Dominikánsky kostol, tiež známy ako Kostol Nanebovzatia Panny Márie, sa nachádza v mestskej časti Staré Mesto na Dominikánskom námestí v Košiciach. Ide o najstarší dominikánsky kláštor na území Slovenska a zároveň o najstaršiu zachovanú budovu v Košiciach, postavenú okolo roku 1290. Kláštor dominikánov v Košiciach je najstarším dominikánskym kláštorom na území Slovenska.
Rehoľu založil v roku 1216 v Toulouse španielsky kanonik a kazateľ sv. Dominik de Guzman. Hlásal asketické učenie, zasvätený život skromnosti a chudobe, šírenie Božieho slova, apoštolský život a misijnú činnosť.Dominik, hlboko zasiahnutý Kristovou láskou, čerpajúc múdrosť z Božieho slova, a zároveň hnaný láskou k blížnemu a súcitom s jeho duchovnou i telesnou biedou, zakladá v 13. storočí Rehoľu kazateľov.
Sv. Dominik Guzmán je zakladateľom Rádu kazateľov, ktorý neskôr prijal jeho meno. Jeho duchovných synov dnes poznáme aj ako dominikánov.
Na rozdiel od mnohých iných cirkevných rádov, ktoré stavali kláštory v odľahlých oblastiach, dominikáni zakladali svoje kostoly a kláštory priamo v mestách už od 13. storočia. Dominikáni boli školení na aktívne kazateľstvo a patrili k žobravým rádom, žijúcim z milodarov.
Po politických zmenách kláštor v roku 1990 opäť vrátili reholi dominikánov.
Založenie a Prvé Storočia
Do Košíc prišli dominikáni začiatkom 13. storočia a v roku 1236 tu už stavali spolu s kostolom aj kláštor, ktorý je najstarším dominikánskym kláštorom na území Slovenska. Potvrdzuje to listina uložená v archíve dominikánov v Ríme, podľa ktorej rehoľa získala stavebný materiál na dokončenie kostola a kláštora za časť svojich pozemkov za Hornádom.
Najstarší doklad o existencii košického kláštora pochádza z roku 1303. Vtedajšia budova však nie je identická so súčasnou, ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Obsahuje však zachované architektonické prvky, ktoré pochádzajú z vtedajších čias.
Dominikáni v čase svojho usídlenia v Košiciach pravdepodobne vlastnili veľkú časť súčasného Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku, za čo od mesta dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku.
Mnohé rády, ktoré začínali ako žobravé a chudobné časom podľahli tlakom mamonu a tak aj košickí dominikáni na konci 14. storočia už vlastnili vinice, lúky, polia aj mlyn.
Kláštor v polovici 15. storočia rekonštruovali, v tom čase nastal veľký rozvoj komunity, v ktorej žilo asi 300 rehoľníkov. Mnohí z nich boli významní vzdelanci - učitelia, skriptori a pozlacovači.
- Michal Salvus prepísal pre potreby kláštora dielo významného učenca Tomáša Akvinského z 13. storočia.
- Jennus Dijack vyhotovil zlatom zdobený kódex a v roku 1477 inkunábulu s časťou diela pápeža Bonifáca VIII.
- Laurentius de Stropka - učiteľ kláštornej školy (vznikla ako prvá v meste už v 13. storočí), prepísal v roku 1468 pre potreby kláštora v Budíne kódex kázní košického dominikána, priora Leonarda Regenspergera.
Dominanty Košíc - Dominikánsky kostol
Obdobie Reforiem a Požiarov
Významný vplyv malo aj šírenie bratríckeho hnutia na území terajšieho Slovenska i v Košiciach. Mnísi žili v panike pred vojenskými nájazdmi, ale aj pre šírenie verejnej mienky o potrebe reformovania cirkvi, ktorá žila v dobrých majetkových pomeroch, nie podľa kritérií, ktoré vládli v časoch jej vzniku. Dominikáni v tom čase zaujali svojský postoj.
Po dohode s panovníkom a ostrihomským arcibiskupom poverili dominikánskeho pátra Leonarda Brixenthala, ktorý vyučoval na viedenskej univerzite, aby obnovil medzi uhorskými dominikánmi poslušnosť.
