Kázeň na 2. Veľkonočnú nedeľu

Milí bratia a sestry, mali sme niekedy v sebe túžbu vidieť Boha, vidieť Ho svojimi očami? Možno sa Ho dotknúť svojimi rukami, doslova vnímať Ho svojimi zmyslami?

Pozrime sa skrze dnešné Božie slovo na apoštolov hneď v prvom čítaní. So skutkami apoštolov počúvame, že apoštoli s veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, a na všetkých spočívala veľká milosť.

Dnešné evanjelium na 2. Veľkonočnú nedeľu hovorí o tzv. neveriacom Tomášovi.

Jn 20,19-31 Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe.

Učeníci hovoria, že videli vzkrieseného Pána, on sa označí za neveriaceho. Uverenie podmieni overením, priam telesným. Tomáš naozaj položil svoju ruku na Ježišove rany, ale dozvieme sa, že zvolal: Pán môj a Boh môj! Tomáš spoznal konanie na Ježišovi a Ježiša za vyzdvihnutého zo smrti k Bohu.

Ježiš aj napriek pochybnosti Tomáša neodsudzuje, ale povzbudzuje. Je to príklad aj pre nás vo vzťahu k druhým, teda pochybujúcim.

Ježišov odkaz: Blahoslavení, čo nevideli, a uverili, je odkaz pre nás, pre možných nositeľov jeho príťažlivej skúsenosti.

Určite viacerí sme už zažili, že nás sklamal priateľ, do ktorého sme vkladali svoju dôveru. Sú to ťažké chvíle. Vtedy akoby sme kládli na misky váh - na jednu stratené hodnoty a na druhú cenu priateľstva.

Pán Ježiš sa tri roky venoval svojim apoštolom. Apoštoli chodili s ním, rozprávali sa s ním o tajomstvách Božieho kráľovstva, videli ho robiť zázraky. Pán Ježiš ich zachránil pred stroskotaním na mori, štyria z nich zažili zázračný rybolov, Petrovi na jeho prosbu uzdravil testinú. Prišlo však k tomu, že Pána Ježiša zajali a v tejto ťažkej chvíli, v hodine temna, ho všetci opustili a Peter ho dokonca zaprel.

Keď Pán Ježiš svojou Božskou mocou zvíťazil - vstal z mŕtvych, s osláveným telom sa zjavil svojim učeníkom. Nevyčíta im však strach a zradu, ale pekne sa im prihovára slovami: „Pokoj vám.“ Potom tým, ktorým odpustil, dáva svoju Božskú moc odpúšťať hriechy: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás. Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy budú odpustené!“ Taká veľká je sila Božej lásky. Apoštoli, ktorí sami zažili Božie odpustenie, stali sa sprostredkovateľmi Božieho milosrdenstva.

Napokon Pán ukazuje Tomášovi svoje rany, akoby chcel povedať: Toto všetko som podstúpil z lásky k vám. Dôverujte mojej láske!

Pán Ježiš chce, aby sa všetci vo viere v neho k nemu priblížili a pocítili jeho pokoj. Jeho láska je nielen silnejšia ako smrť, ale aj ako hriech privádzajúci do večnej smrti.

Božia láska má svoju pravú tvár v milosrdenstve, ktoré sa najviac prejavuje v odpúšťaní hriechov. Cez službu biskupov a kňazov vo sviatosti zmierenia je aktuálne dodnes. Boh chce každému odpustiť a privinúť každého hriešnika k sebe ako stratené dieťa.

Božie milosrdenstvo je obdivuhodná Božia vlastnosť. Ľudskému rozumu ostáva zahalená tajomstvom. Uvažovať o ňom môžeme vo viere. Milosrdenstvo neprotirečí velebnosti Boha, lebo tým, že sa Boží Syn stal človekom, vznikol medzi nami a Bohom taký vzťah, že Boh pociťuje smútok z našej biedy, akoby tá bieda bola jeho vlastná. Milosrdenstvo neprotirečí ani Božej spravodlivosti, lebo aby jej bolo zadosťučinené, Boží syn vytrpel za hriechy až po smrť na kríži.

