Krajné, obec s bohatou históriou a národnými tradíciami, ukrýva zaujímavý skvost vidieckej architektúry - Kostol sv. Michala Archanjela. Tento kostol, situovaný neďaleko siluety Čachtického hradu, je svedkom stredovekých udalostí a kultúrneho vývoja regiónu.
Ústredný zoznam pamiatkového fondu, kompletný register pamiatok na Slovensku, pozná jednu špeciálnu kategóriu: kostoly s opevnením. Kostol v obci Krajné opevnenie mal. Už ho nemá. Rysuje sa na jeho západnej strane.
Terénna vlna obiehajúca zadnú hranicu kostola. Občas kamene ledabolo nahrnuté na jedno miesto, akoby niekto neporiadne zakopával stavebný odpad. Roky neúdržby, zeleň a vietor presúvajúci prach si zahrali hru na schovávačku.
Schovali múr, ktorý chránil kostol a jeho užívateľov pred ozbrojenými nepriateľmi. Chtiac, či nechtiac pripravili trenažér pre výuku budúcich archeológov, pamiatkárov, historikov, výskumníkov.
Ako na kuchynskom stole sa môžu učiť čítať terénne vlny a odhadovať čo ukrývajú.
História Krajného v Stredoveku
Stredovek chápeme ako obdobie od čias Veľkej Moravy po začiatok 16. storočia. Prví osadníci sa usadzovali v rovinatých oblastiach, kde nachádzali úrodnú pôdu, dostatok vody a paše pre dobytok. Výsledkom toho je i odkrytie pred veľkomoravského hradiska v obci Pobedim, ktoré fungovalo ako miestne mocenské a hospodárske centrum.
Stredovekí osadníci začali už v ranom stredoveku prenikať proti prúdu Jablonky a jej prítokov. Na začiatku sem prichádzali len za lovom zveri, neskôr boli sídla “preľudnené” a tak sa ľudia začali usadzovať aj v týchto častiach. Pôdu si upravovali vypaľovaním lesov. Toto spálenisko poorali a tak získali úrodnú pôdu pre dobrú úrodu.
Konkrétnym príkladom takto vzniknutého sídla bola osada Požeha (Posega), ktorá ležala medzi Višňovým a Hrachovišťom, no v súčasnosti je už zaniknutá. Ďalším dôležitým dôvodom, pre ktorý bola časť Myjavskej pahorkatiny osídľovaná, boli náleziská nerastných surovín.
V polovici 13. storočia pripadli Čachtice do rúk synom komesa Kazimíra, ktorí začali s výstavbou kamenného hradu (1263 - 1273), ktorý bol centrom panstva a strážil prechody v blízkosti pomedzia uhorského a českého kráľovstva. Terén Myjavskej pahorkatiny už v 13. storočí pretínali stredoveké cesty, ktoré spájali Považie so Záhorím. Slúžili pre kupecké karavány, ale najviac ich využívali vojská.
Už v roku 1273 bol hrad útočišťom Kazimírovým synom, ktorí sa ubránili útoku českého kráľa Přemysla Otakara II. Najbližšie okolie bolo postihnuté rekviráciami a drancovaním obyvateľstva. Po tejto epizóde sa obnovil normálny život a Kazimírovi synovia si ešte viac posilnili svoje mocenské postavenie. Koncom 13. stor. sa spojili s Matúšom Čákom a začali drancovať svojich susedov.
Nerešpektovali kráľa. Ich spojenectvo sa im vypomstilo, lebo Čák im zobral čachtické panstvo. Hneď prestúpili na stranu kráľa, ktorý im toto panstvo neskôr vrátil.
14. storočie bolo pre Slovensko obdobím mieru a hospodárskym rastom. Rozširovali sa staré dediny a pokračovalo osídľovanie. Po nástupe kráľa Žigmunda Luxemburského začalo rozdávanie kráľovských majetkov, lebo kráľ neustále potreboval peniaze a chcel si získať priazeň svojich barónov.
