Kedy sa číta Evanjelium v kostole a prečo je to dôležité

Katolíci čítajú na každej omši čítania Božieho slova z Lekcionára. Tam sú na každý deň určité čítania. V pracovný deň je to čítanie zo Starého zákona + žalm + vybrané čítanie z Nového zákona, konkrétne štyroch evanjelií. Myslím si, že tie čítania sú veľmi dobre zostavené, takže práca Ducha Svätého pri zostavovaní Lekcionára hrala dôležitú úlohu. Čítania sú zostavované tak, aby sa v nich dala nájsť spoločná niť.

Lekcionár

Keď som počas intenzívneho hľadania pravdy minulý rok ešte chodil do kostola v nedeľu, keď bolo kedy aj v pracovný deň a počúval tie čítania Božieho Slova, často som sa zhrozil. Dovtedy som až tak nevidel a nespoznal. Čítania Lekcionára sú zostavené tak, aby sa dali pochopiť dôležité Božie pravdy.

Význam Božieho slova

To znamená že ak sú čítania o spáse, je v starom zákone predobraz spásy aj ako sa to uskutoční, v apoštolskom liste je vysvetlené, ako sa spása uskutočnila a v evanjeliu je tiež spása vysvetlená. To znamená, že ak človek hľadá pravdu a rozmýšľa nad tými čítaniami a prosí Ducha Svätého o poznanie pravdy, už tieto čítania mu Božie pravdy odhalia.

To zhrozenie vyplýva z toho, že sú tie čítania tak jasne vybrané, že nepotrebuje k ich pochopeniu žiadneho kňaza, iba hlad po pravde, iba Ducha Svätého. Zhrozenie je aj zo zodpovednosti hlavne kňaza, ktorý Božie slovo z čítaní vysvetľuje, lebo ho nikdy nevysvetľuje správne a ľud to počúva. Ako príklad si stačí vziať Vianoce, Veľkú noc. Vtedy na polnočnú omšu, alebo na Veľkonočnú nedeľu chodia do kostola aj takí ľudia, ktorí nie sú katolíci, alebo sú pokrstení a idú dajme tomu len raz v živote na polnočnú, alebo na veľkonočnú omšu.

Čiže aj keby človek len raz šiel do kostola za život na omšu, na Vianoce, alebo Veľkú noc, vypočuje si či chce, alebo nechce z čítaní Božieho slova priamo, alebo nepriamo evanjelium - zvesť o spáse. Vtedy, keď sa číta táto zvesť, Duch Svätý koná v srdciach ľudí, aby mohli pochopiť túto základnú pravdu. Nijaký katolík, ktorý chodí v nedele do kostola nebude mať pred Bohom výhovorky, že nepočul evanjelium, že nepočul, že Ježiš prišiel na svet ako Boh, vzal si ľudskú prirodzenosť. Je to jedno čo im kňaz kázal, oni počuli Božie slovo.

Nik sa nebude môcť vyhovoriť, že nepočul, že bol vykúpený a ospravedlnený z hriechu, že Ježiš už zaňho zaplatil, že Ježiš zaňho už vytrpel trest, ktorý on mal znášať za svoje hriechy. Nik sa nebude môcť vyhovoriť, že nepočul o jedinej, poslednej obeti, ktorá všetko dokonala (Hebr 7,11-28), že už nie je potrebná žiadna obeť. Nik sa nebude môcť vyhovoriť, že nepočul, že Kristus je posledný veľkňaz a iných kňazov už neustanovil. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Ak niekto počúva moje slová, a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.

Na každom katolíkovi visí obrovská zodpovednosť či prijme Boží dar, alebo nie. Či uverí a bude spasený, alebo nie. Či nedeľné čítania bude púšťať jedným uchom dnu, druhým von, alebo začne prosiť Ducha Svätého o ich vysvetlenie. Či prijme milosť od Boha, alebo bude naďalej potrebovať milosti skrze kňazov. Či bude jeho autoritou Božie slovo, ktoré mu Duch Svätý vysvetlí, alebo bude stavať na názoroch kňazov a učení Katolíckej cirkvi, ktoré nemajú Boží základ.

