Najsvätejšia Trojica je základným pilierom kresťanskej viery, ktorý vyjadruje jednotu Boha v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Toto učenie je pevne zakotvené v Tradícii a jeho pôvod siaha až do prvých storočí kresťanstva. Slovo „Trojica“ pochádza z latinského trinitas a znamená „tri“ alebo „triáda“.
Kto je Najsvätejšia Trojica? „Cirkev vyjadruje svoju trojičnú vieru vyznávaním viery v jediného Boha, v ktorom sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto tri božské osoby sú jediným Bohom, pretože každá z nich rovnako vlastní plnosť jedinej a nedeliteľnej božskej prirodzenosti. Sú od seba navzájom odlišné vzhľadom na vzťahy, ktoré ich spájajú.
Už v počiatkoch kresťanstva toto učenie narážalo na problémy, ako tento fakt vysvetliť a vyvrátiť oprávnené racionálne námietky vznesené proti takejto koncepcii Boha.
Trojica, vysvetlená bez zmätku – konečne pochopte Boha!
Historický vývoj učenia o Najsvätejšej Trojici
Magistérium Cirkvi bolo nútené proti týmto šíriacim s herézam zasiahnuť a to nie len ich odmietnutím, ale aj čo najjasnejším sformulovaním pravej náuky o Najsvätejšej Trojici.
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubleva
Nicejský koncil
Po vystúpení Ária so svojou herézou sa kresťania v Rímskej ríši rozdelili na dve skupiny. Ba dokonca zdalo sa, že prívržencov Ária začína byť viac, ako jeho odporcov. Vtedy sa cisár Konštantín pod vplyvom svojho dôverníka biskupa z Cordoby Hossia rozhodol zvolať všeobecný cirkevný snem do svojho letného sídla v Nicei. Jeho hlavným cieľom bolo zažehnať krízu v krajine a nastoliť jednotu a pokoj v krajine.
Koncil začal 20. mája 325. Otvoril ho sám Konštantín a potom predsedníctvo prebral jeho dôverník biskup Hossios. Následne si otcovia koncilu vypočuli Áriovo učenie, ktoré predniesol Eusebios Nikomédijský. Potom otcovia museli pristúpiť k zostavovaniu pravoverného vyznania viery. Jeden z bodov, ktoré potrebovali vyriešiť, bolo popretie bludu, že Boží Syn je stvorený.
Pri vysvetľovaní pravdy o zrodení Božieho Syna z Otca dochádzalo k istému gramatickému problému. Grécke slovo gennéthenta znamená zrodeného. Stačilo však toto slovo napísať s jedným „n“ a na počutie takmer identické slovo malo úplne iný význam. Genéthenta znamená utvoreného. Druhým dôležitým termínom, ktoré bolo vložené do nicejského vyznania viery, bolo označenie „homoúsios“ - jednej podstaty.
Na priamy zásah cisára Konštantína, zrejme na radu biskupa Hossia, bol tento termín vložený do vyznania viery, aby nevznikli žiadne pochybnosti. Tento termín však ešte nemal jednoznačný význam. Výraz úsia sa používal totiž aj na vyjadrenie osoby v zmysle subjektu činnosti, aj na vyjadrenie podstaty, ktorá vyjadruje, čím bytie je, teda v zmysle prirodzenosti. Podľa sv. Atanáza by konciloví otcovia radšej dali prednosť nejakému priamemu citátu zo Svätého písma, ako napríklad Jn 8,42: „Ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam“, ale ariáni by mohli poukazovať na citáty, ako je napríklad 2Kor 5,18, kde rovnaký výraz sa vzťahuje aj na stvorené veci. Preto otcovia zvolili výrazy ako „jednej podstaty“ a „zrodený, nie stvorený“.
Viera v Ježiša Krista ako v pravého Boha má podstatný význam pre praktický kresťanský život i pre správne chápanie spásy človeka. Ak by Kristus nebol Boh, ale len niečo nižšie od neho, mohol by byť prekonaný nejakým ďalším vynikajúcim „spasiteľom“ a nemohol by si nárokovať univerzalitu. Popri ňom, by mohli existovať aj ďalší spasitelia, ktorí sú mu viac alebo menej rovní.
