Vôňa sviečok a ihličia, slávnostné ticho pred polnocou, k tomu Tichá noc, svätá noc... Tajomná atmosféra polnočnej omše z 24. na 25. decembra je pre dve miliardy veriacich na svete oslavou narodenia Ježiša Krista v Betleheme. Popri Veľkej noci a Turiciach sú dnes Vianoce najväčším cirkevným sviatkom.
Historické pozadie a dátum narodenia
Kedy sa Ježiš Kristus narodil, dnes s určitosťou povedať nikto nevie. Presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nie je dodnes známy. Aj keď počiatok nášho letopočtu sa stanovil „od narodenia Krista", v skutočnosti sa Ježiš Kristus v roku 1 či 0 nenarodil. Autor nášho letopočtu mních Dionýz Exiguus sa totiž pri výpočte letopočtu pomýlil. Podľa posledných odhadov sa Kristus narodil o 6 - 7 rokov skôr. O tom, kedy sa narodil Ježiš, nie je v Biblii žiadna zmienka. Biblia sa nezameriava na faktografické udalosti zo života Krista, ale na šírenie viery.
Príbehu narodenia Ježiša sa v Biblii venujú len dve evanjeliá - Lukáša a Matúša. Ďalšie dve evanjeliá (Marka a Jána) opisujú život Ježiša až od jeho krstu v dospelosti. Lukášovo evanjelium uvádza isté historické pozadie: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete." (Lk 2,1) Augustus žil v rokoch 30 pred Kr. - 14 po Kr.). Podľa Matúša spadá Ježišovo narodenie do čias kráľa Herodesa, teda pred rok 4 pred Kr., keď Herodes zomrel. Ďalšou stopou pri odhadoch boli napríklad aj Keplerove astronomické výpočty o hviezde mudrcov, ktorá mohla byť pozorovateľná približne v roku 7 pred naším letopočtom. Hypotéz je však oveľa viac.
Podľa Encyklopédie Britannica existuje až 133 rôznych názorov na rok, v ktorom sa Ježiš narodil, a to v rozhraní rokov 7 pred Kr. až po rok 6.
Lukášovo evanjelium o narodení Ježiša
Lukášovo evanjelium opisuje narodenie Ježiša nasledovne (Lk 2, 1-14):
V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasiel, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach." A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle."
Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán." Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.
Prečo sa Vianoce slávia 25. decembra?
V prvých storočiach kresťania narodenie Ježiša Krista ako sviatok neslávili. Cirkevní otcovia dokonca v prvých storočiach protestovali proti tomu, aby sa Ježišove narodeniny oslavovali ako narodeniny pozemského kráľa či pohanskej modly. Vianoce sa začali sláviť až v 4. storočí. Dátum náboženského sviatku však so skutočným dňom narodenia Krista veľa nemal spoločné.
Prvá zmienka o slávení narodenia Krista 25. decembra je z roku 336, podľa zápisu v náboženskom kalendári sa tak malo stať v Ríme. V tom Ríme, kde sa v čase od 17. do 24. decembra pravidelne oslavovali pohanské Saturnálie, ktoré vrcholili veľkou a bujarou oslavou 25. decembra. Bola to oslava na počesť narodenia Slnka. Preto sa aj ten deň volal Natalis Solis Invicti - narodeniny neporazeného Slnka.
Táto pohanská oslava zimného slnovratu vychádzala z východného Mithrovho slnečného kultu (podľa iránskeho mystického boha Mythra) a cisár Aureliánus ho v roku 275 ustanovil za štátny sviatok v celom rímskom impériu. Sviatok bol medzi Rimanmi veľmi obľúbený a slávili ho často aj tí, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru. Bohatí Rimania pri tomto sviatku dávali deťom a chudobným darčeky. Často to boli práve voskové sviečky a svoje príbytky vysvietili a vyzdobili zelenými ratolesťami. Ľudia verili, že deň slnovratu je plný tajomstiev a čarov, keď možno nazrieť do budúcnosti. Preto sa s týmto sviatkom spájalo mnoho povier.
Kto vymyslel prázdniny? | História prázdnin | Dr Binocs Show | Peekaboo Kidz
Dve hypotézy o určení dátumu Vianoc
Teológ Peter Caban z Teologickej fakulty v Bratislave, ktorý sa podrobne venoval pôvodu vianočných sviatkov, hovorí, že o určení dátumu Vianoc existuje viac hypotéz, ale najčastejšie sa uvádzajú dve.
- Hypotéza vypočítateľnosti: Dátum sa určil tak, že ku dňu Zvestovania sa pripočítalo 9 mesiacov (čo je trvanie vývoja dieťaťa v tele matky). „Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december," uvádza Caban v diele Vianoce a ich okruh slávenia.
- Spojenie s pohanským sviatkom: „Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus - Svetlo sveta - Lux mundi (Jn 8,12)," píše Caban.
Sviatok sa postupne rozšíril do Afriky, Európy a celého západného kresťanského sveta. Cirkevný otec Ján Zlatoústy v roku 386 vo svojej kázni v Antiochii hovoril, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete.
