Kedy Cirkev pripúšťa Potrat? Morálne aspekty a dilemy

Používanie buniek z potratených detí pri výrobe vakcín

Problémom svedomia mnohých ľudí je, že pri výrobe mnohých moderných vakcín sa používajú bunky z potratených detí (známe ako „fetálne bunkové línie“). Hoci sa tvrdí, že tie deti neboli potratené kvôli získaniu vzorky tkaniva, argument opomína existenciu úzkej spolupráce medzi tým, kto vykonáva odber, a tým, kto vykonáva potrat, ktorá je nevyhnutná pri odoberaní živých vzoriek.

Tvrdí sa tiež, že fetálne bunky sú už časovo veľmi vzdialené od pôvodného plodu, ale opomína sa skutočnosť, že aj bunky nášho tela sú takisto časovo veľmi vzdialené od našich pôvodných buniek, ktoré sme mali v stave embrya, a predsa rozoznateľne zostávajú našimi bunkami. Fetálne bunkové línie napriek uplynutému času a niektorým genetickým modifikáciám objektívne zostávajú bunkami pochádzajúcimi z plodu a často z konkrétneho orgánu alebo tkaniva.

V tomto kontexte spolupráce medzi osobou odoberajúcou vzorku a vykonávateľom potratu, je zavádzajúcou polopravdou tvrdiť, že tieto deti neboli zabité kvôli svojim tkanivám. Taktiež sa argumentuje, že na získanie takýchto bunkových línií už nie sú potrebné ďalšie potraty. V skutočnosti nikdy nijaký potrat nebol výslovne požadovaný a ani nebude - ale honba za novými fetálnymi bunkovými líniami pokračuje.

Bunkové línie odobraté potrateným deťom majú pridelené číslo a označenie, ale nemajú meno. Takto ľudia ľahšie zabudnú, že to boli deti, chlapčekovia alebo dievčatká z určitej rodiny, z konkrétneho mesta a z konkrétnej krajiny. Predtým, než budeme bližšie skúmať vakcíny, pozrime sa na tieto deti a na to, čo (alebo skôr kto) sa v týchto vakcínach a liekoch používa.

Použitie fetálnych buniek pri výrobe vakcín.

Príklady získavania fetálnych buniek

Nižšie sú uvedené príklady získavania fetálnych buniek z potratených detí:

• WI-38: (Bunková línia) vyvinutá z pľúcneho tkaniva švédskeho dievčatka, trojmesačné tehotenstvo „prerušené terapeuticky“ v júli 1962 na žiadosť rodičov, ktorí trvali na tom, že už majú priveľa detí. Bola extrahovaná v Štokholme, dlhá asi 20 centimetrov, zabalená do sterilného zeleného odevu a dodaná anatómovi. Dievčatku boli odobraté maličké orgány bez vedomia matky a bez povolenia, a vložené do ľadu boli odoslané do Wistar Institute vo Filadelfii, kde ich potom rozrezávali.
• MRC-5: Vyvinutá Radou pre lekársky výskum z pľúcneho tkaniva kaukazského chlapčeka, týždňové tehotenstvo bolo „prerušené“ vo Veľkej Británii v septembri 1966. Jeho matkou bola 27-ročná žena, fyzicky a geneticky zdravá. Potratila ho z „psychiatrických dôvodov“; konkrétne bolo uvedené, že matka dieťatko nechcela.
• лінії HEK-293: Tieto bunky boli odobraté z pľúc dievčatka v roku 1974, asi v 15. týždni tehotenstva. Narodilo sa 14-ročnej matke, mala normálny vývoj; potrat bol vykonaný, pretože matka nebola vydatá. Matka a jej rodina nemali abnormálnu anamnézu.

