Krst knihy "Múdrosti starých Šumiačanov" a tradície v súčasnosti

Nová kniha - Múdrosti starých Šumiačanov zachováva jazyk a kultúrne tradície ľudí spod Kráľovej hole. V Múzeu zvoncov pokrstili šumiackou vodou knihu Múdrosti starých Šumiačanov.

Knihu Múdrosti starých Šumiačanov symbolicky pokrstil krstný otec knihy župan Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter priamo v Múzeu zvoncov na Šumiaci, ktorého je Mikuláš Gigac zakladateľom. Pri slávnostnom krste nechýbala ani hra na zvoncoch, či spev šumiackych piesní.

Mikuláš Gigac sa venuje bačovskej tematike desaťročia, zbiera piesne, príbehy, ľudové múdrosti a unikátne zvonce a spiežovce. Krásne zvonce vždy ožívajú vďaka jedinečnému hovorenému slovu, ktoré si môže vychutnať každý návštevník, ktorý sa rozhodne Múzeum zvoncov navštíviť.„Historky a príbehy v knihe sú inšpirované životom na Šumiaci, kde pán Gigac prežil celý život. Vďaka tejto knihe sa na tradície a život našich predkov nezabudne.

Presné záznamy o prvých obyvateľoch Šumiaca sa nenašli. Predpokladá sa, že na území Šumiaca žili viaceré etniká slovanského a nemeckého pôvodu, ktoré sa podieľali na stavbe hradu Muráň. Valasi sem prišli počas vĺn valaskej kolonizácie niekedy v 14. - 17. storočí. Valasi majú pôvod na území dnešného Rumunska. Ich jadro tvorili talianski pastieri, ku ktorým sa na severných brehoch Jadranu pridružili aj panónski Románi. Živili sa najmä salašníctvom a chovom dobytka.

„Šumiačaňe ťažko robiľi v poľu, ťažko robiľi aj v ľese, pri ťažbe, pribľižovani dreva a paľeni uhľa. Drevo vyvažaľi do Červenej Skaly a do Novej Maše. Rozvinutvo bulo hlavne ovčarstvo. Ovce spasaľi pasienky, ďe sa nedala trava kosiť a ďe nevyšov dobytok, napriklad na Kraľovu hoľu. ...Tieto povolania už aľe zanikajú. Uhľie nepaľime, rubare už nerubu, bo skorej s pilou robia, neodkôrňuju stromy. Už sa to ľen zrube. Starosti Šumaičani maľi dosť.“ Dočíta sa návštevník v novej knihe.

„Je veľmi dôležité práve v takejto rýchlej dobe, aby sme si uchovávali záznamy o našich predkoch, o tom, ako žili, ako vyzeral náš kraj pred desiatkami či stovkami rokov,“ povedal Ján Lunter, predseda Banskobystrického samosprávneho kraja.

Dnes by sme vám radi predstavili iba 29-ročnú Katarínu Sládečkovú, ktorá vydáva prvú slovensko-čínsku beletriu s názvom Slovenka v krajine draka. Táto kniha však nie je iba prvá na Slovensku, ale aj v celom svete.

Katarína Sládečková hovorí: "Volám sa Katarína Sládečková, mám 29 rokov a už niekoľko rokov žijem a študujem v Číne. Kniha „Slovenka v krajine draka“ je plná reálnych príbehov zo života v Číne. Kniha obsahuje viac ako 40 malých príbehov, ktoré začali od doby, kedy som prišla do Číny bez znalosti jazyka, až pokým som sa naučila rozprávať."