Predstava o tom, že slepo som veril všetkému, čo mi Katolícka cirkev predkladala a neskúmal som to podľa Božieho slova, že by ma takáto slepá viera mala zahubiť naveky v pekle bola hrozná. Určite každý už zažil nejaké telesné utrpenie. Ja som mal obrovské bolesti, keď som si dávnejšie zlomil ruku. Predstava o tom že svoju večnosť mám stráviť vo večnom ohni a v neznesiteľných bolestiach mi nedala pokoja.

Vôbec si neviem predstaviť, keby som mal trpieť čo i len bolesť zlomenej ruky celú večnosť. Preto sa modlím za to a prajem všetkým katolíkom (aj ostatným neveriacim, lebo aj za nich zomrel Kristus) bázeň pred peklom, pred večným trestom, pred večným utrpením. Mne strach o moju spásu nedal pokoja, kým mi ju Duch Svätý nedal pochopiť.

Nebeský Otecko, teraz budem počuť slová, ktorá si ty dal zapísať svojim služobníkom, prorokom a apoštolom. Chcem ich porozumieť tak, v akom zmysle si ich ty vdýchol do Biblie. Prosím ťa o tvojho Ducha, aby mi osvetľoval a odhaľoval tvoje tajomstvá a dal ku nim správny výklad. Aby mi bol odstránený závoj z očí a aby som správne porozumel základom tvojho učenia. Prosím ťa o to v mene Ježiš.

Priebeh rímskokatolíckej omše

Na rímskokatolíckych svätých omšiach sa v nedeľu občas vyskytnú aj tí, ktorí s tým predtým nepočítali. Čo je pre „ostrieľaných“ samozrejmosťou, nováčikom spôsobuje trápne aj humorné chvíle, keď netušia, čo znamená voda v „sväteničke“ pri vstupe, ako sa správne prežehnať, kedy vstať, sadnúť si, pokľaknúť.

Omša je podľa cirkvi sprítomnením Kristovej obety na kríži nekrvavým spôsobom pod znakmi chleba a vína. Na udalosti sa okrem veriacich a kňaza podieľajú aj ďalší - hráč na organe (niekde ho môžu sprevádzať aj iné nástroje, napríklad husle či spevácky zbor), miništranti („posluhovatelia“ kňaza počas omše), kostolník (zodpovedá za pripravenosť chrámu, aby boli zapálené sviečky a fungovala technika), laici (čítajú z Písma) a tam, kde ešte nemajú elektrické zvony, aj zvonár.

Nedeľná omša prebieha identicky v Bratislave aj v zapadnutej dedinke. „Dokument o súčasnom slávení vydal pápež Pavol VI. v roku 1970, o ostatných veciach týkajúcich sa liturgie rozhoduje rímska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Na dedinách sa nedeľné omše zvyknú konať doobeda, v mestách aj v inom čase. Trvajú asi hodinu,“ vysvetľuje kaplán Marek Vadrna.

Odporúča dobrú pomôcku - modlitebnú knižku s názvom Jednotný katolícky spevník. „Vďaka nemu sa dá zapájať do liturgie, obsahuje spevy aj modlitby.“

Kým kedysi bolo zvykom ísť na omšu v slávnostných „kostolných šatách“, ktoré neskôr mnohí zvolili i ako oblečenie „do truhly“, nováčikovia stoja pred dilemou, či sú v horúcom lete prijateľné krátke nohavice alebo u žien odhalené ramená.

Kňazi sa zhodujú, že úcta k Bohu sa vyjadruje aj oblečením. Ide o spoločenskú udalosť. Oblek síce povinný nie je, prípustné sú aj rifle, nohavice nad členky či dokonca nad kolená sú však problém. Pre ženu je tabu sukňa nad kolená, odhalený dekolt a ramená. Hrozí, že za takéto prehrešky niekoho vykážu von? „Nie, ale je to neslušné voči Bohu aj veriacim,“ tvrdí Vadrna.

Nováčikom sa odporúča sadnúť si alebo postaviť sa dozadu. Najmä v konzervatívnejších oblastiach totiž majú veriaci svoje miesta „vyárendované“. Ak si neznalý sadne do prvého radu, môže zabrať miesto babičke, ktorá tam sedáva roky. Nepísané pravidlo, ale rešpektuje sa.