Dobovým problémom bolo, že konciloví otcovia vtedy ešte nerozlišovali medzi výrazmi podstata (usia) a osoba (hypostasis), a tak síce definovali jednotu podstaty Otca a Syna, ale nebolo jasne definované, či sa jedná o dve rôzne osoby. Bolo vyhlásené, že Otec je Boh a Syn je tiež dokonalý Boh, no nebolo vysvetlené, ako to, že predsa to nie sú dvaja Bohovia.
Prvý nicejský koncil teda neznamenal definitívnu porážku arianizmu, ani nedokončil riešenie problému existencie trojjediného Boha.
Konštantínopolský koncil
Prvý nicejský koncil nijako neriešil problém božstva Svätého Ducha. Po Prvom nicejskom koncile sa objavil blud macedonianizmu, ktorí popieral božstvo Svätého Ducha. Podstatná numerická jednota troch Božských osôb jasne vyplýva z vnútornej logiky Božieho slova. Na mnohých miestach Svätého písma je dosvedčené, že Boh je len jeden (Mk 12,29; 1Kor 8,4) a zároveň, že Otec je Boh, Syn je Boh aj Svätý Duch je Boh.
Bolo potrebné zladiť fakt jediného Boha s vedomím, že Boh je Otec, Syn a Svätý Duch. Týmto problémom sa zaoberal Bazil Veľký (†379), keď hľadal spôsob, ako vyjadriť, v čom spočíva jedinosť a v čom trojitosť Boha. Ako prvý začal rázne rozlišovať medzi usia a hypostasis; termíny, ktoré boli dovtedy takmer synonymami. Vysvetľoval, že Boh je jeden v zmysle usia (podstata) a má tri hypostázy. Otec je podľa neho princípom božstva a od neho majú božskú existenciu Syn aj Duch. Syn sa odlišuje od nezrodeného Otca tým, že je zrodený a Duch tým, že pochádza od Otca duchovne. Otec je počiatkom a žriedlom božstva, no svojou podstatou sa Otec, Syn a Duch zhodujú. Jednota podstaty stojí teda na Bohu Otcovi.
Gregor Naziánsky (†390) sa zaslúžil o to, že priblížil termín hypostáza viac zmyslu termínu prosopon. Tento výraz sa používal v zmysle osoba, no tou osobou bola len akási divadelná rola, či maska herca. Vďaka práci týchto kapadóckych otcov sa Cirkev dopracovala k vyjadreniu Boha ako „mia usia - treis hypostaseis“, t.j.
Po takejto teologickej príprave nasledovalo zvolanie Prvého konštantinopolského koncilu. Snem sa zišiel v máji roku 381 a zúčastnilo sa na ňom 150 biskupov. Všetci boli z východu, nebol prítomný ani pápež Damaz.
Nicejsko-konštantinopolské vyznanie viery
Zostavením Nicejsko-konštantinopolského vyznania viery bolo dogmaticky zadefinované, že Syn je rovný Bohu Otcovi na základe toho, že z neho pochádza plodením a je tej istej podstaty. Rovnako aj Svätý Duch je rovný Bohu Otcovi, lebo od Otca vychádza a vzdáva sa mu rovnaká poklona ako Otcovi a Synovi.
Tieto dva koncily však neriešili, aký je rozdiel medzi plodením a vychádzaním. Tento problém bolo nevyhnutné riešiť, pretože ak by nebol rozdiel vo vychádzaní a plodení, Syn i Svätý Duch by boli definovaní úplne rovnakým vzťahom k Otcovi a tak by boli nerozlíšiteľní, teda absolútne totožní. Medzi Synom a Svätým Duchom by neexistoval žiadny rozdiel.
Ďalšia teologická reflexia viedla k nevyhnutnosti riešenia aj ďalších trinitárnych problémov. Je potrebné vziať do úvahy, že spôsob, akým sa Najsvätejšia Trojica prejavila v dejinách spásy (ekonomická Trojica), musí byť v súlade s tým, ako Boh existuje sám v sebe (imanentná Trojica), pretože inak by sa Boh zjavoval iným spôsobom, akým vo svojej podstate je, čo by bolo v rozpore s ním samým. Je nemysliteľné, aby Boh o sebe nevypovedal pravdu a rovnako je nemysliteľné, aby dejiny spásy a vôbec celá existencia sveta a Božie pôsobenie v ňom nezodpovedali vnútrotrojičným vzťahom.
