Peter Kerekes, slovenský režisér, ktorý si získal uznanie na medzinárodných festivaloch, ponúka hlboký pohľad na svoju tvorbu, inšpirácie a vnímanie sveta okolo seba. Od svojich začiatkov v Košiciach až po úspechy na filmových festivaloch, Kerekesova cesta je plná nečakaných zvratov a tvorivých objavov.
Cesta k réžii: Od bieleho šálu k festivalovým oceniam
Košice, leto 1991. Na Hlavnej ulici sa stretávala mládež, a Kerekes mal ako jeden z mála jasnú predstavu: odísť do Bratislavy a stať sa režisérom. Odvtedy prešlo vyše tridsať rokov, má cenu z benátskeho festivalu, Pribinov kríž II. triedy a jeho nový film Wishing on a Star bol na viacerých áčkových festivaloch.
Kerekes spomína na svoje začiatky s úsmevom: „Škoda, že sa to v tomto rozhovore nedá vizualizovať, ale keď sme sa v roku 1991 stretávali v košickom Klube architektov a ja som tvrdil, že idem do Bratislavy a budem režisér, mal som sedemdesiat kíl, dlhé vlasy, biely šál, červené topánky a ručne šúľané cigarety.“ A to bol presne ten omyl - chcieť byť režisérom. Nevedel som, aké filmy chce točiť, chcel som len byť umelcom. Takto - s bielym šálom - som prežil dva roky na hranej réžii VŠMU. Až mi dali opakovať ročník, a keďže vtedy sa neotvárala réžia každý rok, musel som ísť pracovať. Na rok som vypadol z toho pozérskeho prostredia.
Najprv predával zeleninu v Košiciach, potom robil policajný magazín v Košickej televízii, lebo už bola zima a nechcelo sa mu stáť vonku. Neskôr začal robiť film o Erikovi Grochovi pre nejaký kultúrny magazín. Vznikol z toho jeho prvý dokument. Druhá vec bola, že končil školu v mečiarovských časoch. Vtedy ešte nefungoval Audiovizuálny fond. Keď doniesli na ministerstvo kultúry scenár, bola tam veľmi milá sekretárka, pozrela sa na tie kopy papiera a hovorí: „Načo ste to všetko tlačili?“ Bolo to, samozrejme, všetko dopredu rozhodnuté. Keďže teda nemohol točiť hrané filmy, robil dokumenty. Vyžadovali si menej peňazí. Ale robili sme ich s plným nasadením. Celá tá dokumentaristická generácia je založená na tomto. Keby to bolo normálne financované, natočil by som nejaký priemerný hraný film a stal sa priemerným režisérom. Takto to však pokračovalo ďalej, cez množstvo nepodporených či zmarených projektov. Za všetko môžem ďakovať nepriaznivým okolnostiam.
Inšpirácia v nepriaznivých okolnostiach
Kerekes zdôrazňuje, že práve nepriaznivé okolnosti ho formovali ako režiséra. Vďaka nim sa naučil pracovať s obmedzenými zdrojmi a hľadať nové cesty vyjadrenia.
Wishing on a Star: Dokumentárna komédia o hľadaní šťastia
Vo vašom novom filme Wishing on a Star chodia ľudia k astrologičke. Hľadajú pomoc v istej životnej situácii. Ona sa ich snaží nakopnúť, aby niečo urobili.
Film je označený ako dokumentárna komédia, no Kerekes sa pri ňom odmieta striktne držať hraníc medzi dokumentom a hraným filmom. Pri tomto filme ma však rozlišovanie na dokument a hraný film vôbec nezaujímalo. Nepotrebujeme. Ako na začiatku 20. storočia povedal John Grierson: „Dokumentárny film nie je veľmi vhodný termín, ale zatiaľ ho ponechajme.“ A toto nešťastne zvolené označenie pretrvalo dodnes.
Jan Gogola sa v texte Smrt dokumentárnímu filmu pýta, že ak neexistuje dokumentárna maľba či dokumentárnu hudba, tak prečo riešime dokumentárny film. Film je film a vyjadruje sa rôznymi prostriedkami. Wishing on a Star nemožno dávať do jedného vreca s filmami Mira Rema, Zuzany Piussi či iných skvelých dokumentaristov. To sú také rozličné vyjadrovacie prostriedky, ako keby ste povedali, že hra na španielke a Sex Pistols je to isté, lebo sú to gitary.
