Príbeh kňaza Jána, ktorý spája duchovnú službu s dobrovoľnou prácou v Horskej záchrannej službe a vášňou pre horolezectvo, je inšpirujúci. Pochádza z Levoče a vzťah k prírode a horám mu vštepili v útlom detstve rodičia. Rád lezie po skalách a jeho prvé aktivity začínali na Dreveníku. Okrem toho, že pomáha profesionálom v Jasnej ako dobrovoľný záchranár, je aj prvým katolíckym kňazom pri Horskej záchrannej službe vôbec. Pred niekoľkými dňami vystúpil na ôsmu najvyššiu horu sveta.
Manaslu, ôsma najvyššia hora sveta.
Cesta ku Horskej záchrannej službe
„Som kňazom Spišskej diecézy a štyri roky som bol kaplánom v Ružomberku. Preložili ma do Vysokých Tatier, kde som dostal špeciálnu úlohu - pastoračnú činnosť pri Horskej záchrannej službe,“ hovorí Ján. Už pred tým sa „obšmietal“ okolo záchranárov, keď sa konali pietne spomienky a zádušné omše. Pán biskup Rábek, ktorý má na starosti duchovných v špeciálnych zložkách, teda kňazov, ktorí sú pri vojsku, polícii, pri colníkoch, chcel nejakým spôsobom začleniť aj horskú službu. Musel absolvovať prijímacie pohovory - psychotesty, skúšky fyzickej zdatnosti. Takže si prvým kňazom v službách HZS.
Pracovná náplň a aktivity
Moja pracovná náplň sa kryštalizovala postupne. Pietne spomienky sú len jednou z aktivít. Začal som pripravovať púte. Boli sme v Ríme, v Turíne. Zúčastňujú sa ich záchranári s manželkami, ale aj seniori. Postupne som začal organizovať výlety pre mladých - deti príslušníkov vo veku štrnásť, pätnásť rokov. Bol som s nimi na ferrate (zaistená cesta, pozn. Tiež sa venujem seniorom. Napríklad sme autami asi pätnásti šli do Poľska na výlet, pretože chceli prejsť chodník Jána Pavla II., ktorý je patrónom horskej služby. V letnej sezóne bývajú omše na horách a na horských chatách. Na Téryho, Zbojníckej, Zamkovského a raz v roku aj na niektorom z tatranských štítov, napríklad na Slavkovskom, kde vedie turistický chodník. V auguste slúžim omšu na Veľkej Rači.
Horská záchranná služba.
Som jediným kňazom slúžiacim potrebám horskej služby, preto sa snažím pravidelne navštevovať príslušníkov vo všetkých oblastných strediskách. Niekedy sa len tak rozprávame, alebo sa dohodneme pred sviatkami, kedy sa môžu prísť ku mne vyspovedať. Dôležitá je ľudskosť. Je to sýto chlapské prostredie, takže ťažko sa dá očakávať, že sa príde niekto z nich „vyplakať“.
Dobrovoľný záchranár
Áno. Urobil som si tzv. „pozemnú záchranu“. Presne tak. Máme rozpis na leto a na zimu. Ale občas sa stane, že mi volajú, aj keď nemám službu.
Výstup na Manaslu
Je to dlhá cesta (smiech). Bolo mojou túžbou raz v živote sa tam dostať. Ale výstup na osemtisícovku som začal plánovať len nedávno. Mal som pochodené slovenské hory, od osemnástich som s kamarátmi začal chodiť do Álp. Oni už mali skúsenosti a ja som sa popri nich pomaly učil. V januári ma oslovil kamarát, s ktorým som bol dva razy na Matterhorne, či by som sa nechcel pridať. Už mali skúsenosti s „veľkými“ šesť a sedemtisícovkami. Vystúpili na Denali, Peak Lenina. Ja som bol najvyššie na Mont Blancu. Na osemtisícovky sa ale nechodí len tak.
Príprava na výstup
Od januára si nemal príliš veľa času na prípravu. Poprosil som známeho, ktorý je z Vysokých Tatier a učiteľ telesnej výchovy, aby mi pripravil tréningový plán. Boli v ňom zahrnuté behy, výstupy s určitými prevýšeniami. Bol to pre mňa veľký otáznik, pretože som dovtedy na žiadnej „vyššej“ hore nestál. Nevedel som, ako moje telo na takú nadmorskú výšku zareaguje. Túžil som a bol som odhodlaný dostať sa na vrchol a zároveň som cítil obrovský rešpekt.
Súčasťou aklimatizácie bol letný prechod časti masívu Monte Rosa. Chceli sme sa tam zohrať lezecky, ale tiež sa osobnostne spoznať, keďže ja som z partie nás štyroch poznal len jedného. Ďalšia aklimatizácia prebiehala už priamo v Himalájach. V Himalájach sme strávili skoro mesiac. Z toho samotný výstup na vrchol a návrat do základného tábora trval šesť dní.
Výber Manaslu
Strach nie, ale obrovský rešpekt. Všetko bolo dohodnuté partiou, ktorá ma oslovila. Rozhodli financie, keďže Manaslu je jednou z najlacnejších osemtisícoviek a zároveň aj z tých ľahších. Nie je technicky zložitá, pomerne dobre zabezpečená fixnými lanami.
Tím a podpora
Váš tím ste tvorili štyria a liezli ste bez podporného kyslíka. Nie. Len dvom z nás. Dvaja odstúpili kvôli zdravotným ťažkostiam, pretože ich telo zle zareagovalo na nadmorskú výšku. Bolo to pre nich ťažké. Všetci štyria sme tam išli s túžbou vystúpiť až na vrchol, ale im to nebolo dopriate. Preto som to vnímal vyslovene ako prejav Božej lásky voči mne. Veď len štyridsať percent horolezcov, ktorí sa pokúsia o výstup na niektorú z osemtisícoviek je úspešných.