Všetko, čo existuje vrátane vzťahov, aké existujú vo svete, môže existovať len ako odblesk poriadku a vzťahov, ktoré od večnosti a v plnej dokonalosti existujú v Bohu. Ak porovnávame ekonomickú a imanentnú Trojicu, môžeme vidieť, že Otec posiela na svet Syna (porov. Jn 20,21), čo zodpovedá vzťahu Otcovho plodenia Syna v imanentnej Trojici. Taktiež si možno všimnúť, že v ekonomickej Trojici Otec posiela na svet Svätého Ducha (porov. Jn 14,16.26), čo zas zodpovedá vychádzaniu Svätého Ducha v imanentnej Trojici. V ekonomickej Trojici si však možno všimnúť, že Syn má tiež svoju účasť na zosielaní Svätého Ducha (Jn 15,16; Jn 20,22; Lk 24,49). Táto účasť Syna na posielaní Svätého Ducha tak musí zodpovedať pochádzaniu Svätého Ducha v imanentnej Trojici.
Gregor Nysský pripomína, že v Rim 8,9 sa uvádza: „Kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“ Z toho vyplýva, že Svätý Duch nie je len Otcov, ale aj Synov, a teda pochádza aj zo Syna. Ďalším dôležitým momentom v tejto teologickej reflexii je Augustínova definícia Svätého Ducha ako Daru.
Už od piateho storočia sa v rôznych vyznaniach viery začalo objavovať vyjadrenie, že Svätý Duch vychádza i zo Syna (Filioque). Zvlášť Tretia toledská synoda priniesla Vyznanie viery vizigótskeho kráľa Rekkareda (586-601), ktorý sa takýmto spôsobom zriekal arianizmu. Na jeho prijatie do Katolíckej cirkvi bolo sformulované vyznanie viery s „Filioque“, pretože jednak jasne poukazovalo na rovnosť Otca a Syna a jednak poukazovalo na jasný rozdiel medzi Synom a Svätým Duchom.
Do Nicejsko-konštantinopolského vyznania viery bolo „Filioque“ výslovne začlenené na Ôsmej toledskej synode v roku 653. Pravdepodobne tu však išlo už len o potvrdenie dlhotrvajúcej praxe.
Bonaventura Ligli - Boh Otec s ukrižovaným Kristom a Duchom Svätým
Ďalšie koncily a definície
Začiatkom 13. storočia na Západe bola značne rozšírená sekta Albigéncov, ktorá okrem iného popierala Najsvätejšiu Trojicu. „(…) A tak podľa pravej katolíckej viery vyznávame, že (božské osoby) sú jednej podstaty. Otec totiž večným plodením Syna dáva mu svoju podstatu (…) nemožno povedať, že časť svojej podstaty dal jemu a že si časť ponechal pre seba, pretože podstata Otca je nedeliteľná, lebo je úplne jednoduchá. Nemožno však ani povedať, že Otec plodením preniesol svoju podstatu na Syna, priam ako keby ju bol dal tak Synovi, že by si ju nebol ponechal pre seba; inak by bol on sám prestal byť podstatou. Je teda jasné, že Syn vo svojom zrodení bez akéhokoľvek obmedzenia dostal podstatu Otca, a že tak Otec a Syn majú tú istú podstatu.
Od deviateho storočia sa začal v byzantskej cirkvi formovať explicitný odpor voči teologickým záverom potvrdzujúcim „Filioque“. Pápež Gregor X. „Verne a nábožne vyznávame, že Duch Svätý večne pochádza od Otca i Syna; nie ako z dvoch princípov, ale ako z jedného princípu; nie dvoma dýchaniami, ale jedným. Toto vždy až do tejto doby vyznávala, ohlasovala a učila svätá Cirkev rímska, matka a učiteľka všetkých veriacich (…) To v sebe obsahuje nezmenná a pravdivá náuka pravoverných Otcov a Učiteľov, ako latinských, tak aj gréckych (Epifán zo Salamíny, Efrém Sýrsky, Cyril Alexandrijský). Gréci po dlhšom rokovaní napokon uznali pochádzanie Svätého Ducha z Otca i Syna. Prijali aj pápežský primát.
