História cirkvi je bohatá na udalosti, ktoré formovali jej doktrínu, prax a štruktúru. Medzi tieto udalosti patria aj koncily, čiže stretnutia cirkevných predstaviteľov, ktorých cieľom bolo riešiť dôležité otázky a spory. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z týchto koncilov, ich historický kontext a ich význam pre kresťanstvo.
Rané obdobie cirkvi a prenasledovanie kresťanov
16. storočie bolo poznačené krvavým prenasledovaním kresťanov. Prvé prenasledovanie bolo za čias cisára Nera (54-68), ktorý zvalil na kresťanov vinu za požiar Ríma v júli 64, pričom sám bol jeho pôvodcom. Vo svojich záhradách dal na svoje pobavenie strašným spôsobom popraviť veľké množstvo rímskych kresťanov. Medzi obeťami boli aj apoštoli sv. Peter a Pavol.
Napriek tomu sa kresťanstvo šírilo a vznikali lokálne cirkvi. Viacero lokálnych cirkví zvolalo kartáginský biskup Cyprián kvôli krstom heretikov. Dostavilo sa 33 biskupov zo západorímskej časti ríše.
Tieto rané stretnutia sa zaoberali otázkami, ako je platnosť krstu vykonávaného heretikmi a morálnym stavom toho, kto ich udeľuje. (To sú idey, ktoré sa vynorili opäť počas protestantskej revolúcie a neustále sa len recykluje direktívnym spôsobom).
Nicejský koncil (325)
V tomto jubilejnom roku venovanom nádeji vyniká veľmi významná udalosť: uplynie totiž 1700 rokov od slávenia prvého ekumenického koncilu v Nicei. Ide o „míľnik“, ako zdôrazňuje pápež František v Bule o vyhlásení riadneho Jubilea roku 2025. Pre všetkých kresťanov je to udalosť, s ktorou sa môžu stotožniť a nájsť jednotu. Je to jedna z veľkých kapitol dejín Cirkvi.
Koncil zvolal cisár Konštantín v roku 325 s cieľom zachovať jednotu, „ktorá bola vážne ohrozená - ako pripomína František v dokumente ‚Spes non confundit‘ - popieraním božstva Ježiša Krista a jeho rovnosti s Otcom“. Koncil v Nicei, na ktorom sa zúčastnilo asi 300 biskupov, vrátane pápežských legátov a zástupcov východnej Cirkvi, odsúdil herézu Ária.
Koncil bol zvolaný kvôli heréze ariánov, nasledovníkov alexandrijského kňaza Aria. Tentoraz išlo o herézu ariánov, nasledovníkov alexandrijského kňaza Aria, a nakoniec nutné zvolať celocirkevný všeobecný snem. Koncil zvolal cisár Konštantín v roku 325 s cieľom zachovať jednotu, ktorá bola vážne ohrozená, a pod. a za miesto jeho konania zvolil maloázijské mesto Nikaiu. Koncil sa konal od 19. júna (nie 20. mája) do 25. augusta 325 v ústrednej budove cisárskeho paláca.
To, čo bolo povedané, bol rozmáhajúci sa blud alexandrijského kňaza Aria. Splodenie bolo Ariom vykladané ako splodenie v čase. Čiže bol stvorený, nie je večný a teda nemôže byť Bohom. Lepšie povedané, nebol pre nich v skutočnosti Bohom vôbec. Týmto oslabil dogmu o Trojici a starozákonného monoteizmu. Išlo o rozdielnych podstatách Otca a Syna. Tvrdil, že Ježiš nebol rovnakej podstaty ako Bohom, ale len stvorenou bytosťou. Tvrdil, že Ježiš nie je Bohom, ale len stvorenou bytosťou. S rozdielnymi podstatami, čo je nezmysel.
Arius popieral, že Pán Ježiš je Boh a Jeho obeta za naše hriechy by bola márna, ako vedel už sv. Atanáz, keby Ježiš bol len jedným zo stvorených bytostí.
Konciloví otcovia „po prvýkrát použili výraz Veríme“ (gr. Πιστεύομεν; lat. Stopa, ktorú zanechal pred 1700 rokmi, zostáva prameňom, z ktorého môžeme čerpať. V Nicei bolo ustanovené vyznanie viery, základ spoločnej kresťanskej viery, ktoré sa recituje každú nedeľu v liturgii.
