja ešte dlho mučili. Mojsej sa podľa prameňov dožil 60 rokov.

Alžbeta Durínska sa narodila v roku 1207, už v útlom veku ju zasnúbili a previezli z Bratislavského hradu na dvor durínskeho zemského grófa na hrade Wartburg, kde žil jej snúbenec Ľudovít. Alžbeta Durínska patrí medzi vzory charitatívnej činnosti a jej meno nesú viaceré rehoľné spoločnosti. Patrí medzi ne aj rehoľa sv. Alžbety (alžbetínky) v Bratislave, jej meno nesie aj Dóm sv. Alžbety v Košiciach.

O jej blahorečení písal aj denník New York Times, keďže išlo o prvú slávnosť blahorečenia na území USA.

Miriam Terézia Demjanovich sa narodila 26. marca 1901 v Bayonne v New Jersey v USA. Po získaní vysokoškolského diplomu z literatúry vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety.

Už ako postulantka a novicka sa vyznačovala intenzívnou spiritualitou založenou na mystickej skúsenosti spoločenstva Najsvätejšej Trojice. Jej duchovný sprievodca ju rok pred smrťou požiadal o napísanie súboru meditácií o duchovnom živote pre ostatné novicky.

Pod názvom Kvet z bardejovských záhonov ju neskôr v Kanade do slovenčiny preložil a vydal slovenský jezuita Štefan Senčík. Členkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety bola len dva roky, keď 8. mája 1927 zomrela na následky operácie.

Duchovné spisy Miriam Terézie sa stali medzi katolíkmi v New Jersey rýchlo populárne a v 60. rokoch sa mnohí modlili na jej príhovor. V roku 1964 diagnostikovali chlapcovi menom Michael Mencer vážne poškodenie zraku, ktoré malo viesť k úplnej slepote. Učiteľka v škole mu dala pamätný obrázok sestry Miriam Terézie, na ktorej príhovor sa chlapec s mamou začal modliť.

Za blahoslavenú ju vyhlásili 4. októbra 2014 v Newarku v New Jersey. Bolo to historicky prvé blahorečenie na pôde USA.

Sestra Sára Salkaházi sa narodila v Košiciach. Jej otec, ktorý bol vlastníkom hotela, zomrel, keď bola ešte malé dieťa. Napriek tomu bola veselým dievčaťom. Niekoľko mesiacov bola dokonca zasnúbená, prsteň však po zvážení vrátila.

O nejaký čas začala v sebe cítiť povolanie k zasvätenému životu. V roku 1929 vstúpila do Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach. Počas druhej svetovej vojny skrývala s ostatnými sestrami v domovskom kláštore v Budapešti Židov. Za blahorečenú bola vyhlásená v roku 2006.

Zinscenovaný proces s tzv. „vlastizradnými“ rímskokatolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a gréckokatolíckym biskupom Pavlom Gojdičom sa skončil 15. januára 1951. Súdny proces so slovenskými biskupmi bol súčasťou proticirkevného ťaženia, ktoré zorganizovala vtedajšia komunistická vládna moc.

Dominik Metod Trčka bol rehoľným predstaveným, misionárom a trpiteľom za vieru. Tragicky ho postihla likvidácia mníšskych kláštorov komunistickou vládnou mocou. Odsúdili ho na 12 rokov, zomrel v apríli 1958 na zápal pľúc v Leopoldove.

Pavla Petra Gojdiča a Dominika Metoda Trčku vyhlásil za blahoslavených pápež Ján Pavol II. 4. novembra 2001 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Sestra Zdenka Schelingová pochádzala z jedenástich detí. Pri krste dostala meno Cecília. Do rehoľného života vstúpila v pätnástich rokoch, keď odišla do domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach. Po vstupe do noviciátu dostala rehoľné meno Zdenka.

Pracovala v nemocniciach v Bratislave a Humennom. Chorým sa venovala s obetavosťou a svedomitosťou. V roku 1952 sa podieľala na pomoci pri úteku kňaza Štefana Koštiala. Strážnikovi namiešala do nápoja uspávací prášok. Pri druhom pokuse o záchranu saleziánskych kňazov a seminaristov sa stala obeťou pasce, keď so spolusestrou uverili, že kňazov a ostatných odvezú a popravia na Sibíri.

Po zatknutí sestru Zdenku vo vyšetrovacej väzbe kruto mučili. V roku 1952 ju postavili pred súd a odsúdili za velezradu na dvanásť rokov mučenia a desať rokov straty občianskych práv. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. v Bratislave v roku 2003.

Pomocným gréckokatolíckym biskupom bol od roku 1947. V krutých väzenských podmienkach strávil spolu v piatich väzniciach viac ako trinásť rokov. V roku 1964 ho podmienečne prepustili. Na následky zdravotných problémov z väzenia o deväť rokov neskôr zomrel. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. v Bratislave v roku 2003.

Ako 25-ročný sa stal saleziánskym kňazom a pôsobil ako kaplán, školský radca a profesor chémie. Po tom, ako komunistický režim v roku 1950 zrušil mužské kláštory, Titus Zeman zorganizoval a viedol tri ilegálne prechody do Talianska.

Tretí prechod 9. apríla 1951 sa pre rozvodnenú rieku Moravu nevydaril. Titusa Zemana zatkli, vypočúvali, mučili a odsúdili na 25 rokov väzenia. Po dvanástich rokoch väzenia ho roku 1964 podmienečne prepustili. O päť rokov na následky mučenia a väznenia zomrel v Bratislave.

Už pri jeho pohrebe sa hovorilo o ňom ako o mučeníkovi. Po roku 1989 začal byť vnímaný ako mučeník za záchranu duchovných povolaní. Za blahoslaveného ho vyhlásil bývalý prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato v septembri 2017 v bratislavskej Petržalke.

Zoznam svätcov a blahoslavených slovenského pôvodu:

tags: #katolicka #farnost #mlada #boleslav