DEŇ PÁNA - ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias - mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok "nového stvorenia" (porov. 2Kor 5,17).
Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz "posledného dňa" očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1,11; 1Sol 4,13-17) a "urobí všetko nové" (porov. Zjv 21,5). Na nedeľu sa preto dobre hodí zvolanie žalmistu: "Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho" (Ź 118,24). Táto výzva k radosti, ktorú si osvojila veľkonočná liturgia, nesie znak obdivu, ktorým boli preniknuté ženy prítomné pri ukrižovaní Ježiša Krista, keď "v prvý deň týždňa, skoro ráno", (Mk 16,2) prišli k hrobu a našli ho prázdny.
Je to zároveň aj výzva, aby sa do určitej miery zopakoval zážitok dvoch emauzských učeníkov, ktorí cítili, že im "horelo srdce", keď sa k nim pripojil cestou sám Vzkriesený, vysvetľoval im Písma a dal sa im spoznať pri "lámaní chleba" (porov. Lk 24,32.35). Je to akoby ozvena najprv váhavej a potom nadšenej radosti, ktorú pocítili apoštoli navečer toho istého dňa, keď ich navštívil vzkriesený Ježiš a prijali od neho dar pokoja a Svätého Ducha (porov. Jn 20,19-23).
Nedeľa Kristovho vzkriesenia
Význam nedele
Ježišovo vzkriesenie je prvotný fakt, o ktorý sa opiera kresťanská viera (porov. 1Kor 15,14). Je to obdivuhodná skutočnosť, dokonale ponorená vo svetle viery, ale aj historicky potvrdená tými, ktorí mali privilégium vidieť vzkrieseného Pána. Je to obdivuhodná udalosť, ktorá nielenže vyniká v ľudských dejinách svojou absolútnou jedinečnosťou, ale sa aj nachádza v strede tajomstva času. Kristus je totiž - ako to uvádza pôsobivá liturgia veľkonočnej vigílie v obrade prípravy veľkonočnej sviece - "Pán času i večnosti". Právom sa môže povedať, ako to naznačuje homília istého autora zo IV. storočia, že "deň Pána je dňom vzkriesenia, dňom kresťanov, naším dňom".
Jeho podstatný význam, uznávaný počas celých dvetisícročných dejín, silne zdôraznil Druhý vatikánsky koncil: "Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samotnom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána (dies dominica) alebo nedeľou." Pavol VI. Rád beriem na vedomie mnohoraké učiteľské zásahy a pastoračné podujatia, ktoré ste Vy, ctihodní bratia v biskupstve, buď ako jednotlivci alebo spoločne - za pomoci svojho kléru - uplatnili v tejto dôležitej téme.
Nedeľa v modernom svete
Každý totiž vie, že do relatívne nedávnej minulosti "svätenie" nedele bolo v tradične kresťanských krajinách uľahčené širokou účasťou ľudí a akoby organizáciou samotnej civilnej spoločnosti, ktorá počítala s nedeľným odpočinkom ako s pevným bodom opatrení, týkajúcich sa rozličných pracovných aktivít. Ale dnes v tých istých krajinách, v ktorých zákony potvrdzujú sviatočný charakter tohto dňa, vývoj spoločensko-ekonomických podmienok často hlboko pozmenil spoločenské správanie a v dôsledku toho aj ráz nedele. Vo veľkej miere vzrástla prax "víkendu", ktorý spoločnosť chápe ako čas týždenného rozptýlenia.
Bohužiaľ, keď nedeľa stratí svoj pôvodný význam a stane sa z nej len "koniec týždňa", môže sa stať, že človek sa uzavrie do takého úzkeho priestoru, ktorý mu už neumožňuje vidieť "nebo". Od Kristových učeníkov sa požaduje, aby si neplietli slávenie nedele, ktorá má byť ozajstným svätením Pánovho dňa, s "koncom týždňa" chápaným v podstate len ako časom jednoduchého odpočinku alebo úniku z každodennej všednosti. V tomto zmysle je nevyhnutná duchovná zrelosť, ktorá by pomohla kresťanom "byť sebou samými" v dokonalej spojitosti s darom viery, vždy pripravenými "zdôvodniť nádej, ktorá je v nich" (porov. 1Pt 3,15).