Dominantnú zmenu v histórii Dominikánov v Košiciach znamenal ničivý požiar, ktorý túto časť mesta postihol 13. apríla 1556. Zničil tri štvrtiny mesta, takže mnísi nemali možnosť získať podporu od postihnutých mešťanov, ich vlastné zdroje sa ukázali ako nepostačujúce.
V časoch reformácie mešťania v roku 1553 kláštor vyrabovali a zničili aj jeho vzácnu knižnicu. Skazu ukončil 13. apríla 1556 veľký požiar, pri ktorom boli zničené tri štvrtiny mesta.
Rád teda opustil Košice, stiahol sa do Trnavy. Správou svojho majetku poveril mestský magistrát. V požiari postihnutom kláštore sa okamžite usídlila mestská chudoba, ktorá nemala vlastné domovy.
To prekážalo mestskej vrchnosti a tak na jej popud cisár ponúkol kláštor i celý dominikánsky areál rádu svätého Pavla Pustovníka. Ten však nemal dosť prostriedkov, aby objekty po prijatí rekonštruoval. Preto vedenie Košíc so súhlasom panovníka dalo na kostole opraviť strechu a zriedilo v ňom mestský sklad potravín.
Obrovský požiar, ktorý začal na Mäsiarskej ulici, zničil 155 domov, obilnú sýpku, pri Forgáčovej bráne vybuchol sklad s pušným prachom. Aby zničené objekty opäť neobsadila chodba, prevzala ich spišská komora.
V preberacej správe sa spomína, že chrám bol znečistený stokami, ktoré tam vytekali z domov pristavaných ku kostolným múrom.
Dominikánske námestie v Košiciach
Návrat Dominikánov a Baroková Prestavba
Dňa 16. decembra 1697 vydal cisár Leopold I. príkaz, podľa ktorého sa mal dominikánsky rád vrátiť do Košíc a vykonávať tu svoju činnosť. Táto podpora cisára nebola náhodná. Dominikáni totiž zohrali významnú úlohu v protireformačnom hnutí.
Po ich návrate sa v roku 1699 začalo s obnovou kláštorného komplexu. V rokoch 1754 - 1761 budovu starého kláštora postupne rozobrali a na jeho mieste súčasne vyrastal nový objekt s 13-osovým dlhším uličným traktom a kratším priečnym dvorným krídlom. Jednoposchodová budova, v strede s pekným kamenným portálom z roku 1829 a klasicistickou fasádou, dôstojne pôsobí medzi okolitou meštianskou architektúrou.
K vysporiadaniu majetku však došlo až v roku 1699. Vtedy začali aj s prestavbou kostola, gotickú klenbu nahradili barokovou, sakristiu prepojili s kláštorom, vybudovali oratórium. Po 40 rokoch opráv kostol opätovne vysvätili 4. augusta 1741. Zasvätený bol Nanebovstúpeniu P. Márie.
Kostol zdobia fresky od Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758, ktoré vytvárajú ilúziu otvoreného stropu. Hlavný oltár je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Kostol má štyri bočné oltáre, z ktorých jeden je zasvätený Ružencovej Panne Márii. Fresky zobrazujú svätého Dominika, Katarínu Sienskú a Tomáša Akvinského.
Dominikáni neboli schopní vlastnými silami obnoviť kostol ani kláštor. Poškodený majetok zverili do správy mestu a uchýlili sa do kláštora v Trnave.
No opustené majetky ešte viac zdevastoval ďalší požiar v roku 1647. Správu ich majetku neskôr prevzal štát a panovník Leopold I. vydal v roku 1697 nariadenie, ktorým vrátil majetky dominikánom a udelil im súhlas na návrat do Košíc.
Kostol, ktorý medzitým bol aj smetiskom, stokou a potom skladom obilia, po návrate zmodernizovali, čo vo vtedajšej dobe znamenalo zbarokizovať ho. Zväčšili okná, zriadili sakristiu a vybudovali organový chór. Pribudlo i barokové zariadenie a na stenách pôsobivé fresky Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758. Vytvárajú úchvatnú ilúziu, ako keby kostol nemal strechu, a tak dovidíme až do neba. Práve tam korunujú Pannu Máriu. Vpredu vyzdvihujú najznámejšieho dominikána a najvýznamnejšieho stredovekého teológa svätého Tomáša Akvinského.
