Ustanovenie Sviatosti Oltárnej a Prvá Svätá Omša

Vo Svätom týždni Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení.

Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969.

Kvetná nedeľa, známa aj ako Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, v našich končinách najčastejšie bahniatka, ktoré sa neskôr spália na popol a použijú pri obradoch Popolcovej stredy budúceho roku. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev v 7. storočí.

Pašie (lat. passio - utrpenie) - opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti.

Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie. Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum - Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.

Posledná večera od Leonarda da Vinci

Zelený štvrtok: Ustanovenie Oltárnej Sviatosti a Kňazstva

Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie Sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily.

V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.

• Olej katechumenov: Pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom.
• Olej chorých: Pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej chorých (Oleum infirmorum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
• Krizma: Je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom.

Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku“.

V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh dvanástim mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie.

Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažené oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

Pravidelne každú nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastňujeme slávenia eucharistie a predsa sa nám často stáva, že si ani neuvedomujeme čo robíme. Aký význam má slávenie eucharistie? Rozumieme jednotlivým liturgickým úkonom, ktoré robíme? Ako je slávenie eucharistie prepojené s naším životom? Je to viac ako iba pekný ukľudňujúci obrad, alebo nejaká rutina? Dáva nám eucharistia život, ktorý má moc prekonať smrť? Ako sa môj život môže stať eucharistickým? Tieto otázky si kladú možno mnohí z nás a je dôležité nájsť na ne správnu odpoveď.

Keď ideme v nedeľu do kostola, hovoríme, že ideme na svätú omšu. Počas kázne často počujeme, že sme prišli na Eucharistiu alebo zúčastňujeme sa na liturgickom zhromaždení. Odkiaľ sa berie taká rozmanitosť v pomenovaniach tejto sviatosti? Odpoveď na túto otázku nájdeme v Katechizme katolíckej cirkvi, v ktorom čítame, že „nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Najčastejším pomenovaním, ktoré pochádza z gréckeho slova, je „Eucharistia“. Znamená vzdávanie vďaky Bohu, a pripomína židovské dobrorečenia, ktoré ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie. (por. KKC 1328)

Sviatosť Kristovho Tela a Krvi je pomenovaná ako Pánova večera. Jedná sa o Večeru, ktorú Pán Ježiš slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi a nadväzuje na Baránkovu svadobnú hostinu, ktorá je opísaná v knihe Zjavení Sv. Jána. (por. KKC 1329) Na inú stránku sa poukazuje názov „Lámanie chleba“. Pripomína obrad príznačný pre židovské stolovanie. Gesto lámania chleba použil Pán Ježiš pri Poslednej večeri. Podľa toho úkonu učeníci spoznali Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní. Týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. Od počiatku Cirkvi bola prežívaná v spoločenstve a preto bola pomenovaná ako „Eucharistické zhromaždenie“ (por. Eucharistiu voláme tiež „Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania“ alebo „Svätá obeta“. Tieto názvy zdôrazňujú, že Eucharistia sprítomňuje jedinú obetu Krista. Zároveň táto sviatosť je pomenovaná ako „obeta svätej omše“, „obeta chvály“, „čistá a svätá obeta“. Tieto názvy poukazujú, že eucharistická obeta završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy. Ďalšie pomenovanie „Svätá a božská liturgia“ poukazuje na to, že „celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj „slávenie svätých tajomstiev“. (KKC 1330) Hovoríme aj o „Najsvätejšej sviatosti“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku. (por. Eucharistia je nazývaná tiež „Prijímaním, lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum“. (KKC 1331) Napokon táto sviatosť sa volá „Svätá omša“. Pochádza z latinského slova „missio“ - „iďte“ t.j. poslanie. Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že „liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich, aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote“.

