História a význam krížovej cesty

Krížová cesta, známa aj ako Via Crucis alebo Via Dolorosa (Bolestná cesta), je jednou z najobľúbenejších a najrozšírenejších pobožností v rímskokatolíckej cirkvi. Veriaci počas nej rozjímajú o utrpení Ježiša Krista, ktoré prežíval na ceste z Pilátovho domu na horu Golgota. Táto pobožnosť, hlboko zakorenená v tradícii Cirkvi, sa stala dôležitou súčasťou duchovného života mnohých kresťanov, najmä počas pôstneho obdobia.

Pôvod krížovej cesty siaha do dávnych čias, keď prví kresťania putovali do Jeruzalema, aby prešli po stopách Ježiša Krista. Táto cesta, známa ako Via Dolorosa, sa stala predobrazom krížových ciest, ktoré sa neskôr začali stavať v Európe.

Už od prvých storočí nášho letopočtu putovali kresťania do Svätej zeme, aby prešli túto cestu. Avšak, ako vieme, situácia v Jeruzaleme bola veľmi nestabilná a nepodarilo sa ho udržať pod správou kresťanov. Týmto sa stala cesta na posvätné miesta nebezpečná, čo bolo základom vzniku myšlienky o vytvorení akejsi náhrady Jeruzalema v prostredí Európy.

V 15. a 16. storočí začali františkáni budovať zastavenia krížovej cesty aj v Európe. Krížová cesta, čiže rozjímanie a vrúcne uctenie si prehorkého utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi všetkými katolíckymi pobožnosťami dušiam najprospešnejšia a na duchovné milosti najhojnejšia. Sám sv. Augustín hovorí, že: „… nič nie je tak spasiteľné, ako každodenne sa rozpomínať, ako mnoho Boh pre nás trpel.“ Svojím postrehom sa pripája aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý hovorí: „Medzi všetkými dobrými skutkami nepomáha žiadny viac ku spaseniu, ako rozjímanie o utrpení Krista.“

Herakleios, sprevádzaný Helenou, vracia Kristov kríž do Jeruzalema. Zdroj: wikimedia commons

Poslanie františkánov a šírenie krížovej cesty

Po obliehaní v roku 1187 podľahol Jeruzalem silám Saladina, prvého sultána Egypta a Sýrie. O štyridsať rokov neskôr boli členovia františkánskeho rádu vpustení späť do Svätej zeme. Ich zakladateľ, František z Assisi, mal Kristovo umučenie v osobitnej úcte. Aj preto v roku 1217 sv. František položil základy pre Kustódiu Svätej zeme. Úsilie františkánov bolo uznané, keď ich pápež Klement VI. v roku 1342 oficiálne vyhlásil za správcov svätých miest a kanonicky ustanovil Kustódiu Svätej zeme ako františkánsku provinciu, ktorej členovia mali za úlohu chrániť kresťanské miesta. Od tej doby zbožní františkáni vo všetkých chrámoch svojho rádu zriaďovali „14 štácií jeruzalemských“.

Prvé počiatky tejto obľúbenej pobožnosti treba teda hľadať v ráde sv. Františka. V 17. storočí sa začali mnohí pobožní rehoľníci tohto rádu zamýšľať nad tým, ako upadla návštevnosť Svätej zeme. Totiž v dobe križiackych vojen nielen jednotlivci, ale i celé zástupy vydávali sa na púť do Jeruzalema. Preto boli františkáni toho názoru, žeby sa mohla mnohým veriacim poskytnúť akási náhrada za toto putovanie do Svätej zeme, ktorú im nemožno absolvovať kvôli osmanskému nebezpečiu. K tomu mali poslúžiť vhodné sochy a obrazy, ktoré by o čosi živšie „oné okamžiky utrpenia“ v mysliach veriacich stvárnili.