Zadné miesta sú aj praktické - nováčik má všetkých pred sebou a môže sledovať, kedy vstanú, sadnú si, pokľaknú. Nik si navyše nevšimne jeho prípadnú neobratnosť. „Na omšu by však mali ísť len tí s úprimnou motiváciou,“ uzatvára Vadrna.

Priebeh rímskokatolíckej omše:

1. Úvodné obrady - kňaz si oltár uctí bozkom. Prežehná sa a pozdraví ľud jednou z tradičných formuliek (napríklad „Pán s vami“). Ľudia odpovedia: „I s duchom tvojím.“
2. Vyznanie hriechov a ľútosť nad nimi - kňaz vyzve ľudí, aby s čistým srdcom slávili sväté tajomstvá. Ľudia odpovedajú formulkou, ktorá sa končí slovami „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina...“ Nasleduje hymnus „Sláva Bohu na výsostiach“ a vstupná modlitba dňa - kolekta. Na jej konci ľudia vyslovia „amen“ a sadnú si.
3. Liturgia slova - skladá sa z prvého čítania (zo Starého Zákona), po ktorom sa spieva žalm, a z druhého čítania (napríklad z listov svätého Pavla alebo iného novozákonného spisu). Texty sú v každom kostole v konkrétnu nedeľu rovnaké. Potom sa spieva Aleluja (ľudia sa postavia) a číta evanjelium.
4. Kázeň (homília) - vlastná reč kňaza. Po nej sa ľud postaví a vyznáva vieru, takzvané Krédo (text v Jednotnom katolíckom spevníku).
5. Modlitby veriacich - prosby, vyslovuje ich kňaz, diakon či laik, ľud reaguje slovami „prosíme Ťa, vyslyš nás“. Okrem predpísaných textov sú pridané aj prosby kňaza a veriacich. Miništranti idú medzi veriacich po milodary.
6. Liturgia obety - kňaz si pripraví paténu s hostiou a kalich s vínom, odrieka modlitby, ľudia spievajú. Keď stíchne organ, postavia sa a kňaz povie „Modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu otcu všemohúcemu.“ Ľudia reagujú „Nech pán príjme obetu z tvojich rúk...“ Nasleduje modlitba nad obetnými darmi.
7. Premenenie vína a chleba - najdôležitejšia časť omše. Ľudia si kľaknú (miništrant dá znamenie zvoncom), kňaz premieňa chlieb a víno na telo a krv Pána. Vezme hostiu a povie „Vezmite a jedzte z neho všetci. Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Potom vezme kalich s vínom a povie „Vezmite a pite z neho všetci. Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku.“ Samotné premenenie miništrant oznámi zvoncom. Kňaz pokľakne a povie „Hľa, tajomstvo viery.“ Nasledujú modlitby.
8. Obrad prijímania - začína sa Otčenášom, všetci stoja. Po ňom sa kňaz modlí za pokoj pre ľud a cirkev, povie „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“, ľudia reagujú „I s duchom tvojím.“ Všetkých vyzve „Dajte si znak pokoja,“ ľudia odpovedia „Pokoj a bratská láska nech je medzi nami“ a vzájomne si podajú ruky. Nasleduje spev, prípadne recitovanie „Hľa, Baránok Boží...“, kňaz potom prijíma - telo (chlieb) a krv (víno). Po ňom prijímajú veriaci.

Jednotlivé formuláre čítaní sa podarilo zostaviť tak, aby sa navzájom osvetľovali a pomáhali poslucháčom čo najlepšie prijať Božie slovo. Už Ježišovo verejné účinkovanie nám poskytuje niekoľko príkladov, ako sa čítalo Božie slovo v synagóge. Prví kresťania sa pravidelne schádzali na „lámaní chleba“, čomu predchádzalo (napríklad v Troade) rozprávanie apoštola Pavla. Je to v období, keď sa napísané evanjeliá ešte len formujú. Vzácne svedectvo máme aj od sv.

V prvých storočiach sa pri liturgii čítalo - ako by sme dnes povedali - spôsobom na pokračovanie, teda z jednej omše na druhú. Zvyčajne zaznelo jedno alebo v nedele a veľké sviatky dve čítania, pričom za nimi nasledovalo evanjelium. A hoci zatiaľ hovoríme o čítaniach, netreba zabúdať ani na spievané časti, ktoré sa medzi ne vkladali vo forme responzória, žalmu, spevu Aleluja.

