Rímskokatolícky kňaz MARTIN MOJŽIŠ (73) sprevádza pútnikov po Svätej zemi už dlhé roky.
Púte, ktoré som sprevádzal, smerovali väčšinou do Izraela, Jordánska, Egypta.
Keď som sa dozvedel o osobnosti pátra Šarbela, túžil som navštíviť miesta, ktoré súvisia s jeho životom: jednak Biká Kafra, kde sa narodil, a Kláštor sv. Marona v Anáji.
Pri jeho hrobe som slávil svätú omšu.
Pustovňa sv. Petra a Pavla, kde prežil vyše dvadsať rokov, sa nachádza dvadsať minút chôdze od kláštora. Predstavoval som si ju celkom inak. Svätý Šarbel žil vo veľmi jednoduchých podmienkach. Bola to naozaj pustovňa, nemal tam nijaké pohodlie. Popritom sa ustavične modlil, spal iba pár hodín, jedol raz denne, väčšinou iba zvyšky. V Anáji sa môžeme dotknúť Šarbelovej reality.
Nielen Šarbel, ale aj ďalší svätci zdôrazňovali nekonečnú hodnotu každej svätej omše. Keby si kňaz uvedomil, akú hodnotu má jedna svätá omša, musel by od radosti a vďačnosti zomrieť. Keď si uvedomíme, kto pri Poslednej večeri ustanovil sám seba v Oltárnej sviatosti, musíme zostať v úžase.
Keď som slávil Eucharistiu pri hrobe svätého Šarbela, išlo o môj vnútorný pocit vďačnosti, že som mohol Pánu Bohu práve tam obetovať svätú omšu. Ale slávenie svätej omše je pre mňa rovnako významné všade.
Veľa ľudí prichádza k svätému Šarbelovi, aby prosili o príhovor za zdravie svoje či blízkych. Kláštor sv. Marona v Anáji dostal prívlastok Lurdy Blízkeho východu. Každý pútnik si k svätému Šarbelovi prináša svoj vlastný úmysel. Dva najsilnejšie úmysly sú za zdravie a za milosť obrátenia.
Často žena prosí za neveriaceho manžela, ale aj muži prichádzajú k svätému Šarbelovi s prosbou o orodovanie za neveriacu manželku. Svätý Šarbel je naozaj veľmi mocný a rýchly orodovník. Moja prosba však spočíva vo vďačnosti.
Odkedy som kňaz, prosím Pána, aby som zostal vo svojom povolaní taký, aký mám byť. Kňaz má byť druhý Kristus. Dopracovať sa k tomu je poslanie.
Ľudia v prvom rade chcú navštíviť hrob svätého Šarbela a pomodliť sa pri ňom. Keď som povedal v kancelárii v Kláštore sv. Marona, že som kňaz zo Slovenska a pred chvíľou som tam slúžil svätú omšu, miestni chlapi, ktorí tam pracujú, boli prekvapení - ale v dobrom.
Keď som prišiel domov, počas dvoch-troch mesiacov som všetky fľaštičky porozdával. Taký veľký bol záujem o olej svätého Šarbela.
Keď som čítal jeho životopis, pochopil som, že Šarbel bol naozaj Boží muž. To, ako bol premodlený, ako spolupracoval s Božou milosťou, je jedinečné. Duchovný život mal preňho cenu nadovšetko. Šarbel sprítomňuje všetko, čo nám dnešným ľuďom chýba. Málo sa modlíme, málo rozjímame, naháňame sa v práci a potom sme uštvaní.
Vyhovárame sa, že ráno sa nestíhame pomodliť a večer už nevládzeme. Ale prečo? Kde je chyba? Čo povedal Pán Ježiš? Proste Pána žatvy. Čiže problém nie je v nedostatku adeptov na kňazské povolania. Problém je v nedostatku modlitby. Tento argument neobstojí. Modlitba nám chýba a, žiaľ, často si neuvedomujeme, že nám chýba aj taký vzťah k Pánu Bohu, aký mal svätý Šarbel.
Svätý Charbel, „zázračný mních“ z Libanonu
Na svätého Šarbela si podľa liturgického kalendára spomíname 24. júla. Okrem toho si ho uctievame každý 22. deň v mesiaci.
