Cirkevné koncily v histórii: Od obnovy jednoty cirkvi po súčasnosť

Kat so svojimi pomocníkmi chystá na lúke za mestskými hradbami hranicu, na ktorú majú o chvíľu priviesť odsúdenca. Nie sú tu sami, vôkol sa zhromaždili stovky, možno tisíce ľudí. Čo ich dohnalo? Pocit uspokojenia, že na vlastné oči uvidia, ako muža, o ktorom im hovorili, že je kacír, ba až diabol v ľudskej koži, stihne zaslúžený trest? Mestskí sluhovia ho už Geltingenskou bránou privádzajú. Oblečený je v čiernej sutane, na hlave má biskupskú korunu, na ktorej sú namaľovaní čerti a nápis Arcikacír. Niektorí odvracajú zrak, boja sa ho. Muž padá na kolená a volá Krista. Píše sa 6. júl roku 1415 a na priestranstve za hradbami Kostnice plynú posledné minúty a sekundy života českého kazateľa Jana Husa.

Medzi prítomnými, ktorí toto hrôzostrašné divadlo budú sledovať, je aj ctihodný mešťan Ulrich von Richental. „Kat ho chytil a obutého, oblečeného ho priviazal o dlhú, kolmo postavenú dosku. Pod nohy mu dal stoličku, okolo neho rozložil drevo a slamu, na to nalial smolu a zapálil. Hus začal hrozne kričať a zakrátko zhorel. A hoci on už bol upálený, biskupská čiapka zostala ohňom neporušená. Kat ju teda rozšliapal a až potom zhorela aj tá.

Prípad Jana Husa nebol jediným, ba ani hlavným bodom koncilu v Kostnici. Rokovanie, ktoré sa s odstupom času ukázalo ako jedna z najdôležitejších udalostí európskeho stredoveku, bolo zvolané kvôli niečomu úplne inému. Malo obnoviť jednotu cirkvi a ukončiť chaos a neúnosné pomery, v ktorých sa už desaťročia zmietala. Tento stav má aj svoje historické pomenovanie. Všetko sa začalo ešte v roku 1309, keď francúzsky kráľ Filip IV. využil svoj vplyv a presťahoval pápežskú kúriu do Avignonu.

V tomto „zajatí“ žili pápeži počnúc Klementom V. (bolo ich celkovo sedem) takmer 70 rokov. Vymaniť cirkev z vplyvu Francúzska, ktoré strácalo pozíciu veľmoci, sa pokúsil pápež Gregor XI. a v roku 1377 úrad rímskeho biskupa vrátil do „večného mesta“. Lenže krátko nato zomrel a novú hlavu cirkvi sa rozhodli zvoliť nielen v sídle pri Tiberi, ale aj v druhom, pri Rhône.

Čo sú cirkevné koncily?

Už na úvod si treba vari povedať, že išlo o tzv. všeobecný (ekumenický) koncil s účasťou všetkých (podľa možností) biskupov a ďalších titulárov katolíckej cirkvi (čiže arcibiskupov, prelátov, opátov a pod.), z ktorých sa počas snemovania stali "konciloví otcovia“. Koncil spolu s pápežom vykonáva najvyššiu moc v katolíckej cirkvi. Známy nemecký teológ Otto Hermann Pesch prirovnáva ekumenické koncily k parlamentom, zároveň však upozorňuje na zásadné odlišnosti.

Otcovia koncilu na rozdiel od členov parlamentu nie sú volení - zvoláva ich pápež - ani nevolia svojho najvyššieho predsedajúceho. Niektoré koncily trvali kratšie, iné až veľmi dlho. Napríklad Prvý vatikánsky koncil sa začal v decembri 1869 a skončil sa už po ôsmich mesiacoch. Vzhľadom na nemecko-francúzsku vojnu ho museli prerušiť a odročiť na neurčito. A Tridentský koncil, jeden z najdôležitejších v dejinách cirkvi, lebo reagoval na práve sa šíriaci protestantizmus, trval nekonečných osemnásť rokov (1545 - 1563).

