V súčasnosti sa sviatok „Všetkých svätých“, ktorý slávime prvého novembra, a „Spomienka na všetkých verných zosnulých“, ktorá sa slávi druhého novembra, zlieva do jedného sviatku, ktorý by sa dal občiansky nazvať „sviatkom chodenia na hroby“.
História a Pôvod Sviatkov
Včera som spomenul, že sviatok „Všetkých svätých“ v dnešnej podobe vznikol koncom 7. storočia na britských ostrovoch. Spomínalo sa tam na všetkých svätých, nielen na mučeníkov, keďže na rozdiel od Ríma sa kresťanstvo v tomto prostredí nešírilo v takých ťažkých podmienkach prenasledovania ako kedysi v antickom Ríme. Ešte dávno pred príchodom kresťanstva slávili Kelti (v Írsku, Škótsku a časti Británie) koncom októbra sviatok Samhain (vysl. Ľudia verili, že v noci z 31. októbra na 1. Keď kresťanstvo dorazilo do keltských krajín (5.-7. V 8. storočí pápež Gregor III. určil 1.
Bol tu však ešte ďalší dôvod, ktorý v ostatných rokoch trochu poznávame prostredníctvom americkej tradície sviatku halloween. V angličtine slovo hallow znamená uctievať. V pohanskej keltskej Británii, podobne ako u iných pohanských národov, sa uctievali mŕtvi predkovia, aby ich sila prešla do ich potomkov, alebo, ak sa ich báli, aby sa uchránili pred ich prípadným zlovestným pôsobením.
Pôvod sviatku Všetkých svätých a "Dušičiek"
Strašidelné halloweenské masky boli práve akousi protiakciou, mali uchrániť živých pred zlým vplyvom mŕtvych, podobne ako delobuchy na prelome rokov. Naše deti sa zoznamujú s týmito tradíciami už len ako so zábavou, či už robia strašiakov z tekvíc alebo búchajú na Silvestra. Na zábavu sa pre mnohých zmenilo aj pálenie sviečok a chodenie na hroby.
Vývoj Sviatku Všetkých Svätých
- Prvé stopy úcty všetkých svätých nachádzame už v 2. a 3. storočí, keď si kresťania na hroboch pripomínali svojich mučeníkov - tých, ktorí zomreli pre vieru v Krista.
- Na Východe sa spoločná spomienka na všetkých mučeníkov slávila už v 4. storočí - v nedeľu po Turícach. Na Západe sa podobný sviatok objavil o niečo neskôr, približne v 6.-7.
- Významný krok urobil pápež Bonifác IV. v roku 609 (alebo 610), keď zasvätil staroveký rímsky Pantheon - pôvodne chrám všetkých bohov - Panne Márii a všetkým mučeníkom.
- O vyše sto rokov neskôr pápež Gregor III. posvätil v Bazilike sv. Petra oratórium „všetkých svätých“ a presunul slávenie na 1. november. Jeho nástupca Gregor IV.
- Práve v tom čase sa v mnohých kultúrach končili poľnohospodárske práce a slávili sa sviatky zosnulých. 2. Už v 2.
Spomienka na Všetkých Verných Zosnulých (Dušičky)
Po prvýkrát sa „Spomienka na verných zosnulých“ slávila druhého novembra roku 998 vo francúzskom kláštore Cluny za opáta Odila. Odilo pridal túto spomienku k sviatku všetkých svätých, aby pripomenul, že medzi nami nie sú len svätí, ale častejšie hriešni kresťania, predsa však ide o ľudí, ktorí si zaslúžia pekné pomenovanie - verní zosnulí.
V tých časoch sa zaužívalo, že do oltárov sa vkladali kosti mŕtvych, o ktorých sa verilo, že zomreli ako svätí, a vedľa kostolov sa stavali stavby, tzv. karnery, kam sa ukladali kosti ľudí, o ktorých panovalo presvedčenie, že potrebujú našu modlitbu. Dnes by som dodal, že naši zosnulí potrebujú od nás modlitbu vo forme pamäte, ktorá nedovolí zabudnúť, ktorá zostáva verná.