Keď už boli dominikáni „vo švungu“, vybudovali si i nový kláštor a školu, teraz pre zmenu na dnešnej Mäsiarskej ulici. Mimochodom, za „socíku“ tam sídlila ľudová škola umenia. Na mieste pôvodného kláštora (na námestí) v minulom storočí vybudovali tzv. Veritas (1940), ktorý bol za socialistickej éry posádkovým kinom Dukla.
Ďalšie Obdobia a Súčasnosť
Jozef II., syn Márie, značne redukoval právomoci cirkevných rádov. Ďalší požiar kostol postihol v roku 1846. I keď požiar vypukol na opačnej strane mesta na Čermeľskej ceste, víchrica poznášala letiace horiace šindle až na kostol dominikánov.
Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami, pribudol nový orgán. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety.
V roku 1891 dominikáni v Košiciach zriadili prvý košický denný útulok pre deti z rodín chudobných robotníkov. Časom sa tento útulok rozrástol o kláštor sestier dominikánok, ktoré sa zameriavali na starostlivosť o deti a mládež, viedli tu aj základnú školu. Neskôr, v 20.
V apríli 1950 začala likvidácia mníšskych rádov v Československu, mladší mnísi skončili v preškoľovacích zariadeniach, starší na nútených prácach v Česku. V košickom kláštore vznikol projektový ateliér, neskôr ľudová škola umenia.
Rehoľu dominikánov štát v roku 1950 zakázal a z kláštora sa stal učňovský internát. V rokoch 1964 - 1990 tu bola ľudová škola umenia.
Po politických zmenách kláštor v roku 1990 opäť vrátili reholi dominikánov.
V 70. rokoch minulého storočia objavili pamiatkári na strope trhliny. Vraj sa zľakli a rozhýbali. A tak v roku 1982 postavili lešenie a chceli začať rekonštruovať, no až vtedy údajne prišli na to, že niektoré praskliny boli nepravé, čiže len namaľované, aby kostol vyzeral ešte starší, než je. Ako keby mu nestačilo, že je najstaršou sakrálnou budovou v meste.
Krypty a Pochovávanie
U otcov dominikánov sa podľa matriky rímsko katolíckeho farského úradu pochovávali nielen členovia rádu, ale aj občania mesta. Že na pohreby neslúžili iba kostolné krypty, ale aj jeho nádvorie, to dosvedčujú nielen kosti, ktoré sa dostávajú na povrch pri kopaní v kláštornej záhrade, ale aj písomné údajeknihy mŕtvych košickej fary.
Tak napríklad 30. októbra 1768 pochovávali Jána Hippenreitera "do cintorína otcov dominikánov". Podľa iného záznamu "13. decembra 1774 pán manžel Alžbety Grimmingovej, mešťan, 43-ročný, zaopatrený sviatosťami, bol pochovaný v cintoríne otcov dominikánov, vedľa kostola".
Hlavná krypta kostola sa tiahne od stredu kostola smerom k hlavnému oltáru a rozvetvuje sa na dvanásť komôr. Podľa farskej matriky sem posledného pochovali otca dominikána pátra Hyacinta Krajnyika 16. apríla 1841. Túto kryptu uzatvorili v roku 1860.
Pri reštaurovaní kostola v roku 1894 kryptu otvorili a našli v nej ohromnú kopu práchnivejúcich ľudských kostných zbytkov. Vtedy kryptu s konečnou platnosťou zamurovali.
V kláštornej záhrade objavili pri kopaní zo strany dvora, pri severnej stene kostola, jednu zaplnenú hrobku s vonkajším vstupom, ktorá slúžila na pochovávanie od pradávnych čias. Členovia rádu sa v súčasnosti pochovávajú pri vchode do rozálskeho cintorína. na mieste zvlášť ohradenom železnou mrežou.
Pamiatku mŕtvych pochovaných u dominikánov nepripomína ani jeden náhrobný epitaf.