Otcovia koncilu definovali, že Ježiš je „súpodstatní“. Rozdielne sú len osoby Otca a Syna s Duchom Svätým, ktorý je treťou božskou osobou. Všetky tri osoby majú jednu a tú istú podstatu. Boh je jeden v troch osobách a preto môže mať len jednu podstatu. Taktiež definovali, že osoba Pána Ježiša nemá okrem božskej aj ľudskú podstatu. Ako Boh má jednu a tú istú podstatu s Otcom a Duchom Svätým, človek má podstatu ľudskú, nezmiešané.
Výsledkom koncilu bolo Nicejské vyznanie viery, ktoré dodnes vyznávame: „súpodstatný s Otcom“, ako sa modlíme na sv. omši, je záväzné pre každého pravoverného kresťana až dodnes, napr. tzv. Athanasiánske vyznanie viery.
Víťazstvo pravdy nebolo víťazstvom väčšiny, lebo ariáni boli na koncile vo väčšine! Pravda zvíťazila vďaka tlaku cisára Konštantína. Neskôr sa ariáni domohli návratu exkomunikovaného Aria do Alexandrie. Sv. Atanáz, alexandrijský biskup, odmietol to urobiť. Reakciou na to bolo jeho vyhostenie do Gálie.
Po koncile nasledoval dočasný triumf arianizmu, ktorý takmer pohltil pravovernú Cirkev. Situácia bola v mnohom podobná dnešnej dobe. V roku 360 napísal sv. Gregor Naziánsky:„Pastieri konali zaiste nerozumne, pretože až na malú výnimku niekoľkých, ktorí buď zostali nepovšimnutí kvôli svojej bezvýznamnosti, alebo vzdorovali kvôli svojej čestnosti a ktorí mali byť ponechaní ako semeno a koreň pre nové objavenie a obnovu Izraela vplyvom Ducha, všetci otáľali a líšili sa medzi sebou len v tom, že niektorí podľahli skôr a iní neskôr; niektorí boli poprednými majstrami a vodcami v bezbožnosti a iní sa pridali k tomuto táboru pretože boli zdolaní strachom, alebo záujmami, alebo lichôtkami, alebo, čo bolo ešte najospravedlniteľnejšie , svojou vlastnou nevedomosťou.“Našťastie I. Nicejský koncil svieti aj nám dodnes, aby sme ako sv. Atanáz vytrvali v pravde.
Tejto veľkej cirkevnej udalosti, ktorá sa konala pred 1700 rokmi, bola venovaná konferencia a výstava organizovaná Pápežskou Gregorovou univerzitou. Z Nicei prišla výzva, ktorá je aktuálna dodnes a je adresovaná všetkým cirkvám a cirkevným spoločenstvám: pokračovať na ceste k jednote. Koncil v Nicei má pre kresťanskú identitu rovnaký význam ako pred 1700 rokmi. Koncil nám pripomína, že viera nás aj dnes identifikuje ako kresťanov.
Kostnický koncil (1414-1418)
Kostnický koncil (5. november 1414 - 22. apríl 1418) bol snemom cirkevných predstaviteľov v meste Kostnica, ktorý na žiadosť rímskonemeckého kráľa Žigmunda zvolal protipápež Ján XXIII. Koncil v Kostnici mal ukončiť od roku 1378 trvajúcu západnú schizmu, a tak obnoviť jednotu katolíckej Cirkvi. Koncil mal diskutovať aj o niektorých vnútrocirkevných záležitostiach, v otázkach hlásania Evanjelia a cirkevnej náuky o sviatostiach a jasne pomenovať a definovať herézy.
Kardináli, nespokojní s pápežom Urbanom VI., vybrali v roku 1378 v meste Fondi neďaleko Ríma za protipápeža Roberta zo Ženevy, ktorý si zvolil meno Klement VII. Jeho zvolením však prišlo k tzv. západnej schizme, rozkolu vo vnútri západnej (latinskej) cirkvi. Ani smrť jedného z pápežov v nasledujúcich rokoch neviedla k zmiereniu týchto táborov. V roku 1409 počas koncilu v Pise vyhlásila skupina „neutrálnych“ kardinálov oboch konkurujúcich si pápežov za oficiálne zosadených a zvolila si ďalšieho pápeža - Alexandra V. Rozkol v Cirkvi vrcholil, Cirkev mala teraz namiesto dvoch už troch pápežov.