Svätý Leonard z Porto Maurizio. Zdroj: assisiofm.it

Svätý Leonard z Porto Maurizio

Svätý Leonard z Porto Maurizio, kňaz rádu sv. Františka, bol obzvlášť veľkým milovníkom sv. Kríža. Nechcel nič viac poznať, ako ukrižovaného Ježiša Krista. Keď sa ku koncu 17. a na začiatku 18. storočia silno rozmáhala po Taliansku bezuzdnosť mravov a chladla sv. viera, nepoznal lepšieho prostriedku proti tomu zlu, ako práve pobožnosť krížovej cesty. V jednom zo svojich spisov vyzýval biskupov a farárov, aby sa všemožne pričinili o to, že sa v každej osade zriadi a bude konať pobožnosť krížovej cesty, ktorá bola podľa neho „pevnou hrádzou proti záhubnému prúdu nešľachetnosti“. Bol názoru, že krížová cesta je skutočným „protijedom nešľachetnosti, závorou proti rozbúreným náruživostiam a pobúdkou pre srdce“.

Tento svätec vynaložil naozaj všetky svoje prostriedky a možnosti na to, aby rozširoval pobožnosť i výstavbu krížových ciest. Prvú zriadil v kláštore svojho rodiska a druhú v kláštornej záhrade. Keď však od pápeža Benedikta XIII., Klementa VII. a Benedikta XIV. zvláštnym pápežským prípisom dostal dovolenie zriaďovať krížovú cestu i mimo rehoľných kostolov, teda vo všetkých chrámoch Pána, jeho horlivé šírenie tejto pobožnosti už skutočne nemalo žiadne hranice. Napríklad aj v rímskom Koloseu bolo práve na základe jeho pričinenia postavených 14 kaplniek, v ktorých predstavovali sa stanice Spasiteľovej krížovej cesty. Počet ním zriadených krížových ciest sa približuje k číslu 772. Okrem toho aj spísal zvláštne, no veľmi dojímavé rozjímania a tlačou ich vydal pre potreby ľudu.

Vývoj zastavení krížovej cesty

Procesom postupného vývoja si prešli aj samotné zastavenia, ktorých podoba sa pravdepodobne vyformovala ešte počas krížových výprav v 11. - 13. storočí. Pojem zastavenie prvýkrát použil v roku 1472 pri svojej kázni W. Wey a o súčasnú podobu sa zaslúžil Christian Cruys. Prvé zastavenia boli veľmi jednoduché, skôr symbolické a tvorili ich stĺpy. Neskôr v 15. storočí ich už tvorili súsošia, či architektonické objekty, dokonca sa stalo populárne ich rozširovanie tlačou.

Počet zastavení sa v minulosti líšil, poznáme dve zastavenia, ale aj sedem, alebo v roku 1590 sa píše o dvanástich. Priamo v Jeruzaleme okolo roku 1515 existovali viaceré krížové cesty, ktoré mali 19, 25 alebo dokonca 37 zastavení. Dnešný počet zastavení krížovej cesty a ich znázornenia bol štandardizovaný v 18. storočí pod vplyvom františkánov, a to pápežským dekrétom.

V súčasnosti má krížová cesta 14 zastavení, štácií, staníc (obrazov alebo sôch), ktoré Nábožné výlevy opisujú takto:

1. Pilát vynáša ortieľ smrti nad Kristom
2. Kristus berie kríž na ramená svoje
3. Kristus po prvé padá pod krížom
4. Blahoslavená Panna Mária prichádza Kristovi v ústrety
5. Na Šimona Cyrenského kríž je vložený
6. Veronika Kristu rúcho podáva
7. Spasiteľ po druhé padá pod krížom
8. Ženy jeruzalemské plačú nad Ježišom
9. Kristus po tretíkrát padá pod krížom
10. Kristus obnažený a žlčou i octom napájaný
11. Kristus ukrižovaný
12. Spasiteľ na kríži umiera
13. Telo Kristovo snímajú z kríža
14. Telo Kristovo uloženo do hrobu

Krížová cesta sa v súčasnosti nachádza snáď v každom chráme a je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Obyčajne visí prvý obraz, čiže zastavenie, hneď pri hlavnom oltári a to na strane epištolovej. Ostatné obrazy sú od neho zavesené pozdĺž chrámových stien v primeranej vzdialenosti od seba a to tak, aby sa posledné zastavenie nachádzalo opäť blízko oltára, no tentoraz na strane evanjelia.