Stane sa, že popri povinnostiach zabudnem na modlitbu k svätému Šarbelovi počas 22. dňa v mesiaci. Ale keď nezabudnem, modlím sa za to, o čo som ho prosil pri jeho hrobe v Anáji, za svoje kňazstvo.
Pavol Molej je slovenský novinár a publicista, ktorý si získal uznanie vďaka svojej práci v rôznych médiách. Jeho profesionálna dráha je príkladom oddanosti žurnalistike a hľadaniu pravdy.
Pavol Molej vyštudoval žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Absolvoval študijný pobyt v Ríme a program Kolégia Antona Neuwirtha.
Svoju novinársku kariéru začínal ako stážista v týždenníku TREND. Neskôr pracoval tri roky v agentúre SITA. Od roku 2015 pôsobí v denníku Postoj, kde sa venuje aktuálnym udalostiam a spoločenským témam. Pre Postoy.sk písal už od roku 2006.
Pavol Molej pôsobí v denníku Postoj od roku 2015.
Pavol Molej sa venuje témam viery a spoločnosti.
Kristus zveril apoštolom a Cirkvi úlohu hlásať Dobrú zvesť všetkým ľuďom. Svätý Pavol Evanjelium vníma ako „Božiu silu, ktorá spasí kohokoľvek, kto verí“ (Rim 1,16). Sám Ježiš Kristus je Evanjelium, je „Dobrou zvesťou“ (porov. 1 Kor. 1, 24). Je našou úlohou, aby sme boli šíriteľmi nekonečnej Božej lásky, ktorá sa zjavuje v Kristovi.
Odpoveďou na toto Božie zjavenie je viera, ovocie milosti v našich dušiach, ktorá si ale vyžaduje otvorenie ľudského srdca. „Veriac“ viera rastie a silnie; niet inej možnosti ako získať istotu o vlastnom živote, ako sa v neustále väčšej miere odovzdávať do rúk tej lásky, ktorú zakusujeme zakaždým ako väčšiu, keďže má svoj pôvod v Bohu.“ (Porta Fidei, č. 7)
Spolupracovať s Kristom pri odovzdávaní viery je úloha každého kresťana; toto sa má diať v živej spolupráci medzi vysvätenými veriacimi a laickými veriacimi svätej Cirkvi.
Zvlášť teda sa musíme snažiť žiť a oživovať Rok viery ako príležitosť danú Prozreteľnosťou, aby sme pochopili, že texty, ktoré nám ako dedičstvo zanechali Konciloví otcovia, tak ako hovorí blahoslavený Ján Pavol II. „nestrácajú ani svoju hodnotu ani svoj význam. Treba ich čítať primeraným spôsobom, aby sa poznali a osvojili ako kvalifikované a normatívne texty Učiteľského úradu v rámci cirkevnej tradície.
Katechizmus Katolíckej cirkvi - navrhnutý mimoriadnou Biskupskou synodou v roku 1985, aby poslúžil katechéze a zostavený v spolupráci s celým episkopátom - ukazuje veriacim silu a krásu viery.
O prvých Ježišových učeníkoch sa v Skutkoch apoštolov hovorí, že „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2,42). V tomto zmysle je Rok viery zvlášť vhodnou príležitosťou pre pozornejšie prijatie homílií, katechéz, prejavov a vystúpení Svätého Otca. Mať k dispozícii homílie a príhovory z audiencií je pre mnohých veriacich veľkou pomocou pre odovzdanie viery druhým.
V Porta Fidei je načrtnutý postup, ktorý pomôže hlbšie pochopiť nielen obsah viery, ale zároveň s ním aj akt, ktorým sa rozhodujeme úplne a v plnej slobode oddať sa Bohu. Existuje totiž hlboká jednota medzi aktom viery a jej obsahom, s ktorým súhlasíme.
Rok viery teda predstavuje pozvanie ku obráteniu sa ku Ježišovi, jedinému Spasiteľovi sveta a ku vzrastaniu vo viere ako teologálnej čnosti.
Oplatí sa viackrát premeditovať tieto slová: „intímne priateľstvo s Ježišom, od ktorého všetko závisí.“ Ide o osobné stretnutie s Ježišom.
Ježiš nás pozýva precítiť, že sme Božie deti a jeho priatelia: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Prostriedky pre rast viery. Ježiš pozýva prosiť s dôverou, prosiť slovami „Otče náš.“ V Blahoslavenstvách všetkým ponúka cieľ, ktorý sa ľudským očiam môže zdať ako bláznovstvo: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48).