Podmienky na hore
Pri tak zdĺhavom výstupe je potrebné počkať na dobré „okno“ v počasí. Tento rok sa na výstup na Manaslu prihlásilo o polovicu menej klientov, než bežne. A mne sa aj tak zdalo, že je tam všade plno. V základnom tábore boli stovky stanov. V podstate to bola dedina. Každá väčšia agentúra má pre svojich klientov vopred pripravené miesto. Boli tam dve pristávacie plochy pre vrtuľníky, ktoré vozili klientov. Tie sa točili dokola celý deň. My sme využili služby maličkej agentúry.
Domáci tieto dve úlohy rozlišujú. Sherpa je akoby sprievodca, ktorý ide na samotný výstup. Nie je to vodca, nemá klientov priviazaných na lane. Ale pripravuje im cestu. Mali sme so sebou jedného šerpu. Počas výstupu nám niesol a postavil stany a mal so sebou záchranný kyslík, keby sme ho potrebovali.
Pocity na vrchole
Aké pocity si prežíval na vrchole? Čakal som, že si to na vrchole užijem. Výhľady boli úžasné, ale asi únavou a tým, že tam bolo v tom momente približne tridsať ľudí, prišla eufória neskôr. Čakali sme pätnásť minút, kým sme sa dostali na vrchol, aby sme sa mohli odfotiť. Bolo to dosť hektické.
S ostatnými horolezcami sme sa striedali na fixných lanách. Odfotili sme sa a hneď šli dole. Asi tridsať metrov pod vrcholom bola plošinka, kde sme si mohli posedieť, dať čaj, trochu si oddýchnuť. Zostúpili sme do tretieho tábora, kde sme prenocovali a na druhý deň sme zišli do základného tábora.
Zostup
Mne osobne sa ide lepšie dole, než hore. Ale zostup bol náročný. Kvôli nedostatku kyslíka sa človek cíti viac unavený. Nemá pocit „svalovky“, nebolia ho nohy, ale celkovo je viac uťahaný.
Vplyv výstupu
Čo to dalo tebe ako človeku, že si dokázal vystúpiť na jednu z najvyšších hôr sveta? Veľa ľudí sa o to pokúsi a neuspeje, mnohí sa už ani nikdy nevrátia. Ale ty si mal šťastie. Ako kresťan to beriem ako ďalší bonus od Boha. Doprial mi to. Veľa som sa za ten výstup modlil, aj ľudia okolo mňa, takže to vnímam aj ako silu modlitby.
Kňazi v tíme
Kamarát, s ktorým som sa poznal skôr a spolu sme vystúpili na vrchol, je v špeciálnej pastorácii na univerzite v Ružomberku. Ďalší žije v Ríme. Stal sa rektorom na univerzite a bola to taká hlava celej expedície. Vybavoval vstupy na horu, víza, celé to zastrešoval.
Keďže sme boli štyria kňazi, každý deň sme slúžili svätú omšu. Dokonca aj vo výškových táboroch. Takže zatiaľ najvyššie som slúžil svätú omšu 7400 metrov nad morom. Jedna bola aj za Slovákov, ktorí zahynuli v Himalájach. Je ich dvadsať. Omša je vždy rovnaká, či je hore, či je dole. Hovorí sa, že keď človek vystupuje do hôr, cíti sa bližšie k Bohu. Je na tom niečo pravdy.
Nikdy som nemal problém so spánkom. Ani v tých 7400 metroch.
Starosti blízkych
Sestre a rodičom. Mali sme satelitný vysielač s GPS a s možnosťou online prenosu miesta - „trackovali“ sme si trasu. Rodičia a najbližšia rodina sledovali, ako sa blížime na vrchol. Tam som vysielač vypol, aby som šetril baterku. Po návrate domov mi opisovali, aký prežívali stres. Niekoľko hodín nevideli náš zostup, vyzeralo to, že sme zostali na vrchole. Nevedeli, čo sa stalo. Všetci krútili očami. (Smiech.) Chceli mi to dopriať a zároveň mali strach. Veľa som sa modlil, aby sme vystúpili na vrchol všetci štyria.
Pre nás bolo ťažké, že sme zostali najprv traja, potom len dvaja. Náročné boli tiež rozhodnutia, či dokážu zostúpiť sami, alebo musí ísť niekto s nimi. Jeden z nás sa rozhodol vzdať výstupu v druhom tábore. Druhý až vo štvrtom. Teoreticky by to zvládol, ale výstup by trval niekoľko hodín dlhšie. Veľmi som ho obdivoval za to, že aby nepokazil naše šance, rozhodol sa, že sa o postup k vrcholu zo štvrtého výškového tábora ani nepokúsi.
Dobroprajnosť miestnych
Myslím, že dobroprajnosť a srdečnosť domácich ľudí. Skromní. Pomocný kuchár nám išiel po zostupe hodinu pešej chôdze oproti zo základného tábora, aby nám doniesol teplý čaj. Mal termosku a štyri poháre. Nalial, vypili sme a potom hodinu šiel s nami naspäť do základného tábora.
Každý, kto o jeho výstupe doteraz počul, zložil z hlavy klobúk. Za jeho vytrvalosť, odhodlanie a skromnosť, s akou to dokázal.
| Hora | Výška (m) |
|---|---|
| Mount Everest | 8 848,86 |
| K2 | 8 611 |
| Kangčendžunga | 8 586 |
| Manaslu | 8 163 |