Aj P. Arnold Janssen, zakladateľ troch reholí, si veľmi obľúbil pobožnosť krížovej cesty. Žiaci zo strednej školy v Bocholte, kde P. Arnold pôsobil ako mladý kňaz dvanásť rokov, si na neho takto spomínajú: „Dva razy denne, pred obedom a po obede, sme ho vídali na Kalvárii modliť sa krížovú cestu. Pobožnosť krížovej cesty bola pre neho posilou aj v Steyli. „Vstával o štvrtej alebo o pol piatej ráno a bol medzi prvými v kostole, kde sa pomodlil krížovú cestu najčastejšie ešte pred rannými modlitbami.“ Stávalo sa aj to, že sa ju pomodlil niekedy aj dvakrát denne. V Steyli dostala táto pobožnosť aj hlbšiu spojitosť s jeho životom. Keď vysielal misionárov do misií, odovzdával im aj misijné kríže. On sám ich odovzdal asi 750 misionárom. P. Arnold zaviedol túto pobožnosť aj do všetkých troch svojich spoločností, takže sa stala akoby charakteristickým znakom spirituality jeho nasledovníkov.

Smolenická kalvária - jedenáste zastavenie. Zdroj: archív autora, K. Gazdíka

I pod šírym nebom nachádzame kaplnky so sochami alebo obrazmi krížovej cesty, zvlášť blízko pútnických miest, často na kopcoch a horách, ktoré sa potom aj príznačne označujú „horou kalvárskou“. Keď sa v obmedzenom priestore chrámu nábožný kresťan, modliaci sa krížovú cestu, len o niekoľko krokov ďalej od jedného zastavenia k druhému pohybuje, môže si na takej „exteriérovej“ a kopcovitej Kalvárii predstaviť omnoho živšie cestu utrpenia Krista. Doslova môže mať pocit, že skutočne vystupuje za Kristom na Golgotu.

Krížová cesta máva 14 zastavení, štácií, staníc (obrazov alebo sôch), ktoré Nábožné výlevy opisujú takto:

Pápež Benedikt XVI. napísal r. 2012 účastníkom krížovej cesty, ktorá sa plánovala vo väznici Casa Circondariale v rímskej štvrti Rebibbia, okrem iného aj nasledovné slová: „Viem, že táto krížová cesta chce byť aj znakom zmierenia. Tak, ako to povedal jeden z väzňov, že väzenie slúži na povstanie po tom, ako sme padli, na zmierenie sa so sebou samými, s inými a s Bohom, a aby sme sa mohli znova vrátiť do spoločnosti. Keď počas krížovej cesty vidíme Ježiša padnúť - raz, dvakrát, ale aj tretíkrát -, pochopíme, že on zdieľa náš ľudský stav a k pádu ho priviedla ťažoba našich hriechov. Avšak trikrát Ježiš aj vstal a pokračoval vo svojej ceste na Kalváriu. Čo však dalo Ježišovi silu pokračovať ďalej? Bola to istota, že Otec je s ním. Aj napriek tomu, že v jeho srdci bola horkosť opustenosti, Ježiš vedel, že ho Otec miluje. A práve pre túto nesmiernu lásku ho toto nekonečné milosrdenstvo Nebeského Otca povzbudzovalo a bolo väčšie než všetko násilie a nástrahy, ktoré ho obklopovali. Toto je, drahí priatelia, veľký dar, ktorý nám Ježiš daroval svojou krížovou cestou: Zjavil nám, že Boh je nekonečná láska; je milosrdenstvo a nesie celú ťažobu našich hriechov, aby sme my mohli vstať, zmieriť sa a nájsť pokoj. Preto ani my sa nebojme prejsť našou vlastnou ‚via crucis’ a niesť náš kríž spolu s Ježišom. On je s nami. Ale aj Mária, jeho a naša matka, je s nami.