Vzácnym prianím Druhého vatikánskeho koncilu bolo „hojnejšie, rozmanitejšie a primeranejšie čítanie Svätého písma“ pri liturgii (SC 35). Preto máme nedeľný lekcionár rozdelený na tri roky (A, B, C) a vo všedné dni Cezročného obdobia sa číta prvé čítanie v dvojročných cykloch (I, II). No nielen to, teraz už nemáme dni v roku, ktoré by nemali svoje čítania. Napriek rozmanitosti textov vo Svätom písme sa podarilo zostaviť jednotlivé formuláre čítaní tak, aby sa navzájom osvetľovali a pomáhali poslucháčom čo najlepšie prijať Božie slovo, živé a účinné práve prostredníctvom liturgie.

Aj dnes sú veľké slávnosti, ktoré majú jedinečný výber čítaní na danú príležitosť. No v liturgickom roku sú tiež obdobia, keď sa evanjeliá čítajú na pokračovanie. Typicky je to v Cezročnom období, kde z jednej nedele na druhú postupne čítame niektoré z evanjelií. A tu sa nám už črtajú vzácne súvislosti, ktoré osvetľujú otázku ohľadom poradia čítaní na svätej omši. Ako prvé čítame zo Starého zákona, ktorý je predobrazom a prípravou na Nový zákon. Odpoveďou na starozákonné čítanie je responzóriový žalm. Ak je nedeľa alebo slávnosť, nasleduje druhé čítanie, ktoré je vždy z Nového zákona. Vrcholom celej bohoslužby slova je prednášanie evanjelia.

Poradie čítaní má teda svoj dôvod, vyplývajúci tak z dejín svätej omše, ako aj zo súčasného ponímania Božieho slova.

1. VYUČOVANIE - v úkone kajúcnosti sme vyjadrili, že sme hriešní. Je to Boh, ktorý má poznanie - a my, ktorí sa od neho chceme učiť. Preto je táto časť zároveň aktom vyučovania.

• RESPONZÓRIOVÝ ŽALM - je odpoveďou na 1. Božom slove.“ (VSRM 61). Je zladený s čítaním: Responzóriový žalm nech zodpovedá každému jednému čítaniu a spravidla sa berie z Lekcionára. Celé zhromaždenie sedí a počúva, ba spravidla sa na ňom zúčastňuje spievaním responzória, ak sa žalm neprednáša súvisle, t.j. Ak sa žalm nemôže spievať, recituje sa spôsobom vhodnejším na podporenie meditácie Božieho slova. To znamená, že v každom prípade by mal byť tento žalm prednášaný tak, aby umožnil meditáciu, ponorenie sa účastníkov do jeho obsahu a jeho prežitie ako odpovede a rozvinutie 1.
• 2. ČÍTANIE - býva vsunuté v nedele a na slávnosti ako „bonus“. Spravidla nemá priamy súvis s témou 1. ALELUJA spievame všetci - verš kantor, alebo zbor.
• EVANJELIUM - „Evanjelium však zvestuje diakon alebo iný kňaz.
• HOMÍLIA - KÁZEŇ - je vysvetľovaním Božieho slova. „Homíliu má spravidla povedať sám celebrujúci kňaz alebo ju môže zveriť koncelebrujúcemu kňazovi alebo niekedy, ak je to vhodné, aj diakonovi, nikdy však nie laikovi. Je vhodné po homílii zachovať krátku chvíľu posvätného ticha.“ (VSRM 66) Ním dávame najavo to, že Božie slovo naozaj prijímame - ako vraví Písmo: „…v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. Je slávnostným zvýraznením a vyznaním tohto prijatia. nie piesňou s JKS.

Posledná nedeľa pred adventom je v latinskej cirkvi slávená ako slávnosť Krista Kráľa. Jej tohtoročná liturgia slova nám ponúka časť z Lukášových pašií. Ide o scénu, ktorú v takej podobe inde v Písme nenájdeme. Skratkovito je môžeme nazvať: Ježiš a kajúci lotor. Text nás vťahuje do momentu, kedy Ježiš už visí na kríži.