Aj keď Božie milosrdenstvo je veľkým darom, nejeden človek o ňom nerád počúva a cíti sa byť akosi závislým, keď ho má prijímať. Moderný človek si často hriešne namýšľa, že vedou a technikou sa dnes dá dosiahnuť všetko a nemusí byť odkázaný na Boha ani na jeho milosrdenstvo. Žiaľ, mnohí, často mladí, prepadajú takejto ilúzii, žijú bez Boha a keď im život ukáže ich bezmocnosť, prepadnú znechuteniu, neraz aj zúfalstvu a po premárnenom živote sa boja vrátiť k Bohu.

Sú aj iní, takí, ktorí neodmietnu Boha, ale ich vzťah s Bohom sa dostáva na obchodnú rovinu. Čakajú spásu pre svoje skutky, zabúdajúc na šiestu hlavnú pravdu, že milosť Božia je pre spásu duše potrebná.

Poslaním cirkvi vždy bolo ohlasovať Božie milosrdenstvo, ktoré sa stáva naliehavejším po zjaveniach Pána Ježiša sestre Faustíne (vlastným menom Helene Kowalskej). Bola osobitne ctená pápežom Jánom Pavlom II., ktorý ju roku 1993 blahorečil. Táto rehoľná sestra dostala prísľub, že na druhú veľkonočnú nedeľu chce sa dať Kristus spoznať cez svoje milosrdenstvo.

Je veľkonočný čas - čas radovať sa, ale ešte stále nám treba aj prosiť, lebo je mnoho ľudí, ktorí sú pre svoj hriech vzdialení od Boha. Veď aj medzi kresťanmi katolíkmi sú takí, ktorí na svoju škodu nepristúpili k sviatosti zmierenia - k sviatosti Božieho milosrdenstva, čo svedčí o tom, že nepoznajú dobrotu Ježišovho srdca.

Prajem vám, aby ste prežívali radosť z Božieho milosrdenstva a daru pokoja tak ako apoštoli a veriaci prvotnej cirkvi. Do všedných dní si odneste uistenie, že Boh vás miluje viac ako najlepší priateľ.

Ak niekto odíde do ďalekej krajiny a tam má úspech, pri návrate domov, ku svojim, im obyčajne prinesie nejaký dar. Snaží sa, aby to bolo niečo užitočné, pekné, primerané jeho postaveniu, ktoré získal...

V dnešnom evanjeliu sme počuli, že aj Ježiš Kristus, ktorý pred svojou smrťou vo večeradle hovoril apoštolom o tom, že odchádza k svojmu nebeskému Otcovi, sa vrátil po svojej smrti na kríži a pochovaní, po dosiahnutí účasti na živote Boha aj ako človek, ku svojim apoštolom. Čo im, čo nám všetkým, prináša z tejto oblasti poza smrťou, z ktorej sa doteraz žiaden človek ešte nevrátil? Počuli sme čo im povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané“.

Čakali by sme, že Ten, ktorý povedal po zmŕtvychvstaní, že mu je daná všetka moc na nebi i na zemi, prinesie svojim niečo vzácnejšie a zaujímavejšie. On na nich dýchol a oznámil im, aby prijali Ducha Svätého... Čo nám však toto dýchnutie pripomína? Opis stvorenia človeka z prvých stránok Starého zákona, kde sa hovorí, že Boh stvoril z hliny zeme človeka vdýchol do neho dych života. Kristus je predsa ten istý Boh ako Otec a Duch . V Ňom sa odohráva nové stvorenie človeka: človek dostáva nový životný princíp a ním je život samého Boha: Duch Svätý!

Človek však pri tom nie je celkom pasívny. Má dať najavo, či chce, aby ho Duch Boží naplnil novým životom a to tým, že uznáva a ľutuje svoje hriechy. Hriech je totiž osobným prejavom človeka, prejavom slobodnej vôle, ktorou sa rozhoduje pre niečo, čo je v rozpore s Božou vôľou, s Jeho pravdou a láskou.

Ak má prijať tento veľkonočný dar vzkrieseného Krista, ktorý ho povyšuje k účasti na Božom živote, musí sa zrieknuť svojho hriechu, musí vyjadriť dôveru v Božiu milosrdnú a zachraňujúcu lásku, ktorej najväčším dôkazom je ukrižovaný Boží Syn a cez apoštolov a neskôr cez ich nástupcov, ktorým bola kňazskou vysviackou odovzdaná tá istá moc, ktorú dal vzkriesený Pán apoštolom, prijať dar odpustenia.

