Keď sa naplnil čas, Boh poslal svojho Syna: Význam Márie v tajomstve Krista

Matka Vykupiteľa má v pláne spásy svoje presné miesto, lebo „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4, 4 - 6). Chcem aj ja začať svoje úvahy o význame, ktorý má Mária v tajomstve Krista, a o jej aktívnej a príkladnej prítomnosti v živote Cirkvi.

Táto plnosť určuje od celej večnosti stanovenú chvíľu, v ktorej Otec poslal svojho Syna, „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Označuje blaženú chvíľu, keď „Slovo, ktoré bolo u Boha… sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 1. 14) a stalo sa naším bratom. Značí chvíľu, keď Duch Svätý, ktorý už predtým naplnil milosťou Máriu z Nazareta, utvoril v jej panenskom lone Kristovu ľudskú prirodzenosť.

Ukazuje chvíľu, v ktorej vstúpila večnosť do času a tým bol aj sám čas vykúpený a naplnený tajomstvom Krista stal sa definitívne „časom spásy“. A je napokon tajomným začiatkom putovania Cirkvi. Lebo v nepoškvrnenom počatí vidí spásonosnú veľkonočnú milosť, anticipovanú v jej najvznešenejšom úde, ale hlavne preto, že v udalosti vtelenia stretáva nerozlučne spojených Krista a Máriu: toho, ktorý je Pánom a hlavou Cirkvi, a tú, ktorá sa svojím fiat - staň sa, prvým v Novom zákone, stáva predobrazom jej postavenia ako nevesty a matky.

Úcta Cirkvi k Márii

Cirkev, posilňovaná Kristovou prítomnosťou (porov. Mt 28, 20), kráča v čase k zavŕšeniu vekov a v ústrety Pánovi, ktorý prichádza. Opakujem tieto obsahovo bohaté a podnetné slová z konštitúcie Lumen gentium, ktorá vo svojej záverečnej časti prináša účinný súhrn cirkevného učenia o Kristovej Matke. Cirkev si ju vždy uctievala ako svoju milovanú matku a ako svoj obraz vo viere, nádeji a láske.

Krátko po koncile aj môj veľký predchodca si želal hovoriť o najsvätejšej Panne. Vyložil základy a kritériá tejto jedinečnej úcty, ktorej sa Kristovej Matke dostáva v Cirkvi, ako aj rozličné formy mariánskej zbožnosti - liturgickej, ľudovej i súkromnej - zodpovedajúce duchu viery.

Okolnosť, ktorá ma pohýna znovu hovoriť o tejto otázke je blížiaci sa rok 2000, v ktorom dvetisíce výročie narodenia Ježiša Krista usmerňuje náš pohľad i na jeho matku. V posledných rokoch sa ozvali rozličné hlasy, podľa ktorých by bolo vhodné, aby tomuto výročiu predchádzalo podobné jubileum venované oslave Máriinho narodenia.

Plnosť času a Mária

Je jasné, že zatiaľ, čo sa definitívne blížila „plnosť času“, čiže spásny príchod Emanuela, existovala už na svete tá, ktorá bola od večnosti určená za jeho matku. Skutočnosť, že „predchádzala“ Kristov príchod, nachádza každý rok svoj ohlas v adventnej liturgii. Ak teda posledné roky druhého tisícročia a začiatok tretieho tisícročia po Kristovi sa dávajú do spojitosti s pradávnym historickým očakávaním Spasiteľa, je celkom pochopiteľné, že sa v tomto období radi obraciame k tej, ktorá ešte v „noci“ očakávania príchodu Spasiteľa zažiarila ako opravdivá „ranná hviezda“ (Stella matutina).