Ako som tak cestovala po Číne, veľmi veľa ľudí sa ma pýtalo na moje zážitky, aká je Čína a, samozrejme, veľmi veľa ľudí má úplne iný pohľad na Čínu než to, čo je skutočnosť. Veľa krát sa mi stalo, že keď ma okoloidúci počul rozprávať v čínskom jazyku, poprípade uvidel v mojom telefóne čínske znaky, spýtal sa ma, o aký jazyk ide. Chcel vedieť viac. Nie len o jazyku, ale aj o krajine a zážitkoch z nej. A tak som sa rozhodla, že spíšem knižku. Čo sa týka dvojjazyčnosti, to bola taktiež zhoda okolností. Jedného dňa som sa s Junhao Zhou prechádzala, ktorému som medzi rečou povedala o mojom pláne vydať knihu o zážitkoch z Číny. Jemu sa nápad veľmi páčil a sám navrhol, že by sme mohli napísať knihu dvojjazyčne. A tak vznikla prvá dvojjazyčná slovensko-čínska beletria.

Kniha je vhodná pre všetkých, čo vedia aspoň jeden z jazykov. Ide totiž o prepis textu do čínskeho jazyka, a teda človek, čo nevie po čínsky, o nič nepríde. Je vhodná pre všetkých, ktorých zaujíma cestovanie a Čína. Všimli sme si, že knihu predávate cez crowdfunding. Ide v podstate akoby o predobjednávku. Ľudia, ktorí si zakúpia knihu na crowdfundingu budú mať možnosť získať knihu skôr, pričom my z týchto peňazí budeme mať možnosť zaplatiť čiastočné náklady spojené s tlačou. Rozdiely sú nasledovné: dodanie, suveníry, podpis autora, podpora autora.

Na Donio je možné získať knihu oveľa skôr, než v kníhkupectvách. Tí, čo si knihu kúpia cez Donio, ju dostanú už pred Vianocami, nakoľko vyjde z tlače 15. decembra. Pre ľudí, čo si kúpia knihu cez crowdfunding, sme pripravili rôzne suveníry ako napríklad kaligrafia písaná Číňanom, pravý čínsky červený čaj, magnetky, pohľadnice s podpisom čínskych hercov,… Ako bonus, kniha zakúpená cez Donio je i s podpisom oboch autorov. Kniha Slovenka v krajine draka sa na Donio dá zakúpiť iba do 1. januára. Po 1. Krst knihy je v Bratislavskom Auparku, konkrétne v kníhkupectve Panta Rhei. Krst začína o 17:00, pričom bude spojený s autogramiádou.

Na krste knihy sa tiež objaví pán Huang Hongbo, ktorý preletí 9000km, len aby vám mohol predviesť čínsku kaligrafiu. O spev sa bude starať Danwei Jia, ktorá priletí až z Hong Kongu. Slovensko je moja rodná zem. Mám tam rodinu, priateľov a veľa spomienok. Navyše, Slovensko ako krajina je naozaj nádherná.

Katarína Nádaská (1967) vyštudovala kombináciu etnológia - história - religionistika na FF UK v Bratislave. Absolvovala viacero vedeckých stáží na európskych univerzitách napríklad Univerzita Viedeň, Univerzita Regensburg, Jagielonská Univerzita v Krakove. Od roku 2011 do 2013 pracovala ako kurátorka a literárna historička v Múzeu mesta Bratislava (zameranie etnológia, história, literatúra). V rokoch 2014 až 2016 pracovala ako odborná pracovníčka v Divadelnom ústave. Venuje sa popularizácii vedy, najmä histórii každodennosti, tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre.

Katarína Nádaská je aj spoluautorkou ôsmich regionálnych monografií, autorkou 90 vedeckých štúdií a vyše 100 popularizačných článkov. Je spoluautorkou série dvanástich etnologických filmových dokumentov o osobnostiach slovenskej etnológie.

Veľmi sa mi páči myšlienka popularizácie vedy, a to aj v humanitných smeroch ako je história, etnológia, religionistika alebo muzeológia. Na jednej strane je dôležité prezentovať svoje výskumy kolegom z odboru na vedeckých konferenciách či publikovaním svojich poznatkov vo vedeckej tlači. Rovnako však za dôležité považujem zvyšovať povedomie o histórii Slovenska a jeho tradičnej ľudovej kultúre. Už vyše desať rokov robím besedy na celom Slovensku (v knižniciach, osvetových centrách a v kultúrnych zariadeniach miest a obcí) s témami dotýkajúcimi sa zvykoslovia či dejín Slovenska a sály sú stále plné ľudí. Je potrebné veci vysvetľovať a často aj uvádzať na pravú mieru.