Najviac majetkov pripadlo Štiborovi zo Štiboríc, ktorý sa neskôr stal “pánom Považia”. Do jeho moci sa podľa donačnej listiny dostalo aj čachtické panstvo s mestečkom Čachtice, ďalej dostal Želovany, Komárno, Častkovce, Ležatice (Podolie), Korytné, Pobedim, Bašovce, Višňové, Požegu, Hrachovište, Krajné, Babíkovec, Lubinú, Hrušové, Bzince, Starú Turú, Kostolné, Rudno, Vrbové, Dolnú Chtelnicu, Zakostoľany (Veľké Kostoľany) a dedinu Nevan.
V tejto dotácii sa Krajné uvádza ako Krazna (čítaj Krásno). Samotný význam názvu Krajné znamená geografický miestny názov, ktorý označoval osadu ležiacu na okraji osídleného priestoru a pôvodne zrejme išlo o zložený miestny názov Krajná (Ves). Neskôr sa však označenie Ves stratilo a spodstatnením prídavného mena Krajná sa vytvoril názov Krajné (prvý raz doložený r. 1436 ako Kraynye).
Po Ctiborovej smrti pripadlo Čachtické panstvo do rúk jeho synovi, neskôr vnučke Kataríne a napokon sa znova dostalo do rúk kráľa Žigmunda. Ten onedlho daroval toto panstvo Michalovi Orságovi.
Vyzeralo to tak, že čachtické panstvo ostane Orságovcom, ale v roku 1526 sa stretlo pri mestečku Moháč uhorské vojsko s mnohopočetnejším tureckým vojskom. Kráľ (Ľudovít II. Jagelovský) pri úteku zomrel.
Po bitke pri Moháči bolo Uhorsko bezbranné. Túto situáciu využili turecké pohyblivé jazdecké oddiely, ktoré obsadili skoro celú časť štátu. Zvyšok územia sa bránil, ale šľachta sa rozdelila do dvoch táborov, čím krajina mala dvoch kráľov - Ferdinanda I. Habsburského a Ján Zápoľského. Turci naoko podporovali Jána Zápoľského, ale išlo im o bohatú korisť a zajatcov.
Reformácia a Kostol v Krajnom
V 16. storočí nastúpila reformácia, ktorá sa začala vystúpením Martina Luthera v roku 1517 v Nemecku. V druhej polovici storočia sa začala šíriť aj na vidieku. Avšak katolícka cirkev sa snažila znova získať späť svoje stratené pozície. Aj sa jej to darilo, lebo akú mali vieru páni, takú museli mať i poddaní.
V tých dobách čachtické panstvo patrilo Nádašdyovcom, ktorí boli stúpencami reformácie a podporovali jej šírenie aj medzi svojimi poddanými.
Predpokladá sa, že okolo roku 1595 postavili obyvatelia Krajného na vlastné náklady kostol i faru. Dôvodom bolo to, že za bohoslužbami museli chodiť do Vaďoviec alebo Čachtíc. Krajnianska fara bola dosť chudobná a tak obyvatelia dávali farárovi vyhradenú zbierku (merica žita, 2 kury, 1 sliepku, 1 koláč). Roku 1611 bola v Krajnom i cirkevná škola. Rektora stravoval farár.
Od druhej polovice 16. storočia začína v priestoroch Myjavskej pahorkatiny intenzívny osídľovací proces, v priebehu ktorého vznikajú nové drobné sídla (kopanice) v chotároch starších dedín. Kopaničiari sa mohli po vyplatení predpísaných dávok panstvu slobodne sťahovať z miesta na miesto. Okrem toho mali úplné dispozičné právo na svoje pozemky (kopanice). Mohli ich slobodne darovať, predať alebo dať za zálohu.
Nebývalý rast Krajného dokumentujú čísla zo súpisov poddanského obyvateľstva či už pre potreby panstva alebo Nitrianskej župy. Roku 1568 tu žilo iba 19 poddanských rodín. Roku 1598 v Krajnom stoliční úradníci v dedine a na kopaniciach napočítali už existenciu 60 obývaných domov, v ktorých mohlo žiť okolo 350 ľudí. Roku 1617 zaznamenali panskí úradníci v dedine a na kopaniciach 80 poddanských rodín.
Čachtické panstvo sa po smrti Alžbety Bátoričky, známej ako krvavá čachtická pani, delilo medzi jej deti a neskôr ďalšie pokolenia. Tieto vlastnícke zložitosti sa prejavili aj na osudoch samotného Krajného. František Nádašdy ml. sa zrejme ocitol vo finančných ťažkostiach a Krajné (svoju polovicu) dal 17.