Jej prítomnosť v izraelskom ľude - taká nenápadná, že si ju súčasníci skoro ani nevšimli - však jasne žiarila pred večným Bohom, ktorý pripojil túto skrytú „dcéru Siona“ (porov. Sof 3, 14; Zach 2, 14) k spásnemu plánu, zahŕňajúcemu celé ľudské dejiny. My kresťania, ktorí vieme, že prozreteľnostný plán Najsvätejšej Trojice je ústrednou skutočnosťou zjavenia a viery, právom cítime na konci tohto tisícročia potrebu zdôrazniť jedinečnú prítomnosť Kristovej Matky v dejinách, najmä v týchto rokoch na konci druhého tisícročia.

Pripravuje nás na to aj Druhý vatikánsky koncil, keď vo svojom učení predstavuje Božiu Matku v tajomstve Krista a Cirkvi. - že „tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova“, treba vzťahovať túto zásadu osobitným spôsobom na túto výnimočnú „dcéru ľudstva“, na túto mimoriadnu „ženu“, ktorá sa stala Kristovou Matkou. Len v tajomstve Krista sa totiž plne vyjasňuje i tajomstvo Márie. Tak sa to ostatne už od začiatku usilovala vykladať aj Cirkev. Tajomstvo vtelenia jej umožnilo stále viac prenikať a vyjasňovať tajomstvo Matky vteleného Slova.

Pri tomto prehlbovaní mal rozhodujúci význam Efezský koncil (r. 431), na ktorom na veľkú radosť kresťanov bola slávnostne vyhlásená za pravdu viery celej Cirkvi pravda o Bohorodičkinom materstve. Stal sa človekom. Preto teda prostredníctvom tajomstva Krista plne žiari na obzore viery Cirkvi tajomstvo jeho Matky. A tak dogma o Máriinom Božom materstve pre Efezský koncil bola a pre celú Cirkev je pečaťou dogmy o vtelení, v ktorom Slovo skutočne prijíma v jednote svojej osoby ľudskú prirodzenosť bez toho, aby ju tým zrušilo.

Mária a tajomstvo Cirkvi

Tým, že Druhý vatikánsky koncil uvádza Máriu v tajomstve Krista, nachádza aj cestu k hlbšiemu poznaniu tajomstva Cirkvi. Koncilný text výrazne približuje túto pravdu o Cirkvi ako o Kristovom tele (podľa učenia Pavlových listov) k pravde, že Boží Syn sa „pôsobením Ducha Svätého narodil z Panny Márie“. Skutočnosť vtelenia sa takmer predlžuje do tajomstva Cirkvi, Kristovho tela. A nemožno myslieť na túto skutočnosť vtelenia a nemyslieť pritom na Máriu, matku vteleného Slova.

Týmto spôsobom toto dvoje puto, ktoré viaže Božiu Matku ku Kristovi a k Cirkvi, nadobúda historický význam. Nejde tu len o život panenskej Matky, o jej osobnú púť viery, ale aj o dejiny celého Božieho ľudu, o všetkých, ktorí kráčajú tou istou „cestou viery“. Toto jej „predchádzanie“ ako predobraz alebo vzor sa vzťahuje na samo vnútorné tajomstvo Cirkvi, ktorá plní svoje spásne poslanie a je, podobne ako Mária, matkou a zároveň pannou.

Toto všetko prebieha vo veľkom historickom procese, a aby sme tak povedali, „na pochode“. „Cesta viery“ ukazuje na vnútorné dejiny, mohli by sme povedať na dejiny duší. Tieto dejiny sú však aj dejinami ľudí, ktorí, vsunutí do dejinného rozmeru, podliehajú dočasnosti.

V nasledujúcich úvahách by sme sa radi sústredili predovšetkým na súčasné obdobie, ktoré samo v sebe ešte nie je históriou, no predsa ju nepretržite utvára, a to aj v zmysle dejín spásy. Tu sa otvára rozsiahly priestor, v ktorom preblahoslavená Panna Mária bez prestania „predchádzala“ Boží ľud. Jej jedinečná púť viery je pre Cirkev trvalým orientačným bodom. A je ním aj pre jednotlivcov, pre obce veriacich, pre ľud i národy a v určitom zmysle pre celé ľudstvo. Je skutočne ťažko obsiahnuť a zmerať jej rozsah.