Ťažko by si bolo predstaviť náš život bez chleba. Tak isto bolo by ťažké žiť v stredomorskej oblasti bez vína. Počas poslednej večere pán Ježiš použil chlieb a víno, aby slávil Najsvätejšiu obetu. Cirkev nasledujúc udalosť z večeradla taktiež používa chlieb a víno ako matériu sviatosti Eucharistie. Ako učí katechizmus, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nachádzajú sa v srdci slávenia Eucharistie. Znaky chleba a vína nie len tvoria matériu sviatosti, ale sú vyjadrením dobroty Boha a stvoreného Ním sveta. Preto počas Svätej omše, počas obradu prípravy darov dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno, ktoré je plodom zeme a viniča. Skrze toto sa stavajú darom Stvoriteľa pre človeka. (por.

Chlieb a víno ako znaky sviatosti Eucharistie boli predpovedané už v starom zákone. Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že v Starom zákone ako znak vďačnosti voči Stvoriteľovi obetovali chlieb a víno ako prvotiny plodov zeme. V knihe Genezis autor ukazuje obetu Melchizedecha, kráľa a kňaza v jednej osobe, ktorý sa stretol s Abrahámom a priniesol chlieb a víno. V tom geste Cirkev vidí predpoveď svojej vlastnej obety, ktorá je vyjadrená v omšovej modlitbe menom „dokonalej obety“. (por. KKC 1333)

V súlade s odporúčaním Starého zákona, v kontexte židovského sviatku Paschy, Pán Ježiš počas poslednej večere použil nekvasený chlieb. Cirkev poslušná tejto tradícii, v liturgii taktiež používa takýto chlieb. Oslavy Paschy boli úzko spojené s požívaním chleba a vína. Nekvasený chlieb pripomínal náhlenie pri odchode z Egypta. Spomienka na mannu na púšti pripomínala Izraelitom, že majú žiť z chleba Božieho slova a napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. Počas židovskej večere bolo vypovedané blahoslavenstvo nad kalichom z vínom. Vyjadruje sa tým prosba o spásu Izraela v mesiášskych časoch. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal „nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom“ (KKC 1334).

V novom zákone nájdeme odpoveď ustanovenia Eucharistie prostredníctvom udalosti spojenej so znakmi chleba a vína. V katechizme katolíckej cirkvi čítame: „Zázraky rozmnoženia chleba, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia.

Pápež Ján Pavol II. začal svoju encykliku „Ecclesia de Eucharistia“ slovami: „Cirkev žije z Eucharistie. Už dve tisíc rokov na oltároch celého sveta Kristus prichádza k nám pod spôsobom chleba a vína vo sviatosti, ktorú ustanovil pri poslednej večeri. Pán Ježiš počas pozemského života, keď hlásal Božie kráľovstvo, veľakrát predpovedal ustanovenie Eucharistie. Poukázal na predobrazy zo Starého zákona, ktoré naznačovali túto sviatosť. Jedným z nich bola manna, ktorou Boh kŕmil Izraelitov na púšti. Počas pôsobenia Ježiša predpoveďou ustanovenia Eucharistie je zázračné rozmnoženie chleba. (MK 8,1-9) Práve na tieto znaky sa Spasiteľ odvolal, keď o tom hovoril pri poslednej večeri. Poukazujúc na seba povedal: „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba, lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ (Jn 6,32-33) Potom oznámil priamo: „...Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“(Jn 6,51) Mnohí poslucháči sa pohoršili a povedali: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“(Jn 6,52) Aj niektorí učeníci odišli od Ježiša, hovoriac: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?“(Jn 6,60) Cirkev stáročia opakuje Petrove slová: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.

