Klast na vas ruky biblicky vyznam

V tomto článku sa budeme venovať biblickému významu vkladania rúk, reptajúcej poslušnosti a vzťahu medzi vierou a skutkami.

Vkladanie rúk a jeho biblický význam

Milí bratia a sestry, moje plné obrátenie sa ku Kristovi začalo na základe slov z Markovho evanjelia, ktoré znejú takto: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený. Tých, čo veria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchov a hovoriť novými jazykmi. Budú brať do rúk hadov a keď vypijú aj niečo smrtonosné, neuškodí im. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú.“ (Mk 16,15-18)

Na základe Ježišových slov v úvodnom verši je zrejmé, že kresťana nie je možné otráviť. Nezáleží na tom, ako je jed podaný. Prečo je to tak? Biblia sa v 3. Mojžišovej 17:11 zmieňuje: „Keďže život tela je v krvi…“ Pri otrave človeka sa jed dostáva cez cievy prakticky do celého tela a spôsobí škody. Avšak po znovuzrodení a prijatí Svätého Ducha tvoje telo už viac nežije krvou.

Život tela pre neobnoveného človeka predstavuje krv, ale pre teba ako znovuzrodeného sa životom stal Kristus (Kolosenským 3:3). Spomeň si: keď Ježiš po ukrižovaní visel na kríži, jeden z vojakov Mu prebodol bok a Biblia zaznamenáva, že z rany vytryskla krv a voda, čo bolo následkom roztrhnutia srdca. Keď Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych, v Jeho tele sa už nenachádzala krv. Biblia v Rímskym 8:11 hovorí: „A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás.“

Slovo „oživiť“ znamená aj dať život. V deň, kedy si prijal Ducha Svätého, On oživil tvoje fyzické telo, On sa stal jeho životom. Tvoj život už viac nezávisí na krvi. Pochop to: nič, čo má zlý alebo ničivý účinok na krv, nemôže ani by nemalo mať vplyv na teba. Presne toto máme na mysli, keď hovoríme, že kresťan nemôže byť infikovaný ani náchylný na akýkoľvek druh choroby či nemoci. Ten istý Duch, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, oživuje tvoje telo do takej miery, že žiadna infekcia neprežije ani sa jej nebude dariť v tvojom tele.

Duch Svätý v nás

Duch Svätý sa v tebe prechádza a dohliada na to, že zostaneš v perfektnom zdraví a odvrátiš každú anomáliu, ktorá by sa mohla objaviť v tvojom fyzickom tele (2. Korintským 6:16). Haleluja! Duch Svätý ma oživuje. Žiadna choroba, nemoc ani infekcia nedokážu prežiť v mojom tele. Pôsobí vo mne Boží nebeský život, a to v každom vlákne môjho bytia, v každej bunke mojej krvi a v každej kosti môjho tela. Cez Ducha Svätého zostávam naveky živý, zdravý a silný.

Okrem toho v plači odchádzala zo mňa horkosť a neodpustenie. Spolu s manželom sme hľadali miesto, kde by sme sa mohli dozvedieť o Bohu viac než doposiaľ. Na odporúčanie švagrinej sme prvý raz navštívili zbor Kresťanského spoločenstva Milosť, kde sa, vraj, dajú vidieť znamenia na veriacich. Bolo to v Martine. Spomínam si, že vpredu stál muž v obleku, ktorý kázal bez toho, že by pripravenú kázeň čítal, ku každej téme si vždy pohotovo nalistoval pasáže v Biblii, citoval z nich, vysvetľoval, a to všetko živo, naplno. Pre mňa niečo dovtedy nevídané. Na konci bohoslužby sme išli k nemu dopredu. Modlil sa s nami, môj manžel tu odovzdal svoj život Pánovi. Obdarovaní knihami sme dostali pozvanie na budúce stretnutie.

Neskôr sme boli pozvaní na konferenciu KS Milosť do Banskej Bystrice. Pamätám si, že tam bolo veľa ľudí a že ja som pri počúvaní kázne značnú časť bohoslužby preplakala, boli to slzy úľavy a radosti, že ma Boh má rád takú, aká som.

Vkladanie rúk počas ordinácie

Reptajúca poslušnosť

V Liste Filipským sa Pavol obracia na poslušný ľud. Na rozdiel od Galaťanov alebo Korinťanov im Pavol nepíše, aby ich pokarhal a napravil podstatné nedostatky a chyby. Namiesto toho Pavol Filipským hovorí: „Ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti“ (F 2:12). Ako ich teda Pavol napomína? Hlavným pokušením pre poslušných je reptanie a hundranie v poslušnosti. Preto Pavol hovorí, aby sme všetko robili bez reptania a sporov, bez hundrania a sťažovania, bez trucovania a hádok, bez fňukania a odvrávania.

