Slovanská história je plná zvláštnych bytostí. Slovania za dávnych čias vyznávali vieru v mnohých bohov, no vnímali a poznali ešte väčšiu plejádu všakovakých čarodejných bytostí a besov. Mnohé z tých bytostí, čo sa v tomto svete ukázali, tu boli aj skôr ako človek. Mnohé čarodejné bytosti boli stvoreniami božskými, podobne ako človek samotný.
Podobne teda ako oni, aj človek bol obdarený trochou čarodejnej moci, ktorá od bozku na čelo od samotného praboha Roda pochádzala, a tak sa čas od času mohlo stať, že i človeku sa podarilo stvoriť nejakých besov alebo sa v besa zmenil sám. Takáto premena mohla byť chcená, ale mnohokrát sa udiala nechcene a mohla nastať rovnako za života, ale i po smrti premeneného.
Prastará slovanská legenda o stvorení človeka, ktorá je podobná s legendami mnohých iných národov a kultúr popisuje to, že človek bol stvorený z Matičky Zeme. Teda, že bohyňa Mokoš poskytla Svarogovi a Lade hmotu na vytvarovanie tela človeka, ako aj na mnoho iných hmotných telesných schránok rôznych bytostí. Následne ako bolo telo z posvätnej hliny stvorené, Lada, v niektorých verziách legendy to bol Svarog, vydúchol človeku dušu.
Človek však bol stále bezvedomou bytosťou, a tak samotný praboh Rod mu daroval iskru vedomia, ktorá zažala život. Aj tu sa verzie legendy rozchádzajú. Vraví sa, že tento Rodov dar vedomia, životnej iskry - životnej sily, ktorej poslaním je počas života získavaním skúseností a vedomostí rásť, sprostredkoval od Roda človeku stvoriteľ Svarog bozkom na čelo. Niekedy však tento čarodejný bozk dostal človek od samotného praboha Roda.
Nech tomu bolo tak či onak, na základe tejto legendy naši predkovia verili, že človek sa skladá z tela, duše a ducha - životnej sily. Telo sa po smrti vracia Matičke Zemi, duša, čoby obraz alebo záznam života, putuje do podsvetia k svojim predkom a duch - životná sila - ako jasný plameň zrodený z iskry sa vracia späť k samotnému prabohovi Rodovi. No tu sa vraj môže kde čo pokaziť, dôsledkom čoho sa v našom svete môžu objaviť rôzne čudá, prízraky, mátohy, strašidlá a duchovia.
Bojíte sa duchov?
Už z detstva si pamätám, ako moja teta nám, malým dievčatám (mne a mojim sesterniciam), rozprávala strašidelné príbehy o duchoch, o tom, ako sa máme pred nimi chrániť. Slovenská, a teda aj slovenská mytológia, je bohatá na rôzne tajomné a strašidelné bytosti. Patria sem jednak starí pohanskí bohovia, ako napríklad Perún či Vesna, ale aj rôzne nadprirodzené stvorenia, ktoré v minulosti hrali veľkú rolu v poverčivosti prostých ľudí a ich príbehoch či legendách. Často sa s nimi preto stretneme v rôznych rozprávkach.
A viete akú radu nám dávala teta na ochranu proti duchom? Keď sa budeme veľmi báť, máme vraj tajne krútiť malíčkom v proti smere hodinových ručičiek.
Slovanská mytológia - Bohovia SK
Kikimora
Kikimoru dobre poznajú čitatelia románov a poviedok o Zaklínačovi Geraltovi od Andrzeja Sapkowského (prípadne z jeho seriálovej adaptácie od Netflixu). Na Slovensku bola táto potvora známa ako mora. Jej výzor sa rôzni, často ju zobrazovali ako hybrid človeka a sliepky. Bola spájaná so zlými snami a nočnými morami.
V literatúre je známa aj ako sziszimora alebo szyszymora. Význam jej mena pravdepodobne pochádza z fínčiny, v ktorej je „kikke mörkö“ výraz pre strašiaka. Kikimora je spájaná aj s tzv. spánkovou paralýzou a nočnými morami. Pôvodne ju poznali najmä obyvatelia na území Ruska, ale predstava o nej je rozšírená aj v iných slovanských krajinách.
Slovanskí predkovia verili, že kikimora vyrástla z plodu nenarodeného mŕtveho dieťaťa. Duch mohol v niektorých prípadoch vyjsť z tela ženy, ktorá zomrela pri pôrode. Na poľskom vidieku poznajú kikimoru aj pod názvom „mora“, podobne ako aj u nás. Pod rovnakým slovom poznajú kikimoru tiež Chorváti. Vo všetkých prípadoch označuje „nočnú moru“.
