Tento prehľad katolíckej náuky o odpustkoch chce poslúžiť kresťanom na Slovensku. „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí“ (Dei verbum 8). Dôležitým medzníkom odpustkovej náuky je pokoncilová apoštolská konštitúcia pápeža Pavla VI.
Základom pre pochopenie katolíckej náuky o odpustkoch je fakt hriechu a jeho následkov, teda aj reality ako vina, trest, pokánie, odpustenie, náprava, spoločenstvo svätých a očistec.
Hriech a jeho následky
Kresťanská náuka považovala vždy hriech za prestúpenie Božieho zákona, urážku Boha a pohrdnutie Božou láskou a priateľstvom. Mystička, lekárka a opátka svätá Hildegarda z Bingenu pred 900 rokmi vyhlásila, že keď človek zhreší, trpí tým celý vesmír. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že ak je hriech neusporiadaným úkonom, potom je zrejmé, že ktokoľvek hreší, koná v protiklade k určitému poriadku.
Učenie, že hriechy majú za následok tresty, je Bohom zjavené, pochádzajúce z Božej svätosti a spravodlivosti (napríklad Gn 5, 16 - 19 a Lk 19, 41 - 45). Odpustenie hriechu môže udeliť iba Boh. Zjavenie hlása, že Boh rád odpúšťa a že chce obrátenie hriešnika. A človek odpustenie Božie môže a má prijať. „Vzdávame vďaky Bohu za tento dar“ (porov.
Odpustenie hriechov a večného trestu sa koná sviatostným úkonom na základe Ježišovho poverenia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“(Jn 21, 23). Okrem toho existujú mimosviatostné formy pokánia na odpustenie hriechov, ako napr.
Práve pokáním sa hriešnik obracia a navracia sa k Otcovi, od ktorého sa vzdialil hriechom (porov. KKC 1423). Pokánie nie je iba úkonom, ale procesom. Pozostáva z posúdenia hriechu a nepriaznivého stavu, nasleduje ľútosť, vyznanie a náprava následkov hriechov. Odpustenie a spravodlivosť sa však prijíma zhora.
Milosť pokánia prináša obnovu priateľstva s Bohom a obnovu osobného a spoločenského dobra, ktoré hriech zničil alebo poškodil, a sprevádza ho i náprava následkov hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky k Bohu, môže aj úplne očistiť hriešnika, takže už nezostane nijaký trest (porov. KKC 1472). Avšak po odpustení viny zvyčajne ostávajú tresty alebo pozostatky hriechu, ktoré treba odpykať (porov.
Ak aj kajúcnik hriechy úprimne ľutuje a Boh mu odpúšťa vinu, určité následky hriechu ostávajú. Tieto tresty treba odpykať buď na tejto zemi bolesťami, súženiami a nešťastiami tohto života, predovšetkým však smrťou, alebo po smrti očistnými trestami (Nm 20, 12; Nm 27, 13 - 14; 2 Sam 12, 13 - 14). Ak k očisteniu za života nedošlo, deficit ostáva i po smrti.
Blahodarnosť daru odpustenia spočíva „nielen v odpustení hriechov, ale aj v posvätení a obnove vnútorného človeka“ (porov. ID 3). Odpustenie časných trestov za hriechy, ktoré už boli zničené čo do viny, sa vlastným menom nazýva „odpustok“ (lat. indulgentia; ID 8). Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne.
„I keď sú odpustky zadarmo dané, sú udeľované tak živým, ako aj zomrelým za určitých podmienok. „Odpustky nemožno získať bez úprimného obrátenia zvaného metanoia a bez zjednotenia s Bohom, k čomu pristupuje vykonanie predpísaných úkonov.
Ťažký hriech
Rozlišujeme ťažký a všedný hriech. Ťažký hriech je vykonaný v závažnej, veľkej veci a je vykonaný celkom vedome a celkom dobrovoľne. Ťažký hriech je urážkou Boha, je odvrátením sa od Boha, a tak i od večného života, privodí aj stratu neba, čo nazývame „večný trest“.