Už v 16. storočí fungovala obecná samospráva na čele s richtárom a obyčajne so 7 prísažnými. Krajné začalo od roku 1642 viesť obecnú knihu (knihu poľného práva), kde všetky majetkové zmeny zachytával obecný notár, ktorým býval spravidla miestny učiteľ. Za týchto okolností sa začala používať obecná pečať. Najstaršie typárium obecnej pečate pochádza z roku 1671.
Druhá polovica 17. storočia bola vyplnená záverečným zápisom s Osmanskou ríšou. Turkom sa v roku 1663 podarilo dobyť významnú pevnosť Nové Zámky a začalo sa dvadsaťročie hrozného rabovania celého juhozápadného Slovenska. V tom istom roku prepadli Turci mestečko Myjavu. O ich "návšteve" v Krajnom sa nezachovali žiadne doklady, ale všetci žili v strachu.
Grófi Pavol a Adam Draškovičovci dali svoju polovicu Krajného 31. Koncom 17. storočia sa novým majiteľom skonfiškovanej Nádašdyovskej časti panstva stávajú Erdodyovci. Kráľ Leopold I. dal roku 1695 najskôr túto časť panstva do zálohu Krištofovi Antonovi Erdodymu za 200 000 zlatých. Pri tejto príležitosti spísali aj nový urbár panstva, v ktorom sa konštatuje, že Krajňanci majú s panstvom uzavretý kontakt.
Krajné v 18. storočí
V chotári Krajného pokračovalo aj v tomto období intenzívne kopaničiarske osídľovanie, ktoré sa presunulo už aj do najvzdialenejších častí chotára. V priebehu tohto procesu dochádzalo často k chotárnym sporom so susednými obcami, kde sa rovnako intenzívne klčovali lesy a "vyrábali" kopanice.
Dňa 23. marca 1701 prišla do krajného stoličná vyšetrovacia komisia na čele s podžupanom Ondrejom Škrbalom zo Sokoloviec, aby na mieste prešetrila sťažnosť vtedajších zemepánov v Krajnom - nitrianskeho biskupa L. Matiašovského, Emerencie Révayovej, ďalej vdovy po Alexejovi Révayovi a Kataríny Mártonfalwayovej na obyvateľov z dedín Podolie, Častkovce, Korytné, Hrachovište, Gablov a Očkov, ktorí v čase od 23. decembra 1700 do polovice januára 1701 každodenne (okrem sviatkov) chodili do lesov patriacich obci Krajné a vyrúbali tu najmenej 1300 veľkých kusov dreva.
Krajňanci nemali medzi svojimi zemepánmi po Nádašyovcoch žiadneho ďalšieho priaznivca reformácie. S prvým náporom na odovzdanie kostolov v Krajnom sa tunajší evanjelici stretli ešte v roku 1699. V roku 1720 museli zástupcovia krajňanského cirkevného zboru pred palatínskou komisiou prísažne potvrdiť, že si kostol sami vystavali a túto skutočnosť v nasledujúcom roku potvrdil aj palatín Pállfy. Tieto argumenty však veľa nezavážili na pred katolíckou vrchnosťou, ktorú vtedy reprezentoval Juraj Erdody. Stoličná deputácia pod jeho vedením dňa 22.
V polovici 18. storočia došlo znovu k chotárnymi sporom, predovšetkým s Myjavčanmi. Roku 1752 sa Krajňanská obec obrátila s prosbou na zemepána L. Forgáča, aby zakázal Myjavčanom rúbať buky na Planom vrchu a Kýčer, pretože Myjavčania vedeli že tieto hory patria Krajnému a správali sa v nich nešetrne. Ladislav Forgáč sa asi svojich poddaných nezastal dostatočne, pretože museli vziať spravodlivosť do svojich rúk. Ozbrojení, pod vedením Juraja Turana, prepadli rúbajúcich Myjavcov a došlo k bitke, pričom bol zabitý Ján Krištof z Myjavy. Dňa 12.