Kikimora vraj v noci prechádzala z miestnosti do miestnosti kľúčovou dierkou, preto sa ľudia snažili kľúčové dierky na noc utesňovať papiermi alebo v nich ponechávať kľúče. Rodičia deti strašili, že sa kikimore nesmú pozrieť do očí. Preto ak mali strach, že majú desivú bytosť v izbe, mali sa pozerať napríklad na vankúše alebo okná.
Veľmi častou podobou názvu je aj „mara“, ktorá však označuje kikimoru zjavujúcu sa v podobe nezvyčajne krásnej mladej ženy. Slovania verili, že napáda sny mužov a mučí ich túžbami, čím ničí ich vzťahy s reálnymi ženami.
Kikimora od Ivana Bilibina (1934)
Do domov sa dostáva cez kľúčovú dierku a následne sedí na hrudi spiacich obyvateľov, ktorým prináša zlé sny, prípadne sa ich snaží zaškrtiť. V niektorých prípadoch kikimora kontroluje, či je v dome všetko tak, ako má byť. Ak nájde dom v neporiadku, porozbíja a zničí jeho zariadenie a v noci jeho obyvateľov trápi šialeným krikom. Pokiaľ však uvidí, že obyvatelia dom udržiavajú v poriadku, často im aj pomôže s prácami.
Známa aj ako mora, či nočná mora. Takže, keď sa ráno niekto zobudil zmorený, nevyspatý, či s pocitom chorľavosti, mohla byť za tým aj mora Kikimora, ktorá mu v noci sedela na hrudi a dusila ho, či šteklila. Dokonca mohla cicať krv, či ženám mlieko. Jej opisy sa rôznia. Legendy ju opisujú ako ducha, ktorý môže sčista-jasna zmiznúť. Kikimora unášala najmä deti, či zoslabnutých ľudí. Chlpatý duch s rohami a chvostom.
Domovoj
Kým Kikimora obľúbená nebola, Domovoja ľudia kedysi považovali za ochrancu príbytku a krbu. Mal zelené oči, ktoré sa leskli, nemal obočie ani mihalnice.
Lesovik
Strašil v lese. Ochraňoval les a k ľuďom bol nepriateľský. Najčastejšie ho poznáme z rozprávok. Zjavoval sa ako človek so zvieracími črtami, namiesto rúk mal laby a na hlave mu rástli rohy. Alebo to mohol byť bradatý starý muž, špinavý od blata. Pán lesa (Lesovik, Divý muž) je chlpatý lesný škriatok, žije v korune stromu.
Vodník
Predkovia neskôr verili, že vodníci sú anjeli, ktorí boli zvrhnutí z nebies do riek, jazier a močiarov. Mali vlastné domy postavené z lastúr a kameňov, obrastené riasami. V nich väznili duše ľudí, ktorých sa im podarilo utopiť. Vodník je ďalšia notoricky známa bytosť, ktorá sa ale spája výhradne so slovanskými rozprávkami a legendami. Český spisovateľ, básnik a rozprávkar Karel Jaromír Erben o ňom napísal aj známu baladu a stretnúť sme sa s ním mohli vo viacerých filmoch, príbehoch či knihách. Je pánom vodných duchov a bytostí.
Má vzhľad človeka, hoci bol často celý zelený (či už oblečený do zeleného obleku alebo so zelenou pokožkou). Je zobrazovaný s klobúkom, niekedy aj so šupinami, a jeho domovom sú rieky a jazerá. Vodníkovi sa pripisovali viaceré úmrtia utopením, pričom sa hovorilo, že ich duše schováva v hrnčekoch hlboko pod vodou. Niekedy sa však vydal medzi ľudí na zábavy a jarmoky, keďže jeho manželkou bola často ničnetušiaca ľudská dievčina.
Vodník
Baba Jaga
Škaredá stará žena s dlhými vlasmi a nosom, železnými zubami a lietajúca na metle. Žijúca v lese, v chalúpke na stračej nôžke. S plotom z ľudských kostí a lebiek. Bytosť s ľudožrútskymi sklonmi a magickými schopnosťami. Baba Jaga alebo Ježibaba je známa záporná postava, ktorá sa objavuje v mnohých legendách a rozprávkach. Ide o starú čarodejnicu, ktorá žije v hlbokých lesoch v malej chalúpke (niekedy v chalúpke na stračej nôžke).