Aby sme sa naučili túto dobrú pedagogiku svätosti, ktorá je schopná prispôsobiť sa okolnostiam a spôsobom jednotlivých osôb, musíme byť priateľmi Boha, ľuďmi modlitby.
V Eucharistii sa aktualizuje tajomstvo obety kríža. Liturgické slávenie svätej omše je stretnutie s Ježišom, ktorý sa sám pre nás ponúka ako obeta a premieňa nás na seba samého.
Ak Eucharistia je sviatosť, ktorá buduje obraz Božieho syna v nás, zmierenie je potom to, čo nám umožňuje zakúsiť silu Božieho milosrdenstva, ktoré oslobodzuje dušu od hriechov a dáva jej okúsiť krásu vyplývajúcu z návratu k Bohu, pravému Otcovi, ktorý miluje každé zo svojich detí.
Práve kvôli tomu posvätný služobník ako prvý musí byť presvedčený, že „iba ak si budeme počínať ako Božie deti, ak sa nenecháme obrať o odvahu kvôli našim pádom a hriechom, uvedomujúc si, že Boh nás miluje, náš život sa stane novým, bude plný vyrovnanosti a radosti. Boh je našou silou! Boh je našou nádejou!“ (Pápež František, Generálna audiencia 10. apríla 2013).
My nemôžeme zakopať tento obdivuhodný nadprirodzený dar, ani ho nemôžeme distribuovať bez toho, že by sme nemali rovnaké cítenie ako Ten, ktorý miloval hriešnikov až po vrchol kríža.
Životopisy svätých sú ako studňa, ktorú nevyčerpáš.
Svätý Benedikt z Nursie
Svätý Benedikt, zakladateľ západného mníšstva a hlavný patrón Európy, sa narodil v Nursii (dnes Norcia v Umbrii, Taliansko) okolo r. 480 v šľachtickej rodine. Nezachovalo sa však veľa historických písomností, čo sa týka jeho osoby. Na štúdiá bol poslaný do Ríma. Hlavným predmetom jeho štúdia bola rétorika - umenie presvedčiť hovoreným slovom. Vidiac morálnu skazu a intelektuálny úpadok utiekol zo štúdii v Ríme s myšlienkou na mníšsky život. Vzdal sa svojho dedičstva a začal žiť v malej dedinke Subiaco v sabínskych horách. Tam žil ako pustovník sprvoti pod vedením iného pustovníka menom Romanus. V nasledujúcich rokoch založil dvanásť kláštorov v sabínskych horách, kde mnísi žili v oddelených komunitách po dvanásť mníchov, v každej podľa počtu apoštolov.
Neskôr však náhle opustil tieto kláštory, keď mu závistlivé útoky iného pustovníka zabránili pokračovať v duchovnom vedení týchto mníchov. Následne sa stal predstaveným neďalekého kláštora vo Vicocaro, odkiaľ - keď sa časť spoločenstva proti nemu vzbúrila a dokonca ho chceli otráviť jedom - odišiel so skupinou verných žiakov, aby založil vlastný kláštor. Po mnohých ťažkostiach sa usadil v Monte Cassino, ktoré mu venoval rímsky boháč Terculius, otec sv. Placida. Benedikt, Placidus a ďalší v roku 529 začali s výstavbou mohutného kláštora. Stavba bola hotová už v roku 532 a v roku 536 sa kláštor stáva útočišťom mníchov a okolitého ľudu počas vojny. V tej dobe sa totiž ostrogótsky kráľ Totila chystal na výpravu proti Rímu. Roku 542 navštívil Totila Benedikta na Monte Cassino. Ako stúpenec ariánov bol hlboko dojatý stretnutím so zakladateľom benediktínskej rehole. Benedikt mu predpovedá jeho budúci osud - r. 546 dobyje Rím, roku 549 potom Sicíliu a roku 552 bude porazený byzantským vojvodcom Narzesom a zomrie.
Regula Benedicti, ktorú napísal krátko pred smrťou, bola ovocím jeho celoživotného hľadania. Veľa čerpá z výsledkov vtedajšieho mníšskeho hnutia, z regúl a zásad, ktoré už vtedy boli vytvorené. Zručne ich komponuje a modifikuje tak, aby zodpovedali jeho vízii človeka a cesty, ktorou prichádza k hĺbke poznania Boha a duchovnej lásky. Bol to pohľad - ako sa potom ukázalo - ďaleko presahujúci rámec času, v ktorom Benedikt žil. Regula sa stala základným kameňom európskej mníšskej tradície.