Modliť sa a nezabudnúť - to by mohla byť aj naša odpoveď na otázku novinárov, prečo sme prišli na cintorín. Prišli sme sa modliť - oddýchnuť si pred Bohom a v ňom sa stretnúť s našimi mŕtvymi. Či sa nám to podarilo, poznáme podľa toho, ako sa v týchto chvíľach dokážeme dotknúť aj seba samého, toho, čo je v našom živote najhlbšie a najpravdivejšie.
Vývoj Spomienky na Všetkých Verných Zosnulých
- Cluny - kolíska Dušičiek (10. Vtedy opát Odilo z Cluny ( †1049) z benediktínskeho kláštora vo Francúzsku, nariadil, aby sa 2.
- V 13. Pápež Benedikt XV. v roku 1915, počas prvej svetovej vojne, udelil všetkým kňazom možnosť slúžiť 2.
Duchovný Význam a Posolstvo
Televízni redaktori, ktorí sa pýtali ľudí pred bratislavskými cintorínmi, či prichádzajú z kresťanského dôvodu alebo si idú spomenúť na blízkych, tiež nevedia, čo sa vlastne pýtať, a tak trochu potvrdzujú oprávnenosť podozrenia z povrchnosti a jednostrannosti. Otázka, ktorú kládli ľuďom, či tieto novembrové sviatky slávia kresťansky alebo si spomínajú na blízkych, sa nedá rozdeľovať. Kresťansky sláviť tieto dni totiž znamená, že na inej úrovni ako naši pohanskí predkovia riešime tú istú otázku, ktorú si kládli oni: Ako sa stať silným v živote, keď smrť je silnejšia ako akýkoľvek silák? Ako obstáť v živote, ktorý je taký zraniteľný? Ako si uctiť svojich blízkych tak, aby sme to dobré z ich života prevzali a toho zlého sa nemuseli báť?
Povedané s evanjeliovým príbehom o múdrych a nerozumných pannách: Ako prejsť bránou na radostnú hostinu a nezostať za dverami? Príbeh o pannách, čo sa tešili na svadbu, ale všetky sa jej napokon nemohli zúčastniť, končí Ježišovou výzvou: „Bdejte teda, lebo neviete ani dňa ani hodiny!“ Tak, ako kedysi človek, čo nechcel, aby mu vyhasol plamienok v kahanci, musel prilievať doňho olej (dnes by sme povedali, že musíme platiť faktúry za elektrinu, aby nás neodpojili), musí človek, ktorý chce vojsť do Božieho kráľovstva (teda do lásky, pokoja, múdrosti - jednoducho do života, ktorý má zmysel pre neho i pre iných), zostať bedlivým.
Bedlivosť je vnímavosť na niečo dôležité, čo môže nastať hocikedy - nevieme dňa ani hodiny. To nie je vyhrážka, ale konštatovanie, že všetko naozaj dôležité, nie je vopred naplánované, ale sa objavuje hocikedy ako nečakaná skúška alebo neočakávaná radosť. Aby sme skúšku zvládli a radosť nepremeškali, potrebujeme byť bedliví, byť v stave trvalej vnímavosti. Dá sa to však vôbec? Áno, ak si bedlivosť nemýlime so psychickou sústredenosťou. Keď sa mi ľudia spovedajú z nepozornosti pri modlitbe, hovorievam: Nikto z nás nedokáže byť stále sústredený. Ale dôležitý je náš záujem, prečo a o čo sa modlíme. A to, čo platí pre modlitbu, platí aj pre naše konanie celkove.
Bedlivosť, o ktorej hovorí Ježiš, je v tom všetkom stav opravdivej dôvery v Boha, stav opravdivého záujmu o život v Božej milosti - láske. Keď o tom premýšľam, bedlivosť je podľa Ježiša vlastne vnútorné spojenectvo s tým, kto je silnejší, je spojenectvom a priateľstvom so samotným Bohom. Cez neho a v ňom sa kontaktujeme s našimi mŕtvymi, ktorí sa nám po svojej smrti nezmenili na strašidlá, ale zostali našimi blížnymi, zostali s nami v jednom spoločenstve.