Koncil zdôrazňuje, že Božia Matka je už teraz eschatologickým dovŕšením Cirkvi. „Zatiaľ čo v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky (porov. Ef 5, 27), veriaci sa ešte usilujú vzrastať vo svätosti, bojujúc proti hriechu. Bohorodička už svoju púť viery dokončila. Oslávená vedľa svojho Syna v nebi prekročila už prah medzi vierou a videním „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). pre všetkých, ktorí ešte kráčajú cestou viery.

Boží plán spásy a Mária

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). Tieto slová Listu Efezanom zjavujú večný plán Boha Otca, jeho plán spasiť človeka v Kristovi. Je to plán univerzálny, ktorý sa vzťahuje na všetkých ľudí, stvorených na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 26). Ako boli všetci na začiatku zahrnutí do stvoriteľského Božieho diela, tak sú večne zahrnutí aj do Božieho plánu spásy, čo sa má plne prejaviť „v plnosti času“, keď príde Kristus.

List Efezanom potom pokračuje: Tento Boh, ktorý je „Otcom nášho Pána Ježiša Krista… v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptívnymi synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva jeho milosti“ (Ef 1, 4 - 7). Boží plán spásy, ktorý nám bol plne zjavený Kristovým príchodom na svet, je večný.

Podľa učenia, obsiahnutého v tomto i v iných Pavlových listoch (porov. Kol 1, 12 - 14; Rim 3, 24; Gal 3, 13; 2 Kor 5, 18 - 29) tento plán sa večne viaže na Krista. Ako píše Druhý vatikánsky koncil „ona sa prorocky naznačuje už v prísľube, danom naším prarodičom po páde do hriechu, ako sa hovorí v Knihe Genezis (porov. Gn 3, 15). Aj podľa slov proroka Izaiáša (porov. Takto Starý zákon pripravuje „plnosť času“, v ktorom „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy… aby sme dostali adoptívne synovstvo“. O príchode Božieho Syna na svet hovoria prvé hlavy evanjelií podľa Lukáša a podľa Matúša.

Anjelovo zvestovanie

Mária sa definitívne uvádza do tajomstva Krista práve touto udalosťou - anjelovým zvestovaním. Dochádza k nemu v Nazarete za presne vymedzených okolností v dejinách izraelského národa, ktorému ako prvému boli určené Božie prisľúbenia. Boží posol hovorí Panne: „Zdravas‘, milosti plná. Pán s tebou!“ (Lk 1, 28). Mária „sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav“ (Lk 1, 29).

Ak chceme spolu s Máriou rozjímať o týchto slovách a osobitne o výraze „plná milosti“, môžeme nájsť dôležité potvrdenie práve v citovanom mieste Listu Efezanom. Skutočnosť, že po zvestovaní nebeského posla nazaretská Panna je nazvaná „požehnanou medzi ženami“ (porov. Lk 1, 42), sa vysvetľuje oným požehnaním, ktorým nás „Boh Otec“ zahrnul „v nebi, v Kristovi“. Je to duchovné požehnanie, ktoré sa vzťahuje na všetkých ľudí a obsahuje plnosť a univerzálnosť („každé požehnanie“), ktoré pramení v láske, ktorá v Duchu Svätom spája Otca so Synom tej istej podstaty.

Súčasne je to požehnanie, ktoré skrze Ježiša Krista prechádza celými dejinami ľudstva až do konca: na všetkých ľudí. Na Máriu sa však toto požehnanie vzťahuje osobitnou a mimoriadnou mierou; a skutočne, Alžbeta ju pozdravila ako „požehnanú medzi ženami“. Dôvod tohto dvojakého pozdravu spočíva v tom, že v duši tejto „dcéry Siona“ sa v určitom zmysle prejavila všetka „sláva milosti“; tej milosti, ktorú „nám Otec dal vo svojom milovanom Synovi“.