Inými slovami, Pavol jasne hovorí, že je dôležité to, ako poslúchame. Záleží na duchu, ktorý sa skrýva za našimi činmi. Božím štandardom a očakávaním od nás nie je len poslúchať. Je to poslúchanie naplno, hneď a s radosťou. To znamená, že čiastočná poslušnosť je neposlušnosť. Oneskorená poslušnosť je neposlušnosť. A reptajúca poslušnosť, podráždená a frustrovaná poslušnosť je neposlušnosť.

Každý z nás má vo svojom živote rôzne zdroje ťažkostí a frustrácie. Môže to byť šéf alebo kolega. Môže to byť tón hlasu alebo nepríjemný zvyk vášho partnera, dieťaťa, rodiča, súrodenca alebo priateľa. Ako často sa vám stáva, že sa pokúšate poslúchať Boha a pritom hundrete a reptáte nad ťažkosťami? Ako často sa vo vašej poslušnosti objavuje nejaké zadrhnutie, povyšovanie alebo sebaľútosť?

A teda, niektorí z nás reptajú priamo na Boha. „Prečo mi to robí?“ Alebo reptáme na okolnosti, pričom pohodlne „zabúdame“ na pravdu, že do nášho života všetko prichádza z Jeho ruky. Iní z nás reptajú na ľudí. Svoje sťažnosti na Boha maskujeme tým, že ich zameriavame na ľudí okolo nás. To je presne to miesto, kde musíme zatlačiť.

Verné vzdychanie vs. bezbožné reptanie

Je dôležité rozlišovať verné vzdychanie od bezbožného reptania, lamentovanie od trucovania. Nariekanie a lamentovanie môže byť dobré a správne. Môžu byť vernou odpoveďou na skutočnú bolesť. Čo ich teda odlišuje od reptania a hriešneho sťažovania? Často je to úprimnosť. Kľúčovou otázkou tu je: kam ide bolesť? Prinášate ju Bohu ako súčasť toho, že sa mu úplné obetujeme?

Túto pravdu môžeme pretaviť do našich manželstiev. Jednoducho povedané, reptajúca poslušnosť je zabijakom manželstva. Hundranie odhaľuje, že ste v pasci porovnávania a že sledujete skóre. Kto z nás má ťažšiu prácu? Kto sa viac obetoval? A niekedy takúto sebaľútosť používame ako nástroj manipulácie. Svoje obete používame ako zbraň, aby sme dosiahli svoje. Svojím sťažovaním sa snažíme ovládať druhých.

Spýtajte sa teda sami seba: „Ako som na tom s manželskou poslušnosťou? Ako sa mi darí plniť manželské sľuby? Byť tu jeden pre druhého, v zdraví a chorobe?“ Manželia, ako sa vám darí viesť a milovať? Manželky, ako sa vám darí ctiť a poslúchať? Aký duch sa skrýva za vašou poslušnosťou? Reptajúci a pochybujúci? Je vo vašom úsilí milovať a darovať sa vášmu partnerovi nejaká prekážka?

Stáva sa vám, že si pri umývaní riadu mrmlete popod nos alebo sa sťažujete priateľom na svojho manžela či manželku? Poukazujete na chyby toho druhého? Alebo si navzájom rýchlo odpúšťate? Môžeme to rozšíriť a aplikovať na rodinu a rodičovstvo.

Rozhodli ste sa, že budete poslúchať Boha. Ale bude vaša poslušnosť žiariť? Vstúpite do veľkého neporiadku hriechu a prinesiete ďalší hriech? Ako rodičia sme povolaní vychovávať svoje deti v kázni a výchove Pána, v učení a napomínaní Krista. Plníme túto úlohu s radosťou a potešením v srdci? Robíme ju zo srdca ako nášmu Pánovi?

To isté platí aj pre naše deti. Deti, ctíte a poslúchate svojich rodičov ako najviac viete, hneď a so šťastným srdcom? Alebo počkáte s poslušnosťou, kým vám rodičia najprv odpovedia na všetky vaše otázky?

Prejavujeme pohostinnosť bez reptania (1. Pt 4:9)? Väčšina z nás má dostatok spoločenského taktu, aby sme sa vyhli reptaniu na hostí, ale neprechovávate kvôli všetkej svojej práci nevraživosť a zatrpknutosť voči svojmu manželovi (alebo manželke) alebo svojim deťom?

Máte nad ostatnými výhodu? Pristihli ste sa pri tom, že si myslíte: Nikto si neváži, čo všetko robím. Samozrejme, tým nechceme ospravedlňovať nevďačnosť a sebectvo iných. Nesmieme však používať zlyhania druhých na ospravedlnenie vlastnej neposlušnosti.