Iné názory a dátumy
Je dosť pravdepodobné, že Ježiš sa práve v decembri nenarodil. „Ignác Antiochijský radil dátum Kristovho narodenia podľa výpočtov na jarný čas, Klement Alexandrijský sa domnieval, že 20. máj je týmto dňom, čo sa aj niekedy akceptovalo v Palestíne, lebo sa tam máj všeobecne pokladal za mesiac narodenia. Anonymný spis De Pascha computus nazýva 28. marec dňom narodenia Krista ako Slnka spravodlivosti a zároveň tento deň pokladá za deň Kristovej smrti," hovorí Caban.
Decembru odporujú aj niektoré zmienky o počasí v Biblii. Niektorí historici na základe zmienky, že v čase počatia pastieri strážili svoje stáda, odhadujú, že to bolo v období medzi marcom a novembrom.
Dodnes časť pravoslávnych veriacich slávi Vianoce 6. januára. Západ si 6. januára na Troch kráľov pripomína hlavne príchod mudrcov z Východu - Gašpara, Melichara a Baltazára. Východná cirkev pripojila v 3. storočí spomienku na narodenie Krista k sviatku zjavenia. I tam sa však inšpirovali aj pohanským sviatkom. V Egypte sa oslava narodenia Krista pripojila k oslave pohanského boha Dionýza. „V Egypte v 2. storočí vznikol sviatok Zjavenia (Epifania), slávený 6. januára spolu so sviatkom gréckeho boha zemskej plodnosti a vína - Dionýza, keď vody Nílu naberali magickú moc," vysvetľuje na stránke gréckokatolíckej cirkvi Anton Verbovský.
Vianočné zvyky a tradície
Súčasťou Vianoc sú dodnes aj mnohé pohanské zvyky - napríklad veštenie a púšťanie orechových škrupiniek so sviečkou po vode. Aj tí, ktorí dnes na povery veľmi nedajú, predsa len pri štedrovečernom stola rozkroja jablko, púšťajú po vode škrupinky so sviečkami, aby zistili, či budú zdraví, dychtivo očakávajú hviezdu či kríž, nenápadne pod obrus podkladajú peniaze, či odkladajú šupiny z kapra a na dedine idú obzrieť statok. Všetko to sú povery spojené s mágiou a čarovaním, ktoré pochádzajú z pohanských zvykov.
Polnočná omša sa slávi od 6. storočia. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Podľa polnočnej omše vznikol aj anglický názov Christmas z latinského Cristes Maesse, čo v preklade znamená Kristova omša.
Jasličky sú vlastne zobrazením Lukášovho a Matúšovho evanjelia, v ktorom sa hovorí o pastieroch a mudrcoch z východu, ktorí prišli do Jeruzalema hľadať novonarodeného kráľa židovského a o svätej rodine. Od 7. storočia boli v rímskom kostole Santa Maria Maggiore (Panny Márie Snežnej) uctievané relikvie pôvodných jaslí. Prvé jasličky, tak ako ich v kostoloch poznáme dnes, postavil František z Assisi v roku 1223 v kostole v Greccio. V chudobných jasličkách ležalo živé dieťa, okolo stála Mária, Jozef a mudrci z východu. Miestnym ľuďom tým chcel ukázať, že Boží syn sa narodil v chudobe. Postupne sa zvyk stavať scénu svätej rodiny s dieťaťom v jasliach rozšíril po kostoloch Európy.
Tichá noc, svätá noc táto pieseň po prvý raz zaznela v roku 1818. Vznikla v salzburskom mestečku Obendorf. Autorom piesne bol kňaz Joseph Mohr, ktorý požiadal učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v kostole zastupoval organistu, aby k jeho vianočnej básni skomponoval melódiu s dvomi sólovými hlasmi. Keďže organ mal poruchu, bolo to v sprievode gitary. Dnes je táto pieseň, preložená do 200 jazykov, neodmysliteľnou súčasťou Vianoc.
Vianočné darčeky sa v mnohých krajinách sa pôvodne dávali len na Mikuláša. V protestantských krajinách sa postupne tento zvyk preniesol na vigíliu Narodenia (Štedrý deň) a darčeky namiesto Mikuláša prinášal Ježiško. Darčekmi obdarúvali však aj starovekí Rimania počas sviatku zimného slnovratu deti a chudobných.
Vianočný stromčeky pôvodne zdobili hlavne kostoly. Do domácností sa dostali najprv v Nemecku, odkiaľ sa rozšírili po celej Európy. Mnohí kňazi však tento zvyk ako pozostatok pohanských zvykov zakazovali. Vo veľkom sa v Európe rozšírili v 18. a 19. storočí.
Koledy majú pôvod v stredovekých hrách. "Traja králi" chodili s hviezdou po domoch, spievali piesne o mudrcoch z východu a vyberali dary. Príbytky označili písmenami C+M+B, čo v latinčine znamenalo Christus mansionem benedicat (Kristus nech požehná príbytok), v ľudovom chápaní to boli skratky mien troch kráľov. Koledovať znamenalo navštevovať priateľov a príbuzných a želať im dobrú úrodu v budúcom roku.