Pre poznanie pomerov v Krajnom v polovici 18. storočia má mimoriadny význam dikálny (daňový) súpis všetkých obcí Nitrianskej župy z roku 1753. Podľa súpisu žilo v tom roku v Krajnom celkom 259 poddanských rodín a obec mohla mať približne 1600 obyvateľov. Väčšina obyvateľov žila na kopaniciach 160 rodín. Podľa záverečného sumáru patrilo Krajné k najľudnatejším obciam Nitrianskej župy. Krajné ako celok odovzdávalo každoročne vysoké dane.
V tých časoch zaviedla kráľovná Mária Terézia v celej krajine urbár. V rokoch 1784 - 87, za vlády Jozefa II., sa uskutočnilo v Uhorsku prvé sčítanie ľudu. Vďaka tomuto sčítaniu sa podarilo po prvý raz presne zistiť počet obyvateľstva obce a jeho skladbu. Celkový počet bol 2222 obyvateľov. Z toho počtu však bolo 38 ľudí vzdialených mimo obce a 15 cudzích žilo trvalo v Krajnom. V roku 1781 vydal cisár Jozef II. tzv. tolerančný patent, ktorým povoľoval v Uhorsku náboženskú slobodu aj pre nekatolícke obyvateľstvo.
19. storočie a Národné Hnutie
Koncom 18. a počas 19. stor. prebiehal v mnohonárodnostnom Uhorsku proces národnej emancipácie, počas ktorého sa formovali novodobé národy. Vodcom tohto procesu sa stala uhorská liberálna šľachta, ktorá chcela uskutočniť myšlienku jednorečového (maďarského) Uhorska. Tento účel vzbudzoval odpor ostatných národov žijúcich v Uhorsku. Slováci mali mimoriadne nepriaznivé postavenie, lebo nikdy nebolo Slovensko vyčlenené ako celok a nemalo žiadnu vlastnú administráciu.
V prvej polovici 19. stor. dožíval starý systém poddanstva, ktorý už bol čiastočne nahlodaný reformami Márie Terézie a jej syna. Roku 1828 sa uskutočnil už druhý súpis obyvateľstva pre dané účely. V tomto roku napočítali celkom 522 daňovníkov, z toho 46 sedliakov, 432 želiarov a 44 podželiarov. Celkom bolo v Krajnom 2260 obyvateľov, ktorí bývali v 368 domoch. Na jeden dom pripadalo viac ako 6 obyvateľov. Obživa sa získavala väčšinou len z poľnohospodárstva. Najviac sa pestovala raž, jačmeň a ovos.
Počet obyvateľstva napriek vysokej pôrodnosti stúpal iba pozvoľne, lebo prevládala vysoká detská úmrtnosť a okrem toho sa vyskytovali časté epidémie, ktoré zasahovali ľudí po desiatkach. Najväčšia cholera bola v roku 1831. V Krajnom v tomto období existovali 2 kostoly, 2 fary a 2 ľudové školy. V dedine neustále klesal počet katolíkov, katolícky kostol slúžil viac obyvateľom Hrachovišťa ako Krajňancom.
Školská dochádzka bola veľmi zanedbaná. Žiaci začali s "riadnou" výukou až po Vianociach. Škola trvala len do jari, potom deti museli zostať doma pomáhať na roliach, statkoch, … Z tohoto dôvodu väčšina detí vedela sotva čítať a písať vedeli len tí najšikovnejší. V Krajnom roku 1846 bol založený spolok miernosti. Jeho zakladateľom sa stal ev.
V roku 1848 Marcovými zákonmi bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Slováci očakávali od nastupujúcej revolúcie zlepšenie svojho sociálneho a národnostného postavenia v Uhorsku. Avšak tieto ich očakávania nová uhorská vláda nemienila splniť. Vodcami národného pohybu Slovákov sa stali Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Na dianie v senicko-myjavskom kraji mal najväčší vplyv Hurban.
Už 18. marca 1848 sa v Hlbokom konala porada slovenskej inteligencie o ďalšom postupe pri presadzovaní slovenských požiadaviek. Ďalšou príležitosťou na formovanie týchto požiadaviek sa stal pohreb národne uvedomelého notára Žigmunda Valoviča na Brezovej, dňa 25 apríla. Nad jeho hrobom pred početným poslucháčstvom rečnil nezlomný J. Hurban. Večer toho istého dňa už formuluje dve základné požiadavky: aby mestečku Myjave poslali slovenskú zástavu, aby spoločné dohodli čas a miesto, kde by sa zišli zástupcovia okolitých obcí na poradu o žiadostiach slovenského národa.