Musel niekoľkokrát meniť miesto konania, jeho rokovanie prerušovali vojny i epidémie a niektoré dekréty, napríklad o kňazskom svätení alebo o manželstve, prijímala ani nie stovka koncilových otcov. Samozrejme, žiaden koncil nerokuje neprestajne, má prestávky, vlečúce sa niekedy celé mesiace, ba roky.

Koncily sú 16. z konštitutívnych prvkov katolíckej vieroučnej tradície a ich rozhodnutia nie je možné meniť, sú nezvratné. Uznesenia koncilov treba správne chápať a vykladať, aby sa všetci veriaci týmito pravidlami riadili a chápali ich najjasnejším spôsobom. Cirkev nazývajú magistérium už od dávnej minulosti cirkevní Otcovia, aby sprostredkovať koncily katolíckej Cirkvi.

Apoštolský koncil v Jeruzaleme

Prvý koncil sa konal v knihe Skutkov apoštolských. Bolo treba vyriešiť vieroučné a pastoračné problémy. Išlo o to, či sa majú pohania, ktorí prijali kresťanskú vieru, osvojiť prax židovských rituálov. Sv. Pavol a sv. prišli z Antiochie. Priebeh a riešenie sporu sú pozoruhodné. Spor bol o dva diametrálne odlišné postoje k viere a praxi.

Sv. Pavla Galaťanom (2, 11-21) Priebeh udalostí bol nasledovný: sv. príchode do mesta bežne stoloval s novými kresťanmi, bývalými pohanmi. Peter kresťanov z pohanstva, lebo neboli obrezaní, resp. tých, čo boli z obriezky“, ako píše sv. Pavol. nasledovalo pokarhanie sv. Petra pred veriacimi; osobne sv. Pavlom. Apoštoli sa môžu mýliť aj vo veciach viery. Učením nemajú pre katolíckeho kresťana záväznosť, sv. Petra. Nato sv. Peter akoby ohlasoval svoj apoštolský primát, že nový kresťania z pohanstva nemusia dodržiavať židovské predpisy.

Z toho usudzovať na veľkú autoritu prvého pápeža, že hádka bola skutočne veľká. Išlo o prvou krízou v Cirkvi. Pavol. Cirkvi.

Druhý vatikánsky koncil

Do dejín vošiel ako snem, ktorý umožnil prevetrať zatuchnutú budovu katolíckej cirkvi. V utorok 7. decembra 1965 na svojom poslednom zasadnutí koncil zrušil kliatby, ktorými sa v roku 1054 (!), čiže pred deviatimi storočiami Rím a Carihrad navzájom exkomunikovali.

Na druhý deň sa konala slávnostná omša na záver koncilu. "Bula, ktorá vyvolala rozkol a rozdelila vtedy cirkev na západnú a východnú, sa dnes vyhlasuje oboma stranami za neplatnú,“ oznámil v preplnenej svätopeterskej bazilike pápež Pavol VI.

Tento koncil trval "iba“ štyri roky, ale aj jemu hrozilo, že sa nedokončí. Už v máji 1963, po siedmich mesiacoch od otvorenia snemu naplno prepukla choroba pápeža Jána XXIII., ktorý koncil zvolal a dal mu reformné smerovanie. O mesiac nato Ján zomrel a jeho nástupcu nič nezaväzovalo, aby v snemovaní pokračoval. Ale Giovanni Battista Montini, arcibiskup milánsky, známy neskôr ako pápež Pavol VI., patril do proreformného krídla v cirkvi. Hovorí sa, že dobrácky Ján XXIII. by nikdy nebol tento koncil dokončil pre jeho rozsiahly program a, na druhej strane, opatrný Pavol VI.

Je zaujímavé, že o slávnostnom ukončení koncilu informovala aj komunistická tlač vo vtedajšom Československu. Zo Slovenska to boli Eduard Nécsey, nitriansky sídelný biskup, ďalej trnavský biskup Ambróz Lazík a biskup Rožňavskej diecézy Róbert Pobožný. Čechy a Moravu reprezentoval len biskup František Tomášek, čo mnohých prekvapilo. Netreba hádam zdôrazňovať, že vzťahy medzi Prahou a Svätou stolicou boli pred koncilom značné napäté, mnohí katolícki duchovní v ČSSR nemali štátny súhlas alebo dokonca sedeli za mrežami.