Pamiatka Zosnulých v Liturgii
V Cirkvi sa - tak na Západe, ako aj v jednej z najúctyhodnejších tradícií na Východe - spomína na zosnulých v našich liturgických modlitbách. Od apoštolských čias je stálym učením Cirkvi (porov. Synaxár), že zosnulým môžeme pomôcť svojimi modlitbami, obetami a dobrými skutkami.
V Katolíckej cirkvi sa spomienka na zosnulých považuje za jeden z hlavných skutkov milosrdenstva. Všetky rané liturgie Cirkvi, vrátane tej najstaršej, Liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých. V liturgiách svätého Bazila Veľkého († 379) a svätého Jána Zlatoústeho († 407) sú tiež zahrnuté modlitby za zosnulých.
Pre nás, pozostalých priateľov a príbuzných našich zosnulých veriacich, je veľkou útechou, že im môžeme pomôcť a zostať s nimi spojení putom večnej lásky. Zvyk prinášať modlitby a obety za zosnulých pochádza zo Starého zákona. Sväté písmo chváli tento zvyk ako svätý a zdravý či zbožný, ako sa píše v Druhej knihe Makabejcov (12, 44 - 45): „Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych… Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“
Preto otcovia Druhého vatikánskeho koncilu oprávnene vyhlásili, že Cirkev „už od prvých storočí kresťanstva veľmi nábožne pestovala pamiatku zosnulých“ a „prednášala za nich modlitby“ (porov. Konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, č. V byzantskom obrade si na zosnulých spomíname každodenne na božskej liturgii bezprostredne po premeneni/konsekrácii prosbou: „A rozpomeň sa na všetkých, čo zosnuli v nádeji na vzkriesenie a večný život (tu spomína mená zosnulých, ktorých chce). Daruj im pokoj tam, kde žiari svetlo tvojej tváre“ (Liturgia sv.
V našom liturgickom kalendári sú soboty osobitným spôsobom venované modlitbe za zosnulých. Synaxár, ktorý nasleduje svätého Jána Damaského, nám poskytuje tento dôvod: „Sabat (sobota) v hebrejčine znamená odpočinok, keďže v tento deň Boh odpočíval od svojej práce (Gn 2, 2 - 3). Pri spomienke na našich zosnulých neustále prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, pretože podľa Svätého písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k nemu vo večnom živote šťastia (Hebr 4, 3 - 11; Zjv 14, 13).“
Každoročne tesne pred Mäsopôstnou sobotou rodiny odovzdajú farárovi zoznamy svojich zosnulých blízkych (hramoty) s prosbou, aby boli spomenutí na bohoslužbách za zosnulých v zádušnú sobotu. A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie svätých Tajomstiev“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4).
Zamyslenie nad Smrťou a Životom
Kniha Kazateľ je vo svojich tvrdeniach a výrokoch niekedy dosť paradoxná, priam až zarážajúca. Ako neotrasiteľnú pravdu nejeden raz prezentuje zvesť, s ktorou sa človek v 21. storočí dokáže zrejme len veľmi ťažko stotožniť. Snáď aj preto existovali v minulosti problémy s tým, či túto knihu vôbec zaradiť do biblického kánonu alebo nie. Nakoniec si Božím riadením aj táto kniha našla svoje miesto v Písme Svätom - a my môžeme povedať, že oprávnene.
No priznajme si, milí priatelia, že slová, ktoré sme dnes počuli nikoho z nás asi nenechali chladným a ľahostajným. Znejú nám skôr ako provokácia. Tvárime sa udivene, možno aj nechápavo, keď počujeme, že „deň smrti je lepší ako deň narodenia“ a že „ísť do domu smútku je lepšie ako ísť do domu hodovania“. No nie sme len prekvapení, keď niečo také počujeme. Doslova nás to uráža. Veď všetky hodnoty, v ktoré veríme, to obracia na ruby.