Zoči-voči týmto novým situáciám a následným otázkam zdá sa, že viac ako inokedy si treba znovu uvedomiť hlboké dôvody, ktoré stoja pri samom základe cirkevného prikázania, aby bola všetkým veriacim jasná neodňateľná hodnota nedele v kresťanskom živote. Je to v súlade s trvalou cirkevnou tradíciou silne zdôrazňovanou Druhým vatikánskym koncilom, ktorý učí, že v nedeľu "veriaci sú povinní spolu sa zísť, aby počúvali Božie slovo a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich "vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej" (porov. 1Pt 1,3).
Svätenie nedele
Povinnosť svätiť nedeľu
Povinnosť svätiť nedeľu, najmä účasťou na svätej omši a odpočinkom bohatým na kresťanskú radosť a bratstvo, dobre pochopíme vtedy, ak zoberieme do úvahy rozličné významy tohto dňa. Nedeľa je deň, ktorý stojí v samotnom srdci kresťanského života. Ak som sa už od začiatku svojho pontifikátu usiloval opakovať: "Nebojte sa! Otvorte dokorán svoje brány Kristovi," v tom istom zmysle by som chcel dnes vyzvať všetkých k obnoveniu nedele: Nebojte sa venovať svoj čas Kristovi! Áno, sprístupnite svoj čas Kristovi, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. On pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám "svoj deň" ako vždy nový dar svojej lásky. Znovuobjavenie tohto dňa je milosť, o ktorú treba prosiť nielen pre dokonalé prežívanie vlastných požiadaviek viery, ale aby sme aj konkrétne odpovedali na hlboké vnútorné túžby, ktoré sú v každej ľudskej bytosti.
V kresťanskej skúsenosti nedeľa je predovšetkým veľkonočným sviatkom úplne prežiareným slávou vzkrieseného Krista. Je to slávenie "nového stvorenia". Ale práve tento jej charakter chápaný v plnej hĺbke je neodlučiteľný od posolstva, ktoré nám Písmo hneď od prvých stránok ponúka o Božom pláne v stvorení sveta. Ak je totiž pravda, že Slovo sa stalo telom v "plnosti času" (Gal 4,4), rovnako je pravdou aj to, že toto Slovo mocou samotného tajomstva večného Otcovho Syna je počiatkom i koncom vesmíru. Hovorí to sv. Ján v úvode svojho evanjelia: "Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo" (Jn 1,3). Rovnako to zdôrazňuje aj Pavol, keď píše Kolosanom: "V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné... Všetko je stvorené skrze neho a pre neho" (Kol 1,16).
Táto činná prítomnosť Syna v Božom stvoriteľskom diele sa zjavila naplno vo veľkonočnom tajomstve, v ktorom Kristus, keď vstal z mŕtvych ako "prvotina zosnulých" (1Kor 15,20), uviedol nové stvorenie a začal proces, ktorý on sám privedie k zavŕšeniu vo chvíli svojho slávneho návratu, "keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo... Teda Boží plán už na začiatku stvorenia počítal s touto "kozmickou úlohou" Ježiša Krista. Táto kristocentrická perspektíva, projektovaná na celý rozsah času, bola prítomná v spokojnom pohľade Boha, keď "odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil a požehnal siedmy deň a zasvätil ho" (Gn 2,2-3). Tak sa zrodila - podľa kňazského autora prvého biblického rozprávania o stvorení - "sobota", ktorá veľmi charakterizuje prvú zmluvu, a určitým spôsobom predzvestuje posvätný deň novej a definitívnej zmluvy.