26. 28. apríla bolo zvolané na Brezovú zhromaždenie zástupcov obcí. Údajne sa ho zúčastnilo až 300 obyvateľov Krajného. Nepriatelia slovenského pohybu navádzali ľud do protižidovských rabovačiek, aby mali stoličné úrady zámienku zasiahnuť. I Krajňanci neodolali lákadlu a pustili sa do miestneho židovského krčmára, ktorému odobrali šenk, z nápojov odpili a ostatné porozlievali.
Vláda vyslala zvláštneho komisára, aby zatkol pôvodcu nepokoja Hurbana, no ten bol v Mikuláši, kde sa 10. mája podieľal na príprave a vyhlásení žiadostí slovenského národa. V júni sa konal na Myjave cirkevný konvent, kde museli na nátlak superintendenta evanjelickí kňazi odsúdiť hurbanizmus ako škodlivé blúdenie. Lenže revolučný pohyb sa už nedal zastaviť. V Prahe sa konal slovanský zjazd, kde Štúr žiadal ochranu pred Maďarmi a pomoc v boji za slobodu.
Už v priebehu augusta sa vo Viedni začala organizovať ozbrojená akcia proti maďarskej vláde. Preto uhorský snem pod vplyvom týchto správ nariadil stoliciam odvod regrútov do armády. 18. septembra 1848 sa v Myjave zhromaždilo 300 dobrovoľníkov, čo sa stalo signálom pre celý okolitý kraj. Už 19. septembra bolo v tomto mestečku 1500 povstalcov vyzbrojených puškami, kosami a cepmi.
Povstalci však nemali základný vojenský výcvik a pomerne slabú disciplínu. I napriek tomu sa húfne osvedčovali plniť príkazy Slovenskej národnej rady, ktorá sídlila v dome vdovy Koleničky na Myjave. Vojenské velenie rozhodlo presun povstalcov na Brezovú, kde sa od Holešky očakával útok maďarských gárd. Dňa 22. septembra došlo k prvým bojom, ktoré dopadli úspešne. Vláda však rýchlo organizovala silnejšie vojenské jednotky, ktoré mali toto povstanie potlačiť. 27. 9. sa podarilo povstalcom ešte zvíťaziť pri Starej Turej, ale to bolo ich posledné víťazstvo.
V nasledujúci deň prehrali bitku pred Myjavou a SNR sa rozhodla ustúpiť späť na Moravu. Maďarské gardy sa však radšej vrátili do Vrbového. Krajňanci, ktorí doma neboli spojení s povstalcami, sa nazdávali, že maďarské vojská ustupujú a rozhodli sa im prehradiť cestu. Pod vedením Vilka Šuleka zatarasili cestu poľnými bránami a streľbou privítali vojsko gardistov.
Po potlačení 1. slovenskej výpravy začali v celom kraji naplno pracovať náhle súdy. Do Krajného prišiel súd pod vedením J. Lelkeša. Hlavným svedkom proti Krajňancom bol ich vlastný notár S. Erdelský. Po vyšetrovaní zobrali z Krajného a Podkylavy okolo 80 mužov, ktorých najprv uväznili vo Vrbovom. Odtiaľ ich dopravili do Hlohovca a Nitry.
11. októbra 1848 súdili pred náhlym súdom ako hlavných buričov z Krajného richtára Jána Štibrányho, Jána Čuvalu, Jura Dlhého, Jána Bukovčana a Jura Černáka. Po ich odsúdení začal súd s Viliamom Šulekom, ktorý sa držal statočne a otvorene sa priznal k organizovaniu ozbrojeného odporu proti vojsku. Odsúdili ho spolu s K. Holubym na smrť a 20. októbra 1848 ich na lúke oproti Hlohovcu verejne obesili.