Normálne sme zvyknutí nájsť zastavenia krížovej cesty či už v kostole, kaplnke alebo vonku v prírode. V niektorých kláštoroch však tieto zastavenia možno nájsť na chodbách, čiže mimo sakrálnych priestorov. Tak je to aj v misijnom dome sv. Michala archanjela v Steyli, kde bola r. 2018 inštalovaná krížová cesta na chodbu, vedúcu ku kostolu. Vzhľadom k tomu, že v mnohých krajinách západnej Európy v súčasnosti prebiehala diskusia o odstraňovaní krížov z verejných priestorov, a že v kostole uvedeného misijného domu je už osadená krížová cesta, možno považovať tento čin za pozoruhodný. Na túto otázku odpovedal rektor domu takto: „Raz mi zatelefonovala istá pani a hovorí, že im ostali v dome po ich zosnulej matke zastavenia krížovej cesty. Pýtala sa, či by som nevedel nájsť pre ne nejaké vhodné miesto. Súhlasil som, že ich vezmem a umiestnim tak, aby ich videl čo najväčší počet ľudí. Do misijného domu prichádza totižto veľa ľudí. Veriaci prichádzajú na púť k hrobu sv. Arnolda Janssena a návštevníci zas na prehliadku domu. Takto budú môcť prísť do kontaktu s krížom a utrpením. V našich rodinách, v spoločnosti, ba na celom svete je veľa utrpenia. Niektorí by si radi pred ním zatvorili oči a tvárili sa, že ho tu niet. A predsa je tu, a tak blízko nás. Krížová cesta preto môže byť jednak upozornením na túto skutočnosť a jednak znakom, že aj trpiaci sú tu medzi nami a majú tu - medzi nami - svoje miesto. Ďalej môže byť aj posilou pre všetkých, ktorí trpia.

Krížová cesta je starobylá a stále používaná modlitba rímskokatolíckej Cirkvi, v ktorej veriaci rozjíma o utrpení Ježiša Krista obvykle konkretizovanom v jednotlivých zastaveniach Jeho krížovej cesty z Pilátovho domu až na horu Golgota po Via Dolorosa. Modlí sa zvyčajne cez pôstne obdobie, viacerí svätí sa ju modlili veľmi často. Modlitba sa vyskytuje aj v niektorých anglikánskych, luteránskych a iných cirkvách.

Odpustky

Františkáni týmito svojimi aktivitami zriaďovania a rozširovania krížových ciest aj dúfali, že zbožný ľud začne do ich chrámov početnejšie chodiť. K tomuto cieľu boli ešte potrebné odpustky. Preto pochopiteľne žiadali, aby Apoštolská stolica udelila františkánskym chrámom a krížovým cestám v nich zriadených tie isté odpustky, aké dosahujú pútnici v Jeruzaleme pri každom zastavení cesty, ktorú prešiel náš Spasiteľ na horu Kalvária.

Blahoslavený Inocent XI. vyhovel tejto zbožnej žiadosti a udelil vo svojom pápežskom liste dňa 5. septembra 1686 odpustky všetkým františkánskym chrámom. Benedikt XIII. následne vo svojom breve Inter plurima z 3. marca 1726 rozšíril platnosť týchto odpustkov, získaných krížovou cestou. Všetci veriaci ich tak odteraz mohli získať kedykoľvek a to vykonaním pobožnosti krížovej cesty v niektorom z chrámov rádu sv. Františka. Okrem toho Benedikt XIII. dovolil, aby sa tieto odpustky mohli venovať i dušiam v Očistci na spôsob príhovoru.