V čase nástupu kráľa Žigmunda na rímskonemecký trón (1411) sa tak v katolíckej Cirkvi sporili o legitímny primát traja pápeži: Gregor XII. (Rím), protipápež Benedikt XIII. (Avignon) a protipápež Ján XXIII. (Pisa). A každý z nich bol podporovaný inými európskymi panovníkmi s ich vlastnými mocenskými záujmami.
Žigmund však vedel, že takýto politicko-cirkevný chaos ohrozuje jeho ríšu, a tak sa - ako advocatus et defensor ecclesiae (obhajca a obranca viery) - rozhodol, že sa bude snažiť docieliť zvolanie cirkevného snemu, ktorý by ukončil západnú schizmu. Protipápež Ján XXIII. navrhol ako miesto konania koncilu Bolognu, nakoniec, po zdĺhavých vyjednávaniach a pod Žigmundovým tlakom, začal koncil zasadať v Kostnici.
Protipápež Ján XXIII. teda prišiel do Kostnice a otvoril tu 5. novembra 1414 koncil, na ktorom boli prítomní spočiatku len jemu naklonení biskupi. Žigmundovi Luxemburskému sa však podarilo oslabiť pozície talianskych biskupov.
Vo februári 1415 podpísal protipápež Ján XXIII. pod tlakom účastníkov koncilu vyhlásenie, že odstúpi, ak to isté urobia aj pápež Gregor XII. a protipápež Benedikt XIII. Nestalo sa tak, Ján XXIII. sa nechcel vzdať, Žigmund Luxemburský ho však nakoniec uväznil a držal vo väzení až do 29. mája 1415, kedy protipápež Ján XXIII. abdikoval.
V Ríme sídliaci pápež Gregor XII. neuznával legitimitu koncilu konaného v Kostnici. Ešte pred svojím zvolením za pápeža sa však oficiálne zaviazal, že, ak to bude nevyhnutné pre ukončenie schizmy, odstúpi. Po zosadení protipápeža Jána XXIII. poslal Gregor XII. ku kráľovi Žigmundovi posla s odkazom, že je pripravený odstúpiť a 4. júla 1415 Gregor XII. abdikoval.
Tretí z pápežov, protipápež Benedikt XIII. abdikovať odmietol a utiekol do Španielska, Žigmundovi sa ho však podarilo nakoniec politicky oslabiť natoľko, že 26. júla 1417 abdikoval napokon aj Benedikt XIII. Mohla sa tak začať voľba nového pápeža.
Voľba nového pápeža nebola vôbec jednoduchá. Kardináli sa nevedeli dlho dohodnúť, nakoniec však zvolili za pápeža kardinála Oddoa di Colonnu, ktorý si vybral meno Martin V. Následne sa účastníci koncilu spolu s novým pápežom v slávnostnej procesii odobrali do kostnického dómu. Slávnostná korunovácia nového pápeža sa uskutočnila 21. novembra 1417. Pápež Martin V. oficiálne ukončil Kostnický koncil dňa 22. apríla 1418.
Kostnický koncil odsúdil náuku Johna Wyclifa, Jana Husa a Hieronyma Pražského. Jan Hus bol 28. novembra 1414, teda ešte v čase neprítomnosti kráľa Žigmunda, zatknutý a uväznený ako heretik a napokon 6. júla 1415 upálený. Hieronym Pražský, ktorý chcel Husovi pomôcť, bol tiež zatknutý a nakoniec upálený 30. mája 1416. John Wyclif (1330 - 1384) bol v čase konania koncilu už tridsať rokov mŕtvy. Jeho ostatky však boli po niekoľkých rokoch exhumované a spálené.
Dňa 9. októbra 1417 vydal Kostnický koncil edikt, ktorým sa nariaďuje, aby sa po skončení Kostnického koncilu konali takého všeobecné koncily aspoň každých desať rokov. No od ukončenia koncilu v Kostnici až do súčasnosti sa konalo len päť koncilov.
Kostnický koncil zosadením troch pápežov a voľbou nového právoplatného pápeža ukončil západnú schizmu. Vytvorila sa vhodná klíma na uskutočnenie potrebných cirkevných reforiem. Upálenie Jána Husa však radikalizovalo situáciu v Európe, vypukli husitské vojny (1419 - 1434). Husiti sa v Čechách stali dôležitou silou, pridávali sa neskôr k protestantom a oslabovali aj Uhorsko a Nemecko.
