Celibát, sexuálna zdržanlivosť a zrieknutie sa akejkoľvek sexuálnej aktivity, je v rímskokatolíckej cirkvi témou neustálych diskusií. Táto tradícia, ktorá vznikla v stredoveku, zaväzuje k sexuálnej zdržanlivosti všetkých držiteľov vyšších svätení, teda diakonov, kňazov a biskupov. Mnohí sa pýtajú, či je dnes ešte možné žiť v celibáte a ako táto voľba ovplyvňuje život kňaza.
Čo je celibát?
Celibát (z lat. caelebs = neženatý/nevydatá, slobodný/slobodná) znamená sexuálnu zdržanlivosť, zrieknutie sa akéhokoľvek druhu sexuálnej aktivity. V rímskokatolíckej cirkvi k tomuto zaväzuje najskôr druhý lateránsky koncil (1139) všetkých držiteľov vyšších svätení (diakon, kňaz, biskup).
Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) hovorí: "Všetci ordinovaní služobníci latinskej Cirkvi, s výnimkou stálych diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí žijú v celibáte a ktorí ho chcú zachovať ´pre nebeské´ kráľovstvo" (Mt 19,12). Sú pozvaní, aby sa zasvätili Pánovi a nerozdelení sa starali o Pánove veci. Bezženstvo je znakom nového života, do ktorého služieb sa služobník Cirkvi zasväcuje. V Písme Svätom nájdeme viacero príkladov spôsobu života v celibáte.
Všetky dary a charizmy, ktoré sme dostali, berieme v kresťanstve ako niečo, čo sme dostali predovšetkým pre druhých ľudí, preto, aby sme nimi mohli slúžiť. Takže ja vnímam, že dar, ktorý mi dal Boh, dar celibátu, je tu predovšetkým pre cirkev. Pre tento svet. Tento dar mi má pomôcť, aby som mohol ja osobne pomáhať ľuďom dotknúť sa Boha. A to ma aj niečo stojí.
Historické korene celibátu
Povinný celibát kňazov sa presadil na kresťanskom Západe postupne. Hoci cirkevná tradícia už v 4. storočí stanovila spojitosť medzi kňazstvom a zdržanlivosťou, až pápež Innocent II. v roku 1139 označil manželstvo za prekážku kňazskej vysviacky. Dôvodom bola snaha zamedziť deleniu cirkevného majetku a podporiť nadradenosť kléru.
Je zaujímavé, že nie všetci apoštoli boli celibátni. Apoštol Peter, ktorého rímska Cirkev pokladá za prvého pápeža a Kristovho nástupcu, bol ženatý, tak isto ako aj prví pápeži. Až pápež Gregor VII. v 9. storočí zaviedol celibát v Cirkvi.
Prečo celibát v Katolíckej cirkvi? (s otcom Ambrózom)
Celibát ako dar a obeta
Mnohí kňazi vnímajú celibát ako dar od Boha, ktorý im umožňuje plne sa venovať službe cirkvi a ľuďom. Rastislav Dluhý, kňaz a rehoľník, hovorí: "Ak Boh dáva niekomu charizmu celibátu, tak charizma je vždy dar i kríž súčasne. Radosť aj bolesť."
Celibát má evidentne pozitívnu hodnotu pre svoju totálnu použiteľnosť pre kňazskú službu i pre svoju nedeliteľnú, úplnú oddanosť Bohu. Na zdôvodnenie celibátu hovorí práve spomenutý záverečný dokument biskupskej synody: „Kňazský celibát je v úplnom súlade s povolaním na apoštolské nasledovanie Krista i s bezpodmienečným súhlasom povolaného, ktorý sa venuje pastoračnej službe“.
Zároveň si uvedomujú, že táto voľba prináša aj obetu a osamelosť. Aj Rastislav Dluhý priznáva: "Áno, niekedy mi chýba žena. No klamal by som, keby som povedal, že nikdy nemávam chvíle, keď mi chýba to, čo som dal Bohu ako dar z presvedčenia, že ma k takejto ceste volá."
Je to čosi podobné, čo prežíva umelec, pre ktorého je umenie tá najväčšia vášeň. Aj on sa s ňou niekedy trápi. Nosí ju v sebe. A tie najkrajšie veci sa potom často zrodia práve z tej najväčšej bolesti. Niečo podobné sa deje aj s celibátom. Poznám veľmi veľa šťastných kňazov, ktorí žijú v celibáte. No poznám aj takých, ktorí sa v ňom trápia.
Výzvy a pokušenia
Život v celibáte nie je jednoduchý a kňazi sa stretávajú s rôznymi výzvami a pokušeniami. Rastislav Dluhý otvorene hovorí o tom, že bol zamilovaný a ako sa s tým vyrovnával: "Uvedomil som si, že to, čo som urobil pri večných sľuboch - dal svoju vernosť Bohu, že to všetko prežívam znova. A nanovo. Že opäť nastal čas odovzdať svoj život Bohu."