Nakoniec si musíme uvedomiť jednoduchú pravdu: Boh miluje radostného darcu, nie reptajúceho. Miluje veselú poslušnosť, nie reptajúcu a sťažujúcu sa poslušnosť. Takáto poslušnosť, najmä keď sú veci ťažké, je pre nás signálom Božej milosti, znamením, že v nás pôsobí a vytvára poslušnosť, ktorá žiari, poslušnosť, ktorá robí apoštolov hrdými a Boha šťastným.

Viera a skutky

Poznáte niekoho, kto by pohotovo povedal: „Verím v Boha“, ale kresťanská viera by sa v jeho živote nijako inak neprejavila? Ako by ste akému človeku odpovedali? Slová v Liste Jakuba 2:14-26 sú preňho studenou sprchou. V Jakubovi 2:19 sa hovorí: „Ty veríš, že je jeden Boh, a dobre robíš. V tejto časti Jakub hovorí veriacim o niekom, kto tvrdí, že má vieru, veľmi pravdepodobne niekto v ich zhromaždení. Pravá viera vs.

Jakubov 2:14-26 je zrejme najkontroverznejší oddiel v celej knihe. Ak sú to však pravé vyznania, ako to Jakub myslí, keď píše: „Človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery” ? Tieto verše nie sú kontrastom medzi vierou a skutkami. Sú kontrastom medzi pravou a falošnou vierou. Každý môže povedať, že verí v Boha, dokonca i démoni (Jk 2:19)! Pravá viera sa dokáže ako skutočná, pretože bude mať za následok dobré skutky.

Viera, skutky a ospravedlnenie - Jakub nie je jediný biblický autor, ktorý rozoberá, ako tieto tri veci spolu súvisia. Pavol povedal, že Abrahám nebol ospravedlnení skutkami, ale vierou (Rim 4:2-3). Jakub vraví, že Abrahám bol ospravedlnený tým, čo robil, a že človek nie je ospravedlnený iba vierou, ale taktiež skutkami (Jk 2:21-23). Kľúčom k porozumeniu vzťahu medzi vierou a skutkami je rozpoznanie načasovania tých skutkov. Ide o skutky pred spasením alebo po spasení?

Pavol hovorí veľa o skutkoch pred spasením. Jasne ukazuje, že spasenie si človek nikdy nezíska skutkami alebo dobrými činmi (Ef 2:8-9). Jakub hovorí viac o skutkoch po spasení. Pavol a Jakub sú úplne vo vzájomnej zhode: skutky bez viery nás nezachránia.

Vzťah medzi spasením, vierou a skutkami môžeme vyjadriť takto: Viera = spasenie + skutky. Zachránení sme jedine vierou, ale keď už sme zachránení, tá viera neostáva sama. Keď nás Ježiš zachraňuje, chce nás premieňať. Naša premena má byť holistická a ovplyvniť nie len naše hlavy (čo si myslíme), ale taktiež naše srdcia (čo milujeme) a naše ruky (čo robíme).

Ježišova obeta

Sme zachránení skutkami - tými jeho! Naše spasenie bolo naplánované v minulej večnosti Bohom Otcom, ale začalo sa napĺňať, keď si Boží Syn obliekol telo a narodil sa ako dieťa v Betleheme. Ježiš potom žil dokonalý život bez hriechu. Vo všetkých ohľadoch poslúchal svojho Otca a podriadil sa Otcovmu plánu (Mt 26:39). Bol pokúšaný, ale nehrešil (Heb 4:15). Dva kľúčové momenty v Ježišovom živote - jeho smrť a vzkriesenie - sú jadrom jeho diela záchrany.

Na kríži Ježiš podstúpil trest za náš hriech; pri vzkriesení dokázal, že to Boh prijal. Keď nám potom dáva dar viery a my uveríme, Svätý Duch aplikuje na nás všetko, čo Ježiš urobil. Jeho dokonalý život bez hriechu sa počíta ako náš dokonalý život bez hriechu. Posledná vec, ktorú Kristus urobí, aby dokončil naše spasenie, je, že príde znova. Vezme nás, aby sme žili s ním, a my s ním budeme žiť a vládnuť v sláve.

Ak vyznávate vieru v Krista, oddiel Jakubov 2:14-26 by na vás mal pôsobiť jedným z dvoch spôsobov. Mal by potvrdzovať pravosť vašej viery a povzbudzovať vás k dobrým skutkom. Zmenila vaša viera v Krista to, ako sa správate k svojim blížnym a ako ich milujete? Alebo robíte dobre druhým len vtedy, keď z toho môžete mať úžitok? Ak je to ten druhý prípad, proste Boha, aby vám dal pravú, zachraňujúcu vieru.

tags: #klast #na #vas #ruky #biblia