Za posledných desať rokov som napísala desať kníh a viaceré už vyšli aj v druhom vydaní, čo len svedčí o tom, že ľudia majú záujem sa vzdelávať a dozvedieť sa o svojich koreňoch viac. Pri písaní prvej knihy (Slovenský rok vo zvykoch, sviatkoch a obradoch, Fortuna Libri 2012) som mala dilemu, ako knihu napísať. Bolo mi jasné, že písanie vo vedeckom jazyku plnom odborných výrazov bude pre bežného čitateľa nie veľmi atraktívne čítanie. Postupne sme s Jánom Roháčom (vtedajším skvelým redaktorom a znalcom tradícií a histórie) po častých debatách našli štýl písania, ktorý je zrozumiteľný aj pre deti. Každý výročný obrad je v knihe podrobne vysvetlený v kontexte slovenských dejín veľmi prístupnou a zrozumiteľnou formou. Pochopila som, že tento typ literatúry na Slovensku absentuje a je veľmi žiadaný u čitateľov. Zd sa mi, že niekedy zostanú výsledky výskumnej činnosti „zabalzamované“ iba vo vedeckých časopisoch a zborníkoch.

Vyše dvadsať rokov som sa venovala len vedeckému výskumu a vždy ma mrzelo, keď aj obsahovo cenné zborníky s konferencií zostávali nepovšimnuté celé roky a kopili sa v skriniach a pivniciach. Aj to bol jeden z dôvodov môjho rozhodnutia písať pre širokú verejnosť štýlom, ktorému porozumejú aj staršie deti. Napokon je to vhodná príležitosť, aby si starí rodičia čítali so svojimi vnukmi a vnučkami a rozprávali im aj o svojom vnímaní tradícií. Áno, aj počas nepriaznivého covid roka 2020 som sa rozhodla robiť online prednášky na rôzne témy a záujem ľudí bol veľký. Znamená to, že ľudí história a tradície zaujímajú a majú chuť sa dozvedieť viac, rozšíriť si obzor.

Veľmi ma tešia aj aktivity lokálnych nositeľov folklóru, ktorí často požadujú usmernenia napríklad ako urobiť výskum vo svojej obci či regióne, aby získali cenný pôvodný piesňový alebo tanečný repertoár. Rovnako je to pri výskumoch duchovnej či materiálnej kultúry. Ľudia sa chcú dozvedieť viac, a to je výborné. Priznám sa, že aj keď je pre mňa niekedy fyzicky náročné stráviť 14 dní na výskume a potom cestovať ďalšie týždne opäť po Slovensku s prednáškami a besedami, vždy ma hreje veľká radosť, keď vidím plné sály ľudí.

Mnohé obrady a zvyky už na Slovensku zanikli, pretože stratili svoj význam. Niektoré sa udržali, ale v úplne zmenenej podobe a mladí ľudia ani len netušia pôvod niektorých zvykov. Ako príklad uvediem Veľkonočný pondelok so šibaním a polievaním dievčat. Pôvodne išlo o imitáciu plodnosti, sily, zdravia, realizovala sa imitačná mágia plodnosti. Zvyk bol pôvodne určený výlučne slobodnej mládeži, ktorá bola schopná uzavrieť manželstvo. Slobodní mládenci sa na jar, v čase zrodenia nového života v prírode, mladou halúzkou naliatou čerstvou šťavou pučania jari dotýkali nôh, bokov a rúk mladých na vydaj súcich dievčat, aby cez mladý prút preniesli svoju plodivú silu na telo ich vyvolených. Dotyk prútika symbolizoval zdravie, silu, plodnosť a krásu mladých dievčat, a tiež ľahký pôrod pre tie, ktoré sa v danom roku stanú prvýkrát matkami. Rovnaký princíp bol v polievaní dievčat tečúcou (živou) vodou. Symbolicky dotyk tela vody s telom dievčaťa mal odovzdať krásu, bystrosť, šikovnosť a nový život. Zaujímavou kapitolkou je ľudová mágia, z nej sa zlé rituály viažu na tzv. čiernu mágiu, napríklad také morenie nepriateľa.