V 14. storočí ohrozovali Európu neustále vzmáhajúci sa Turci a Byzantskej ríši hrozil úplný zánik. Na Florenskom koncile nebola podpísaná len únia s Grékmi. „Svätá rímska cirkev, založená slovom nášho Pána a Spasiteľa, pevne verí, vyznáva a ohlasuje jedného, pravého, všemohúceho, nemeniteľného a večného Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého, ktorý je jeden v bytnosti, trojitý v osobách...
Prežívať život v spojení s Najsvätejšou Trojicou znamená, že svojím životom budeme vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi. Nie svedectvom slova o tom, aký je Boh dobrý a láskavý, ale svedectvom vlastného života svedčiť o Božej láske. Pretože slová bez skutkov sú len obyčajnou prázdnotou.
Svätá Alžbeta, svojím príkladom nás povzbudzuješ, aby sme sa otvorili tajomstvu Najsvätejšej Trojice, ktorá v nás celá prebýva. Vyznávaš, že veľmi miluješ Najsvätejšiu Trojicu, v ktorej sa strácaš. V nej sa všetko, čo prežívaš, stáva svetlom a láskou. Tak veľmi túžiš, aby sa vo všetkých dušiach uskutočňovalo „Jedno“ s Otcom, Synom i Duchom Svätým. Chcela by si sa stratiť v Najsvätejšej Trojici, ktorá raz bude predmetom nášho obšťastňujúceho videnia a ponoriť sa do týchto božských svetiel, v hĺbke jej tajomstva. Povzbudzuješ nás, aby sme sa stratili v Trojjedinom Bohu a dovolili mu, aby nás preniesol tam, kde existuje On, On sám.
Svätá Alžbeta, od svojho prvého svätého prijímania, keď si objavila, že tvoje meno Alžbeta znamená „Boží dom“, si hlboko uverila, že Boh v tebe prebýva ako v malej hostii. Odvtedy si ho vedome nosila v sebe. Vďaka tejto jeho prítomnosti si nikdy nebola sama. Keď si nám pripomínala túto vznešenú pravdu, poučovala si nás, že nosíme Boha v sebe, v najhlbšej svätyni našej duše a nič nám neprekáža sústrediť sa na neho, tak pri každej príležitosti, ako aj pri rozjímaní, usínaní, i keď zotrvávame v modlitbe.
Svätá Alžbeta, s akou radosťou si objavila, že Boh Otec ťa predurčil, aby si sa stala podobnou obrazu jeho Syna. Spolu s ním a podľa jeho vzoru si sa obetovala Bohu Otcovi za spásu sveta. Vo všetkom, v radosti i v utrpení, si bola spojená s Bohom Otcom. Usilovala si sa o to, aby si všetci uvedomili, že Boh je ich najlepším Otcom. Túžila si byť ustavičnou chválou Otca. Svoju túžbu si vyjadrila v slovách i skutkoch: „Chcem to, čo chce Otec,“ lebo človek môže najúplnejšie vzdávať Otcovi chválu prijímaním všetkého, čo sa stane bezprostredne z rúk nebeského Otca, ktorý mu dáva všetko, čo je potrebné na zjednotenie jeho, adoptovaného syna, s ním.
Svätá Alžbeta, ty si hlboko verila, že Boh si nás vyvolil za adoptované deti v Ježišovi Kristovi a obdaril v ňom všetkým požehnaním a celý svoj život si zamerala na Krista. Zdôrazňuješ, že keď mu patríš, si šťastná. Tvojou najväčšou túžbou bolo odieť sa v neho. Uvedomovala si si, že sama to neuskutočníš. Ty máš len dovoliť Ježišovi, aby ťa ráčil odieť v seba. Preto ho prosíš, aby všetky hnutia tvojej duše stotožnil so svojimi hnutiami, aby si mohla byť ním ovládaná, a On ťa nahradil sebou tak, aby si mohla len vyžarovať jeho život. Tvoje srdce bolo vždy s Ježišom. On bol jeho Kráľom, Oporou i Priateľom.