Slová, ktoré povedal Ježiš: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané“ - neznamenajú, že udeľovanie odpustenia a tým aj daru Ducha Svätého je ponechané na dobrú vôľu, alebo dokonca na náladu nositeľov tohto daru. Aby mohol biskup alebo kňaz udeliť dar odpustenia, musí vedieť, že dotyčný človek vytvára podmienky na jeho prijatie. To je najhlavnejší dôvod osobnej spovede. Na základe vyznania hriechov a prípadného rozhovoru s kajúcnikom - v prípade udeľovania krstu katechumenom na základe ich krstného sľubu - poznáva, či môže udeliť žiadateľovi Božie odpustenie vyslúžením sviatosti krstu alebo po krste sviatosti pokánia.

Ak by niekto vyznával síce svoje hriechy, ale nebol by ochotný sa ich úprimne zrieknuť a napraviť, ak by chcel ďalej žiť v hriechu, takému kňaz nemôže udeliť rozhrešenie. Nie preto, že mu je dotyčný nesympatický, alebo, že má spovedník zlú náladu, ale jednoducho preto, že žiadateľ kladie prekážku.

Mohli by sme však položiť otázku, či o tento veľkonočný dar vzkrieseného Pána máme záujem, či ho považujeme naozaj za ten najvzácnejší dar? Podľa toho, aká je prax asi veľmi nie. Vo väčšine prípadov prijímame túto sviatosť horko-ťažko raz, dva razy do roka. Vari preto, že by sme nemali hriech? Kiež by. V skutočnosti bude však príčina asi inde. Nevážime si dar účasti na Božom živote, dar Ducha Svätého, svojim hriechom nepripisujeme zvláštnu dôležitosť, chápeme ich skôr z hľadiska sociologického a spoločenského: všetci tak robia, zákon to pripúšťa, spoločensky sa to toleruje (napríklad spolužitie bez sobáša, rozvod, interupcia a pod.). Necítime výčitky svedomia, psychologicky nás nič nenúti hľadať vnútorný pokoj. A tu je základný omyl. Náš hriech nie je v prvom rade psychologickou či spoločenskou záležitosťou, lež je v prvom rade záležitosťou nášho vzťahu k Bohu.

Ak je raz niečo v našom živote, v našom konaní vo vážnom rozpore s Božou vôľou, vyjadrenou Jeho prikázaniami, Jeho pravdou, vtedy strácame účasť na Božom živote, strácame prítomnosť Ducha Svätého v nás a stávame sa ratolesťami odrezanými od viniča, ktoré začínajú usychať a ak takto zostane človek až do konca života oddelený od Boha, čaká ho síce večná existencia, ale bez účasti na Božom živote, ktorú sám Kristus nazýva večnou smrťou.

Možno sa nezdá vhodným v túto II. veľkonočnú nedeľu, v nedeľu Božieho milosrdenstva, hovoriť na túto tému. Ale bez pravdy o hriechu by sme nepochopili ani pravdu o Božej milosrdnej a zachraňujúcej láske, pravdu o tom najväčšom dare, ktorý nám Kristus získal za cenu svojej smrti a zmŕtvychvstania.

Po prijatí krstu alebo rozhrešenia sa naše životné podmienky, prirodzené následky našich hriechov, nemusia zmeniť. Keď som vo väznici udeľoval sviatosť krstu mužovi, odsúdenému na dlhé roky, povedal som mu, že týmto sa zdanlivo na jeho osude nič nezmení. A predsa, zmení sa veľmi veľa, zmení sa on sám, zmení sa jeho prístup k trestu, k podmienkam, v ktorých sa nachádza.

Druhá veľkonočná nedeľa, od roku 2000 Nedeľa Božieho milosrdenstva (v minulosti nazývaná Biela nedeľa; lat. Dominica in albis) je posledný deň veľkonočnej oktávy v rímskokatolíckej Cirkvi. Názov pochádza zo zvyku, že novokrstenci tohto dňa naposledy nosili biele rúcho, do ktorého boli oblečení pri krste vo veľkonočnú vigíliu. Liturgická farba dňa je biela.