Zastrašovanie však neodradilo Slovákov od boja za svoje práva a tak sa uskutočnili dve dobrovoľnícke výpravy, ktoré prenikli do mnohých kútov Slovenska. Krajné malo šťastie na národne uvedomelých farárov a učiteľov, ktorí vedeli udržať slovenské povedomie svojich cirkevníkov aj v časoch silnejúcej maďarizácie. Po smrti krajňanského farára Pavla Štefánika ml. nastúpil na jeho miesto v roku 1862 Ján Boor, známy svojou dobrovoľníckou minulosťou, za ktorú sedel 16 týždňov vo väznici v Nitre. Bol dobrým rečníkom a neohrozene sa staval proti maďarizačnému tlaku v ev. cirkvi. V ťažkých časoch novej cholerovej epidémie (1866) sa stal predsedom proticholerového výboru a usiloval sa zabrániť jej šíreniu.
V roku 1843 sa stal novým rektorom krajňanskej ľudovej školy Michal Zatkalík. V Krajnom aj koncom minulého storočia ešte žili účastníci povstania, ktorí si tieto udalosti pripomenuli v roku 1884 pri oslavách storočnice znovuobnovenia cirkevného zboru. Čestným hosťom tu bol aj J. M. Na konvente 1887 zvolili za cirkevného dozorcu dr. Miloša Štefanoviča, ktorý mal za ženu Ľudmilu Boorovú. Boorovci výraznou mierou ovplyvnili dianie v obci.
Po Jánovi Boorovi bol za farára zvolený jeho syn Ľudovít Boor. Po jeho odchode z osobných dôvodov sa stal jeho nástupcom Michal Bodický. Bol vynikajúci národovec a cirkevný spisovateľ, vďaka ktorému sa nikdy nepísali konventuálne zápisnice inak, ako po slovensky, prípadne v bibličtine.
Roku 1901 sa podarilo v Nitrianskej stolici zvoliť 2 slovenských poslancov. Jedným z nich bol advokát Ján Valášek. Avšak onedlho ho nespravodlivo obvinili, odsúdili a zbavili mandátu. Ďalšie voľby sa konali v roku 1906 vo Vrbovom. Tentoraz sa úrady rozhodli za každú cenu nechať prepadnúť slovenského kandidáta - dr. Júliusa Markoviča z Nového Mesta. Prvá voľba sa uskutočnila v januári 1906.
Krajňanci zásluhou Bodického jednotne hlasovali za Slováka. Maďari však podplatili vrbovských Židov, lebo Markovič viedol. Tí vtrhli do volebnej miestnosti, kde potrhali všetky záznamy. Voľby sa opakovali o 2 týždne, dotiaľ boli účastníci volieb terorizovaní. Aj Bodický bol odsúdený na 5 dní väzenia a pokutovaný za zhotovenie bielej zástavy na fare s nápis: "Za tú našu slovenčinu" a dal ju Podkylavcom.
Nakoniec sa voľby stanovili na 16. mája 1906. Myjavský kraj bol zaplavený vojskami. Slúžny Winkler sľúbil všetkým richtárom 5 zlatých za každý odhodený hlas. Slovenský národný život pred I. svetovou vojnou bol všestranne dusený maďarskými úradmi. Apponyihi školskými zákonmi sa vnútila maďarčina aj do ľudových škôl. Zdalo sa, že sa vyplní sen o jednorečovom Uhorsku.
Kostol Sv. Michala Archanjela Dnes
Neďaleko siluet Čachtického hradu sa skrýva zaujímavý skvost vidieckej architektúry - Kostol sv. Pôvodne sa predpokladalo, že kostol je datovaný do roku 1595. No výskum ukázal, že jeho prvé základy siahajú až do 14. storočia. Pôvodná stavba kostola sa skladala z lode a svätyne. Neskôr pribudla sakristia a na konci 16. alebo v priebehu 17. storočia aj veža, na ktorú vedú úzke strmé kamenné schody.
Kostol bol v 15. a 16. Stavitelia, ktorí pôvodný kostol postavili, neboli podľa archeológov „prvotriedni majstri“. Zaujímavosťou je mimoriadne nepravidelný pôdorys svätyne. Gotické prvky si kostol zachoval, pribudla aj renesančná architektúra. Vo vnútri kostola sa nachádza niekoľko hrobov.
Výskum vyvrátil ľudovú tradíciu, že kostol postavili husiti. V súčasnosti je kostol sv. Michala Archanjela po rekonštrukcii. Po “vybielení” ešte viac vynikli lomené gotické oblúky okien a hrebienková renesančná klenba lode.