Kerekes vysvetľuje: „A mám veľmi rád, keď z ľudí vydolujem emócie, o ktorých sami nevedia, že ich majú.“ Porovnajte si HBO seriál Terapia a Wishing on a Star. V oboch ide o ľudí, ktorí rozprávajú svoje príbehy. Nechcem byť zlý, ale protagonisti vo Wishing on a Star sú podľa mňa oveľa živší ako herci v Terapii. Prežívajú to naozaj. Vidíte to v ich tvárach, v tých nepredvídateľných rozuzleniach.
Žena, ktorá príde s tým, že jej vychladol vzťah s manželom, a keď Luciana navrhne, že jej pomôže nájsť nového frajera, tak ona sa rozreve a hovorí, že chce opäť nájsť lásku k manželovi. Tie tichá, pauzy, to je to, kde sa to naozaj deje. To ma zaujíma. Zdatný režisér hraných filmov by to asi vedel s dobrými hercami perfektne zrežírovať.
Podľa mňa to v sebe má úplne každý. Keď sme vyberali mäsiarovu ženu Valentínu, veľmi sa mi páčil jej štrbavý úsmev. Pamätám si, že Martin Kollár aj Marek Šulík hovorili, že tam nie je žiadny príbeh. Mne sa však páčil aj ten mäsiar i to, že bol nižší ako jeho žena. Hovoril som, aby sme tomu dali čas. Na začiatku to bola zbierka tých najväčších klišé, aké si viete predstaviť. Hovorila, ako sa s manželom zoznámili, aký bol vtipný, aká to bola láska a ako potom už bol stále v robote. A zrazu povedala tú magickú vetu. Že chce nájsť lásku k svojmu manželovi. Odvtedy som vedel, že ideme za ňou. Je to len vec empatie a trpezlivosti.
Terapeutický účinok filmu
Aj pobyt v kine môže mať terapeutický účinok. Určite áno. Ešte dodám, že filmy Cenzorka a Wishing on a Star sme z rôznych dôvodov robili súčasne. V oboch sú hlavné postavy silné, múdre ženy, ktoré sa rozprávajú s inými ženami. V prvom je to Irina, ktorá sa rozpráva s väzenkyňami, v druhom Luciana so svojimi klientkami. Jednak tu ide o moju zvedavosť, že o čom sa ženy rozprávajú a čo sú ich túžby. A ide aj o to, ako ľudí dokážu rozhovory posunúť. Niekto má naložené od života, má traumu, problémy s otcom či matkou. Film nemá byť len nejaké ľudské zoo, v ktorom sledujeme iné životy. Má tam byť možnosť zmeny. A s tým sa divák stotožní. Preto sa snažím vyberať postavy, s ktorými sa dá stotožniť. Aj keď ide o mladú ženu, ktorá zabila milenku svojho manžela. Tu sa ide cez bazálne emócie, cez žiarlivosť, lásku, dieťa. Aj keď si racionálne poviete, že je to film o vrahyni, napriek tomu sa v tom nájdete. To isté pri Luciane, tam je tých typov viac. Po premietaniach za mnou chodili ľudia s tým, že sa v nich našli.
Zrazu som si uvedomil, že všetci tí ľudia sú strašne osamelí. A došlo mi, že v Európe máme epidémiu osamelosti. Rodičov odovzdáme do domova dôchodcov, veď kto by sa o nich staral. Je to komplikované, zložité, neekonomické. Mladí sú tiež často sami. A Luciana im ukazuje, ako z toho vystúpiť. V jednej skvelej scéne matka zahrabe dospelého syna do piesku na pláži. Takto ho pochová. Znamená to: ostaneš tu, nikam nepôjdeš, ja rozhodujem o tvojom živote. Aj v iných príbehoch vidíme, že zdrojom problémov sú často naši najbližší ľudia. Samozrejme, že najbližší sú často zdrojom traumy. Pretože sú to ľudia, na ktorých vám najviac záleží. Rodičia formujú váš svet, oni vám ukazujú, ako to funguje. Vy to preberáte, a keď už potom máte vlastný názor, celý čas s tým bojujete. Platí to aj o vzťahoch - keď niekoho milujete, záleží vám na ňom a aj na tom, čo si o vás myslí a ako vás vníma. To sú tie najzraňujúcejšie veci. Pri cudzích ľuďoch je to jedno.