Amnestiou prezidenta v máji 1962 sa síce viacerí kňazi dostali na slobodu, ale napríklad ďalší tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší kardinál, zostával naďalej vo väznici až do apríla 1968, akurát, že z prísnej izolácie na samotke vo Valdiciach sa dostal na obávané pracovisko väzenskej brusiarne.

V celej krajine vtedy žilo iba pätnásť biskupov (okrem tajne vysvätených), z nich časť držal štát buď v krimináloch, alebo v internácii, dvaja pôsobili ako bežní administrátori vo farnostiach a v úrade boli iba štyria, ale aj tí nemali už dve desaťročia (od konca 40. rokov) nijaký kontakt s Vatikánom. Tejto téme sa venoval aj súčasný český politológ Stanislav Balík z Masarykovej univerzity v Brne.

Slovensko napokon v delegácii zastupovali traja kňazi - biskupský tajomník trnavskej diecézy Ján Čížik, jeho kolega z Nitry Elemír Filo a tajomník v ústredí prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva Štefan Záreczký, ináč správca farnosti Najsvätejšej trojice v Bratislave.

Problémom bolo, že informátori nemali svojich dobrodincov o čom informovať. "Nedostali sa k dôležitým či zaujímavým informáciám, a tak donášali nepodstatné vecí alebo žalovali na seba navzájom,“ konštatuje Balík. Napríklad, že Josef Beneš, generálny tajomník "mierového hnutia“, a pražský kapitulárny vikár Antonín Stehlík nadmerne konzumujú víno, čím sa v Ríme už úplne zdiskreditovali. Preto v nasledujúcich dvoch zasadacích obdobiach koncilu sa početný stav tzv. odborných poradcov v delegácii neprestajne znižoval.

Ako vyplýva z odtajnených dokumentov, súviselo to najmä so želaním pápeža Jána XXIII., aby snem prispel k zblíženiu katolíckych a nekatolíckych kresťanov, ba k ich zjednoteniu. Išlo najmä o protestantov a pravoslávnych a najviac pravoslávnych predsa vtedy žilo v Sovietskom zväze.

Vatikánsky historik Roberto de Mattei v knihe o Druhom vatikánskom koncile s príznačným podtitulom "dosiaľ nenapísané dejiny“ podrobne osvetľuje, ako sa tento pápežov zámer postupne napĺňal. Vatikán na túto hru pristúpil v duchu kréda Jána XXIII., že "cirkev skôr vyhovie potrebám dneška tým, že preukáže platnosť svojej náuky, než by čokoľvek odsudzovala“.

Na koncilových zasadnutiach v rokoch 1964 - 1965 síce niektorí účastníci kritizovali prenasledovanie cirkvi v krajinách východného bloku, napríklad aj Pavol Hnilica, slovenský biskup žijúci v exile, ich návrhy formulácií sa však v texte záverečných dokumentov neobjavili. Podľa de Matteiho bol koncil začiatkom tzv. východnej politiky Vatikánu, ktorú začal uplatňovať Ján XXIII.

Prejavom tejto politiky boli rokovania podsekretára Svätej stolice Agostina Casaroliho s predstaviteľmi československej vlády o čiastočnom normalizovaní vzťahov s Vatikánom, ktoré sa začalo v polovici mája 1963. Prvým výsledkom bol súhlas úradov s vycestovaním arcibiskupa Josefa Berana, ktorý sa už dlhší čas nachádzal v internácii. Koncom roku 1964 Beran odchádza do Ríma s tým, že do vlasti sa môže vrátiť iba na povolenie ministerstva zahraničných veci.

V Československu o koncile najpodrobnejšie a pravidelne informovali Katolícke noviny, ale ani tie sa nevyhli cenzúre. Nemohli uverejniť napríklad vystúpenie Hnilicu alebo druhého slovenského exilového biskupa žijúceho v Kanade, gréckokatolíka Michala Rusnáka.