V takýchto momentoch je dôležité mať hlboký vzťah s Bohom a oprieť sa o modlitbu. Ak by vzťah s Bohom nebol hlboký, tak sa celibát nedá prežiť. Ako kňazi to prosto nedáme. Bez Boha a bez viery je celibát nezrozumiteľný, čudný a veľmi neprirodzený.
Dobrovoľný celibát a budúcnosť
V súčasnosti sa čoraz viac diskutuje o možnosti dobrovoľného celibátu pre kňazov. Michal Lajcha, správca farnosti z Kľaku, ktorý volá po dobrovoľnom celibáte, bol za svoje názory suspendovaný. Podľa neho by si mali kandidáti na kňazstvo môcť vybrať, či chcú žiť v celibáte alebo v manželstve, podobne ako je to v gréckokatolíckej cirkvi. Rastislav Dluhý dodáva: "A možno raz Svätý otec uvoľní celibát aj v rímskokatolíckej cirkvi. Keď sa tak stane, bude to podľa môjho názoru dobré."
Je však presvedčený, že celibát ako dar, ako charizma a služba v cirkvi zostane. Mnohí ľudia si ho budú dobrovoľne voliť navždy. Mnohí mladí muži, ktorí by boli dobrými kňazmi, sa nimi stať nemôžu, lebo nechcú na seba vziať tento záväzok. Na druhej strane, obeta osobného života, ak je naozaj autentická, môže mať význam aj pre toho, kto si ju zvolí. Mala by to byť možnosť, nie povinnosť, a nemusela by byť ani trvalá a diskvalifikujúca, ak sa niekto rozhodne vstúpiť do manželstva a je v duchovnej službe. Bolo by to aj vyjadrenie úcty voči inštitútu rodiny, ak by aj kňazi mali možnosť založiť si rodinu.
Alternatívy k celibátu
V cirkvi sú predsa aj ženatí, aj celibátni kňazi. Je to iný dar, iná charizma. Nie každý, kto je povolaný ku kňazstvu, má súčasne aj dar celibátu. Tak to možeme vidieť napríklad vo východnej cirkvi, v ktorej majú kandidáti na kňazstvo možnosť uzavrieť manželstvo. Vy nazývate celibát darom.
Áno, vždy. Lebo ak mi Boh nedá celibát ako charizmu, dar, s ktorým dá aj potrebnú silu, ako to môžem žiť? Súčasne fakt, že mám tento dar, neznamená, že to nie je občas aj utrpenie. Preto si myslím, že je dobré, že cirkev umožňuje kandidátom na kňazstvo vo východnom obrade uzatvárať manželstvá. Že si môžu vybrať podľa toho, ako rokmi rozlíšili, k čomu ich Boh volá.
Východné katolícke cirkvi majú platne vysvätených ženatých kňazov a niektorí ženatí kňazi iných denominácií, ktorí konvertujú na katolícku vieru, môžu dokonca prijať vysviacku aj v latinskom obrade. Takže keď sa niekto spýta, prečo nemôžu byť kňazi ženatí, pravdivá odpoveď je, že môžu.
Sexuálna sloboda a celibát
V súčasnej situácii sexuálnych škandálov a ohnivých polemík má svedectvo zdravého celibátneho života obrovskú cenu. Jednoducho povedané, je svedectvom autentickej sexuálnej slobody. Tú Katolícka cirkev vždy chápala nie ako slobodu vyhovieť všetkým svojim chúťkam, ale ako slobodu od nutkavých chúťok. Iba ten, kto je slobodný v druhom slova zmysle, je schopný milovať, či už v manželstve, alebo v celibátnom dare seba samého.
Prečo nie? Pretože Cirkev zakladá hodnotu akejkoľvek obety na hodnote toho, čo sa obetuje. Presne preto si Cirkev tak veľmi váži celibát: pretože má vo veľkej úcte to, čoho sa celibát zrieka - pohlavné zjednotenie. V katolíckom ponímaní je jednota muža a ženy „v jednom tele“ predobrazom večnej jednoty, ktorá nás očakáva v nebi (porov. Ef 5, 31-32).
Ježiš hovorí, že „pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“ (Mt 22, 30). Ježiš teda niektorých volá, aby zostali v celibáte nie pre celibát samotný, ale preto, že sa „takými urobili pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12) - teda ako živé svedectvo jednoty, ktorá nás čaká v nebi. Je teda úplne primerané, ak sú kňazi vyzvaní na takúto úroveň obety.
Tabuľka: Porovnanie celibátu a manželstva v kontexte kňazstva
| Aspekt | Celibát | Manželstvo |
|---|---|---|
| Oddanosť | Úplná oddanosť Bohu a cirkvi | Oddanosť Bohu, cirkvi a rodine |
| Dostupnosť | Neobmedzená dostupnosť pre veriacich | Obmedzená dostupnosť kvôli rodinným povinnostiam |
| Skúsenosť | Chýba skúsenosť rodinného života | Skúsenosť rodinného života |
| Podpora | Podpora od cirkevného spoločenstva | Podpora od rodiny a cirkevného spoločenstva |
| Výzvy | Osamelosť, pokušenia | Zosúladenie rodinného a kňazského života |