Naši predkovia vždy dbali na vzdelanosť, aj keď v minulosti pochádzala väčšina slovenských vzdelancov z radov katolíckych kňazov, evanjelických farárov a učiteľov. Ich postavenie v Uhorsku bolo zvlášť ťažké, najmä počas viacerých maďarizačných vĺn zameraných na to, aby sa vyššieho vzdelania dostalo len tomu, kto perfektne ovládal maďarský jazyk a latinčinu. Dlho platilo: jeden národ, jeden jazyk, a to národ uhorský. Kňazi ovládali maďarčinu aj latinčinu a tí, ktorí pôsobili na území dnešného Slovenska, samozrejme, ovládali aj hovorovú slovenčinu, prostredníctvom ktorej sa mohli počas kázní prihovoriť veriacim. V polovici 19. storočia vychádzali viaceré noviny a časopisy aj po slovensky. Spomeňme si na Ľudovíta Štúra a jeho spolupracovníkov, ako agitovali po Slovensku, aby si Slováci objednávali a čítali Slovenské národné noviny. Veľký význam pre Slovákov mala Matica Slovenská. Pred jej zrušením vychádzali aj časopisy a knihy po slovensky.

V tomto roku vám vyšla kniha Slovenské rodinné tradície na fotografiách. O fotografie sa postaral Martin Habánek, ale nie sú to fotografie neživé, nezachytávajú historické kroje, predmety, budovy a pod. Fotografie oživujú tradície prostredníctvom zobrazených ľudí. Pred piatimi rokmi som si všimla fotografickú tvorbu Martina Habánka a oslovila ma. Šťastnou náhodou sme sa s Martinom stretli a dohodli sa na spolupráci. Martin má to, čo je pre fotografovanie veľmi podstatné, jeho fotky majú zlatý rez, ale hlavne má veľký cit pre kompozíciu a postupne nadobúda aj znalosti týkajúce sa ľudového odevu a zvykoslovia. Toto všetko Martin Habánek aplikuje na svojich fotografiách a výsledkom je prekrásna vizualizácia tradičných zvykov a obradov.

Text knihy je teda nádherne vizualizovaný fotografiami akoby z obdobia konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Martinovi sa podarilo dosiahnuť takú atmosféru, že máte pocit, akoby ste sa na konci 19. storočia naozaj ocitli. A o to nám šlo. Keďže kniha patrí do kategórie historická etnológia a zameriava sa na zvyky, ktoré už zmizli, veľmi dôležité je aj zachytenie obrazu doby, o ktorej sa píše v knihe. A to sa podarilo. Ja verím, že kniha sa bude čitateľom páčiť. Vianoce sú sviatkom rodiny, priateľstva, Božieho požehnania a milostí. Skôr než ich budeme sláviť, je dobré si pripomenúť základný zvyk našich predkov - len ten si môže sadnúť k Štedrej večeri, kto sa pomeril s hnevníkmi, kto vedel odpustiť a vedel odprosiť. Odprosenie, odpustenie a pokoj medzi ľuďmi potrebujeme všetci ako soľ. Štedrá večera v minulosti bola síce viacchodová, ale každý dostal z každého jedla za jednu - dve lyžičky, čiže sa s jedlom neplytvalo, zjedlo sa všetko do poslednej omrvinky.