Hriech má aj iné následky na bežný život, ktoré sú časovo obmedzené, a preto im hovoríme „tresty časné“. Ak by nebolo hriechu, na zemi by bol stále raj.
Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec.
Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu.
Ako rozlíšiť ťažký hriech od všedného?
Vhodnú definíciu nájdeme priamo v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Ťažký (smrteľný) hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho poriadku vo vážnej veci“ (porov. KKC 1857). Po prvé, ťažký hriech je vedomé prestúpenie Božieho poriadku.
Po druhé, nevyhnutným aspektom ťažkého hriechu je dobrovoľnosť. Ak je nejaký skutok nedobrovoľný či nutkavý, nemôže byť ťažkým hriechom.
Po tretie, musí byť splnená podmienka prestúpenia Božieho poriadku, inými slovami Božieho zákona alebo prikázania. A napokon je tu aspekt závažnosti. Uznávam, že tu vzniká priestor pre dosť subjektívne a individuálne posudzovanie, pretože človek si nemusí uvedomovať všetky rozmery a dôsledky svojho konania.
Oba extrémy sú nesprávne; prvý vedie k škrupulantstvu (precitlivené svedomie a chorobné vŕtanie sa vo svojom vnútri), zatiaľ čo druhý svedomie otupuje.
Jánov list to vysvetľuje: „Každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti“ (1Jn 5,17). Ľahký hriech je menší hriech, ktorý možno odčiniť ľútosťou, prosbou Boha o odpustenie, modlitbou, prijatím Eucharistie a inými spôsobmi. Smrteľný hriech však vyženie Najsvätejšiu Trojicu z našej duše a jediný spôsob, ako znovu získať Ježišovo priateľstvo, je vyznať sa kňazovi (Jn 20,23).
Čo je smrteľný hriech? Je to prestúpenie Božieho zákona vo veľkej veci, ale vyžaduje aj plné vedomie závažnosti veci spolu s vedomou vôľou spáchať hriech.
Dôraz sa za posledných 50 - 70 rokov kládol najmä na dve subjektívne časti vyššie uvedenej definície - poznanie závažnosti skutku a úmysel. Ale staré katechizmy ba aj nový Katechizmus katolíckej Cirkvi hovoria o prekonateľnej nevedomosti a za túto nevedomosť je často zodpovedná dotyčná osoba. To je prípad, keď sa človek nenamáha, aby zistil, čo je pravda a dobro, alebo keď je svedomie zaslepené zvykom páchať hriechy - viď CCC 1790-1791.
Inými slovami, ak niekto počúva kázanie kňaza, číta článok v katolíckej tlači alebo mu niekto povie, že niektorý skutok, ktorý bežne koná je hriechom, vzniká u dotyčného morálna povinnosť presvedčiť sa, nakoľko môže, či je to tak. Pokiaľ si tú vec nevyjasní a skutok je hriechom, nemôže sa dovolávať neprekonateľnej nevedomosti a je zodpovedný pred Bohom.
Netreba však zúfať, ak je to váš prípad. Dobrou generálnou spoveďou zo všetkých svojich hriechov odídete zo spovednice čistý ako bábätko v deň krstu. A budete to cítiť - okamžite. Je len jedna vec, väčšia ako vaša schopnosť zhrešiť - schopnosť vášho Nebeského Otca odpustiť vám.
Netreba sa extrémne hanbiť, spovedníci už stopercentne počuli všetky možné aj nemožné hriechy a sotva čo ich prekvapí. Nemajú potrebu byť na kajúcnika zlí; každý, kto sa chce úprimne vyspovedať a polepšiť je nimi úprimne vítaný. Vyznanie hriechov sa môže zdať ťažké, ale je to dobrý obchod. Za 10 minút hanby pred človekom, ktorý je viazaný mlčaním vymeníte večnosť v Pekle za večnosť v Nebi.