Vakcíny AstraZeneca, Johnson & Johnson a Sputnik V boli vyrobené s využitím fetálnych bunkových línií. Tieto bunky sa používajú pri vývoji, projektovaní, produkcii a následnom testovaní vakcín. Samotné vakcíny takmer určite obsahujú zvyšky fetálnych buniek. Hovorím „takmer určite“, pretože farmaceutický priemysel ešte musí prezradiť, čo tieto covidové vakcíny obsahujú. U predchádzajúcich vakcín príbalové letáky uvádzajú, že fetálne bunkové línie sú na zozname možných zložiek. Toto nie je konšpiračná teória. Toto je informácia, ktorú výrobcovia liekov pripúšťajú.

CDC (Centers for Disease Control and Prevention - Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb), americká agentúra pre verejné zdravie, zverejňuje na internete zoznam pomocných látok v očkovacích látkach (tzn. čo obsahujú) a zvyšky plodových buniek sú uvedené u viacerých vakcín.

Vakcíny Pfizer a Moderna používajú fetálne bunkové línie pre navrhovanie a vývoj vakcín a na následné testovanie v dávkach (batch testing). Mnoho katolíkov považuje vakcíny Pfizer a Moderna za menej nevyhovujúce už len preto, že nie sú priamymi vedľajšími produktmi plodových buniek. Výroba však zahŕňa modifikáciu proteínu Spike, následné rekódovanie fragmentov messengerovej RNA (mRNA), expresiu pseudovírusov a neutralizáciu. Pri všetkých týchto krokoch boli použité potratené fetálne bunky.

Tabuľka: Prehľad vakcín a použitie fetálnych bunkových línií

Námietka proti týmto vakcínam nespočíva v tom, že by boli fyzickým vedľajším produktom získaným z fetálnych buniek. Priame použitie ľudského tkaniva nie je samo o sebe sporné (napr. darcovstvo orgánov). Námietka spočíva v (systematickom) využívaní tiel a tkanív zabitých nevinných osôb. Z morálneho hľadiska medzi všetkými vyššie uvedenými vakcínami nie je nijaký rozdiel: všetky sú morálne rovnako zlé.

Médiá neustále informujú o názoroch rôznych cirkevných orgánov ako o informáciách pochádzajúcich „z Vatikánu“. Kongregácia pre náuku viery (CDF) vydala stanoviská v rokoch 2008 a 2020. Pápežská akadémia pre život (PAV) zverejnila správy v rokoch 2005 a 2017.

„CDF je súčasťou pápežského magistéria: jeho Dignitas personae z roku 2008 i jeho poznámka k očkovacím látkam proti Covid-19 z roku 2020 boli preskúmané vládnucim pontifikom, ktorý sám nariadil ich zverejnenie. Z týchto dvoch dokumentov má vyššiu autoritu Dignitas personae, pretože je inštrukciou a teda ako taká má väčšiu váhu než stanovisko. PAV je na druhej strane poradným orgánom. Jeho vyhlásenia nie sú súčasťou magistéria a jeho funkcia nie je učiteľská.

Zatiaľ najautoritatívnejším učením Cirkvi zostáva inštrukcia Dignitas personae (2008), ktorá vysvetľuje, že v prípadoch, keď (1) neexistuje iná možnosť, (2) nebezpečenstvo je reálne a (3) je ohrozená bezpečnosť detí, vtedy (4) použitie takýchto vakcín je dočasne možné, (5) je však potrebné vyvíjať tlak na vlády, farmaceutické spoločnosti, výskumných pracovníkov atď., aby našli eticky prijateľnú alternatívu!

Predposledný bod (5) je dôležitý, aby sa predišlo pohoršeniu. Hriech pohoršenia nie je o tom, že sme šokovaní alebo pohoršení. Znamená, že konanie osoby mylne vedie inú osobu k presvedčeniu, že hriešna vec v skutočnosti nie je hriešna, a tým zvyšuje pravdepodobnosť, že sa tohto hriechu dopustí. Napríklad udeľovanie svätého prijímania notoricky známym propotratovým politikom, ktorí sú verejne známi svojimi názormi a vedú politiku podporujúcu potraty. Ak duchovenstvo tieto osoby nenapomína - aby sa kajali a zmenili svoje konanie, alebo aby prestali pristupovať k svätému prijímaniu, znamená to, že ich autenticky nemiluje a je mu jedno, že tým ohrozuje ich večnú spásu.

