Rozhodnutia počas tehotenstva sú mimoriadne osobné a často sprevádzané komplexnými dilemami. Zatiaľ čo niektoré ženy sa tešia na materstvo bez ohľadu na okolnosti, iné čelia ťažkým rozhodnutiam, ktoré ovplyvňujú ich životy a životy ich rodín. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi tehotenstva, od radosti z očakávania nového života až po ťažkosti spojené s osobnými a spoločenskými tlakmi.
Spoločné rozhodovanie v tehotenstve: Matka a dieťa
Osobné Dilemy a Rozhodnutia
Milé žienky, odkedy som to zistila, ide mi z toľkých myšlienok hlava prasknúť, tak skúsim, či mi vaše názory prinesú nový rozmer/ pohľad na vec. Pred Vianocami som zistila, že som v Tom. Neplánovane. Gynekológ potvrdil 5tt. Objednala som sa na UPT. Začiatkom roka. Lenže môj muž je jednoznačne proti. Nechápe ako môžem byť niečoho takého schopná. Verte, nebolo to ľahké rozhodnutie, ani uponáhľané. Len som sklamaná, že môj najbližší človek ma nevie alebo nechce pochopiť. Tak, kde je to slobodné rozhodnutie ženy o svojom tele/ duši, keď musí čeliť tlakom okolia?
Upresnim. Mám 37 rokov a dve deti ( 2 a 6-ročné). Mám ich rada, ale som z toho materstva unavená. Psychicky. Chýba mi moja práca, spoločenská akceptácia a pocit, že som plnohodnotný člen spoločnosti, lebo ako matka na rodičovskej sa tak necítim. Navyše moje deti sú dosť náročné, nemám denne ani len 30 min. času pre seba, aby som si aspoň zacvičila napr. Pred prvým pôrodom som si naivne myslela, že popri materskej budem aj robiť, aspoň trochu (nie kvôli peniazom, ale pre vlastné uspokojenie), ale domácnosť a starostlivost o dieťa ma max. vyčerpali, vysali celú energiu. Žijem život, aký som nikdy nechcela. "Oddaná gazdinka".
Tretie dieťa a MD ma psychicky zruinuje. Finančne by sme to zvládli, aj fyzicky či zdravotne (tehotenstvo/ pôrod) by som to dala, ale ak sa môžem rozhodnúť, tak tretie dieťa nechcem. Som preto egoistická sviňa ? - pýtam sa sama seba. Radšej sa budem viac venovať existujúcim 2 deťom ako zas deliť čas, pozornosť, energiu a peniaze medzi 3. Ešte k tomu klimatická kríza, spoločensko-ekonomicka kríza, morálny úpadok spoločnosti, pretrvávajúca pandémia, atď.
Podpora a Pochopenie od Okolia
Rozhodnutia žien sú často ovplyvnené tlakom okolia. Muž, rodina a spoločnosť môžu mať silné názory na to, čo by žena mala urobiť. Preto je dôležité, aby ženy mali priestor na slobodné rozhodovanie a aby sa cítili podporované bez ohľadu na to, aké rozhodnutie urobia.
Príbeh matky s postihnutým dieťaťom
Jej syn sa narodil so vzácnou genetickou poruchou, ktorá postihne približne jedno dieťa na 100 000 narodených. „Postupne sme pochopili, že nebude vidieť, počuť, chodiť. Skúšali sme všetky možné vyšetrenia, no nič nám nepomohlo. Keď som išla na sono asi v 30. týždni tehotenstva. Doktori začali mať podozrenie, že bábätko má zdravotné komplikácie a jeho hlavička je menšia, ako by mala byť. Chceli ma poslať na vyšetrenie do Bratislavy, aby zistili viac. Opýtala som sa ich, čo ďalšie vyšetrenie zmení a či môjmu dieťaťu zrazu narastie hlava. Rozhodla som sa, že nikam nejdem a že počkám do pôrodu. Narodil sa s nevyvinutou časťou hlavy. Preto bola jeho hlavička veľmi malá a čelo mal akoby úplne sploštené. Bolo. Na jednej strane som čakala, že sa mi nenarodí bežné dieťa, no nevedela som si predstaviť, čím bude iné. Ešte stále som sa pohrávala s myšlienkou, či to nie je podobne ako u manželových neterí, ktoré mali tiež po narodení menšie hlavičky, ale sú úplne v poriadku.