Tridentský koncil (1545-1563)
Pred 475 rokmi, bulou Laetare Jerusalem 19. novembra 1544, zvolal pápež Pavol III. do severotalianskeho mesta Trident (tal. Jeho zvolanie si vynútila náboženská situácia vyvolaná reformáciou. Koncilu sa síce nepodarilo zachrániť jednotu Cirkvi, ale vytvoril vhodné podmienky na renesanciu duchovného života celým radom potrebných a účinných opatrení.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965)
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) bol významnou udalosťou v dejinách katolíckej cirkvi. Jeho cieľom bolo prispôsobiť Cirkev modernému svetu a riešiť otázky, ktoré sa objavili v 20. storočí. Koncil sa zaoberal širokou škálou tém, od liturgie a ekumenizmu po vzťah Cirkvi k modernému svetu.
Zloženie a priebeh koncilu
Koncilové schémy predstavovali veľké dielo, ktoré vznikalo počas 3 rokov, a bolo obsiahnuté v 16 „predprípravných zväzkoch“. M. D. Chenu napísal K. Rahnerovi, krátko pred otvorením koncilu, dňa 4. septembra 1962, že oboznámil sa práve s prípravnými schémami, a že cíti „zármutok a ľútosť“ pre „úzko intelektuálny“ pohľad týchto schém. Kritizoval najmä prvé dve „konštitúcie“ vydané Teologickou komisiou, za to, že obmedzujú sa len na odsudzovanie „intra teologických omylov“, „ale nezaoberajú sa dramatickými otázkami, ktoré ľudia, kresťania a nekresťania, kladú si v dôsledku vonkajších a vnútorných zmien, aké dejiny nezaznamenali doteraz.
Na vystúpenia zapisovalo sa podľa hodnosti: najskôr kardináli, potom patriarchovia, arcibiskupi a napokon biskupi, a v rámci týchto kategórií podľa veku. Konciloví „experti“ oficiálni, alebo „periti“, sprevádzali koncilových otcov, a zúčastňovali sa generálnych zasadnutí bez hlasovacieho práva. Mohli súkromne sprevádzať jedného, alebo viacerých biskupov, a pomáhať im, keď boli požiadaní o radu. Mali za úlohu prepracovávať a redigovať schémy a niekedy aj pripravovať vystúpenia pre koncilových otcov.
Konciloví „experti“ súkromní, boli pozvaní niektorými biskupmi ako poradcovia. Pápež Ján XXIII. menoval 201 peritov pred otvorením koncilu; na konci koncilu bolo viac ako 500 peritov, počítajúc do toho aj súkromných expertov.
Progresívna aliancia a jej vplyv
Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile dosiahla svoje dva rozhodujúce zámery. Najprv dokázala obsadiť koncilové komisie vlastnými kandidátmi. Biskupi na koncile pracovali v dvoch odlišných okruhoch: na generálnom zasadnutí a v komisiách. Všetci konciloví otcovia schádzali sa v Bazilike svätého Petra v Ríme, na generálnych zasadnutiach, počas pracovných dní ráno.
| Meno | Funkcia | Vplyv |
|---|---|---|
| Yves Congar | Dominikánsky teológ | Hlavný predstaviteľ ekumenického hnutia, presadzoval zapojenie verejnej mienky. |
| Karl Rahner | Teológ | Spochybňoval panenstvo Panny Márie, kritizovaný pápežom Piom XII. |
| Marie-Dominique Chenu | Dominikánsky profesor | Šíril „novú teológiu“, kritizoval antimodernistickú teológiu. |
| Henri de Lubac | Jezuitský profesor | Šíril „novú teológiu“, pápež Ján XXIII. ho vymenoval za perita. |
Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti
RADOSTI A NÁDEJE, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým.
A tak sa Druhý vatikánsky koncil po hlbšom preskúmaní tajomstva Cirkvi obracia nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých, ktorí vzývajú Kristovo meno, ale aj na ostatných ľudí. Teda má na zreteli svet ľudí, čiže celú ľudskú rodinu so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, ktorý je javiskom ľudských dejín poznačeným úsilím človeka, jeho porážkami i víťazstvami.