Aby sa predišlo hriechu pohoršenia v prípade vakcín závislých od potratov je potrebné, aby všetci kresťania a svedomití ľudia protestovali u svojich vlád proti farmaceutickému a zdravotníckemu priemyslu a požadovali zastaviť výrobu a prestať používať vakcíny a iné lieky poškvrnené potratmi a nahradili ich eticky prijateľnými alternatívami. Keď niekto vyhlási, že vakcíny pochádzajúce z potratov sú „morálne prijateľné“ bez toho, aby odsúdil použitie tkanív z potratených plodov, je to hriech pohoršenia.

Niektorí sa pokúšajú ospravedlniť umelý potrat tým, že počatý plod nemožno pred uplynutím určitého počtu dní považovať za osobný ľudský život. V skutočnosti však „od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Túto evidentnú, vždy uznávanú pravdu (…) moderná genetika dokladá cennými dôkazmi. Napríklad tým, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami. Z morálneho hľadiska tu ide napokon o takú veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya.

Texty Svätého písma, ktoré dobrovoľný potrat vôbec nespomínajú, a teda neobsahujú priame a špecifické odsúdenie tohto činu, vyjadrujú veľkú úctu k ľudskej bytosti v matkinom lone, čoho logickým dôsledkom je, že aj na ňu sa vzťahuje Božie prikázanie „Nezabiješ!“. Ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každom okamihu svojho jestvovania, aj v počiatočnej fáze, ktorá predchádza narodenie. Človek už v lone matky patrí Bohu, lebo ten, ktorý všetko preniká a pozná, utvára ho a formuje vlastnými rukami, vidí ho, keď je ešte malým, beztvarým embryom, a dokáže v ňom vidieť dospelého človeka, akým sa stane v budúcnosti: jeho dni sú spočítané a jeho povolanie je zapísané „v knihe života“ (porov. Ž 139 (138), 1. 13 - 16). aj človek, ešte ukrytý v matkinom lone, je plne osobnou bytosťou, ktorá je predmetom láskyplnej otcovskej Božej prozreteľnosti.

- od počiatku až do našich čias je jasná a jednomyseľná, keď umelý potrat kvalifikuje ako zvlášť vážny morálny neporiadok. Spisovateľ latinskej oblasti Tertulián hovorí: „Nedovoliť narodiť sa je anticipovaná vražda; nezáleží, či sa zabíja osoba už narodená, alebo či sa spôsobí smrť v okamihu narodenia. Počas takmer dvoch tisícročí jestvovania Cirkvi túto náuku neustále hlásali cirkevní otcovia, pastieri a učitelia. Ani diskusie v oblasti prírodných vied a filozofie, týkajúce sa konkrétneho okamihu, v ktorom nastáva zjednotenie s rozumnou dušou, nikdy ani v najmenšej miere neoslabili morálne odsúdenie potratu.

Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedických výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí - niekedy na tento účel špeciálne „vyrobených“ oplodnením v skúmavke, či už ako „biologický materiál“ na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.