Nikto vás nikam nenasmeruje a vy ste odkázaní na to, aby ste si poradili sami. Jediné, čo mi odporučili, bola návšteva neurológa. Potrebovala som to, aby za mnou prišiel jeden človek a povedal: „Dobrý deň, pani Hanáková, máte dieťa s takýmto postihnutím a toto sú jeho možnosti.“ A tohto som sa nedočkala. Ideálne by bolo, ak by sa každému postihnutiu venoval iný špecialista. A či je to reálne?
Mikrocefália a lisencefália. Lisencefália je vlastne hladký mozog, v ktorom sa nevytvorili závity. Akoby sa jeho vrchná šedá kôra absolútne nezbrázdila. Jeho mozog bol zliaty dokopy, bez rozdelenia na ľavú a pravú hemisféru. Našťastie mal kvalitne vyvinutý mozgový kmeň, takže primárne funkcie ako dýchanie, jedenie a podobne boli v poriadku. Ale tie vyššie, ktoré z nás robia človeka, sa už rozvíjať nedokázali. A to bolo vlastne aj riziko, že čím bude väčší a ako jeho telo bude rásť, tieto základné funkcie nebudú stačiť. To nám nevedel povedať nikto. Niektoré deti sa dožili deviatich rokov, iné zomreli do roka. Nevedeli sme, aké sú predikcie jeho stavu, tak sme skúšali všetky dostupné možnosti. Robili sme všetko pre to, aby sme mu nejakým spôsobom pomohli a mohol sa rozvíjať. Akoby z nás vychádzala prirodzená túžba zvrátiť to, čo sa udialo.
Keď som sa vrátila domov, prišla ku mne na návštevu moja najlepšia kamarátka a začala plakať. Povedala som jej, že ja teraz ľútosť nepotrebujem a že keby som chcela, tak tu plačem aj sama. Akým spôsobom sa vyvíjal synov zdravotný stav?Postupne sme pochopili, že nebude vidieť, počuť, chodiť. Skúšali sme všetky možné vyšetrenia, no nič nám nepomohlo. Pri prvých dvoch deťoch som sa starala primárne o to, aby boli najedené, prebalené a v bezpečí. Moja dcéra začala prvýkrát plakať, keď mala asi šesť mesiacov, a to som sa zľakla, čo sa deje. Tým, že som sa stále snažila, aby mala naplnené všetky potreby, na plač som jej nedávala príležitosť. A teraz som mala dieťa, ktoré plakalo neustále. Dostala som sa do štádia, keď som vedela pochopiť matky, ktoré v zúfalstve zoberú vankúš a svoje dieťa udusia. Tie záchvaty totiž neprichádzali v nejakých časových intervaloch, ony bežali nonstop na dennej báze. Mierne ustúpili až vtedy, keď sme našli správnu kombináciu liekov. Po jednej takejto vypätej noci, keď som nemohla zaspať, som zažila niečo, z čoho dodnes čerpám pri klientkach, ktoré zápasia so sebapoškodzovaním.
V tej chvíli som Bohu ďakovala, že sa mi to stalo. To bol totiž presne ten moment, ktorý ťa zastaví a vráti späť do prítomnosti. Keď si psychicky úplne na dne a siahneš po tej žiletke, zrazu pocítiš akoby tá fyzická bolesť na chvíľku úplne prehlušila tú psychickú. V momente, ako som sa psychicky upokojila ja, upokojil sa aj malý. Vtedy som prišla na to, čo mi dnes nenormálne pomáha: Vylieč matku, vyliečiš aj dieťa. Možno to znie divne, keď poviem, že som nikdy nechcela, aby sa môj syn narodil iný. Viem si predstaviť, že keby sa narodil ako bežné dieťa a dnes by mal 11 rokov, chodili by sme na hokej a zažívali všetky tie pekné chvíle. Ale ja nechcem, aby to bolo iné. Ja nechcem prísť o ten zážitok, ktorý som s ním mala. Naučil ma, čo znamená bezpodmienečná láska. On totiž nemusel urobiť nič, jeho ste jednoducho milovali len preto, že je.