Koprodukcie a financovanie filmu
Dnes mnoho filmov vzniká v medzinárodných koprodukciách. Platí to aj o vašom filme. Môže to pôsobiť tak, že koprodukcie umožňujú viac zdrojov financovania. Na druhej strane sa svet stal veľmi fluidným, témy prekračujúce hranice sú prirodzené. Z vypočítavosti sa to väčšinou robiť nedá, pretože čím viac koproducentov, tým viac problémov. To sa naozaj neoplatí. Ide skôr o to, že doba sa zmenila.
Financovanie výroby filmu je veľká výzva. Môže vám napadnúť skvelý námet, no hneď viete, že vás limitujú zdroje. Vy zvyknete hovoriť, že sa do projektov púšťate s tým, že veď sa uvidí a peniaze sa nejako nájdu. Bohužiaľ ma citujete presne. Som veľmi nezodpovedný. Normálny človek by takto film nikdy nerobil. Nutne sa tak dostanete do problémov. Na druhej strane by som bez tohto nezodpovedného prístupu tie filmy nenatočil. Financovanie nikdy nie je kompletne vyriešené, navyše sa pri práci stále niečo mení. Na začiatku teda na film vlastne nemáme.
Už som aj starší a prešiel som mnohými festivalmi. Preto viem, že dobrý film si financie nájde. Možno nie na prvý raz, na začiatku môžu byť obrovské problémy. Ale keď sa do niečoho naozaj pustíte, spektrum potenciálnych divákov je veľmi široké. Určite niekde sedí producent, ktorý túži natočiť presne taký film, aký máte v hlave.
Možnosti jednotlivca v zložitom svete
Váš film je o tom, ako naložiť so svojím životom. To je veľká výzva. Ešte väčšia je v tom, ako prispieť k pozitívnej zmene okolo seba. Stále bojujeme s tým, či ako jednotlivci dokážeme niečo docieliť. Vy napríklad idete na pódium pri proteste za záchranu kultúry. Ako vnímate možnosti jednotlivca v zložitom svete?
Je zaujímavé, ako sa moje filmy v čase menili. Na začiatku išlo o to, čo môže jednotlivec urobiť s veľkými dejinami - to bolo 66 sezón, ale hlavne Ako sa varia dejiny a Zamatoví teroristi. Postupne to však ide viac dovnútra. Je to o tom, že musíme zmeniť najprv seba, aby sme mohli zmeniť svet. Určite nemožno len spľasnúť rukami. Človek vždy musí v rámci svojich možností niečo robiť, aby svet zlepšoval a menil. Nemusí sa priväzovať reťazami k dverám ministerstva kultúry, ale mal by v prvom rade prejaviť svoj názor. To je dôležité jednak v rámci osobnej integrity, ale je to aj pomoc ostatným ľuďom.
„Som rád, keď z ľudí vydolujem emócie, o ktorých sami nevedia, že ich majú,“ hovorí filmár Peter Kerekes.
Vy napríklad idete na pódium pri proteste za záchranu kultúry. Ako vnímate možnosti jednotlivca v zložitom svete?Určite nemožno len spľasnúť rukami. Človek vždy musí v rámci svojich možností niečo robiť, aby svet zlepšoval a menil. Nemusí sa priväzovať reťazami k dverám ministerstva kultúry, ale mal by v prvom rade prejaviť svoj názor. To je dôležité jednak v rámci osobnej integrity, ale je to aj pomoc ostatným ľuďom.
Štátne vyznamenanie
Tento rok ste dostali štátne vyznamenanie od prezidentky. Určite je to dôležité. Samozrejme, aj pre mňa osobne. No nešlo len o to, že som to dostal. Ale v akej spoločnosti som sa ocitol. Že tam bol nebohý Blaho Uhlár, historik Jan Rychlík či režisér Roman Polák. Moja babka vždy hovorila: „Peter, ty si len dávaj pozor, aby si bol v dobrej spoločnosti.“ Dôležité je, že ide o gesto voči celej spoločnosti. Oceňujeme nielen ľudí, ale predovšetkým hodnoty, ktoré vytvárajú. Keby tam bol miesto mňa Robo Kirchhoff alebo Marek Šulík, tak som rovnako rád.
Vianočná báseň
BIELE VIANOCE
Keď si hora mäkkým šálom hrdlo omoce, na oblôčik zaklopú nám biele Vianoce. Biele strechy, biele pole, dlhá biela noc. Pravá zima začína sa iba od Vianoc.