Svätá Alžbeta, jasne si uvedomuješ, že sama neuskutočníš svoje túžby byť „chválou slávy“ Božieho Majestátu odetím sa v Ježiša Krista; potrebuješ na to žiaru Božej Lásky. Keď kontempluješ tajomstvo Najsvätejšej Trojice, objavuješ v nej Ducha Svätého ako „Stravujúci Oheň“, Ducha Lásky. Úplne sa otváraš jeho pôsobeniu a prosíš ho, aby zostúpil na teba a uskutočnil v tvojej duši akoby nové vtelenie Slova. Túžiš stať sa pre neho novou ľudskou bytosťou, v ktorej by mohol obnovovať svoje tajomstvo. Chceš byť verná Duchu Svätému, preto prosíš iných o modlitbu, aby si ho nikdy nezarmútila.
Svätá Alžbeta, tvojou hlavnou túžbou bolo ustavične zotrvávať v modlitbe k Bohu. Ako vrúcne si prosila Boha, aby ťa nijaká vec neoddelila od neho, ani práce, ani radosti, ani utrpenia; aby si bola ponorená do neho, aby sa všetko dialo pod jeho pohľadom. V samote Karmelu, žijúc len sama dôverne s Bohom, si našla nebo na zemi. Zotrvávaním pri Bohu si premenila na modlitbu všetky svoje práce: upratovanie, pranie, spoločné modlitby. Jednoducho: s ním si žila a s ním oddychovala.
Svätá Alžbeta, Pán Boh ti doprial pochopiť zmysel a význam utrpenia, od ktorého nie je nikto oslobodený. Hľadiac na Ježiša Ukrižovaného si pochopila, že niet istejšej cesty, ako je cesta krížová. Sám Ježiš si ju pre seba vybral a keď sa vrátil k Otcovi - ako si napísala - teba namiesto seba umiestnil na kríži. Tiež si pochopila, že si ťa vybral za spoločníčku na diele vykúpenia a chce predlžovať v tebe svoje muky, že chce, aby si bola pre neho „dodatočnou ľudskou bytosťou“ na chválu Otca. V spojení s Ježišom, ako nevesta Ženícha Ukrižovaného, si svoju cestu na Kalváriu, ktorú si každý deň vykonávala, prijímala s radosťou.
Svätá Alžbeta, podľa príkladu sv. Matky Terézie od Ježiša si našla v sebe výzvu úplne sa obetovať Ježišovi za jeho Cirkev a všetky jej záujmy, starajúc sa jedine o jeho česť. Vyjadrila si to slovami: „Ó, ako veľmi cítim potrebu obetovať sa, zabudnúť na seba, aby som sa celá obetovala záujmom Cirkvi.“ Pochopila si, že naším poslaním je zjednotenie s Kristom, ktoré je v službe Cirkvi.
Svätá Alžbeta, od najútlejšieho veku si mala úctu k Najsvätejšej Panne a odovzdala si sa pod jej ochranu. Počas každého mariánskeho sviatku si sa odovzdávala tejto dobrej Matke. Do jej rúk si s plnou dôverou vkladala svoju budúcnosť i svoje povolanie. Keď si prekračovala prah Karmelu, priznala si, že práve Mária ti dala karmelitánsky habit. Od Márie si sa učila opravdivej pokore, ktorá vždy zabúda na seba. Podľa jej vzoru si zachovávala všetko a uvažovala o všetkom vo svojom srdci.
Modlitby k Svätej Trojici
Poznávame ju ako Otca, Syna a Ducha Svätého. Poďme sa ponoriť do modlitieb a úvah, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť a uctiť si túto najsvätejšiu jednotu.
Antifóny Ant. 1: Buď s nami, jediný všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Ant. 2: Otec je láska, Syn je milosť, Duch Svätý spoločenstvo, blažená Troj...