Pán Ježiš si vyvolil čas Paschy, aby splnil predpoveď: dať učeníkom svoje telo a krv. Celebrujúc poslednú večeru s apoštolmi Ježiš splnil definitívnym spôsobom židovskú Paschu. (por.KKC1340) Židia počas Paschy požívali baránka, oslavujúc oslobodenie z otroctva. Pán Ježiš zomrel za naše hriechy a v Eucharistii zanechal nám svoje Telo a Krv, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Ustanovenie Eucharistie sa uskutočnilo ako znak najväčšej lásky Boha k človeku. V katechizme katolíckej cirkvi čítame: „Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. „Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“, (1 Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil, ale vzťahuje sa aj na liturgické slávenie - prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov - pamiatky Krista, jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.“(KKC 1341) V encyklike „Ecclesia de Eucharistia“ nám Ján Pavol II. nechal krásne svedectvo osobného prežívania tejto pravdy.

Občas nevedomosť alebo zvyk prekážajú niektorým kresťanom naplno prežívať svätú omšu. Niekedy sa účastníci nevedia orientovať, aký je význam jednotlivých častí Eucharistie a preto táto sviatosť neprináša predpokladané ovocie v ich dušiach. V štruktúre svätej omše je veľká múdrosť Cirkvi, ktorá má pomôcť spoznať a prežiť jej tajomstvo a tajomstvo plného zjednotenia sa s Bohom. Je potrebné upozorniť na fakt, že v tej štruktúre „na čele eucharistického zhromaždenia je sám Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie“. Dôležitým prvkom celebrácie je liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich. Po liturgii slova nasleduje eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.

Obetnými darmi sú chlieb a víno, ktoré sa prinesú na oltár. Kňaz ich bude obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. (por. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, sa dostávame do srdca a k vrcholu slávenia (por. KKC 1352), ktoré má niekoľko častí. Začína sa prefáciou, v ktorej „Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Celé spoločenstvo sa zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí, spievajú trojsvätému Bohu“. (KKC 1352) „V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. „V anamnéze, ktorá nasleduje, si Cirkev pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.

„Či naozaj bude bývať Boh na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!“ (1Krl 8,27) Týmito slovami sa pýtal Boha múdry kráľ Šalamún, keď posvätil chrám v Jeruzaleme. Áno. Boh Otec chcel, aby sa Boží Syn stal človekom. Tento Boží Syn, Ježiš Kristus, skrze svoje umučenie, smrť na kríži a zmŕtvychvstanie, nám všetkým priniesol spásu. Keď vyplnil Otcovu vôľu, vystúpil do neba, aby nám pripravil miesto. Ale ostal na zemi v Cirkvi, ktorú sám založil: vo svojom slove, v modlitbe, „v chudobných“ (Mt 25,31-46), vo sviatostiach, v obete svätej omše, v osobe vysväteného služobníka. Nadovšetko je prítomný pod eucharistickým spôsobom. (por. Hovorí nám o tom Sväté písmo. Sv. Pavol v prvom liste Korinťanom píše: „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v moje krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku“ (1Kor 11,23-25). Každý kňaz, ktorý koná v osobe Krista, vypovedá počas obety omše nad darmi chleba a vína slová: „Toto je moje telo...; Toto je moja krv...“. Pán Ježiš dáva týmto slovám cez Ducha Svätého skutočnosť premeny: Chlieb sa stáva skutočným Telom a víno opravdivou Krvou nášho Spasiteľa. Túto Premenu nazývame prepodstatnenie. (por.

Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Krásne to vyjadril pápež Ján Pavol II., keď písal posolstvo na svetový deň mladých v roku 2000: „Choďte v ústrety Ježišovi Spasiteľovi! Milujte ho a klaňajte sa mu v Eucharistii! On je prítomný vo sv. omši, ktorá sviatostne sprítomňuje obetu kríža. Prichádza k nám vo svätom prijímaní a zostáva vo svätostánku našich kostolov, pretože je naším priateľom, priateľom všetkých, osobitne vás mladých, ktorí tak veľmi potrebujete dôveru a lásku“.