Podľa matriky mŕtvych košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729 bolo u dominikánov pochovaných presne 200 nebožtíkov. Dvaja z nich (Jozef Vinter a N. Griming krstné meno je neznáme. Mal by tu byť naviac uvedený aj pán Ján Hippenreiter z roku 1768, z pre nás neznámeho dôvodu však nie je) však spočívali "na cintoríne bratov dominikánov", teda pravdepodobne boli pochovaní v záhradách rádu na dnešnom dominikánskom námestí.
V dominikánskych kryptách teda spočívalo iba 198 nebožtíkov, pričom žien bolo nápadne menej, iba 75 (normálne by ich malo byť o chlp viac, ako polovička), muži sa teda v týchto kryptách nechávali ukladať radšej. V podstate sa v upravených a obnovených dominikánskych kryptách pochovávalo iba v 18. storočí, od roku 1729 do roku 1781 (195 z celkom 198 známych nebožtíkov), takže tie tri mužské pohreby z roku 1841, po 60-ročnej prestávke, nemožno brať príliš vážne.
Ani v období súvislého využívania krýpt pod kostolom dominikánov sa nepochovávalo každý rok. Nevyužitých ostalo 11 rokov 1739 až 1749, roky 1755, 1757, 1762, 1778 a potom obdobie 60. rokov 1782 až 1840. Nepochybne najhojnejšie sa tu pochovávalo v roku 1731 (19 pohrebov za rok), potom v roku 1769 (13 pohrebov za rok) a v rokoch 1773 a 1775 (po 12 pohrebov za rok).
Prehľad Pochovaných v Dominikánskych Kryptách (1729-1781)
Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad osôb pochovaných v dominikánskych kryptách v Košiciach v rokoch 1729 až 1781. Údaje sú získané z matriky košického rímskokatolíckeho farského úradu. Dominikánsky kostol, tiež známy ako Kostol Nanebovzatia Panny Márie, sa nachádza v mestskej časti Staré Mesto na Dominikánskom námestí v Košiciach. Na rozdiel od mnohých iných cirkevných rádov, ktoré stavali kláštory v odľahlých oblastiach, dominikáni zakladali svoje kostoly a kláštory priamo v mestách už od 13. storočia. Dominikáni boli školení na aktívne kazateľstvo a patrili k žobravým rádom, žijúcim z milodarov.
| Rok | Počet Pohrebov |
|---|---|
| 1731 | 19 |
| 1769 | 13 |
| 1773 | 12 |
| 1775 | 12 |
Dominikánsky kostol v Košiciach bol postavený okolo roku 1290 dominikánskymi mníchmi. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1303. Pôvodná budova však nie je identická s dnešnou stavbou, aj keď obsahuje architektonické prvky z pôvodného obdobia, ako napríklad hlavice oporných pilierov. V 14. storočí dominikáni vlastnili veľkú časť Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili dohodu s mestom Košice, kde v prospech mesta odstúpili časť pozemku výmenou za stavebný materiál.
Najstaršou časťou kostola je románska loď s pôvodne úzkymi oknami, ktoré sa pri barokovej prestavbe zväčšili. Kostol zažil niekoľko ničivých požiarov. Najvážnejší z nich vypukol 13. apríla 1556 a zničil tri štvrtiny mesta. Po ďalšom požiari v roku 1674 sa situácia zlepšila až po zásahu cisára Leopolda I., ktorý v roku 1697 nariadil návrat dominikánov do Košíc. Počas Uhorskej revolúcie kostol využívalo ruské vojsko ako sklad potravín. Na prelome 19. a 20. 19. a 20. V roku 1846 vypukol ďalší požiar, ktorý poškodil vežu a zničil vzácne knihy. Počas Uhorskej revolúcie v rokoch 1848 - 1849 bol kostol využívaný ako sklad potravín. V 70. rokoch 20.
Kostol zdobia fresky od Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758, ktoré vytvárajú ilúziu otvoreného stropu. Hlavný oltár je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Kostol má štyri bočné oltáre, z ktorých jeden je zasvätený Ružencovej Panne Márii. Fresky zobrazujú svätého Dominika, Katarínu Sienskú a Tomáša Akvinského.