Namiesto zakladania malých oddelených komunít zhromaždil svojich nasledovníkov do veľkej komunity. Jeho vlastná sestra, svätá Školastika, sa usadila neďaleko a tu žila svoj náboženský život. Po takmer 1500 rokoch monastickej tradície sa nám to zdá ako samozrejmé, ale Benedikt bol vo svojom čase inovátorom. Nikto iný pred ním sa nepokúsil o vytvorenie takýchto komunít a o vytvorenie nejakých pravidiel pre komunitu. Čo je pre nás už iba časťou histórie, bolo vtedy odvážnym riskantným krokom do budúcna.
Benedikt si vážil antickú literatúru a dával ju opisovať vo svojom kláštore, tým boli položené základy pre rozvoj poantickej literatúry v Európe.
V dobe sv. Benedikta bol už mníšsky život rozšírený do celej východnej časti Stredozemného mora, zvlášť do Egypta a Sýrie. Charakterizoval ho mnohovravný odchod od civilizácie - do púšte, na neobývané územia, nezaťažené skomplikovaným administratívnym riadením. Mnísi tu mali veľkú slobodu, vlastnú organizáciu a zároveň voľbu rôznorodých foriem života - od kláštorov - gigantov (napr. päťtisícové spoločenstvo sv. Pachomia) až po úctyhodné výkony jednotlivých askétov. Práve na rozhraní civilizácie, keď starovek bol už formálne kresťanský, ale v svojom lone neustále nosil mnoho z dávnej pohanskej povahy, sa stal jeho spôsob života vhodnou pôdou pre ohnivú horlivosť prvotnej Cirkvi, v ktorom našla ideálne podmienky pre svoj duchovný rozvoj. V tej dobe prešli mníšskym životom takmer všetky významné osobnosti Cirkvi a teológovia. Na Západe v tomto období bola situácia úplne iná - bolo tu potrebné počítať s prítomnosťou bojových kmeňov. Budovanie kláštora v týchto podmienkach bolo veľkým rizikom.
Regula nebola zbierkou právnických kľučiek či zásad pre život. Svojou vynikajúcou vnútornou organizáciou otvárala priestor pre prítomnosť mystéria Krista tak v človeku, ako aj v spoločenstve, prostredníctvom vykonávania Oficia (Eucharistia a Liturgia hodín), práce a osobného štúdia Svätého Písma (Lectio divina). Takto zorganizovaný kláštor sa nestal uzavretým, elitárskym svetom. Stal sa akoby miniatúrou Cirkvi, ktorá pre prvých kresťanov nebola iba spoločenstvom pokrstených, ale predovšetkým solídnou školou zasvätenia sa pod vedením samotného Najvyššieho Pastiera. Sv. Benedikt vyhradil kláštoru meno škola Pánovej služby, v ktorej ukladá jednotlivé prvky tak, aby mních, pevne sa ich držiac, spoznával seba, rozvíjal milosti a dary získané v krste. Čoraz hlbšie má nachádzať Kristovu prítomnosť v spoločenstve a mať vedomú účasť na Jeho paschálnom mystériu, sprítomnenom vo sviatostiach a liturgii. Vernosť Regule takto nevyhnutne privádza k stretnutiu sa v pravde s Kristom, ako Majstrom, ktorý je Kráľom a jediným Veľkňazom.