Ako niekto môže niečo také povedať? Že smrť je lepšia ako narodenie… Že v dome smútku sa cíti lepšie ako v dome, kde je nejaká party… Dnes, keď má človek snáď ešte väčší strach zo smrti ako generácie pred nami… Buď je to totálny cynik alebo zúfalec. Je pravda, milí priatelia, že generácie pred nami, naši pradedovia, ponímali smrť ako normálnu súčasť života. Smrť pre nich nebola tabu, tak ako tomu neraz je pre moderného človeka. Ten o smrti nepočúva príliš rád. No v minulosti sa doma rodilo a doma sa takisto aj umieralo. Smrť napriek bolesti, ktorú spôsobovala, bola niečím úplne prirodzeným, čo človek akceptoval, čomu sa nebránil, na čo sa pripravoval.
Moderný človek, milé sestry, drahí bratia, sa desí takéhoto štádia vo svojom živote. A tak podstupuje omladzovacie kúry, len aby čím dlhšie vyzeral sviežo. Len aby mu nebolo vidieť vrásky. Nasadzuje si umelé vlasy, lebo aby nikto nevidel, že sa mu začína robiť plešina. V noci dýcha čistý kyslík, len aby mu to lepšie prekrvilo organizmus. A to všetko preto, aby vyzeral mladší, ako v skutočnosti je.
Naši dedovia, sestry a bratia, napriek tomu, že nevychodili také školy ako my, predsa len akoby mali v istých veciach viacej rozumu než my. A v otázke smrti celkom určite. Oni neponímali smrť ako niečo hrozné. Bol to pre nich plynulý prechod do inej formy existencie. Nutný krok v ústrety večnosti. Žiaľ, človeku 21. storočia viac záleží na tom pozemskom, biologickom a dočasnom tele, ako na tom večnom, absolútne odlišnom.
V deň jeho narodenia totiž nikto nevie, aké skutky bude konať. Preto je deň smrti lepší ako deň narodenia. Milí priatelia, je to naozaj pravda, že chvíľa narodenia je dňom vstupu do neistej existencie a budúcnosti. V deň odchodu je však už jasné všetko, čo bolo v živote dobré a čisté, čo hriešne i nesprávne.
Na druhej strane, smrť človeku pripomína jeho dočasnosť, údel smrteľného stvorenia, a tým nás súčasne chráni pred seba zbožstvením. V dome smútku je teda človek bližšie k pravde a múdrosti. Dom smútku upozorňuje na smrť a vedie človeka k tomu, aby si uvedomoval svoje hranice. Zatiaľ čo dom radovánok toto poznanie zahmlieva, alebo aspoň výrazne odďaľuje.
Milí priatelia, tým sa nám dnes nechce povedať to, že Pán Boh nám zakazuje akúkoľvek radosť v živote. To vôbec nie. Ak kresťan nie je radostný, potom buď v plnosti neprijal alebo nepochopil evanjelium. Čo sa nám dnes chce povedať, je skôr to, aby to nebola bujará radosť a zabáva, kde padajú všetky zábrany. Kde sú všetky hranice zrušené, kde sa človek cíti ako boh a pán svojho života. A pritom si ani neuvedomuje ako hlboko sa mýli.
Kazateľovi teda skôr ide o to, aby sme do života vnášali rovnováhu a harmóniu. Aby sme sa vedeli jednak tešiť, no súčasne mali na pamäti aj to, že všetko toto sa raz skončí. Že smrti nerozkážeme, kedy má, či nemá prísť. Že nie my sme bohovia, v rukách ktorých je život a moc nad smrťou. Naopak, my sme tí, ktorí sa musia podrobiť. A čím skôr to akceptujeme, tým lepšie pre nás.
Predsa však aj v dnešný deň, keď myslíme na tých, ktorých si Pán k sebe povolal, nie sme skleslí a zúfalí. Nádej na vzkriesenie žije. Tak ako aj Kristus vstal z mŕtvych a žije. On sám nám dal zasľúbenie : Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, nejde na súd. Ale prešiel zo smrti do života. Zároveň sa však dnes chceme zamyslieť nad tým svojim konkrétnym životom. Ako využívam čas, ktorý mi bol daný? Nemrhám ním?
Tak ako tá loď z príbehu, ktorá doplávala do prístavu, má už všetko za sebou a na jej plavbe sa už nedá nič zmeniť, tak aj na našom živote po smrti už nezmeníme nič. Tak ako každý kapitán si počas plavby vedie lodný denník, tak aj o našom živote existujú záznamy.