Rodičia často dávajú deťom pocítiť, že ich ľúbia raz menej, inokedy viac, v závislosti od ich správania. To sa pri malom Jurovi nedalo. On jednoducho bol a my sme ho milovali. Jurko bol to najbozkávanejšie dieťa v rodine. Veľmi rád jedol a my sme sa pretekali v tom, kto ho čím nakŕmi. Hoci keď mal 25 kíl a museli sme ho stále nosiť, dalo to dosť zabrať. Po mojom nástupe do práce prebrala starostlivosť o malého Jura svokra, bývalá rehabilitačná sestra. Bez nej a môjho manžela by som to nezvládla. Ale rovnako ani bez širšej rodiny. Šľapalo to bez toho, aby to niekto premyslel. Jurko nás strašne spojil dokopy. On bol takým tmelom našej rodiny. Medzi mojím súčasným manželom a mojou primárnou rodinou boli nezhody a v podstate sme sa nestretávali. My sme si už na začiatku povedali, že s ním chceme žiť naplno. Tým, že starší syn hrával hokej a chodievali sme na jeho turnaje, malého Jura sme brávali so sebou. Takže sme zbalili kyslíkové prístroje, vysávače, odsávačky a išlo sa. Michalovce, Maďarsko, dokonca s nami bol na dovolenke v Chorvátsku. Nikdy sme ho neodsúvali na druhú koľaj. Keď sa ma neurologička opýtala, či som už rozmýšľala, kam ho dám do ústavu, bolo to ako facka. Ani vtedy, keď mi tri roky po jeho narodení zistili rakovinu štítnej žľazy. Po operácii som potrebovala rádioliečbu a v polročných intervaloch som bola vždy tri týždne rádioaktívna a nemohla sa s nikým stretávať.
Doktorka nám vynadala, že z morálno-etického hľadiska sa takéto deti neoživujú. Začalo sa to zápalom pľúc, ktorý mu diagnostikovali na Kramároch. Odtiaľ nás poslali do Podunajských Biskupíc, kde prišli na to, že klapka medzi hrtanom a pažerákom nepúšťa jedlo priamo do žalúdka, ale jeho časť sa dostáva priamo do pľúc a dusí ho. Preto bolo nutné, aby sme zaviedli sondu. A to bol začiatok konca. V ten deň mu bolo už od rána zle. Preháňalo ho, tak som mu spravila ryžový odvar a išla do práce. Rýchlo som volala záchranku, ktorá inštruovala svokru a moju sestru pri resuscitácii. Synovi už medzitým naskočil pulz a rozdýchaval to. Keď prišla záchranka, už ležal na zemi a bol fialový. Vtom prišla aj doktorka, ktorá nám vynadala, že z morálno-etického hľadiska sa takéto deti neoživujú. Rovnako nepochopiteľné pre mňa bolo aj to, prečo mi pri prevoze sanitkou z Partizánskeho do Bratislavy nedovolili ostať pri synovi. V tej chvíli som zobrala auto, naložila celú rodinu a vyrazili sme do Bratislavy po vlastnej osi.