Každoročne v tomto období v bohoslužbe slova počúvame Ježišove takzvané eschatologické reči, teda reči, ktorých témou sú posledné veci trvania tohto sveta (ἔσχατος [eschatos] v gréčtine znamená „posledný“), ako je moment konca sveta, otázka, či tomu budú predchádzať nejaké znamenia a ak áno, tak aké, samotný priebeh konca sveta, posledný súd, a pod.

Aj po týždni ostávame pri liturgickom čítaní evanjelia pri téme modlitby. Opäť je nám ponúknutá forma podobenstva. Ježiš sa nám u Lukáša opätovne prihovára známym modelom. Používa typy osôb, ktoré nakoniec dopadnú opačne ako by prvotný čitateľ čakal. Spomeňme si na milosrdného Samaritána, či dvojicu Lazára s boháčom.

Pravdepodobne nejeden čitateľ či poslucháč evanjelia tejto nedele (Lk 18,1-8) ostane minimálne trochu prekvapený, keď na jeho konci narazí na Ježišovu vetu: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8b). Zdá sa, akoby tu vôbec nepasovala. Ak však rozšírime náš pohľad na kontext tejto state, bude nám to hneď jasnejšie.

Ježiš je na ceste do Jeruzalema. Jeho rozprávania nám v ostatných pasážach akoby dali zabudnúť na túto dynamiku. Teraz sa to opäť obnovuje. No znamená to aj posun vo forme účinkovania. To čo nám bolo minule predkladané v teoretickej rovine sa teraz odráža v praxi.

Už sme si za posledných pár nedieľ zvykli na striedanie adresátov Ježišových slov: raz to boli farizeji, potom učeníci, potom znova farizeji, a znova učeníci, atď. Dnešným úryvkom sa nám toto striedanie zakončuje. V naratívnom svete Evanjelia, bolo podobenstvo O boháčovi a Lazárovi z minulej nedele adresované predovšetkým farizejom.

Ježišove podobenstvá v Lukášovom evanjeliu predstavujú obrazne akúsi pokladnicu krásnych drahokamov. Túto nedeľu máme možnosť zahľadieť sa do jasotu ďalšieho z nich. Minulý týždeň sme počuli výzvu na správne zaobchádzanie a vzťah k majetku. Ježiš pritom použil trošku cynický príklad nepoctivého správcu. No neostal len pri tom. Nasledujú verše, ktoré liturgia preskakuje.

Kvôli slávnosti Sedembolestnej Panny Márie sme minulý týždeň vynechali nedeľné pokračovanie v čítaní Lukášovho evanjelia. Čítala by sa veľmi známa pätnásta kapitola, ktorá obsahuje Ježišove tri podobenstvá: O stratenej ovci, O stratenej drachme a mohli by sme povedať O stratenom synovi, alebo ináč O márnotratnom synovi, či O milosrdnom otcovi.

S veršom 25, ktorý otvára dnešné evanjelium sa v 14. kapitole Lukášovho evanjelia mení scéna. Prechádza sa od stolovania u popredného farizeja späť k putovaniu do Jeruzalema. Ježiš je znova na ceste a sprevádzajú ho veľké zástupy, ktorým potom adresuje reč, ktorú budeme v liturgii počuť takmer celú.

Ježiš sa veľmi rád zúčastňuje na hostinách. Zjavné je to osobitne v Lukášovom evanjeliu. Antický koncept hostiny so sebou spravidla niesol debaty o vážnych, alebo povrchných témach. A keďže dnešným hosťom je Ježiš, môžeme očakávať naozaj niečo poučné.

10. 12. „Komuže ma prirovnáte, aby som mu bol podobný?“ - vraví Svätý. Zdvihnite oči k nebu a pozrite: kto toto všetko stvoril? Ten, čo vyvádza ich spočítané zástupy a všetky volá po mene; taká nesmierna je jeho moc a sila, že ani jedno z nich nechýba. Prečo vravíš, Jakub, Izrael, prečo hovoríš: „Skrytá je moja cesta pred Pánom, môjmu Bohu sa moje právo vymyká?“ Nevieš alebo si nepočul? Pán je večný Boh, ktorý stvoril zemské končiny; on neomdlie, ani sa neunaví a jeho múdrosť nemožno vyskúmať. On dáva unavenému silu a bezmocnému rozmnožuje zdatnosť. Žalm - Ž 103, 1-2. 3-4.

Prehľad čítaní z Lekcionára:

tags: #kedy #sa #cita #evanjelium