Benedikt XIV. vo svojom breve Cum tanta zo 16. januára 1741 zas dovolil františkánskym kňazom, aby zaviedli krížovú cestu aj v kostoloch alebo kaplnkách, ktoré prislúchajú ku kláštorom alebo nemocniciam. Samozrejme musela zriadeniu krížovej cesty predchádzať žiadosť farára alebo predstaveného tohože „ústavu“ a udelenie povolenia od biskupa. Dotyčný pápež si to evidentne časom ešte premyslel, pretože 30. augusta 1746 dovolil, aby františkáni v každom farskom chráme s povolením biskupa tej diecézy mohli zriadiť krížovú cestu. No a „do tretice všetko dobré“, v tom istom roku privolil Benedikt XIV., aby sa krížová cesta s biskupským súhlasom zaviedla aj v iných kostoloch (mimo farského chrámu) a kaplnkach, s tým, že mohla byť aj „dvojitá“ - jedna v kostole a druhá vonku.

Kongregácia sv. odpustkov však dodatočne nariadila dekrétom z 30. júla 1748, že k zriadeniu novej krížovej cesty nepostačí len ústne povolenie diecézneho biskupa, no musí byť udelené písomne. Dôvodom bola aj možnosť sa v prípade potreby povolením preukázať.

Obežník Ostrihomského arcibiskupstva z 8. marca 1873 pod č. 1150 hovoril o odpustkoch za krížové cesty nasledovné: „Kto pobožne a podľa predpisu vykoná pobožnosť krížovej cesty, ten dosiahne odpustky na sto dní každý raz, a kto ju vykonáva pol hodiny bez pretrhnutia, alebo aspoň štvrť hodiny každý deň cez celý mesiac, ten, ak opravdivo ľutujúc za hriechy, pristúpi k sviatostiam pokánia a Oltárnej, a modlí sa pobožne za svornosť kniežat kresťanských, za vykorenenie kacírstiev a za povýšenie Matky svätej Cirkvi, dosiahne plnomocné odpustky raz za mesiac. A odpustky krížovej cesty môžu byť obetované za duše v Očistci.“

Súčasné informácie o odpustkoch za krížové cesty som našiel napríklad na stránkach verbistov: „Kto koná pobožnosť krížovej cesty pred zastaveniami, môže za obvyklých podmienok získať úplné odpustky. Vyžaduje sa, aby sa pohyboval od jedného zastavenia k druhému a rozjímal o umučení a smrti Ježiša. Ak sa koná pobožnosť verejne, stačí, ak sa pohybuje ten, čo vedie pobožnosť. Tí, čo sa pre vážnu prekážku nemôžu zúčastniť na krížovej ceste, môžu získať tie isté odpustky, a to čítaním a rozjímaním o umučení a smrti Ježiša aspoň nejaký čas, napríklad štvrť hodiny.“

Nábožné výlevy o tom píšu, že Cirkev svätá žiada: „1. Aby ten, kto krížovú cestu koná, skutočne od jedného zastavenia k druhému kráčal, aby i telesne sprevádzal Krista na ceste utrpenia jeho. Ak by ale pre veľký nával veriacich a pre obmedzenosť miesta nemohol z miesta na miesto kráčať, má sa aspoň tvárou svojou zakaždým obrátiť k tomu zastaveniu, o ktorom rozjímať hodlá. 2. Aby sme pri krížovej ceste nábožne rozjímali o utrpení Kristovom vôbec a o každom vypodobnenom tajomstve zvlášť. Nie sú však od Cirkvi svätej žiadne určité modlitby predpísané, ktoré by sa museli konať pri tejto pobožnosti; ponecháva sa to na vôľu každému kresťanovi, či sa pri každom zastavení chce pomodliť jeden alebo viac Otčenášov alebo niekoľko primeraných modlitieb, akých sa v knihách modlitebných hojne nachádza.“

Na záver ešte posledná myšlienka. Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.

tags: #kedy #modlitba #krizova #cesta