Jacob van Swanenburg, Posledný súd a sedem smrteľných hriechov. Zdroj: wikimedia commons
Ježiš už za to zaplatil hodinami mučenia a smrťou. Zásluhy Jeho smrti sa vám privlastňujú krstom a spoveďou. Ježiš Kristus zaplatil pokutu za všetky hriechy. Také je jeho nekonečné milosrdenstvo. Takže, vyznajte všetky hriechy solídnemu kňazovi a z vašich pliec zložíte váhu sveta.
Ak máte na srdci niektorý z nasledujúcich hriechov, musíte ich vyznať (s počtom, hoci aj približným), aby ste sa vyhli pekelnému ohňu a večnému zatrateniu:
- Antikoncepcia, umelé oplodnenie a potrat
- Masturbácia a/alebo sledovanie pornografie pred manželstvom alebo v manželstve
- Necudnosť v obliekaní, vrátane nosenia legín a krátkych šortiek
- Smilstvo alebo náruživé skutky už pred svadbou
- Čokoľvek neprirodzené v manželstve
- Homosexuálne skutky
- Chronické zlyhanie pri katechizácii vašich detí
- Veľké poškodenie povesti a dobrého mena
- Zmeškanie alebo vynechanie nedeľnej svätej omše bez dobrého dôvodu a/alebo zbytočná práca v nedeľu
- Odopierate svojim pracovníkom spravodlivú mzdu
Sviatosť zmierenia
Sviatosť zmierenia úzko súvisí s hriechom. Hriechy majú rôzne stupne a závažnosti, poznáme ich pod pomenovaniami ako smrteľné, ťažké, veľké, všedné či ľahké hriechy. Ako ich teda môžeme rozlíšiť?
Keď hrešíme, vydávame sa na cestu, ktorá je v rozpore s Božím poriadkom. Spôsob, závažnosť alebo už konkrétna forma môže byť rôzna. Hriech sa môže začať naším súhlasom s pokušením, ktoré nás navádza na zlo. Odohráva sa v skrytosti našich myšlienok, kde prebieha súd a následne rozhodnutie.
„Nie je možné vybudovať šťastný život na hriešnych základoch. Zmierenie je postoj rozumu a našej vôle. Aj srdce potrebuje svoj čas, aby sa rana spôsobená hriechom zahojila.
Spoveď predpokladá aj citlivosť na hriešnosť. Ako máme v dnešnom svete, v nápore a tlaku jeho zmätku, rozlíšiť dobro od zla? Svedomie je kompas v nás. Mal by nás nasmerovať na dobro a odrádzať od zla. Lenže čo je dobré a čo je zlé? Dnešný svet so všetkými komunikačnými prostriedkami môže človeka dostať do takého zmätku, že sa necháme pomýliť.
Naše svedomie má byť formované Desatorom, a nie politikmi, aktivistami alebo mimovládnymi organizáciami. Formovať svedomie moderného človeka Desatorom je v dnešnej dobe dosť náročné. Napriek vonkajšiemu hluku túžba po vnútornom pokoji rastie. Keď niekto cíti vo svojom vnútri túžbu sa vyspovedať, je to priznanie si pred sebou, že nie je spokojný s niečím vo svojom živote.
Dobre sa pripraviť na sviatosť zmierenia vyžaduje stíšenie; vypnúť okolité rušivé vplyvy, pomodliť sa k Duchu Svätému o svetlo, nadviazať s Bohom takú tichú, pravdivú intimitu. Na internete možno nájsť spovedné zrkadlo primerane veku a stavu. Každou svätou spoveďou sa končí istá etapa nášho života a začíname odznova.
Každý hriech má aj sociálny dosah; ublížili sme ľuďom v našej blízkosti, a teda aj cirkvi. Predsavzatie sa polepšiť je akoby pokračovaním svätej spovede v každodennom živote.