Po príchode do Bratislavy nám už len oznámili, že Jurko cestou skolaboval a zomrel. Z jeho pohrebu mám veľmi silný zážitok. V ten deň bolo zamračené, no ako sa skončila kázeň, odrazu sa rozjasnilo a cez vitrážne okno zažiaril lúč slnka. Vnímala som bola rovnako vyvolená aj ja. A odvtedy sme už ani raz neplakali. Vedeli sme, že Jurko sa s nami rozlúčil. Bol to akoby signál, že sme spravili všetko, čo sme mali, a že už je v dobrých rukách. Skôr by som to nazvala prijatie toho, že sa to stalo. Beriem to tak, že každý, kto nám vstúpi do života, prichádza na nejaké krátke obdobie a má svoje poslanie. Či už dobré, alebo zlé. A tak to bolo aj s malým Jurom. Prišiel nato, aby si splnil dôležitú úlohu svojho života. To neznamená, že keď tu bol len nejakých päť a pol roka, tak to nemalo význam. Nie. Nikdy som neprišla do bodu, že by som sa hnevala na Boha. To mi ani nenapadlo. Naopak, povedala som si, že malý Juro sa musel narodiť, lebo o tom už Boh rozhodol. A celý čas rozmýšľal, komu ho dá. Musel nájsť niekoho, kto to zvládne, a vybral si nás. A nemohol sa rozhodnúť lepšie. Boh presne vedel, že budeme schopní dať tomuto malému človiečiku to, čo k životu potrebuje. Takže som vnímala, že rovnako ako on som bola vyvolená aj ja. Nehovorím, že som nebola totálne vyčerpaná, ale nikdy mi nenapadlo za to niekoho viniť. Navyše dodnes nepoznáme príčinu, prečo sa to stalo. Nenašli ju ani v genetických testoch. Len mi povedali, že niekedy okolo tretieho mesiaca sa muselo niečo stať, čo zabránilo neurónom, aby sa dostali tam, kde sa v rámci vnútromaternicového vývinu dostať mali.
Ja som to vždy brala tak, že Jurko bol pre nás dar a keby sa to malo opakovať, opäť do toho idem. To neznamená, že som si nepriala, aby bol zdravý. No jeho choroba pre mňa nebola prekážkou, aby som ho prijala takého, aký je. V pomáhajúcich profesiách, akou je aj moja, sa nám často stáva, že za svojich klientov preberáme zodpovednosť. Toto ja nerobím. Na svoje emočné dno som si už siahla. Či to bol strach, zúfalstvo, bezmocnosť, radosť. V živote sa mi nemôže stať už nič horšie ako to, že pochovám svoje vlastné dieťa. A to mi veľmi pomáha aj pri mojej práci. Nikdy som si však nedovolila bagatelizovať problémy svojich klientov. Len vnímam, že na základe tejto skúsenosti mi bolo dopriate pozrieť sa na ich problémy akoby z nadhľadu. Pri súčasnom vývoji medicíny je možné stále presnejšie odhaliť rozličné ochorenia ešte v prenatálnom vývoji. V niektorých západných štátoch sa napríklad preto prestali rodiť deti s Downovým syndrómom. Bolo by pekné, keby sa rodili všetci zdraví, ale ono to tak nie je. Podľa mňa sa nedá zovšeobecniť pravidlo, že by sa tieto deti rodiť nemali. Keby som sa dozvedela o Jurkovom postihnutí skôr ako v 30. týždni tehotenstva, keď by bol ešte možný potrat, o toľko by som prišla! Navyše v mnohých prípadoch sa stáva, že hoci testy ukazujú, že dieťa bude postihnuté, napokon to tak nie je. Takže tam existuje riziko, že zabijeme zdravé dieťa. Myslím, že by sme sa nemali stavať do roly bohov a rozhodovať o tom, kto má prežiť a kto nie. Keby som sa napríklad dozvedela o Jurkovom postihnutí skôr ako v 30. týždni tehotenstva, keď by bol ešte možný potrat, o toľko by som prišla!
Aby si vždy dopriali nejaký čas mimo domu. Sama neviem, ako by som to zvládala, ak by som nechodila do roboty a bola so synom 24 hodín denne. Na svokre som videla, že sa nevedela dočkať, kedy už prídem domov, a ja som sa zase po práci tešila, kedy ho už znovu uvidím. Myslím, že je dôležité, aby matka nestratila kontakt s okolitým svetom, no s vedomím, že o jej dieťa je maximálne postarané. Možno by niekedy stačilo, ak by jej bolo dopriate vyjsť z tej rutiny a riešiť samu seba. Vidím to na mamách, ktoré k nám prichádzajú a takýto čas nemajú. Sú na pokraji vyhorenia. Hovorím im, aby aspoň na tri dni vypadli a dali sa dokopy.