Tá istá téma "odpočinku Boha" (porov. Gn 2,2) a odpočinku, ktorý on poskytol ľudu putujúcemu do zasľúbenej zeme po odchode z egyptského zajatia (porov. Ex 33,14; Dt 3,20; 12,9; Joz 21,41-42; Ź 95,11), sa objavuje v Novom zákone v novom svetle, vo svetle definitívneho "sobotného odpočinku" (Hebr 4,9), do ktorého vošiel sám Ježiš Kristus so svojím vzkriesením a do ktorého je povolaný vojsť aj Boží ľud, ak kráča po stopách jeho synovskej poslušnosti (porov. Hebr 4,3-16).
Veľkonočné tajomstvo
Boží odpočinok a ľudská práca
Poetický štýl rozprávania Knihy Genezis o stvorení dobre vystihuje obdiv, ktorý človek pociťuje pred nesmiernosťou stvoreného, a zmysel pre poklonu, ktorý z toho vyplýva voči tomu, ktorý všetky veci stvoril z ničoho. Je to stránka s obrovským náboženským významom, akýsi hymnus na Stvoriteľa vesmíru, označeného za jediného Pána, v protiklade stálym pokušeniam zbožňovať samotný svet.
"A Boh videl, že je to dobré" (Gn 1,10.12 atď.). Tento refrén, ktorý sa viackrát opakuje, vrhá pozitívne svetlo na každý prvok vesmíru a súčasne umožňuje spoznať tajomstvo jeho primeraného poznania a jeho možnej obnovy. Svet je dobrý do takej miery, v akej ostane zakotvený vo svojom počiatku. A po znetvorení hriechom sa znovu stane dobrým, ak sa pomocou milosti vráti k tomu, kto ho stvoril. Táto dialektika sa prirodzene netýka priamo vecí neživých a živočíchov, ale ľudských bytostí, ktorým Boh doprial jedinečný dar spolu aj s rizikom slobody. Biblia hneď po rozprave o stvorení zdôrazňuje dramatický kontrast medzi veľkosťou človeka stvoreného na obraz a podobu Boha a jeho pádom, ktorým sa začína vo svete temný scenár hriechu a smrti (porov. Gn 3).
Vesmír, tak ako vyšiel z Božích rúk, nesie stopu jeho dobroty. Je to krásny svet, ktorý je hodno obdivovať a užívať, ale o ktorý sa treba aj starať a rozvíjať ho. "Skončenie" Božieho diela otvára svet pre prácu človeka. "V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil" (Gn 2,2). Prostredníctvom vyvolávania ľudskej podoby božskej "práce" nám Biblia nielen sprístupňuje pohľad na tajomný vzťah medzi Stvoriteľom a stvoreným svetom, ale vrhá aj svetlo na úlohu, ktorú má človek vzhľadom na vesmír. "Práca" Boha je určitým spôsobom príkladom pre človeka. Tento je totiž povolaný nielen bývať vo svete, ale ho aj "budovať" a stať sa tak Božím "spolupracovníkom".
Ak je na prvej strane Knihy Genezis príkladom pre človeka "práca" Boha, rovnako je preňho príkladom aj jeho "odpočinok": "V siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil" (Gn 2,2). "Odpočinok" Boha nemožno tlmočiť nevhodne ako určitý druh "nečinnosti" Boha. Stvoriteľský úkon Boha, ktorý je základom sveta, je totiž svojou povahou trvalý a Boh nikdy neprestáva pracovať, ako to sám Ježiš pripomína práve vo vzťahu k príkazu o sobote: "Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem" (Jn 5,17).
Boží odpočinok siedmeho dňa nehovorí o nečinnom Bohu, ale zdôrazňuje dokonalosť zavŕšeného diela a vyjadruje akoby zastávku Boha pri "veľmi dobrom" diele (Gn 1,31), ktoré vyšlo z jeho rúk a na ktoré sa chcel pozrieť pohľadom plným radostného zaľúbenia: pohľadom "kontemplatívnym", zameraným už nie na nové diela, ale skôr pohľadom radosti z krásy toho, čo bolo dokonalé; pohľadom smerujúcim ku všetkým veciam, ale najmä k človeku ako vrcholu stvorenia. Je to pohľad, v ktorom možno už určitým spôsobom vycítiť "zásnubnú" dynamiku vzťahu, ktorý Boh chce ustáliť so stvorením urobeným na vlastný obraz, pozývajúc ho uzavrieť zmluvu lásky. On ho uskutoční postupne s výhľadom na spásu ponúknutú celému ľudstvu prostredníctvom spásonosnej zmluvy uzavretej s Izraelom a vrcholiacej potom v Kristovi.