Často lieta na metle a jej dom je v niektorých príbehoch obohnaný lebkami a kosťami. Dokáže používať čary a rôzne magické artefakty (napríklad sedemmíľové čižmy), v niektorých verziách príbehov vystupujú aj jej ľudožraví synovia. V jej obydlí hrdinovia nezriedka nájdu cennosti či poklady. Zaujímavé je, že v niektorých rozprávkach sa s Babou Jagou môžeme stretnúť ako s kladnou postavou, ktorá svojou múdrosťou a radami pomôže hlavným hrdinom.
Rusalka
Rusalka je vodná nymfa. Panna, ktorá zomrela blízko vody, násilnou smrťou. Rusalka svoj pokoj vraj našla až vtedy, keď jej smrť niekto pomstil. Mala zlaté alebo zelené vlasy, ktoré si na brehu rieky, či jazera česala a pritom spievala. Rusalky volali aj vílami a opisovali ich ako krásne ženy. Tie zlé lákali do vody najmä mladých mužov.
Rusalka
Elementálne bytosti vody poznáme pod názvom rusalky. Rusalky sa starajú o vodu vo vsetkých formách, sú to napríklad , jazerá, rieky, potoky, kaluže i dažďom nasiaknuté mraky. Pretože v každom ľudskom ( a zvieracom ) tele i duši sú obsiahnuté všetky živly , máme vo svojom tele elementály všetkých živlov . Rusalka sa stará o naše astrálne telo jeho prejavy, zaisťuje rovnováhu emócií má na starosti všetky naše krvné tekutiny - krv, lymfu, teda aj prečisťovanie tela duše od negatívnych vplyvov .
Rusalky, ktoré stretneme v prírode , sú si spravidla veľmi podobné. Takmer vždy sa zjavujú v podobe ženskej ako jemné éterické žienky tvorené z vody či pary. Vodné elementálové zbožňujú krásu, krásne veci, sami sa preto zjavujú ako veľmi krásne bytosti - čím čistejšia je voda. Ak prídu v podobe zvieraťa , môžeme ich uvidieť aj svojim fyzickým zrakom . Tak sa najčastejšie zjavujú ako ryby, vážky či iný vodný hmyz, ale výnimočne aj ako obojživelníky - žaby, mloky.
Rusalky z mora sa občas nazývajú Sirény oproti menším sladkovodním žienkám môžu byť nielen obrovské, ale ich hlas je tiež silne burácavý ako hlasy tisícov trubiek rozčúlia sa a preháňajú sa morom ako búrka, vlnobitie. S rusalkami si najviac budú rozumieť ľudia vodný, všetci umelci, ľudia s emocionálne citlivou povahou, premenlivý, štíhli. Rusalky rady inšpirujú maliara, hudobníkov alebo básnikov. Pomáhajú s liečením očistou tela i duše , môžu nám ukázať, ako sa zbaviť konvencií ako sa stať nespútanými, súcitnými ohľaduplnými.
Medzi vyššie vodné stvorenia , ktoré spolupracujú s rusalkami na udržiavanie očisťovanie vodstva. Patria vodné víly - Najády, Morské panny muži, Vodný škriatkovia , víly prameňov studničiek dévové ( duchovia ) riečnych vôd . Rusalky sú bytosti vodného živlu, pričom však ich pôsobnosť nie je viazaná len na vodu. V tej podľa povesti prežívajú vo svojich krištáľových palácoch len zimu. Na jar a začiatkom leta vystupujú na lúky, kde sa rady často hojdajú na konároch stromov.
Podľa legiend v noci za mesačného svetla tancujú na lúkach kruhový tanec, slovansky nazývaný chorovod, pričom niekedy zanechajú vychodené kruhy v obilí. K ľuďom sa správajú nevypočítateľne. Môžu ich utopiť, utancovat alebo rozosmiať na smrť. Niekedy unášajú mladíkov, aby im slúžili ako milenci. Táto predstava v skutočnosti nemusí byť až tak lákavá, ako sa zdá, pretože pre živlové bytosti sú ľudské pojmy ako fyzická alebo psychická únava cudzie. Z toho pramenia väčšina nešťastia. Tieto bytosti nemusia riadiť zlú vôľu.