Tlač komunistickej strany prinášala o dianí vo Vatikáne sporadické správy zo servisu agentúry ČTK. "Koncil upevnil zväzky bratskej lásky vnútri cirkvi a zároveň voči všetkým ľuďom bez rozdielu náboženského vyznania,“ uviedol biskup Lazík pre denník Lidová demokracie. Biskup Tomášek vyzdvihol skutočnosť, že išlo o prvý koncil v dejinách, ktorý nevyriekol anathemu, čiže cirkevný trest, ale „otvoril náruč všetkým“.

Všetci štyria hodnostári si zachovali na koncile úroveň - na rozdiel od ich sprievodu, ktorý robil celej delegácii nezriedka hanbu. Už na prvých zasadnutiach koncilu sa prejavilo rozdelenie jeho účastníkov na konzervatívcov (integristov), progresivistov a tých, čo spolu s pápežom hľadali "zlatý stred“ v úsilí o obnovu cirkvi. Československí biskupi patrili najskôr do tej tretej skupiny. Za témy svojich vystúpení si však vyberali také, ktoré neohrozili ich ďalšiu účasť na snemovaní. Radšej sa vyhli problémom náboženskej slobody, vzťahu cirkvi a štátu. Zamerali sa predovšetkým na otvorené sociálne otázky, požadovali napríklad väčšiu podporu chudobným a trpiacim hladom. Ohlas mali ich vystúpenia najmä medzi účastníkmi z krajín tzv.

Cirkev na Západe trápili v tom čase problémy iného druhu. Knižným bestsellerom tam bol práve Denník vidieckeho kňaza od Georga Bernanosa. Začína sa slovami: "Moju farnosť zožiera nuda… Ako toľko iných farností! Konzumný štýl života, individualizmus, rozpad rodinného života, sexuálna revolúcia, odpor k tradičným inštitúciám a snaha emancipovať sa od akejkoľvek autority - tieto i ďalšie faktory spôsobovali obrovský pokles počtu veriacich. Cirkev nevyhnutne potrebovala ozdravenie a novú energiu, ak nemala skončiť na vedľajšej koľaji. Hľadal sa liek. "Užívať skôr liek milosti, nie prísnosti,“ vyzýval Ján XXIII. vo svojej reči na úvod koncilu. Odporúčal vrátiť sa k pastierskemu poslaniu cirkvi, obnoviť dialóg s moderným človekom a súčasnou kultúrou.

Je jeden starý bonmot, taký starý, že už nemá autora: koncil sa začína v okamihu, keď sa skončil. Aj po Druhom vatikánskom koncile prepukli spory a škriepky, o to zúrivejšie, že tento koncil na rozdiel od predchádzajúcich nielenže neodsúdil žiadne kacírstvo, ale ani neprišiel s definíciou novej doktríny. (Pravda, v socialistickom Československu sa verejné diskusie po koncile obmedzili iba na kostoly a zväčša na liturgické otázky.

Spory sa viedli - a naďalej vedú - o hĺbke a tempe potrebných reforiem. Jedni ich vidia v "zdnešnení“ cirkvi, ďalší v jej "návrate k prameňom“ a tretí v "rozumnom balanse“ premenných a konštánt. S trochou zveličenia možno povedať, že koľko teológov, toľko interpretácií dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Komu nestačí ich litera, začína sa odvolávať na "duch koncilu“.

Karol Wojtyla, ktorý sa na koncile zúčastnil ako krakovský biskup, už ako pápež Ján Pavol II. tvrdil, že cirkev vtedy urobila "silný skok vpred“. Sám však cítil, že jej obnova nie je ešte ani zďaleka dokončená a stále sa o ňu zasadzoval, pričom cestu ukazoval osobným príkladom. To isté platí o súčasnom pontifikovi Františkovi.

Význam cirkevných dejín

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť.

Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.

Cirkevné koncily: Prehľad najvýznamnejších udalostí

Cirkevné koncily sú dôležitou súčasťou dejín kresťanstva. V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad najvýznamnejších koncilov:

tags: #kde #sa #konal #cirkevny #koncil