Treba venovať osobitnú pozornosť morálnemu zhodnoteniu prenatálnych diagnostických techník, ktoré umožňujú včasné zistenie prípadných anomálií v organizme ešte nenarodeného dieťaťa. Je pravda, že vzhľadom na zložitosť týchto techník ich zhodnotenie by malo byť presnejšie a rozlíšenejšie. Sú morálne oprávnené, ak nie sú pre dieťa a matku neprimeraným rizikom a ak sa uplatňujú preto, aby umožnili včasné liečenie alebo aby napomohli pokojné a vedomé prijatie dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keď však berieme do úvahy, že možnosti liečenia pred narodením sú ešte obmedzené, nezriedka sa stáva, že tieto techniky slúžia eugenickému zmýšľaniu, ktoré pripúšťa selektívny potrat, aby sa zabránilo narodeniu detí postihnutých rôznymi anomáliami. Takéto zmýšľanie je hanebné a v najvyššej miere odsúdeniahodné, lebo si osobuje právo merať hodnotu ľudského života výlučne podľa kritérií „normálnosti“ a fyzického zdravia, čím otvára cestu k uznaniu oprávnenosti zabíjať deti a uplatňovať eutanáziu. V skutočnosti však práve odvaha a radosť, s akou kráčajú životom mnohí naši bratia, postihnutí vážnymi defektmi, keď sa im z našej strany dostane prijatie a láska, je mimoriadne výrečným svedectvom o autentických hodnotách, ktoré utvárajú život a spôsobujú, že aj v ťažkých podmienkach je cenný sám osebe aj pre iných. Cirkev stojí po boku tých manželov, ktorí sa s veľkým nepokojom a bolesťou zmierujú s prijatím detí, postihnutých vážnymi defektmi, je vďačná všetkým tým rodičom, čo formou adopcie prijímajú deti, ktoré vlastní rodičia odvrhli preto, že boli telesne postihnuté alebo choré.

Na konci života človek stojí tvárou v tvár tajomstvu smrti. V dôsledku pokroku medicíny a vplyvom kultúrneho kontextu, často uzavretému transcendencii, skúsenosť umierania naberá dnes isté nové charakteristické rysy. Keď totiž začne prevládať tendencia považovať život za hodnotný len do takej miery, v akej je zdrojom príjemna a blahobytu, utrpenie sa javí ako neznesiteľná ťarcha, od ktorej sa treba za každú cenu oslobodiť. Smrť sa považuje za „nezmyselnú“, keď neočakávane ukončuje život, ešte otvorený budúcnosti, ktorá môže priniesť mnoho zaujímavých skúseností; stáva sa však „túženým vyslobodením“, keď sa ľudská existencia považuje za zbavenú ďalšieho zmyslu, lebo je ponorená do bolesti a nevyhnutne vystavená stále väčšiemu utrpeniu.

Aby sme eutanáziu mohli z morálneho hľadiska správne zhodnotiť, treba ju najprv jasne definovať. Eutanáziou v pravom a vlastnom slova zmysle treba rozumieť čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy alebo v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia. Treba rozlišovať medzi eutanáziou a rozhodnutím zrieknuť sa takzvanej „úpornej terapie“, to jest istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samého chorého a pre jeho rodinu.

Samovražda je vždy morálne neprípustná v rovnakej miere ako vražda. Vo svojej najhlbšej podstate je odmietnutím absolútnej Božej moci nad životom a smrťou, o ktorej starodávny izraelský mudrc hovorí v modlitbe takto: „Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom, zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš“ (Múd 16, 13). Mať spoluúčasť na samovražednom úmysle iného a spolupracovať pri jeho uskutočnení takzvanou „samovraždou s pomocou“ znamená stať sa spoluvinníkom, niekedy dokonca priamym vykonávateľom nespravodlivosti, ktorú nemožno nikdy ospravedlniť, ani vtedy, keď sa vykoná na požiadanie.