Technológie a Tehotenstvo
Londýn, Anglicko 6. „Nič nie je také emocionálne silné ako vidieť vaše nenarodené dieťa, ktoré sa vo vás hýbe. Ultrazvuky sa zvyčajne používajú počas tehotenstva na kontrolu bábätiek v maternici. Využívajú pritom zvukové vlny vysokej frekvencie. Tento tím lekárov zložil novú sériu algoritmov a magnetického poľa, aby mohli prekročiť hranice ultrazvuku. Dr. David Lloyd spolu s kolegami na King´s College v Londýne sa vyjadrili, že tento nový MRI systém: „môže vidieť štruktúru bez ohľadu na to, či je tam kosť, sval alebo tuk. Nová technológia je viac ako len úžasný obrázok pre vzrušených rodičov.
MRI skeny vyvolali rôzne debaty hlavne vo Veľkej Británii, kde sú potraty legálne až do 24. týždňa tehotenstva. Tieto nové skeny, ktoré nám ukazujú aktívny pohyb dieťaťa už okolo 20.
Pochody za Život a Spoločenský Tlak
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne poslankyne, vážení poslanci, keď sme niekedy v septembri pred konaním bratislavského pochodu za život spoločne s mojimi kolegami upozorňovali, že samotný pochod za život vytvára akési predpolie alebo možno aj nejaký spoločenský tlak na prijatie nejakých ďalších legislatívnych zmien, neboli sme ďaleko od pravdy. Hovorili sme o tom, že krátko po tomto pochode príde iniciatíva, ktorej cieľom bude zákaz potratov. A kolegovia z KDH mali natoľko rozumu, že sa rozhodli nepolarizovať zbytočne verejnú mienku, a vedia, že táto téma nie je zrovna témou, ktorá by mala väčšinovú podporu ľudí na Slovensku, a preto celkom rozumne s takouto iniciatívou neprišli oni. Návrhy, ktoré predkladajú páni poslanci, by s trochou nadsázky bolo možné označiť za katechizmus v paragrafovom znení. Je to taký katolícky džihád mojich kolegov poslancov, ktorí sa rozhodli viesť svätú vojnu bez ohľadu na Ústavu Slovenskej republiky, bez ohľadu na platné rozhodnutia Ústavného súdu, bez ohľadu na medz...
Investície do Vzdelávania a Podpora Rodín
Dámy a páni, Slovensko nemá more, nemá ropu, preto je trestuhodné, že všetky vlády doteraz dlhodobo zanedbávali investície do toho najcennejšieho, čo ako krajina máme, do ľudí. Nalejme si teda čistého vína a povedzme si pravdu, lebo tá musí zaznieť. A v prípade vzdelávania naozaj neplatí, že svet je čierno-biely a že sa delí na nejakých dobrých a nejakých zlých. Medzi ľavicovými a pravicovými vládami na Slovensku nikdy nebol žiaden rozdiel, ani jedny z nich doteraz nepovažovali školstvo za svoju skutočnú prioritu.
S mojimi kolegami sme povedali jasne, a ja to vždy zopakujem, ak budeme súčasťou vlády, máme dve priority a to je zamestnanosť a školstvo. Zaviazali sme sa presadiť zvýšenie platov pre pedagogických zamestnancov o 40 % za štyri roky. To znamená 10 % každý rok. A na rozdiel od väčšiny politických strán a hnutí, ktoré kandidujú v týchto voľbách, v jednom sme iní. Ako jediní sme presne vypočítali úspory na štáte a v štátnom rozpočte vo výške 1,1 miliardy eur, z ktorých vezmeme peniaze na to, čo sľubujeme. A preto dokážeme znížiť odvody všetkým ľuďom, aby mal každý človek, čo chodí do práce, lepší plat okamžite na ruku. A preto dokážeme znížiť aj DPH na všetky energie pre domácnosti, aby každý človek aj dôchodcovia platili menej za elektrinu, za plyn, za kúrenie, za vodu. A preto dokážeme aj zvýšiť platy učiteľom o najmenej 10 % každý rok, až kým sa nepriblížia k platom ostatných ľudí s porovnateľným vzdelaním a praxou.