Vieme, že slávenie Eucharistie je pre Cirkev centrom kresťanského života. Počas svätej omše vyjadrujeme našu vieru v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína. Zároveň katolícka Cirkev uctieva Eucharistiu mimo svätej omše. Kult Eucharistie mimo svätej omše sa spája so zvykom stáleho uchovania Sviatosti oltárnej. Bol praktizovaný už v prvých storočiach kresťanstva, keď uchovávali Eucharistiu, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. (por KKC 1379) Prvé stopy rozvinutého kultu Eucharistie nachádzame začiatkom druhého tisícročia kresťanstva. Bol to zvyk pokľaknutia pred sviatosťou oltárnou alebo zvyk zapaľovania večného svetla. Dôležitým prvkom pre vývoj eucharistickej formácie bolo ustanovenie sviatku Božieho tela a prax eucharistickej procesie a s tým spojená adorácia Sviatosti oltárnej. Miesto uchovania Eucharistie bolo umiestnené na oltári alebo v jeho blízkosti a malo podobu svätostánku (por. KKC 1379) Veľký rozkvet kultu Eucharistie mimo omše bol v druhej polovici XX. storočia. Kult Eucharistie mimo omše zdôrazňuje skutočnú prítomnosť Ježiša Krista a zjednotenie sa s Ním.

Katechizmus katolíckej cirkvi učí „v tejto sviatosti je pravé telo a pravá Kristova krv (...) nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu“ (KKC 1381) Zmysel tejto prítomnosti katechizmus vysvetľuje nasledovne: „Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť.

Jedným z významov slova „pascha“ na stranách Starého zákona je zmena osudu Izraelitov, ktorí boli vďaka Božej moci vyslobodení z egyptského otroctva a vovedení do zeme, ktorú im Boh prisľúbil. Židia na pamiatku tejto udalosti slávili a každý rok slávia sviatok Paschy. Jedia nekvasený chlieb a pijú tzv. „kalich dobrorečenia“. V Novom zákone nazývame „paschou“ prechod Krista zo smrti do života, čiže zmŕtvychvstanie. Pán Ježiš ustanovil Najsvätejšiu sviatosť svojho tela a krvi deň pred sviatkom Paschy, počas Poslednej večere. Ten deň dnes voláme Zelený štvrtok. Ježiš dal seba samého pod spôsobom chleba a vína. Prikázal apoštolom, aby tak robili na jeho pamiatku. V deň svojej smrti sa stal skutočným veľkonočným baránkom, ktorý sa obetoval za nás. Eucharistia, ktorá bola ustanovená na Zelený štvrtok, je veľkonočnou hostinou oslobodenia, „posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a jeho krvi“ - ako ju opisuje Katechizmus. (KKC 1382) Pán nám posiela vrelé pozvanie, aby sme ho prijímali vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). V Katechizme ďalej čítame: „Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás“ (KKC 1382).

Po prvé: hlboké zjednotenie sa s Kristom. Keď spĺňame Pánove slová: „Vezmite a jedzte“, nadväzujú sa zvláštne putá medzi človekom a Božím Synom. On nás uistil: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). (por. KKC 1391) Zjednotenie s Kristom znamená pre kresťana obdarovanie večným životom. „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa (Jn 6, 57). Katechizmus katolíckej cirkvi učí: „Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku, kto...

Trojdnie sa začína na Zelený štvrtok večer, pokračuje na Veľký piatok a Bielu sobotu. Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti i sviatosti kňazstva. V tento deň predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Na Zelený štvrtok večer sa v katolíckej cirkvi slávi svätá omša na pamiatku poslednej večere Ježiša so svojimi učeníkmi a ustanovenia Oltárnej sviatosti. Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rímskokatolíckych kostoloch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána. Na Bielu sobotu sa neslávi svätá omša. V rímskokatolíckej cirkvi sa večer po zotmení začína Veľkonočná vigília - noc pred Veľkonočnou nedeľou zmŕtvychvstania Pána. Je to liturgicky veľmi bohatá a pomerne dlhá bohoslužba.

tags: #kedy #bola #ustanovena #sviatost #oltarna #a