Úplne iná je však cesta lásky a pravého súcitu, akú nám diktuje ľudskosť a ktorú viera v Krista Vykupiteľa, zomrelého a zmŕtvychvstalého, osvetľuje novými dôvodmi. Prosba, ktorá prýšti zo srdca človeka v posledných chvíľach zápasu s utrpením a smrťou, najmä vtedy, keď je pokúšaný poddať sa zúfalstvu a nechať sa ním úplne zničiť, je predovšetkým prosbou o prítomnosť, solidaritu, o podporu v hodine skúšky. Je to prosba o pomoc vytrvať v nádeji, keď už všetky ľudské nádeje sklamali. Ako nám pripomína Druhý vatikánsky koncil, „tajomstvo ľudského údelu vyvrchoľuje pred tvárou smrti“; predsa však človek inštinktom svojho srdca správne hodnotí túto vec, keď sa chveje pred úplným zničením a koncom jestvovania svojej osoby a odmieta takú myšlienku. Tento prirodzený odpor k smrti a zárodok nádeje na nesmrteľnosť nachádza svoje odôvodnenie a naplnenie v kresťanskej viere, ktorá predpokladá a ponúka účasť na víťazstve zmŕtvychvstalého Krista: On svojou vykupiteľskou smrťou oslobodil človeka od smrti, ktorá je „mzdou za hriech“ (Rim 6, 23) a dal mu Ducha ako záloh zmŕtvychvstania a života (porov. Rim 8, 11). Istota budúcej nesmrteľnosti a nádej na prisľúbené zmŕtvychvstanie vrhajú nové svetlo na tajomstvo utrpenia a smrti a veriaceho napĺňajú mimoriadnou silou, ktorá im umožňuje dôverovať Božiemu plánu.

Národ, ktorý zabíja svoje vlastné deti, je národ bez budúcnosti…sv. Ján Pavol IIO potrate nie je možné hovoriť s pokojom. nenarodených, a taktiež u matiek, ktoré sa rozhodli pre potrat. - veď interupcia je útokom proti Božiemu plánu stvorenia. Je to zločin. voči zabíjaniu nevinných bytostí.

Svätá Cirkev učí, že potrat je zločin. práva. by mohla ľubovoľne disponovať. v tejto veci je Sväté písmo jednoznačné. o počatom dieťati. Nie! človeka vyvíjajúceho sa v lone matky. ľudskej bytosti je do neba volajúcim hriechom.

V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu. Táto veľká jednomyseľnosť doktrinálnej a disciplinárnej tradíce Cirkvi umožnila Pavlovi VI. Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Žiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.

Vráťme sa k problému z úvodu. prípustné je. nevedomosť je naozaj nezavinená. jednotlivých obhajcov potratu. vina týchto skupín je v skutočnosti veľmi podobná. náprave. Pripočítateľnosť hovorí o miere osobnej zodpovednosti za spáchané zlo. O miere spáchaného zla hovorí miera kolízie skutku s Božím zákonom - prirodzeným alebo zjaveným. A tá je pri usmrtení nevinného človeka obrovská. Bez ohľadu na subjektívnu mieru zodpovednosti toho, kto vraždil, dôsledky potratov dopadajú na nás všetkých.

Dnes sa všeobecne prehliada fakt, že dlh voči spravodlivosti je treba zaplatiť. Božie milosrdenstvo sa neúmerne zdôrazňuje, Božia spravodlivosť sa nespomína, ale Boh je nanajvýš milosrdný a súčasne aj nanajvýš spravodlivý. A takéto hrubé a strašné porušovanie jeho zákona, ktoré krvou zaplatili toľkí nevinní, je obrovskou krivdou a dlhom, a ten sa raz bude musieť zaplatiť.

„Nezabiješ!“ (Ex 20, 13). „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. 2258 „Ľudský život je posvätný, pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. 2259 V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Starý zákon vždy považoval krv za posvätný znak života. 2261 Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (1756) (Ex 23,7). Úmyselná vražda nevinného závažne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti, „zlatému pravidlu“ a svätosti Stvoriteľa.

Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. 2272 Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],“ „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. (1463) Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. „Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. „Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie… Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. „Niektoré pokusy o zásah do chromozómového alebo genetického dedičstva nie sú terapeutické, ale smerujú k vytváraniu ľudských bytostí vybratých podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených vlastností.

tags: #kedy #cirkev #pripusta #potrat