Základnou úlohou mnícha vždy bolo - ako hovorí Regula - hľadanie Boha a jednota s ním. Tento individuálny rozmer otvorenia sa na milosť a poslušnosť voči vôli Boha, pretváral sám Boh na väčší rozmer, do histórie Cirkvi, kultúry a civilizácie. Preto každý opravdivý mních bol vždy v plnom zmysle slova človekom Cirkvi, dokonca aj vtedy keď žil sám, ako pustovník (eremita). Benediktínsky kláštor realizoval život v spoločenstve (cenobitne), formujúc súčasne aj tých, ktorí túžili ísť do pustovne už ako vyzretí k tomu, aby mohli bojovne premáhať zlo aj osamote. Vznikol univerzálny spôsob mníšskeho života, v ktorom sa mohli nájsť ľudia rôznych temperamentov a životných príbehov. Práve tento charakter miniatúry Cirkvi rozhodol o zvláštnom vzťahu medzi kláštorom a svetom. Spoločenstvo mníchov nebolo nasmerované na vonkajšok, do rôznych iniciatív v Cirkvi, alebo vo svete, ale do vnútra, tak, aby v daných spoločných a historických podmienkach odkrylo samotnú nadprirodzenú podstatu Cirkvi. Takto chce byť jej viditeľným znakom a pomôckou pre hľadajúcich ľudí, ponorených v realite prítomného času. Úlohou mníchov sv. Benedikta sa teda stalo takpovediac - nie vstúpenie do sveta, ale život v kláštore tak, aby svet do neho mohol prísť kvôli stretnutiu s benediktínskym spoločenstvom a takto sám nachádzať cesty Boha.
Všetky iniciatívy rovnako ako aj pastoračné, ktorých sa benediktínske kláštory ujímali, boli v ich konaní vždy podriadené tomuto štýlu a mysleniu.
V 5. - 7. storočí existovalo najmenej 30 rôznych regúl, ani jedna však nedosiahla taký úspech ako regula benediktínov. Na rozdiel od väčšiny z nich nebola len výpočtom jednotlivých nariadení, zákazov a trestov. Jej prednosťou bola systematickosť, vďaka ktorej sa stala praktickým návodom na organizovanie a riadenie všetkých oblastí kláštorného života, a rovnováha medzi prísnosťou a umiernenosťou, autoritou opáta a rešpektovaním osobitostí jednotlivých mníchov, zbožnými úkonmi a duchovnou či telesnou aktivitou.
Opustenie svetskej spoločnosti, voľba individuálnej askézy a poslušnosti, no predovšetkým hľadanie Boha v modlitbách a rozjímaní boli neodmysliteľnými predpokladmi mníšskeho života, ktorý bol v ponímaní sv. Benedikta školou Pánovej služby (schola Domini servitii). Základné piliere benediktínskeho mníšstva tvorilo každodenné velebenie Boha (opus Dei), sľuby poslušnosti (oboedientia), zmeny mravov (conversatio morum), chudoby (paupertas sancta), záväzného zotrvania v kláštore až do smrti (stabilitas loci).
Do týchto nepatrných ale veľmi silných pravidiel Benedikt začlenil všetko, čo sa naučil o sile hovoreného jazyka a rečníckeho rytmu v službe Evanjelia. Prirovnal rétoriku ku kladivu, ktoré môže byť použité na stavbu domu, ale tiež možno ním udrieť niekoho po hlave. Rétorika môže byť tiež použitá v záujme zla… ale tiež v záujme Boha. Benedikt sa nevyhýbal rétorike z dôvodu, že napomáha zlu, on ju chcel zreformovať a využiť v záujme Božom. Benedikt sa nechcel vzdať moci slova len z toho dôvodu, že iní ho využívajú na svoju skazu.
Benedikt si uvedomil, že najsilnejší a najpravdivejší základ pre silu slov je samotné Božie slovo : Ktoré slová z Biblie nie sú perfektnými pravidlami pre súčasný život? On mal skúsenosti so silou Božieho slova vyjadreného v Písme: Práve tak ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, kým nezavlaží zem, aby ju urobil úrodnou a schopnou rodiť ovocie, aby dala zem úrodu tomu, kto zasial, aby dala chlieb tomu, kto potrebuje jesť, tak je to aj s mojím slovom, ktoré vychádza z mojich úst; Nevracia sa mi prázdne, ale uskutočňuje moju vôľu, pričom dosahuje to, na čo som ho poslal (Izaiáš 55:10-11).
Na modlitbu si Benedikt vybral žalmy, tie najkrajšie piesne židovskej liturgie, ktoré sa aj sám Ježiš modlil. Benedikt veril spolu s Ježišom, že „nielen chlebom je človek živý, ale každým slovom, ktoré prichádza od Boha.“ (Matúš 4:4)
| Meno | Povolanie | Pôsobenie |
|---|---|---|
| Pavol Molej | Novinár, publicista | Denník Postoj |
Roku 543 zomrela sv. Školastika. Šesť dní pred svojou smrťou si necháva otvoriť pripravený hrob vedľa svojej sestry a 21. marca 547 o 9. hodine zomiera i on.