Traduje sa, že rusalky sú duše mŕtvych detí, samovrahov alebo tých, ktorí zomreli nečistí. Ich vplyv je najsilnejší v máji, kedy Slovania slávili tzv. Týždeň rusaliek. Aj keď bývajú rusalky bežne popisované ako krásne a zvodné dievčatá , pri zimnom kontaktovaní naberajú vo vode skôr formy morských panien, v akých boli znázorňované už od pradávna. Najstaršie zmienky o sviatkoch " rusalia " sa nachádza v kánonoch konštantínopolského snemu z roku 691. Tam sú tieto sviatky a hry slovanského ľudu prísne zakazované.
Tieto hry sú popísané nasledovne : Muži , ženy a dievčatá sa zhromažďovali na nočných stretnutiach, trávili čas rozhovormi, spevy, hry a tancom. Keď noc pominula, išli s krikom k rieke a umývali sa vodou. Na Bielorusov chodili vidiečania na druhý sviatok Turíc do najbližšieho hája. Dievčatá a mladé ženy zvíjal brezové vetvičky do podoby vencov. Koľko každá z nich uvila, toľkokrát stretla v živote milého. Vence položili na posvätné miesta, poskakovali okolo stromov a spievali. Na znamenie priateľstva si dievčatá vymieňala prstene. Najstaršia žena potom uviazala Otýpka žihľavy na palicu a robila, akoby priadla a driemala. Dievčatá sa uchopili za ruky a tancovali okolo nej .
Rusalkový týždeň uzatvárala nedela, kedy boli oslavované tzv " rozhary ". Dedinčania sa opäť zhromaždili v posvätnom háji a vymotali uložené vence. Komu počas týždňa neuschol, toho čakal dlhý život. Uschnuté vence boli hádzané do vody a tie, ktoré sa hneď ponorili, veštili skorú smrť. Vo štvrtok tohto týždňa chodili dievčatá tajne do lesa, plietli vence a hádzali ich Rusalkám s prosbou, aby im priviedli milenca. Aj Rusalkám sa prinášali obete. V prvom rade už spomínané vence, ale aj chlieb, syr, maslo a iné pokrmy.
Rusalky ako už bolo naznačené majú tiež vzťah s mŕtvymi. Na " rusalskú nedeľu " bolo zvykom spomínať na mŕtve, kto tak neurobil, bol rusalkou potrestaný. Rusíni rozoznávali Rusalky riečne, ktoré nazývali Vodjanami, ale aj Rusalky morské, ktorým hovorili Morjane.
Kostej Nesmrteľný
Veľmi starý, kostnatý a škaredý starec, ktorý predstavoval nebezpečenstvo najmä pre mladé ženy. Zabiť ho bol problém, pretože jeho duša bola ukrytá v ihle a tú bolo treba zlomiť. Kostej, často nazývaný aj Kostej Nesmrteľný, je bytosť, ktorá sa objavuje v podobe škaredého starca (niekedy len jeho kostry). Kostej pochádza z ruského folklóru, ale známy bol aj na území Slovenska. Často unášal mladé ženy a dievčatá a bolo veľmi ťažké zabiť ho.
Prehľad niektorých ďalších bytostí zo slovanskej mytológie
Slovanská, a teda aj slovenská mytológia, je bohatá na rôzne tajomné a strašidelné bytosti. Patria sem jednak starí pohanskí bohovia, ako napríklad Perún či Vesna, ale aj rôzne nadprirodzené stvorenia, ktoré v minulosti hrali veľkú rolu v poverčivosti prostých ľudí a ich príbehoch či legendách. Často sa s nimi preto stretneme v rôznych rozprávkach. Nižšie je uvedený prehľad niektorých z nich:
| Mytologická bytosť | Popis |
|---|---|
| Zmok | Démonická bytosť s rôznymi podobami, ktorú bolo možné vysedieť z vajca čiernej sliepky. |
| Poludnica | Strašidlo objavujúce sa na pravé poludnie, strážiace posvätnosť poludnia, často unášajúce deti. |
| Pikulík | Démonický mužík, ktorý pomáha obyvateľom domu, ale výmenou žiada ich dušu. |
| Bohynka | Nadprirodzená démonická bytosť v podobe vysokej, škaredej ženy, obývajúca lesy a močiare. |
| Svetlonos | Tajomné, mihotavé svetlá, ktoré sa objavujú v lesoch a močiaroch, často vábiace ľudí na temné miesta. |
Záver
Slovanská mytológia je rozsiahla a plná fascinujúcich bytostí, ktoré pre našich predkov predstavovali reálnu súčasť ich sveta. Hoci dnes na tieto bytosti hľadíme skôr ako na rozprávkové postavy, ich príbehy nám poskytujú cenný pohľad do myslenia a viery našich predkov.