A vskutku posol pozdravuje Máriu ako „plnú milosti“: nazýva ju tak, ako by toto bolo jej pravé meno. Nenazýva ju menom, pod akým je vedená v pozemských záznamoch: Miryam (=Mária), ale týmto novým menom: „plná milosti“. Čo znamená toto meno? Prečo volá anjel takto nazaretskú Pannu? V biblickej reči „milosť“ znamená osobitný dar, ktorý podľa Nového zákona má svoj prameň v živote samého trojjediného Boha, Boha, ktorý je Láska (porov. Jn 4, 8).

Ovocím tejto lásky je vyvolenie - to, o ktorom hovorí List Efezanom. Z Božej strany je toto vyvolenie večnou vôľou spasiť človeka prostredníctvom účasti na jeho božskom živote (porov. 2 Pt 1, 4) v Kristovi: je to spása v účasti na nadprirodzenom živote. Účinok tohto večného daru, tejto milosti vyvolenia človeka Bohom je akoby zárodok svätosti, alebo prameň, ktorý prúdi do duše ako dar samého Boha. Boh touto milosťou oživuje a posväcuje svojich vyvolených.

Týmto spôsobom sa dovršuje, to znamená, že sa stáva skutočnosťou, ono požehnanie človeka „všetkým duchovným požehnaním“, ono prijatie za Božie deti v Kristovi, v ňom, ktorý je večne „milovaným Synom“ Otca. Keď čítame, že anjel oslovuje Máriu „milosti plná“, z evanjeliového kontextu, v ktorom sa zbiehajú dávne zjavenia a prisľúbenia, chápeme, že tu ide o jedinečné požehnanie medzi všetkými „duchovnými požehnaniami v Kristovi“. V tajomstve Krista je Mária prítomná už „pred stvorením sveta“ ako tá, ktorú Boh „vyvolil“ za Matku svojho Syna vo vtelení. A spolu s Otcom si ju zvolil i Syn, ktorý ju naveky zveril Duchu svätosti. Mária je týmto úplne osobitným a výnimočným spôsobom spojená s Kristom a tak isto je aj od večnosti milovaná v tomto „milovanom Synovi“, ktorý je jednej podstaty s Otcom, a v ktorom je sústredená všetka „sláva milosti“. Súčasne však Panna Mária je a ostáva dokonale otvorená tomuto „daru zhora“ (porov. Jak 1, 17).

Ak pozdrav a oslovenie „milosti plná“ znamená toto všetko, v súvislosti anjelského zvestovania sa predovšetkým vzťahujú na voľbu Márie za Matku Božieho Syna. Súčasne však plnosť milosti dokazuje aj všetku nadprirodzenú štedrosť, ktorej sa Mária teší, že bola vyvolená a určená za Kristovu Matku. Ak toto vyvolenie je základným prvkom na uskutočnenie spásnych Božích plánov s ľudstvom, a ak táto večná voľba v Kristovi a určenie k dôstojnosti adoptívnych detí sa vzťahuje na všetkých ľudí, tak vyvolenie Panny Márie je čosi úplne výnimočné a jedinečné. Z toho vyplýva aj jedinečnosť a osobitosť postavenia, ktoré zaujíma v tajomstve Krista.

Boží posol jej hovorí: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 30 - 32). A keď sa Panna, vzrušená týmto neobyčajným pozdravom pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“, anjel jej potvrdzuje a vysvetľuje predošlé slová. Gabriel jej hovorí: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35).

Zvestovanie je teda zjavením vtelenia na samom začiatku jeho uskutočnenia na zemi. Spásny dar, ktorým darúva Boh sám seba i svoj život určitým spôsobom celému tvorstvu a priamo človekovi, dosahuje v tajomstve vtelenia jeden zo svojich vrcholov. Je to naozaj vrcholný dar milosti v dejinách ľudstva a vesmíru. Mária je „milosti plná“, lebo vtelenie Slova, hypostatické spojenie Božieho Syna s jeho ľudskou prirodzenosťou sa uskutočňuje a naplňuje práve v nej.