Bohatý program a rekordná účasťProgram podujatia začal o 10:00 slávnostným otvorením a pokračoval až do večerných hodín vystúpeniami folklórnych súborov, tvorivými dielňami, remeselnými stánkami a ďalšími aktivitami. Novinkou tohto ročníka bolo druhé pódium pri Barbakáne, ktoré umožnilo rozšíriť program a ponúknuť návštevníkom ešte bohatší zážitok.Vyvrcholením dňa bol tradičný galavečer, ktorý sa začal o 20:30 a bol vysielaný v priamom prenose na STVR. Počas galavečera vystúpili popredné folklórne súbory ako Šarišan, Zemplín, Bystrina, Mostár, Trenčan, Trombitáši z FSk Javorník, Fujaristi zo stredného Slovenska a MFSk Horehronskí chlopi. Divákov potešili aj vystúpenia Speváckeho zboru Lúčnica, mladej speváčky Alenky Hlaváčovej a detí z Detského folklórneho súboru Mladosť z Pohorelej.

Slovenský deň kroja nie je len defilé krásy ľudových tradícií, ale aj pripomienkou zdroja, z ktorého vyrástla celá naša umelecká sféra. V každom slovenskom výtvarnom, hudobnom či dramatickom diele nájdeme kus tradičného umenia. Ľudové tradície sa odrážajú aj v dielach slovenskej literatúry, ktoré si našli miesto v intelektuálnom a medzinárodnom prostredí.

Ako uviedla organizátorka podujatia Mária Reháková:„Slovenský deň kroja je nositeľom nezameniteľných znakov našej národnej identity, ktorá sa stala základom našej kultúry a svojbytnosti.“

Ôsmy ročník Slovenského dňa kroja priniesol jedinečné prekvapenie pre všetkých milovníkov tradícií - publikáciu, ktorá mapuje cestu podujatia od jeho vzniku až po súčasnosť. Kniha približuje nielen históriu samotného podujatia, ale aj vybrané folklórne skupiny a súbory pôsobiace na Slovensku.Slávnostný krst knihy sa uskutočnil za prítomnosti významných hostí: primátora mesta Jána Noska, predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Ondreja Luntera, generálneho riaditeľa Slovenskej pošty Vladislava Kupku, predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa KOOPERATIVA poisťovne Vladimíra Bakeša a čestného predsedu ZMOS Michala Sýkoru.

Autorka publikácie Mária Miková sa prihovorila hosťom:„Pre mňa bolo veľkou cťou napísať túto knihu. Vnímam ju ako poďakovanie všetkým účastníkom podujatia a osobitne pani Márii Rehákovej - nebyť jej, Slovenský deň kroja by na Slovensku pravdepodobne nevznikol.“Kniha bola slávnostne pokrstená vodou z rieky Hron a nesie ducha podujatia. Úvod patrí Márii Rehákovej, generálnej riaditeľke vydavateľstva STAR production a dlhoročnej organizátorke podujatia, ktorá zdôrazňuje význam folklóru ako súčasti slovenskej identity.

Publikácia osloví návštevníkov Banskej Bystrice, ako aj čitateľov, ktorí sledujú ľudové tradície na stránkach Slovenky. Čitateľ v nej nájde spomienky na minulosť, vyznania k rodnej zemi, krásu slovenských krojov a neopakovateľnú atmosféru spevu a tanca.

Na pódiu sa tento rok odohral aj symbolický krst kalendára, ktorý vznikol počas ciest po Slovensku. Krstnými rodičmi sa stali obchodná riaditeľka Coop Jednota Renáta Peťovská a riaditeľ spoločnosti HYZA Jiří Šavrda. Obaja poliali kalendár vodou z rieky Hron, čím mu dali do vienka čistotu a životnú silu. Prší šťastie na tento kalendár.

Podujatie spojilo milovníkov folklóru a tradícií z rôznych kútov Slovenska. Na pódiu dominovala krása krojov, spevu a tanca, no priestor dostala aj nová kniha a kalendár, ktoré prinášajú jedinečný pohľad na krajinu a ľudí, ktorí s hrdosťou uchovávajú tradície svojich predkov.

Medzi hosťami, ktorí mali tú česť kalendár symbolicky pokrstiť a prihovoriť sa návštevníkom, ešte počas popoludnia, bola aj poslankyňa mesta Banská Bystrica Erika Karová.

„Každý kroj, každý vzor a každý detail nesie príbeh našich predkov. Zachovávať tradície znamená nielen spomínať na minulosť, ale aj vytvárať most medzi generáciami,“ uviedla Karová.