Dňa 30. apríla 2000 stanovil pápež Ján Pavol II.

„Milosti z môjho Milosrdenstva“ - hovorí Pán Ježiš sv. Faustíne - „načerpávajú sa z jednej nádoby, a tou je dôvera.“ „Žiadna duša, ktorá vzývala moje Milosrdenstvo, nebola sklamaná, ani zahanbená.“ Dávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva pre milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem v Teba!“

„Obraz“ - povedal Pán Ježiš - „má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva.“ „Túžim, aby bol ustanovený Sviatok milosrdenstva. Chcem“ - hovorí Pán Ježiš - „aby obraz ... bol slávnostne posvätený v prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je Sviatkom milosrdenstva.“ „Túžim, aby Sviatok milosrdenstva bol úkrytom a útočišťom pre všetky duše, zvlášť pre úbohých hriešnikov. V tento deň je otvorené vnútro môjho milosrdenstva. Duša, ktorá pristúpi k sv. spovedi a k sv. prijímaniu, dosiahne úplné odpustenie vín a trestov. V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti.

Pán Ježiš sv. Faustíne povedal: „Povzbudzuj duše, aby sa modlili Korunku, ktorú som ti odovzdal. Pán Ježiš povedal sv. Faustíne: „Žiadam skutky Milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani vyhovárať. Podávam tri spôsoby uskutočňovania milosrdenstva blížnym: prvý - skutok; druhý - slovo; tretí - modlitba.

Dňa 30. apríla 2000 počas kanonizácie sestry Faustíny Kowalskej, apoštolky Božieho Milosrdenstva, sv. Ján Pavol II. v homílii povedal: Svätorečenie sestry Faustíny má veľký význam. Skrze tento akt túžim dnes odovzdať posolstvo milosrdenstva novému tisícročiu. Odovzdávam ho všetkým ľuďom, aby sa učili čoraz plnšie spoznávať opravdivú tvár Boha a opravdivú tvár človeka.

V roku 2002, pápež zveril celý svet do Božieho Milosrdenstva keď posvätil svätyňu Božieho Milosrdenstva v Lagiewnikoch, na predmestí Krakowa v Poľsku. To je miesto, kde sú uložené telesné pozostatky sv. Faustíny. Svätý Otec si spomína, že ako mladý človek pracoval v lome, len niekoľko metrov od dnešnej svätyne. Taktiež povedal, že dlho myslel na sv. Faustínu, keď písal svoju encykliku o Božom Milosrdenstve.

Okrem toho, Svätý Otec, často citoval z Denníčka sv. Po zvážení, že svoj život zveril do Božieho Milosrdenstva a sv. Faustíne, niet sa čo čudovať, že pápež Ján Pavol II zomrel na vigíliu Božieho Milosrdenstva (večer pred sviatkom), ktorý bol toho roku 3. apríla. Taktiež nie je prekvapením, že nám Svätý Otec zanechal odkaz v Nedeli Božieho Milosrdenstva, ktorý bol čítaný vo sviatočný deň po svätej omši, ktorá bola celebrovaná ako zádušná omša za Svätého Otca.

Opakovane Ján Pavol II písal a hovoril o našej potrebe obrátiť sa k Božiemu milosrdenstvu ako odpoveď na špecifické problémy našej doby.

Podľa priania Pána Ježiša sa má sviatok Božieho Milosrdenstva sláviť v prvú nedeľu po Veľkej noci. Pán Ježiš spojil s týmto sviatkom veľké prisľúbenia a najväčšie z nich spojil so sviatosťou zmierenia a svätým prijímaním prijatým v tento deň. Je to prisľúbenie „úplného odpustenia vín a trestov“, čiže taká milosť, akú dostávame len vo sviatosti svätého krstu. Veľkosť tohto sviatku je aj v tom, že všetci, dokonca tí, ktorí sa v tom dni iba obracajú, si môžu vyprosiť každú milosť, ak je to v zhode s Božou vôľou.

Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.

Ikona Božieho milosrdenstva

tags: #kazen #na #2 #velkonocnu #nedelu