Ako hovorí koncil, Mária „je matkou Božieho Syna a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého.

Vďaka Jánovmu evanjeliu máme tú česť vypočuť si Ježišove osobné modlitby k nebeskému Otcovi krátko pred jeho zatknutím. Vzťah medzi Otcom a Synom je večný. Ešte pred stvorením čohokoľvek, Otec miloval Syna a Syn miloval Otca - všetko v osobnom, prúdiacom zväzku lásky, v spoločenstve Ducha Svätého. Hoci toto tajomstvo ohromuje našu myseľ, zisťujeme, že vzťah je v samom srdci bytia trojjediného Boha. Dieťa v Máriinom náručí bol večný Boží Syn, ktorý prijal naše človečenstvo v konkrétnej osobe Ježiša. V Matúšovom evanjeliu Ježiš odhrnie oponu tohto hlbokého tajomstva a dá nám nahliadnuť do večnosti, keď vyhlási: „Nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť“ (Mt 11:27).

Poznanie je viac ako faktické vedomosti; toto poznanie je vzťahová intimita. Otec a Syn sú si takí blízki, že sa medzi nich nikto a nič nemôže dostať. Tento vzťah predchádza všetkému. Toto poznanie je základom ústredného kresťanského tvrdenia: „Boh je láska“ (1. J 4:7). Úžas sa prehĺbi, keď si uvedomíme, že vtelenie znamená, že Boh otvára tento úplne jedinečný vzťah, aby zahrnul aj nás. „Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič.

V Kristovi nás trojjediný Boh prijíma do svojho večného vzťahu lásky. Umožňuje to nielen legálne, prostredníctvom forenzného vykúpenia, ale aj skúsenostne, prostredníctvom zoslania Ducha svojho Syna. Večný Syn priniesol svoj vzťah s Otcom medzi nás vo vtelení. Teraz, keď sa vrátil do neba, uvádza nás do svojho vzťahu s Otcom prostredníctvom daru svojho vlastného Ducha v nás. Nedostávame len informácie o vykúpení. Keď sa v nás Duch prejavuje, voláme: „Abba! Môžeme si klásť otázku, či sme skutočne zahrnutí do takejto lásky. Vo svojom prvom liste Ján hovorí, že píše čitateľom: „… aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.“ Potom vysvetľuje, čo to znamená: „Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom“ (1. J 1:3).

Ježiš je jedinečným Božím Synom tak, ako ním nikdy nemôže byť obyčajný človek, národ alebo kráľ. Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod Zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod Zákonom, a aby sme dostali synovstvo. Dejiny dramaticky zmenili smer, „keď prišla plnosť času“ (v. Vždy sa mi páčila tajomná, lyrická veta z dnešného čítania: „Keď prišla plnosť času.“ Aké zaujímavé. Niečo v tomto konkrétnom časovom bode - geopolitická dynamika Rímskej ríše, technologický pokrok, umiestnenie v dejinách Izraela - spôsobilo, že to bol moment „plnosti času“, keď bolo potrebné prebiť časné večným a navždy ho zmeniť.

Prišiel nielen preto, aby nás oslobodil od hriechu, ale aby nás pozval do svojej rodiny. Jeho príchod umožnil, aby sa otroci stali synmi, dlžníci dedičmi, osamelí boli umiestnení do rodín. Ježišovým príchodom na scénu dejín sa skutočne všetko zmenilo. Niet divu, že sa čas začal nanovo. Niet divu, že Vianoce sú najslávnostnejším sviatkom na svete. Zamysli sa nad príchodom lásky v podobe Ježiša, ktorý posunul čas. Premýšľaj o tom, aký bol svet pred jeho príchodom a čo máme teraz v čase po jeho príchode.

tags: #ked #sa #naplnil #cas #poslal #boh