Fotografie v kalendári zachytávajú autentický folklór a dokazujú, že tradície sú živé, aktuálne a stále majú čo povedať dnešnému svetu.

Slovenský deň kroja 2025 opäť potvrdil, že tradície nie sú len minulosťou, ale živou súčasťou našich životov. Podujatie spojilo ľudí rôznych vekových kategórií a regiónov, ktorí spoločne oslávili krásu a bohatstvo slovenskej kultúry.Takéto podujatia sú dôležité nielen pre zachovanie tradícií, ale aj pre ich odovzdávanie mladším generáciám, ktoré budú pokračovať v ich uchovávaní a rozvoji.

Etnologička a historička Zora Mintalová Zubercová v novej obrazovej publikácii Rodinné sviatky a zvyky dokumentuje udalosti, zvyky a tradície našej minulosti, ktoré majú spoločného menovateľa - rodinu.

Kniha Rodinné sviatky a zvyky je neobvyklým textovým i vizuálnym rozprávaním o živote, rodine, rodinných sviatkoch a zvykoch na Slovensku. Publikácia vznikla v spolupráci s dizajnérom, fotografom a ilustrátorom Vladimírom Holinom a nadväzuje na titul Ako sme kedysi žili. Jej zámerom je ešte viac priblížiť tradície, ktoré sprevádzali život našich predkov. Preto Zora Mintalová Zubercová zvolila formu obrazovej knihy. Text vychádza z časti knihy Tradície na Slovensku, no je doplnený dobovými fotografiami. Tie autorka detailne zozbierala, pričom ich hlavným zdrojom bolo Slovenské národné múzeum v Martine.

Vďaka tomu sú v knihe Rodinné sviatky a zvyky použité unikátne čiernobiele dokumentačné fotografie z konca 19. storočia a z medzivojnového obdobia 20. storočia.Kniha je rozdelená do troch rozsiahlych celkov. Prvý z nich sa venuje narodeniu detí a detstvu. Autorka v ňom zaznamenáva napríklad starostlivosť o deti, krst, či vtedajšie obľúbené hry. Druhá kapitola sa venuje mladosti a svadbe, tretia dokumentuje starobu a úmrtie, so všetkými zvykmi a tradíciami, ktoré sprevádzali toto obdobie života. Ako sama autorka v knihe píše, „každá rodina mala a má svoj vlastný príbeh, jedinečný a neopakovateľný príbeh jej členov, vzdialených príbuzných a priateľov, popretkávaný spomienkami na chvíle a okamihy, ktoré ostávali a hriali pri srdci po celý život. Nezmazateľnú stopu v nich zanechali práve rodinné sviatky a zvyky.“

PhDr. Zora Mintalová Zubercová je etnologička, historička, múzejníčka a neprofesionálna výtvarníčka. V roku 1974 ukončila štúdium národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr získala doktorát z národopisu a histórie. Pracovala v Slovenskom národnom múzeu v Martine ako odborná asistentka, výskumná pracovníčka, vedúca vedecko-výskumného oddelenia a zástupkyňa riaditeľa. V roku 2000 založila v Martine celoštátne Múzeum Slovenského Červeného kríža, ktorého riaditeľkou bola do roku 2009. Pre Múzeum slovenskej dediny pri SNM v Martine absolvovala výskumy po celom Slovensku. Bola scenáristkou regiónu Orava a Spiš, riešila vyše dvadsať výskumných úloh.

Je autorkou piatich expozícií v Múzeu slovenskej dediny, autorkou a spoluautorkou scenárov viac ako 50 výstav na Slovensku a v zahraničí, 21 knižných publikácií, autorkou vyše 300 štúdií a odborno-popularizačných článkov. Dodnes sa venuje histórii textilu a kulinárstva, stravovaniu, ľudovému nábytku a histórii Slovenského Červeného kríža. Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšla publikácia Ako sme kedysi žili.

tags: #krst #knihy #teraz #a #predtym