V pláne Stvoriteľa je určitý rozdiel, ale aj určitá vnútorná súvislosť medzi poriadkom stvorenia a poriadkom spásy. Už Starý zákon to vyzdvihuje, keď uvádza príkaz týkajúci sa "šabbatu" do vzťahu nielen s tajomným "odpočinkom" Boha po dňoch stvoriteľskej činnosti (porov. Ex 20,8-11), ale aj so záchranou, ktorú poskytol Izraelu v oslobodení z egyptského otroctva (porov. Dt 5,12-15). Boh, ktorý v siedmy deň odpočíval, tešiac sa zo svojho stvorenia, je ten istý, čo ukazuje svoju slávu oslobodením svojich dietok z faraónovho útlaku. V jednom i druhom prípade by sa mohlo povedať, ako radi obrazne hovoria proroci, že on sa zjavuje ako ženích pred nevestou (porov. Oz 2,16-24).
Aby sme sa však dostali k srdcu "šabbatu", "odpočinku" Boha, ako to radia niektoré prvky židovskej tradície, treba zachytiť manželskú intenzitu, ktorá charakterizuje vzťah Boha k jeho ľudu od Starého zákona po Nový zákon. Tak ju vyjadruje napríklad táto obdivuhodná stránka Knihy proroka Ozeáša: "V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí. Zasnúbim si ťa naveky, zasnúbim si ťa spravodlivosťou a právom, láskou a milosrdenstvom; zasnúbim si ťa vernosťou a poznáš Pána" (Oz 2,20-22).
Príkaz o sobote, ktorý v prvej zmluve pripravuje nedeľu Novej a večnej zmluvy, má teda korene hlboko v Božom pláne. Práve preto sa neuvádza iba v bohoslužobných úkonoch, ako je to v prípade mnohých ďalších predpisov, ale v rámci Desatora, "desiatich slov", ktoré vymedzujú piliere mravného života všeobecne vpísaného do srdca človeka. Tým, že toto prikázanie je zahrnuté do horizontu základných štruktúr etiky, Izrael a potom Cirkev poukazujú na to, že ho nepokladajú za jednoduchý disciplinárny predpis v náboženskom spoločenstve, ale za kvalifikujúci a neodňateľný prejav vzťahu k Bohu zvestovaný a predložený biblickým zjavením. Takto vidia tento príkaz kresťania aj dnes.
Aby sme pochopili zmysel tohto "zasvätenia" soboty v prvej biblickej rozprave o stvorení, treba pozerať na celý text, z ktorého jasne vysvitá, že každá skutočnosť bez výnimky sa vracia k Bohu. Čas a priestor patria jemu. Ak teda "zasväcuje" siedmy deň osobitným požehnaním a robí ho "svojím dňom" v pravom zmysle slova, treba to chápať v hlbokej dynamike dialógu zmluvy, "svadobného" dialógu.
V skutočnosti celý život človeka a všetok jeho čas sa má prežívať ako chvála a vďaka voči Stvoriteľovi. Ale vzťah človeka k Bohu potrebuje aj výslovné chvíle modlitby, v ktorých sa vzťah stáva intenzívnym dialógom zahŕňajúcim každý rozmer osoby. Práve preto je aj dňom odpočinku: prerušenie často ubíjajúceho rytmu zamestnania vyjadruje plastickou rečou "novoty" a "odpútanosti" uznanie vlastnej závislosti i závislosti vesmíru od Boha. Všetko je Božie! Deň Pána ustavične opäť a opäť potvrdzuje túto zásadu.
Príkaz Desatora, ktorým Boh prikazuje zachovávať sobotu, má v Knihe Exodus charakter...